<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Stredná Amerika

Guatemala

Zájazd do Guatemaly je ideálny pre milovníkov prírody a pre aktívnych cestovateľov. Uvidíte jedno z najkrajších jazier na svete Atitlan a jeho okolie, vulkán Acatenango a Fuego, známy Tikal, jazero Izabal a Livingston.

TRVANIE ZÁJAZDU
12 dní
KRAJINY
Guatemala
NÁROČNOSŤ
Stredne vyššia
CENA ZA OSOBU
od 2 090,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

13 ďalších
v galérii
author
"Baloo nie je standardna cestovka. Je vynimocna. Na letisku vas nebude cakat delegat, ktory vam povie, aky program vas caka a ktoremu sa musite prisposobit. Krajinou vas sprevadza uprimny a zabavny clovek, ktory sa stane vasim skutocnym priatelom a ktory sa vam snazi splnit vase sny. Zolo je vzdy ochotny operativne zmenit program, ak sa vam zrazu zapaci nieco ine, vybavit casto nevybavitelne, pozna sa s lokalnymi a ludia ho maju radi. A vzdy s vami naplno prezije vase zazitky a vyrozprava vam popri nich kopec dalsich historiek, ktore zazil. Navyse, ludia z Baloo v Afrike dlhe roky sami zili a dokazu k turizmu na tomto kontinente pristupovat s uctou a respektom. Dbaju na to, aby ste nemali predsudky a vysvetlia vam lokalny kontext, vdaka comu sa zzijete s krajinou, pochopite ludi a nenarusate svojim pristupom miestnu kulturu. To v dnesnej dobe povazujem za velmi dolezite a na Baloo to mimoriadne ocenujem. Necestujem s cestovkami, ale s Baloo pojdem s doverou aj na kraj sveta. Navyse, Baloo je po financnej stranke velmi ferova cestovka vo vztahu k vam aj k lokalnej komunite. Urcite sa vam nestane, ze za vase peniaze poleti sprievodca prvou triedou ???? Ak zvazujete cestu s Baloo, rozhodne nemate preco vahat."

Janka Fedáková

Doplnkové služby

Letiskový transfer
30,00 € /OS.
COVID garancia
6,30 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

10.11.2022
-
21.11.2022
Aktívna dovolenka!
2 090,00 €

Ďalšie informácie

1. deň: Viedeň

Odlet z medzináírodného letiska Viedeň

2. deň: Guatemala City

Prílet do hlavného mesta Guatemaly - Ciudad de Guatemala, trošku sa aklimatizujeme a spravíme si obhliadku hlavného mesta Guatemaly.

3. deň: Antigua

Presun do koloniálneho mesta Antigua, ktoré si aj prejdeme. Dáme si výborný steak z koňa, skvelú kávu a pripravíme sa na 2 dňový výstup na vulkány Acatenango a Fuego.

4. deň: Acatenango, Fuego

Dnes sa vydáme na túru na guatemalskú sopku Acatenango (3,976 m), z ktorej sa nám naskytnú nádherné výhľady na tzv. ohnivú sopku Fuego, ktorá je známa pravidelnými erupciami. Dnešnú noc strávime v base campe (3 600 m n.n.). Tí, ktorým nestačí výstup s 1,300 metrovým prevýšením, sa môžu prejsť večer aj pod vulkán Fuego (približne 650 metrov prevýšenie). Návrat do base campu je okolo 22 - 23:00.

5 deň: Acatenango, jazero Atitlan

Kto bude mať ráno chuť a dostatok síl, má možnosť vystúpiť na vrchol sopky Acatenango (3976 m). Odchod je ráno o 4:00 z base campu. Na vrchole sopky budeme môcť pozorovať nádherný východ slnka. Ostatní si môžu dlhšie pospať a sledovať východ slnka z vyhriateho spacáku. Po raňajkách nás čaká cesta späť do mesta Antigua, kde dorazíme okolo 11:00. Po obede vyrazíme do mesta Panajachel, ktoré sa nachádza pri jednom z najkrajších jazier sveta Atitláne.

6. deň: Atitlan

Po náročnom výstupe nás čaká oddychový deň pri jazere Atitlan. Dá sa ísť k jazeru, oddychovať v hamaku, prípadne si môžeme dať výlet loďou. 

7 deň: Flores

So skorým ranným odchodom sa presunieme na sever krajiny k jazeru Peten Itza do mestečka Flores. Ubytujeme sa v jeho malebnej historickej časti, ktorá sa nachádza na ostrove na jazere Peten Itza. Čaká nás voľný program. Kto chce, môže sa okúpať v jazere alebo sa môžeme prejsť po uličkách starého mesta a deň ukončíme spoločnou večerou v niektorej z tradičných reštaurácií.

8. deň: Tikal

Naše veci si necháme v hoteli a po raňajkách sa presunieme do Tikalu – najrozsiahlejších ruín najväčšieho starovekého mayského mesta. Čaká nás celodenná prehliadka tohto magického miesta. Podvečer sa vrátime späť do mestečka Flores.

9. deň: Finca EL Paraíso, Rio Dulce, Livingstone

Ráno opúšťame mestečko Flores a smerujeme do Rio Dulce (cesta cca 3,5 hod). Cestou sa zastavíme okúpať vo Finca EL Paraíso, schovanom mieste v džungli, kde sa mieša studený potok s horúcou termálnou vodou z vodopádu. Poobede sa preplavíme loďou z Rio Dulce do Livingstonu. Noc strávime v Livingstone.

10. deň: Livingstone

V Livingstone si užijeme atmosféru mestečka, ochutnáme lokálnu kuchyňu a to najhlavnejšie, celý deň budeme oddychovať na bielej pláží (playa blanca).

11. deň: Guatemala City

Presun späť do Guatemala City a odlet domov

12. deň: Viedeň

Prílet do Viedne

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede
  • Letiskové poplatky
  • Presuny v Guatemale
  • Výstup na vulkán Acatenango
  • Ubytovanie s raňajkami v dvojlôžkových izbách
  • Výlet do mayského mesta Tikal (aj vstup)
  • Slovenského sprievodcu 24/7
  • Darček od CK BALOO
  • Asistenčné služby CK BALOO

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné - PANDEMIC pripoistenie (dá sa objednať cez doplnkove služby, alebo nás kontaktujte)
  • Sprepitné
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného)
  • Transport na letisko vo Viedni (možnosť priobjednať si za 25 EUR/osoba BA-VIE-BA)
  • Rt - PCR test na COVID -19 (36,90 - 70 EUR/osoba)

Zájazd je priam stvorený pre milovníkov prírody a kultúry. V base campe na sopke Acatenango sa spí v stanoch (1x noc). ďalšie ubytovania sú v hoteloch v dvojlôžkových izbách na úrovni 3-4* (slušné ubytovanie). Na zájazd sa môžu prihlásiť aj jednotlivci.

COVID - 19

Podmienky k vstupu do GUatemaly Vám budeme posielať (ak je potrebné) 1 – 2 týždne pred plánovaným odletom. Aktuálne informácie a podmienky k vstupu si viete overiť na internetovej stránke www.mzv.sk – „OBMEDZENIA NA HRANICIACH“ – Guatemala

Tento zájazd nie je vhodný pre deti a dôchodcov.

Po zakúpení zájazdu Vám pošleme odporúčania (hlavne k výstroji, ktorú budete potrebovať k výstupu na vulkán Acatenango a vulkán Fuego)

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Burundi
10 dní v koži terénneho pracovníka
flagslovenský sprievodca
Rwanda, Zanzibar
Čarovná Rwanda a Zanzibar
flagslovenský sprievodca
Mexiko
Mexiko - Yucatánsky okruh
OD 1 950,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Kambodža, Vietnam
Od Červených Kmérov do Vietnamu

Prečítajte si

Aktuálna situácia v Rwande, ako zvládajú koronavírus a aké sú opatrenia.

Malá stredoafrická krajina s rozlohou 26.338 km2, s obyvateľstvom 12,8 milióna obyvateľov rozhodne nepatrí medzi málo zaľudnené krajiny. Len si predstavte, približne o 7,35 milióna viacej ľudí na území polovice Slovenska. Čisto teoreticky by sa tu prenos vírusu COVID – 19 mal šíriť o mnoho rýchlejšie ako u nás. No nie je to tak. V súčasnosti majú okolo 2100 aktívnych prípadov na COVID – 19, cca 4200 potvrdených prípadov a 17 úmrtí. Najviac nakazených je vo veku 20 až 29 rokov, väčšinou sa jedná o lokálny prenos. V článku Vám uvediem niekoľko dôvodov, prečo sú Rwanďania úspešní v boji proti koronavírusu. Rúška musia mať všetci, aj na motorke. Jedným z najhlavnejších dôvodov je, že od marca až dodnes má Rwanda uzavreté všetky pozemné hraničné priechody a dostanete sa tu iba letecky a aj to iba od 1.8.2020. Po prílete každý pasažier musí preukázať negatívny test (realizovaný 120 hodín pred prvým odletom). Po pridelení víz si každý vyzdvihne svoje batožiny a musí ísť do 24 hodinovej karantény, kde sa spraví druhý výter na COVID – 19. Po obdržaní správy s negatívnym výsledkom ste voľný. Importovaných prípadov je málo a ak aj sú, tak sú veľmi rýchlo lokalizované. Ďalší veľmi efektívny dôvod je, že ľudia dlhodobo dodržiavajú opatrenia a naučili sa s nimi žiť. Nikto nekomentuje nariadenie vlády a všetci robia, čo im „krízový štáb“ nariadi. Nešíria sa dezinformácie a hoaxy o víruse, ako u nás na doma. Žiaľ, u nás na Slovensku sa vytvára okolo koronavírusu riadna smršť dezinformácií a veru nepomáha nám to v boji proti vírusu. Nevýhodou Rwandy je skôr lokálny prenos, ako importovaný. Často vypukne lokálny prenos na marketoch, kde je koncentrácia ľudí veľmi vysoká. V takýchto prípadoch ide každý jeden pracovník, ktorý bol v kontakte s pozitívnym prípadom do karantény a na určitý čas sa uzavrie celý market. Okolo marketov sa zhromažďuje viacej ľudí, preto je lokálny prenos vírusu častý. Ak by som mal opísať, ako to dnes prakticky vyzerá v Rwande, je to jednoduché, presne takisto ako predtým, ale nevidieť nikoho bez rúška. Všade je povinnosť mať rúška, či ste v interiéri, či ste vonku na ulici, v aute, na motorke, pri behaní, všade. Jedine doma nemusíte mať a výnimku majú reštaurácie. Pred každým vchodom do akejkoľvek budovy Vám odmerajú teplotu a musíte si umyť ruky, alebo vydezinfikovať. Reštaurácie sú otvorené len do 21:00, bary sú zavreté, posilňovne a vnútorné športoviská sú zavreté. Žiadne hromadné akcie, dikotéky, futbalové zápasy a podobné. Autobusy fungujú v obmedzenom režime, kde stredné sedadlo musí byť voľné. Počet cestujúcich je znížený o cca 30 percent. Banky, úrady a firmy fungujú ako predtým, len každý musí mať rúško, umyť si respektíve vydezinfikovať si ruky a pred príchodom do budovy sa meria teplota. Asi najzaujímavejším opatrením je takzvaní „curfew“, to znamená, že máte obmedzený pohyb vonku (úplný lockdown). Curfew platí od 19:00 do 5:00 (ak je lepšia epidemilogická situácia, tak je od 21:00 - 5:00). Absolútny zákaz vychádzania na ulicu, všetci sa musia zdržiavať doma, toto platí od začiatku pandémie. V nevyhnutných prípadoch pohybu (práca) v tomto čase sa musí vyžiadať povolenie vopred. Pripomína mi to opatrenie z vojnových čias z Burundi, kde sa nesmelo pohybovať medzi provinciami od 19:00 do 7:00. Viete si predstaviť takéto opatrenie u nás doma? Asi nie, ak by sme takéto nariadenie dostali od vlády, tak by ešte v ten týždeň padla vláda. Tu v Rwande, bez jediného slova, konfliktu, každý dodržiava pokyny, ktoré dostali. Kto by sa ale predsa len odvážil, zoberú ho na futbalový štadión (kde sa aj testuje), počká si tam cez noc, na druhý deň dostane prednášku o koronavíruse a lekciu ako sa má správať počas koronakrízy. Niekedy je to až prehnané voči ľuďom. Turizmus v Rwande je znovuotvorený, aj pre lokálnych aj pre zahraničných turistov, no niektoré národné parky, kde sú ohrozené jedince sa nesmie vstúpiť bez preukázania negatívneho testu na COVID – 19, maximálne 72 hodín staré. Celkovo informatizácia ľudí o štatistikách je dobrá, porovnateľná s Európskymi krajinami. Každé ráno je oficiálne oznámený počet nových nakazených, ktoré pribudli v predchádzajúci deň, počet vykonaných testov, počet vyliečených, počet aktuálnych nakazených, počet lokálnych prenosov, počet importovaných prenosov, počet nakazených podľa veku, pohlavia, celkový počet testov a počet potvrdených úmrtí. Všetko je zverejnené na štátnej web stránke. Každé 2 týždne sa oznamujú zmeny v reštrikciách. Každý deň sú aktualizované štatistiky s presnými informáciami. Zatiaľ som sa nestretol s nikým, kto by mal pochybnosť v existencii vírusu, títo ľudia majú skúsenosti s rôznymi vírusmi a infekciami a prijali to s optimizmom. Ľudia sa usmievajú a čakajú, kým sa to celé skončí. Ich úlohou je dodržiavať reštrikcie a tým to zhaslo. V ďalších článkoch Vám prinesieme informácie priamo z Tanzánie a z Burundi. Autor: Zoltán Komlósi

O živote Burunďanov

Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi

Botswana, a.k.a. milujeme nedotknutú prírodu!

Botswana. Všetci moji africkí známi mi o tejto krajine hovorili ako o najvyspelejšej a najbezpečnejšej krajine južnej Afriky. Samozrejme, hneď ma to veľmi zaujalo a chcel som sa čím skôr o tom presvedčiť sám. Všetky okolité krajiny sme už navštívili, Botswanu sme si nechávali na koniec ako tú najvyspelejšiu a najbezpečnejšiu čerešničku. Uznávam, každá krajina je iná, všade je niečo lepšie, niečo horšie. O tom sme sa presvedčili hneď po príchode do Botswany. Ľudia sú milí (dobrá stránka), ľudia sú pomalí a dosť leniví (zlá stránka), čo im treba nechať je, že v krajine je naozaj bezpečne a v podstate tu všetko funguje, len nehorázne pomaly (čo väčšinu Európanov znervózňuje). Už hneď na letisku, kde som si po prílete chcel kúpiť lokálnu SIM kartu, to bolo o trpezlivosti. Najprv v stánku nebola predavačka, lebo vraj sedí na záchode. Asi pol hodine konečne prišla so širokým úsmevom na tvári (chvíľu som uvažoval, čomu ten úsmev pripísať). Ako som už spomenul, príjemná baba, ale pomalá. SIMku mi predala a vysvetlila mi, že si ju musím zaregistrovať sám a to tak, že zavolám na číslo, ktoré vytočila. Tam sa ozval týpek, ktorý sa vypytoval na otázky tipu: ako sa volám, kedy som sa narodil, kde som sa narodil a potom som mu musel vysvetliť, že SLOVAKIA je krajina a nie mesto. Najhoršie na tom bolo to, že som mu rozumel každé 3 slovo, lebo hovor sekal, pravdepodobne mal jeden z dobre známych čínskych mobilov, ktorých sú v Afrike medzi miestnymi tony. Po ďalšej kaskáde otázok ma to už fakt vytočilo, a vynadal som mu, že mu nič nerozumieť, nech si zaobstará normálny telefón a čo to má byť za štýl registrácie. Na to sa opýtal, či som turista, ja že áno! On na to „ahaaaa“, tak už nech mu len vysvetlím čo to teda je Slovakia a bude to OK. Nakoniec sa to podarilo a SIM karta bola na svete, zaregistrovaná, a mohol som si kúpiť extrémne drahé megabajty (2GB za 20€) s upozornením, že v parkoch to určite fungovať nebude ????. Ľudia, ktorí mi o Botswane hovorili, neklamali, len zrejme neboli trošku hlbšie v tej prírodnej časti, kam sme mali namierené my... Áno, bolo bezpečne, pekne, ľudia milí, cesty výborné (čo je v Afrike skôr rarita). V severnej časti pri namibsko-zambijsko-zimbabwianskej hranici (táto časť sa inak volá aj „Corner of Africa“ alebo „Roh Afriky“, pretože v jednom bode susedia štyri krajiny) v Kasane všetko fungovalo, nazval by som to priam „masovým turizmom“, lebo tá časť je asi tak všetko z Botswany, čo bežné cestovné kancelárie ponúkajú. Ale našim mottom je: „Keď do novej krajiny, tak poriadne!“, preto sme sa rozhodli ísť hlbšie, prejsť národný park Chobe, časť Linyanti, Savuti, rezervácie Moremi, prejsť do Makgadigadi Pans a nakoniec to najťažšie, divoké a pusté Kalahari. Deň prvý, vybrali sme sa nádhernou asfaltkou z Kasane do Linyanti, kde bol lokalizovaný náš kemp, kde sme plánovali prenocovať. Všetko bolo OK asi 80 km, kde sa zrazu zmenila asfaltka na piesok a hneď po 500 metroch sme aj s našou novou Toyotou Hilux zapadli. Najprv sme si mysleli, že sme museli niekde zísť z cesty, no po tom, ako nás lokálny macher vytiahol z piesku, oznámil nám, že takto to je až po Linyanti, čiže ďalších 78 km. Iba podotknem, zapadli sme na začiatku po cca 500 metroch!!! Haluz, otázka bola, pokračujeme ďalej? Neprešli sme 500m bez toho, aby sme zapadli, ako prejdeme ďalších 78 km? Potľapkali sme po pleci lokálneho machra, aby nám dal rýchlokurz tipov a trikov šoférovanie v hlbokom piesku (aj keď sme mali nejaké teoretické skúsenosti z Čadu, kde sme prešli celou Saharou niekoľko tisíc kilometrov, predsa len, tam sme mali profesionálnych šoférov). Alfa a omega je vypustiť si pneumatiky, no nikde sme nevedeli nájsť tlakomer, tak sme si netrúfali ich vypúšťať. Stále sme nevedeli, či pokračovať, alebo nie. Občas je zábavné, ako ľudia z podobných kútov sveta podobne rozmýšľajú a plánujú. O nejakú tú chvíľu prišli dvaja Poliaci, susedia. Približne rovnako nepripravení ako my, ale že určitú časť cesty pôjdeme spolu, ani oni nemajú spustené kolesa, rovnaký problém, ale ideme na to, Slovania sa spoja proti divočine!!!! Celý čas sme nemohli spomaliť pod 60-70 km/h, inak by sme boli zapadli. Svätoplukovská súdržnosť bola fajn, až kým sa nám nerozdelili cesty. Boli sme na 47. kilometri, to znamená, že nám ostávalo ešte 31 km do kempu, cesta sa zlepšila a my sme si mysleli, že máme vyhraté. Po 20 km naozaj ťažkého, ale ako-tak priechodného pieskového terénu, sme zapadli 11 km pred kempom Linyanti. Prvá snaha podkopať neskutočne zahrabanú vyše dvojtonovú Hiluxku bola márna, slnko na nás pálilo, slony a byvoly chodili okolo, no najviac sme sa báli levov, ktoré nás už mohli dlhší čas sledovať a čakať na tu správnu chvíľku, aby na nás zaútočili... Na hady a ostatnú háveď sme ani nemysleli... Tak sme sa rozhodli, že si sadneme do auta a budeme čakať, až niekto príde a pomôže nám. Povedali sme si, máme vodu, stehná z KFC, konzervy: losos, tuniak, paštéky (ako správni slovenskí turisti), rum, uhorky, papriku, cibuľu, chlieb, tak tu vydržíme aj 6-7 dní a pravdepodobne (asi, dúfam) nás moja žena začne hľadať po 3 dňoch, ak sa jej neozvem z mesta Maun, kde bol náš prvý cieľ. To bola naša jediná nádej. Tak sme prestali hrabať pod autom. Rozhodli sme sa, že o 16:00 si všetko prehodíme z korby do vnútra auta, aby sme nemuseli chodiť von po tme, kedy sú zvieratá v divočine najaktívnejšie. Ako sme si upratali veci, pripravili jedlo, pitie, mikiny, aby nám nebola v aute v noci zima, tak sme sa pousmiali a vytiahli vodku, že toto treba zapiť, sme správni Slováci, historka to bude dobrá, ak sa nám ju podarí niekomu raz rozprávať. Tak sme si uliali každý do svojho kalíšteka a dali si po dva poldeci. V tom momente sme zazreli, že prichádza nejaké auto, netrpezlivo sme čakali, najprv sme dúfali, že to budú nejaký vojaci alebo rangeri, alebo niečo podobné, len nie turisti ako my alebo Poliaci, lebo zapadnú vedľa nás. Samozrejme, boli to turisti, no tentoraz Nemci. Boli super, hneď sa vedľa zastavili a že pred 20 km zapadli aj oni a bojovali, že nám idu pomôcť. Mali lopatu, lyže, tlakomer, proste plnú výbavičku, ako sa na Nemcov patrí. Najprv sme vypustili kolesá z 3 na 1,5 atmosféry, potom vyhrabali cely podvozok a s pomoc lyží sme sa pohli. Sprevádzali nás až do kempu, spoločne sme prešli dokonca aj nepríjemnejšie úseky než tie, kde sme zapadli, no spustené pneumatiky nám poskytli úplne iný pohľad na šoférovanie v piesku. Tesne po západe slnka sme sa dostali do kempu, dali si ešte po poldeci, ponúkli aj našich nemeckých dobrodruhov a v noci v stane za ničím nenahraditeľných zvukov africkej divočiny sme rozmýšľali, čo prinesie nový deň. Naši nemeckí kamaráti nám tentoraz pomohli, aby sme nemuseli nocovať ktovie koľko dní v aute uprostred divočiny a nakoniec sme sa spolu dostali do kempu. Ale toto všetko je len začiatok tripu a nás čakalo ešte ďalších 6 podobných dni. Na druhý deň ráno sme sa vybrali za rangermi, aby nám poradili, aké sú cesty smerom ďalej na juh ku kempu Savuti, kde sme plánovali prenocovať najbližšie. Vďaka bohu, poradili nám inú cestu, než sme predtým pozerali na mape (tá bola tradične pod hlbokým pieskom). Nová cesta bola tiež piesková, ale nie nepriechodná a s vypustenými kolesami sme to bez väčších problémov zvládali. Príroda, ktorú sme míňali cestou, bola rajom pre oči, po močariskách sa potulovalo nespočetne veľa stád slonov, rôzne druhy antilop, žirafy a divé svinky. Cesta dp Savuti teda bola, na rozdiel od predošlého dňa, plná idylky a užívania si divočiny. Keď sme neskôr v ten deň dorazili až do kempu Savuti, hneď nás čakal luxusný pohľad na troch lenivých levov, ktorí sa vyvaľovali hneď vedľa cesty. Keď sme ich z tesnej blízkosti a bezpečia auta fotili, iba ledabolo hodili hlavou a ďalej trávili obsah svojho žalúdka (čokoľvek to už bolo). Tak sme jedným kolesom zišli trochu z cesty, aby sme im neprešli veľké laby. Noc sme prespali už tradične pod stanmi a boli sme zvedaví, čo prinesie ďalší deň. Vyrazili sme hneď ráno, pretože nás čakal pomerne dlhý presun krížom cez rezerváciu Moremi až k ďalšiemu kempu. Ešte v Savuti sme si do auta zobrali dvoch domácich, ktorí potrebovali odvoz do Maunu (náš smer). Klasickí Afričania typu Hakuna matata (prekl. žiadny problém), tvrdili nám, že cestu dobre poznajú a pomôžu nám dostať sa pár kilometrov od nášho cieľa. Len na doplnenie, v Botswane, hlavne v národných parkoch, je akékoľvek značenie ciest absolútne mizerné, GPS veľmi zradné, skôr dopletie, než pomôže, takže sa dosť ťažko orientuje. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov, po ktorých sme si uvedomili, že naši milí spolucestujúci nás síce s úsmevom navigujú, no sami presne nevedia kade. Nakoniec, po niekoľkých zablúdeniach sme sa dostali (aj s pomocou protiidúcich áut) na správny smer. Prišli sme do bodu, kde sa naše cesty rozdvojovali, tu sme si spokojne dali pivo s vedomím, že kemp máme približne 15 kilometrov ďaleko. Keď sme dorazili, musel som skonštatovať, že to je asi najkrajší kemp, kde som kedy na safari nocoval. Plný zvierat naokolo, večer zvuky slonov, levov, hrochov a desiatok ďalších druhov zvierat. To všetko v idylke akácií a západu slnka. Ráno sme sa zobudili do ďalšieho akčného dňa. Keď idete na safari, častokrát pri vstupe do parku dostanete nejaký ten reklamný prospekt, kde je buď mapa, alebo zoznam zvierat, ktoré v parku možno nájsť, niečo o histórii parku či aktivitách, ktoré sa tam dajú robiť. No a každý správny obsedantno-kompulzívny maniak má nutkanie vyčiarkať celý check list zvierat, ktoré v parku žijú (aj keď vôbec netuší, ako drvivá väčšina z nich vlastne naživo vyzerá). Rovnako sme sa teda aj my pustili do stopovania divokej zveri. Predierali sme sa stádami slonov, antilop, sledovali hrochy, žirafy s hlavami v korunách pichľavých akácií, kadejaké opice, prasiatka a pevne sme dúfali, že sa nám podarí zbadať aj niečo vzácne. Asi si teraz poviete, že sme nevďační, že nám „klasická“ africká divočina nestačí, ale uvidieť takého pangolina alebo aj pekného veľkého hada... Nestalo sa, škoda. Postupne sme sa presúvali k mestu Maun, kde sme mali konečne prenocovať v hoteli, dať si poriadnu sprchu a najesť sa v reštaurácii. A vybaviť čerešničku nášho výletu. Hneď po príchode do Maun sme sa vybrali na letisko, aby sme si zabookovali malé lietadielko a preleteli ponad slávnu deltu rieky Okavango. Delta Okavanga je jedinečná tým, že je to jediná vnútrozemská delta rieky na svete (aspoň podľa toho, čo viem). Hektolitre sladkej vody sa strácajú v púšti Kalahari, no ešte predtým za sebou zanechávajú bažiny, močiare a veľmi úrodnú a zelenú krajinu – raj pre zvieratá. A pre nadšených cestovateľov. Podarilo sa nám vybaviť 6 miestny letúň a naše vzdušné dobrodružstvo sa mohlo začať. Pocity z nasledujúcich 2 hodín iba ťažko opísať, bolo niečo úžasné. Už sme leteli ponad Viktóriine vodopády – to bola tiež pecka, no toto bolo niečo celkom iné. Z výšky (občas nie až tak veľkej) sme sledovali stáda slonov, byvolov, zebier a kadejakej ďalšej zveri, ako sa presúvajú v šachorí. Dostali sme sa na miesta, kde sa dostať autom je nemožné, kde majú zvieratká pokoj od turistov, kde je nedotknutá príroda. Stojí za to letieť aj vrtuľníkom, pretože dokáže visieť na jednom mieste a zísť ešte nižšie, prípadne aj pristáť na suchšej zemi v tesnej blízkosti zvierat. Po príchode z letiska sme si šli konečne oddýchnuť do hotela, samozrejme, skončili sme však na lokálnej tancovačke v nejakom ich „kultúrnom dome“ a nakoniec na lokálnej diskotéke až do štvrtej ráno. Ďalší deň (nie moc oddýchnutí) sme sa pokračovali do Soľných plání Makgadikgadi. Cesta opäť začala dobrodružne, nevedeli sme totiž nájsť vchod do parku a vôbec sme netušili aké budú cesty v parku. Nakoniec sme všetko našli a aj cesty boli OK. Soľné pláne by som asi najvierohodnejšie prirovnal k wastelands v hre Fallout, ak ste to niekedy hrali a ak nie, tak si proste predstavte nejaký post-apokalyptický film, do ktorého by bolo Makgadikgadi skvelá kulisa. Sem-tam nám po obzore prešli oryxy a tak, no fascinujúce boli pohľady na absolútnu pustatinu. Doteraz by som neveril, že absolútne nič môže byť také pekné. Ubytovali sme sa v peknom kempe, ktorý mal príznačný názov Tree Island Camp  a užili sme si príjemný večer pri ohni a zázvorovici. Na druhý deň sme sa prevážali krížom-krážom po pláňach Makgadikgadi, síce málo zvierat, ale vzhľadom na to, aké to bolo suché sme ich ani veľa nečakali. Ďalší plánbol presunúť sa sa do púšte Kalahari, no musím s hlbokým zármutkom priznať, že asi zvíťazila naša obrovská únava nad chuťou po ďalšom dobrodružstve (a útrapách) a rozhodli sme sa, že tento bonbónik si užijeme pri našej ďalšej návšteve Botswany. Pomaly sme sa druhou stranou Botswany vracali späť do Gaborone, kde sa náš výlet začal a, žiaľ, aj pomaly končil. Cestou sme ešte skočili do Molodi Naute Rezervácie, kde sme mohli zblízka sledovať gepardy, žirafy, nejaké antilopy, zebry, hrochy a krokodíly. No a ako by som to celé zhodnotil? Celkovo som bol z návštevy Botswany veľmi spokojný, je to absolútne dokonale prírodná krajina, kde radšej nepostavia ani asfaltové cesty, ani plot pre zvieratá, len aby zachovali originalitu prírody. Je to síce náročná cesta, ale mimoriadne dobrodružná (z toho dôvodu do tejto krajiny organizujeme iba jeden zájazd ročne, ktorý musí byť dokonale naplánovaný a na všetko musíme byť do bodky pripravení – samozrejme, zájazd sa dá objednať aj na mieru, keby niekto veľmi chcel). A posledné slová do bitky: Tešíme sa na ďalšiu výpravu a na ďalšie dobrodružstvá z tejto krajiny! Autor: Zoltán Komlósi