<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Južná Amerika

Kolumbia - krajina kávy, tanca a temperamentu

Prevedieme vás cez tradičné kolumbijské mestá a ich okolie. Uvidíme najvyššie palmy na svete. Ochutnáme jednu z najlepších káv sveta a uvidíme aj jej prípravu. Omočíme si nohy v krásnom osviežujúcom mori. Dáme priestor našim chuťovým bunkám, aby pocítili nepoznané chute a zatancujeme si salsu v uliciach.

TRVANIE ZÁJAZDU
10 dní
KRAJINY
Kolumbia
NÁROČNOSŤ
Nízka
CENA ZA OSOBU
od 2 690,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

10 ďalších
v galérii
author
"V cestovani nie som ziadny novacik, akurat, ze bez cestovky. Rozhodnutie ist cez cestovku bolo velmi rychle a spontanne a hlavne velmi narychlo. Musim uznat, ze absolutne nelutujem toto rozhodnutie a v konecnom dosledku to ani nemohlo byt lepsie. Vsetko sme mali naplanovane, operativne sa riesili zmeny, Zolo nam zariadil vsetko podla nasich poziadaviek. Stretli sme sa particka single ludi a spolocne sme si vytvorili dokonaly tim. Tolko zabavy a zazitkov, co sme pozazivali by som rozhodne v cestovani vo dvojici nezazila a taktiez vsetky vyletiky sme mali zorganizovane privatne. Nestretli sme sa zo ziadnymi plnkami, pretoze Zolo presne vedel, kde sa nam kedy oplati ist a ukazal nam miesta, ktore nam miestami vyrazili dych. Vybrala som si zajazd Zanzibar pre dobrodruhov, precestovali sme cely ostrov. menili sme si aj hotely, podla toho, v ktorej casti sme sa nachadzali. Pre cestovatela srdcom aj dusou zhodnotit, ze neviem, ci by som si dokazala tento trip vybavit lepsie aj sama, je zaroven dobrym odkazom, ze Baloo robi svoju robotu naozaj skvele a mozem ich jednoznacne iba odporucat vsetkymi desiatimi."

Lenka Kodajová

Doplnkové služby

Letiskový transfer
30,00 € /OS.
Privátna izba "Kolumbia"
320,00 € /OS.
Poistenie storna zájazdu
6,30 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

2.3.2023
-
11.3.2023
0 / 10
2 690,00 €

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU:

1. deň: Viedeň - Bogota

Odlet z Viedne a prílet do Bogoty ešte v ten istý deň vďaka časovému posunu. Aké jednoduché je omladnúť o jeden deň.

Bogota je tretie najvyššie položené hlavné mesto na svete. Nachádza sa v nadmorskej výške 2 640 m n. m. 

Zažijeme tu bohaté kultúrne a historické vyžitie, nachádza sa tu veľa múzeí, kde sa dozvieme viac o zaujímavej kolumbijskej histórii. V historickej časti mesta sa nachádza mnoho krásnych kostolov a takisto veľa iných budov, ktoré boli postavené v koloniálnom alebo republikánskom štýle a sú vyhlásené za kultúrne a histoické pamiatky. Historická časť mesta - La Candelaria je známa svojimi uličkami a typickými kaviarničkami s výbornou kolumbijskou kávou. 

2. deň: Bogota

Po výdatnom spánku na opačnom konci sveta sa vydáme ďalej preskúmať krásy Bogoty. Vyvezieme sa lanovkou na kopec Monserrate (3 152 m n. m.) nad mesto. Bývalý guvernér Kolumbie Juan Boria tu nechal postaviť kostol na počesť čiernej Panny Monserrat v Barcelone. Je viditeľný aj z veľkej diaľky a v noci je farebne osvetlený. Kostol je pre veriacich dôležitým pútnickým miestom a v nedeľu tu pravidelne prebiehajú bohoslužby. Je odtiaľto naozaj neuveriteľne krásny výhľad na Bogotu. 

Koloniálna La Candelaria je historickou časťou Bogoty. Nachádzajú sa tu múzeá, palác vlády a krásne staré farebné budovy, ktoré dotvárajú atmosféru. Určite nevynecháme Múzeum Zlata (Museo del Oro) a kto bude mať chuť, aj zaujímavé múzeum Santa Clara a múzeum Botero. Hneď o ulicu ďalej nás čaká najstarší kostol v Kolumbii – Iglesia de San Francisco, podľa mnohých čarovný kostol s najkrajším oltárom. Postupne prejdeme až na najväčšie námestie v Bogote – Plaza Bolívar. Deň zakončíme perfektným kolumbijskym jedlom a kto bude mať výdrž a chuť, môže sa prejsť temperamentnou nočnou Bogotou. 

3. deň: Bogota – Guatavita – Zipaquira

Ráno o 8:00 odídeme z hotela privátnym transportom k jazeru Guatavita. Nachádza sa v nadmorskej výške 3 100 m n. m., asi 60 km od Bogoty v pobreží východnej Kordillery. Pôvodní obyvatelia z kmeňa Muisca považovali jazero za posvätné. Pozorovali tu rituál, pri ktorom bol zvolený nový vládca (zipa), posypali ho zlatým prachom a potom sa ponoril do jazera, kam poddaní hádzali cenné predmety. Vznikla tu legenda o bájnom El Dorade („pozlátený“), zemi hojnosti, ktorú hľadali v Kolumbii mnohí dobrodruhovia (legenda o zlatom poklade starých Indiánov).

Ďalšou zastávkou v tento deň je magická Zapaquira. Nachádzajú sa tu soľné bane, kde sa vyťažilo 250 000 ton soli. V hĺbke 120 metrov sa nachádza monumentálna katedrála. Chrám má tri časti, ktoré predstavujú narodenie, život a smrť Ježiša. V centre mesta je námestie Gonzala Forera obklopené krásnymi koloniálnymi budovami s typickými zelenými strechami. V mladosti tu žil a študoval spisovateľ Gabriel García Marquéz.

4. deň: Bogota - Salento

Ráno poletíme cca hodinu do mestečka Pereira, odtiaľ sa presunieme do Salenta (cca 1 h cesty autom). Po ubytovaní sa vyberieme do údolia Cocora, ktoré je obľúbenou turistickou destináciou. Nachádza sa tu mestečko Salento, kde sa spája klasická kolumbijská architektúra a typický kolumbijský vidiek. Muži tu jazdia na koňoch v ponči a sombrére ako za dávnych čias. Ponúka sa tu veľa možností turistiky a kempovania. Oblasť Cocora je miestom národného stromu – voskovej palmy. Sú to najvyššie palmy na svete, dosahujú výšku až 60 - 80 metrov a nikde inde na svete sa nenachádzajú. Údolie je raj pre rôzne druhy vtákov a najmä maličké kolibríky, ktoré kmitajú až 70-krát za sekundu! Miestne ženy pripravujú delikatesy – pstruhov z lokálnych riek. V tejto oblasti sa nachádzajú kávové plantáže, na ktoré nesmieme v súvislosti s Kolumbiou zabudnúť. Je tu mnoho turistických trás, ale ak budeme mať už po celom dni unavené nohy, dá sa aj prenajať koník, ktorý nás odvezie, aby sme videli a zažili okolitú krásu.

5. deň: Salento – Medellín

Ráno pôjdeme na coffe tour (zona cafetera), kde sa dozvieme, ako sa v Kolumbii pestuje káva, na ktorej si budeme môcť aj pochutiť. Budeme mať aj možnosť kúpiť si darčeky domov priamo z vynikajúcej farmy. Na túto kávovú tour pôjdeme klasickým taxíkom (Villys) z čias vojny. Po obede a skvelej kávičke sa presunieme na letisko a preletíme do 300 km vzdialeného mesta Medellín, kam by sme autom išli minimálne 8 hodín. 

Medellín - mesto preslávené Pablom Escobarom, známym bossom kedysi najväčšieho kokaínového kartelu. Dnes je Medellín jedno z najbezpečnejších miest v Južnej Amerike. Mesto sa rozprestiera v doline Aburrá a je obklopené vysokými horami, preto je to výborný štartovací bod na rôzne túry a vysokohorské prechádzky. Je tu perfektná klíma a preto sa mesto nazýva aj mesto večnej jari. Podvečer sa pôjdeme prejsť na promenádu La Playa, kde sa zhromažďujú ľudia, sú tu rôzne atrakcie a konajú sa predstavenia. 

6. deň: Medellín

V Medellíne vyskúšame super organizované metro a splynieme s davom Medellínčanov. Navštívime jedno z najlepších múzeí v Kolumbii - Antioquia Museum, kde nájdeme tvorby F. Botera v miliónových hodnotách. Tam uvidíme aj Palacio De La Cultura. Návštevime známu Comunu 13. Za čias Pabla Escobara najnebezpečnejšia štvrť v Medelline, asi aj v celej Kolumbii, ba možno aj na celom svete. Dnes je to množstvo farebných domčekov s grafitami po stenách v uliciach. Mladí umelci sa snažili dať najavo, ako ich ovplyvňoval život za čias Escobara. Stále je pred miestnymi obyvateľmi dlhá cesta na zmenu charakteru tohto miesta. Avšak za posledných 20 rokov nastala obrovská zmena a miestne rodiny sú šťastnejšie. 

Pozrieme si aj Cerro Nutibara - skalnatý kopec v meste. Jeden z mála ekosystémov, ktorý je zachovaný v Medelline a je považovaný za jeden zo siedmych strážnych kopcov mesta. Nachádza sa tu skalnatý amfiteáter, Pueblito Paisa – reprodukcia tradičného kolubijského mestečka a stála exhibícia sôch svetoznámych a miestnych sochárov. 

Večer sa pozrieme na nočný život v tomto divokom meste, ochutnáme super jedlo a možno si aj zatancujeme na ulici. 

7. deň: Medellín - Cartagena

Cartagena - pestrofarebné prímorské mesto, ktoré určite patrí medzi najkrajšie mestá v Kolumbii. Historické mesto, obklopené hradbami, sa zapísalo aj do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Puerta del reloj je jedným zo symbolov Cartageny, ktorá vedie na dve krásne námestia, Plaza de los Cochces a Plaza de la Aduana. Pozrieme si aj dom obávaného piráta Francisa Drakea a drsný zážitok zjemníme domom slávneho spisovateľa Marquéza. 

Okolo jedenástej hodiny večer začína mesto ožívať a stane sa z neho príjemne a zaujímavo hlučné korzo plné barov, diskoték, striptízov a reštaurácii. Môžeme si ísť vychutnať juhoamerické jedlo do ženskej väznice. Áno, správne čítate, väznice. Kolumbia je jedna z mála krajín, ktoré dávajú ženám väzenkyniam druhú šancu a to tým, že môžu obsluhovať v reštaurácii vo väznici a tým sa skôr začleniť do reálneho prostredia mimo väzenia. Väčšina z nich je vo väzení kvôli biznisu s drogami a sú pod neustálou kontrolou, takže sa ničoho netreba báť.  

8. deň: Cartagena

Po únavných dňoch cestovania nám ostáva deň na čistý relax na pláži. Nič len more, pláž, oddych, drinky a skvelé kolumbijské jedlo. Ochutnáme jedlá, ktoré sme ešte nestihli ponúknuť našim chuťovým pohárikom, ako napríklad ceviche, ktoré je typické pre prímorské mestá, a v neposlednom rade extra čerstvé úžasné ovocie. 

Večer sa môžeme pridať na oslavu nášho výletu do pártybusu – Chivabus. Vstupné sa platí 15 EUR a krásne Kolumbijčanky a Kolumbijčania nalievajú pirátsky rum zadarmo.

9. deň: Cartagena – Viedeň

V doobedných hodinách popozeráme v Cartageni, čo sme ešte nestihli. Dokúpime posledné suveníry domov a vychystáme sa na cestu na letisko.

V poobedných hodinách odlietame domov.

10. deň: Viedeň

Prílet domov do Viedne. Dlhý let nám zaručuje vstrebanie všetkých krásnych zážitkov posledných dní. 

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede 
  • Vnútroštátne letenky v rámci Kolumbie
  • Letiskové poplatky 
  • Privátny transport v rámci celého zájazdu 
  • 8x ubytovanie v dvojlôžkovej izbe s raňajkami v 3* hoteloch
  • Slovenského sprievodcu 
  • Vstupy do múzeí (Museo del Oro, Santa Clara a múzeum Botero v Bogote, Antioquia Museum v Medellíne, Palace of the Inquisition v Cartagena)
  • Lanovku na kopec Monserrate, vstup k jazeru Guatavita, vstup do soľnej katedrály Zipaquira, coffe tour v Salente, prehliadka Comuna 13 v Medellíne, 
  • Asistenčné služby CK BALOO

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • Sprepitné 
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného) 

__________________________________________________

Zájazd sa uskutoční pri minimálnom počte účastníkov: 3

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

COVID – 19: Vzhľadom na rýchlo sa meniacu situáciu ohľadom obmedzení Vás budeme o aktuálnych obmedzeniach informovať 10 - 14 dní pred odletom. Aktuálne opatrenia môžete sledovať na stránke Ministerstva zahraničných vecí: https://www.mzv.sk/cestovanie/covid19/obmedzenia-na-hraniciach

Pre koho je zájazd určený:

Zájazd je kombináciou krásnej prírody, kávovej kultúry a tradičných juhoamerických miest ako Bogota, Meddellin, Cartagena - kde sa dá okúpať aj v Karibiku. Počas zájazdu sú aj väčšie presuny autobusom. Zájazd je skôr pre aktívnejších ľudí, ktorým nevadí pohyb, chôdza a flexibilnejšie cestovanie a nerobí im problém premiestňovať sa každý deň na iné miesto. Hotely máme lepší štandard 3-4 hviezdičkové v dvojlôžkových izbách. 

Poistenie

Odporúčame Vám zakúpiť si poistenie storno zájazdu, aby ste si zabezpečili svoj zájazd v prípade ochorenia na COVID-19. Viac info na info@baloo.sk, na vyžiadanie Vám vypočítame cenu poistenia.

Storno poistenie zájazdu (100% krytie) je na vyžiadanie za príplatok.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Prečítajte si

Aká je vlastne Afrika?

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi

Ako to je s koronavírusom na Zanzibare?

Tentoraz Vám prinášam správy priamo zo Zanzibaru. Po návšteve Rwandy som sa presunul na jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete a tým je Zanzibar. Hneď po prílete do Dar Es Salaam som začal pociťovať určitú voľnosť a počínajúci pocit dovolenky. Väčšina mojich ciest je spojená s prácou a preto je u mňa pocit dovolenky nevyvolá len tak hocičo. Tanzánia spolu so Zanzibarom je miesto, ktoré tie ťažko dosiahnuteľné pocity vyvolá ihneď po prílete. Veď si predstavte krajinu ako Tanzánia. Majú exotický Zanzibar s luxusnými rezortmi a plážami s bielym pieskom, bez pochyby toto miesto patrí medzi top exotické miesta na celom svete. Ďalej, majú neskutočne veľké teritória národných parkov s divou zverou. Serengeti, kráter Ngorongoro a ďalšie skvelé miesta na safari. Takisto by som chcel pripomenúť, že sa tu nachádza aj známe Kilimandžáro, strecha Afriky. Najdôležitejšie je, že toto všetko môžete navštíviť bez obáv, lebo Tanzánia je jedna z najbezpečnejších krajín Afriky. Mount Kilimanjaro Posedné roky boli príjmy z turizmu veľmi pozitívne a každým rokom rástli. Tanzánska ekonomika sa opiera predovšetkým o turizmus. Nemusíme sa tým pádom ani baviť o tom, ako im koronakríza doriadila ekonomiku a ako vplýva na život lokálnych ľudí. Je to jednoducho katastrofa, tak ako všade na svete. Skôr ma ale zaujal ich postoj k vírusu. Rozhodli sa vírus prijať a žiť s ním tak, ako žili aj doteraz. Najprv som si povedal, škoda, teraz pravdepodobne dlho nepôjdem na môj obľúbený Zanzibar, lebo sa tam vírus bude nekontrolovane šíriť, budú umierať ľudia a žiadna letecká spoločnosť tam nebude lietať. Nuž, momentálne je pravdou úplný opak. Po 4 mesiacoch si ležím na lehátku v takmer ľudoprázdnom rezorte na Zanzibare a pri bazéne píšem tento blog. A keby to niekoho zaujímalo, lieta sem KLM, Qatar, Ethiopian Airlines a Turkish Airlines. Uroa Bay Beach Resort Po pristáti v Dar Es Salaam ani len nekontrolovali, či som priletel s negatívnym PCR testom, klasicky som si povypĺňal všetky byrokratické formuláriky, kúpil víza a hoplá už som v Tanzánii. Taxikár ma vítal, že tu v Tanzánii nemáme koronavírus a nemusíme nosiť rúška, ja som sa len jemne usmial, a rúško som si nechal po celý čas nasadené. Na letisku s vnútroštátnymi letmi v Dar Es Salaam to bolo úplne voľné, na check-in síce mali niektorí pracovníci rúška, ale zďaleka nie všetci. Väčšina ďalších pracovníkov letiska rúško nemala, pasažieri tiež nemali až zopár výnimiek. Po prílete na Zanzibar ma opäť vítali na letisku, že tu nie je koronavírus, vítajte na Zanzibare, hakuna matata. Taxikár tiež potvrdil, že tu vírus nie je. Samozrejme, rúško som mal nasadené až pokiaľ som neprišiel do rezortu. V rezorte s kapacitou tristo ľudí nás bolo ubytovaných presne osem. V rezorte pred krízou pracovalo 242 ľudí a museli prepustiť až takmer 80% personálu. Sú to lokálni Tanzánčania, ktorí prišli o svoj príjem (niekedy jediný príjem v celej rodine). Podotknem, na Zanzibare sú desiatky rezortov, kde masovo prepúšťali. Uroa Bay Beach Resort Strávil som teda týždeň v prázdnom rezorte, väčšinu času som strávil rozhovormi s personálom a majiteľmi rezortu. Žiadni ďalší turisti neprišli. Keď som odchádzal, bol som tam iba ja a jedna ukrajinská rodina (traja). Celý personál mi hovoril, že nevedia o prítomnosti vírusu, možno tu je, možno nie, ale nič im to nemení na každodennom živote. V ich rodinách v Dar Es Salaam sú všetci zdraví a fungujú bez obmedzení a opatrení a nikto im z rodiny neumrel. Dar Es Salaam je veľké a extrémne zaľudnené mesto. Lokálne markety sú plné, autobusové stanice takisto, ale všetko funguje ako predtým. Bez opatrení, hranice sú otvorené celému svetu a ľudia hovoria, že necítia prítomnosť vírusu. Či je počet úmrtí v roku 2020 vyšší ako minulé roky, to naozaj neviem, ale ľudia tu určite neumierajú ako v katastrofických filmoch. Ale toto číslo by nás mohlo uviesť do úplne inej reality. Štatistiky o koronavíruse nie sú známe, ľudia ochorenie na COVID-19 vnímajú ako ďalšie infekčné ochorenie. Prípady sa určite niekde zapisujú a rátajú, ale nikde to nezverejňujú, tak ako aj pre ďalšie ochorenia. V podstate nestrašia a nezaťažujú ľudí s číslami. Uroa Bay Pred odchodom zo Zanzibaru som sa ešte zastavil na niekoľko hodín v Stone Town, nemôžem predsa odísť bez toho, že si nedám vychýrený miestny „seafood“. V meste bolo cítiť, že im chýbajú turisti. Keď som sa prechádzal úzkymi uličkami kamenného mesta, pripomínalo mi to Káhiru, kde na každom rohu vnucujúco ponúkajú svoje služby. Toto v Stone Town doteraz nikdy nebolo tak citeľné ako dnes. Nečudo, turisti tu nechávajú nemalé peniaze. Takisto som zažil trošku nepríjemnú situáciu, keď ma lokálny Zanzibarčan upozornil, že tu nemajú koronu a môžem si dať dole rúško. Z toho vyplýva iba to, že si ľudia uvedomujú, koľko škody napáchal koronavírus v ich živote a už nechcú opatrenia a zákazy, chcú žiť ako pred koronakrízou. Seefood v Stone Town Aby som to zhodnotil, je to pre mňa úplne iný pohľad na vec, je vidieť, že o novom víruse toho ešte zďaleka nevieme všetko. Naďalej si myslím, že vírus je nebezpečný a musíme byť všade obozretní. Zanzibar považujem za bezpečné miesto, je to ostrov a v rezorte sa zdržiava iba pár ľudí z personálu, ktorí tu žijú a zopár hostí zo zahraničia. Keďže je tu veľmi málo turistov a pláže sú prázdne, považujem toto miesto za bezpečnejšie ako ktorékoľvek v Európe. Ani lietania sa nemusíte báť, pokiaľ dodržiavate základné pravidlá ROR (nosenie rúška, odstupy od ľudí a dezinfekcia rúk). Ďalší článok bude o živote Burunďanov počas koronakrízy, kde sa budem nachádzať niekoľko nasledujúcich týždňov. Autor: Zoltan Komlosi Naše momentálne zájazdy do Tanzánie a na Zanzibar nájdete tu: Zanzibar - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/zanzibar-so-slovenskym-sprievodcom Tanzánia (safari) + Zanzibar - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/safari-v-serengeti-ngorongoro-lake-manyara-zanzibar Kilimandžáro - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/vystup-na-kilimandzaro Kilimandžáro + safari - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/kilimandjaro-safari-lake-manyara Tanzánia - 7 dní v divočine (safari) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/7-dni-v-divocine-safari Medové týždne v Tanzánii (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/medove-tyzdne-v-tanzanii Medové týždne na Zanzibare (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/zanzibar-deluxe Tanzánska divočina a exotický Zanzibar (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/tanzanska-divocina-a-exoticky-zanzibar Ďalšie naše zájazdy si môžete pozrieť na www.baloo.sk

Naša cesta do Konga za horskými gorilami

Po prebrázdení safari parkov vo východnej Afrike, niekoľkonásobnom splavení Nílu, kúpaní sa v jazerách Veľkej priekopovej prepadliny, preskúmaní vodopádov či po mnohých humanitárnych akciách sme sa rozhodli, že dospel čas na vychýrené stopovanie horských goríl. Táto aktivita je dostupná v troch krajinách Východnej Afriky - v Rwande, v Ugande a v Kongu (KDR). My sme sa rozhodli pre cenovo dostupnú dobrodružnú variantu v Kongu. Gorily tu žijú v pralese Národného parku Virunga, v najstaršom africkom pralese. V konžskom lese žije najväčší počet goríl (aj keď jedna rodina sa nedávno "presťahovala" do Rwandy), čo okolité krajiny ťažšie znášajú a dávajú do sveta vedieť, že Kongo je nebezpečné, turistov napádajú rebeli, zabíjajú strážcov parku atď. Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne a na týchto tvrdeniach je naozaj čosi pravdy. Nedávno rebeli naozaj zabili 5 rangerov a šoféra, no toto sa stalo vo vzdialenej časti parku (asi 200 km severnejšie od miesta, kde sa chodí za gorilami), ktorá je dlhodobo známa tým, že v divočine nežijú iba zvieratá, ale aj protivládni povstalci. S prvým ranným svetlom prechádzame rwandsko-konžskou hranicou až podozrivo hladko (a za krátku dobu) a pri rampe do Konga sa stretávame s naším dobrým kamarátom Barackom a jeho šoférom, ktorí nás majú brať až k hraniciam pralesa. Barack je super parťák, taký typ Afričana "hakuna matata", nič nie je problém, všetko sa dá vybaviť (čo v Kongu aj do bodky platí, najmä keď máte nejaké tie doláre navyše), so stálym úsmevom na tvári a trefnými poznámkami. Pôvodom je Rwanďan, no srdcom Konžan. Pri príchode do Gomy, mesta hneď za hranicami, ktoré je baštou MONUSCO - najväčšej a najdrahšej mierovej misie OSN na svete, akurát preberáme tému podplácania konžských úradníkov na hraniciach a rôznych situáciách, kedy pýtajú úplatky. Tak napríklad, ak nie ste zaočkovaní proti žltej zimnici (resp. ak nemáte o tom potvrdenie), tak môžete vojsť do krajiny za extra 100 dolárov, ktoré si úradník bez akejkoľvek hanby a snahy utajiť úplatok strčí do vrecka. "Sto dolárov za osobu len kvôli tomu, že si niekto zabudne zdrap papiera o očkovaní?" Pýtam sa, pretože táto suma sa mi zdá dosť vysoká dokonca aj na Kongo. Barack mi s vážnosťou odpovedá: "Yes, hundred dollars. Officers are very funny..." V krátkosti sa zastavujeme v kancelárii správcu parku Virunga, aby sme si vyzdvihli potvrdenie na stopovanie goríl. Zatiaľ sa tu zbierajú aj ďalšie autá s turistami a rangeri. Po asi 20 minútach, keď sa konečne všetci zozbierali, vyráža konvoj 5 terénnych áut s turistami a motorka, na ktorej sedí ranger s puškou na čele aj na chvoste konvoju. Šinieme si to cez rušné ulice Gomy a pri výjazde z mesta je krížom cez cestu postavená prvá home-made drevená rampa urobená z bambusu. Pri nej stojí postarší chlapík vo vyšedivenej šiltovke a pýta prvých 5 dolárov za prejazd. Po pár zdvorilostných frázach, ktoré si vymenil v miestnom jazyku s Barackom nám s krútením hlavy a dlhým nosom otvára "rampu". Keby sme nemali Baracka, tu by sme prišli o prvých 5 dolárov. Za čo? No za nič. Iba preto, že by sme chceli ísť ďalej. Definitívne opúšťame Gomu. Pri ceste stojí tabuľa, kde je farebne vyznačená aktivita neďalekého stále aktívneho vulkánu Nyiragongo, ktorý za posledných 40 rokov dva razy pochoval mesto Goma pod vrstvu lávy, spolu s pokynmi vo francúzštine, ako postupovať pri hroziacej erupcii. Rušné ulice sa pomaly menia na ojedinelé malé obchodíky pri ceste a autá a motorky nahrádzajú unikátne drevené trojkolky. Pod úpätím sopky Nyiragongo sa asfaltová cesta mení na poľnú. S dierami do výšky kolien, blatom, mlákami a ostrými kameňmi. Prejsť nasledujúcich 30 kilometrov nám zaberá vyše hodiny, každých pár kilometrov vidíme malé stany, pred ktorými sedia dvaja - traja vojaci. Pri chaotickej politickej situácii v Kongu možno len ťažko povedať, kto je "zlý a dobrý", pretože svoju pravdu majú aj vláda a vojaci, aj OSN, aj rebeli a povstalci. Pýtame sa teda Baracka, či vojaci nie sú nepríjemní na civilistov, prípadne turistov. "Noooo, they are good. Very stupid," uznanlivo odpovedá Barack. Konečne odbáčame z "hlavnej cesty" smerom do kopcov pokrytých hustým lesným porastom. Po ďalších 20 minútach prichádzame k rangerskej stanici a východziemu bodu na stopovanie goríl. Raňajky sme nestihli, keďže sme z hotela odchádzali pred pol šiestou ráno a na stole sa na mňa usmievajú muffiny a šálky na čaj. Pod nimi cenovka 2 doláre za každé. Uff, pri tej cene za gorily teda mohli aspoň túto pozornosť ponúknuť zadarmo. Nasledovalo krátke poučenie o tom, ako sa správať v pralese (nehádzať odpadky a ak na nás náhodou nečakane príde potreba, treba si vykopať jamu, vykonať potrebu a potom jamu po sebe zakopať). Na tabuli sú rozpísané gorilie rodiny, ktorá má koľko členov a kde sa zhruba nachádza. Dnes nás je 16 turistov, rozdeľujeme sa teda do 3 skupiniek a s každou skupinkou idú dvaja rangeri. Počasie sa zatiaľ ako tak drží. Je apríl, čo je najdaždivejší mesiac veľkého dažďového obdobia a my ideme do najväčšieho dažďového lesa v okolí. Toto veští iba jedno - veľký a silný dážď. Ach, prosím, prosím, nech prší až podvečer, modlím sa. Konečne vyrážame. Slovenský párik, francúzsky párik, čínsky párik, náš sprievodca Boss Jeremy s vysielačkou a ďalší ranger. Po prekročení natiahnutého drôtu, ktorý predpokladám, že slúži na oddelenie malého parkoviska od pralesa, sa blatová cestička rýchlo zužuje a sprava aj zľava hustne krovie. Jeden za druhým (na čele s Bossom Jeremym) kráčame vopred. Sem tam prekročíme korene stromov, či podlezieme liany. Po asi polhodine Boss Jeremy zastane a ukazuje na úzky konár, ktorý zasahuje do cesty. Treba ho rýchlo podliezť, pretože po ňom lezie nespočetne veľa červených lesných mravcov. OK, tak rýchlo idem prvá, za mnou lezie čínsky párik. Mladá Číňanka, ktorá je obutá skôr na aerobik než do dažďového pralesa s členkovými ponožkami a riflami zrazu začne jajkať. O-ou, mravce je vliezli do topánky a pod rifle. A štípu. A asi to bolí. Jej partner s dlhým copíkom pripomínajúci Sandokana jej pomáha rýchlo mravce oprášiť a obuť sa. Rýchlo ešte dve - tri fotky doštípaného lýtka do obrovského smartfónu a ide sa pralesom ďalej. Po ďalšej hodine predierania sa húštinou a presekávania si cesty mačetou sa za pomoci vysielačky dostávame k ďalším dvom rangerom, ktorí stopujú gorily a hovoria, že sú asi 100 metrov za kopcom. Super, konečne sme ich našli! A ani neprší! A v tom mi na čelo spadne prvá obrovská kvapka. Vzápätí ďalšia na krk. Rýchlosťou blesku si dávam dolu ruksak, vyťahujem šušťáčku a na ruksak naťahujem nepremokavý obal. Asi sekundu po tom, ako si natiahnem na hlavu kapucňu sa spúšťa taký lejak, že mám šušťáčku úplne premočenú a bojím sa pomyslieť na to, ako asi vyzerajú pasy v prednom vrecku ruksaku. Nasledujeme rangerov do lesa, kde dážď pomedzi listy stromov dopadá menšou intenzitou. Prechádzame cez kopec, no gorily nikde. Asi sa aj oni išli skryť pred dažďom. Tak ich stopujeme ďalej a naozaj, po asi 15 minútach ich konečne nachádzame. Čas nasadiť si na tvár chirurgickú masku. S gorilami máme spoločných vyše 95% DNA, čo okrem iného znamená aj to, že sme náchylní na rovnaké ochorenia. Aby sme sa teda vzájomne náhodou niečím nenakazili, je povinné v prítomnosti goríl nosiť na tvári masku. My, Francúzi a rangeri máme masky chirurgické, čo sme dostali ešte pred vstupom do lesa, Číňania majú vlastné, čierne, z nejakého čudného materiálu. Obchádzame veľký listnatý krík a za ním sa vo vysokej tráve kŕmi tenkým konárikom s mladými lístočkami malá gorila. Zvedavo na nás pozrie ako vychádzame spoza kríka. Očividne je na turistov zvyknutá, pretože vydáva nejaký priateľsky znejúci zvuk a vôbec sa nedá pri kŕmení rušiť. Úžasné. Čierny hustý premočený kožuch, veľké ploché nozdry, nažltlé zuby s malým konárikom medzi nimi, šikovné tmavé prsty a zvedavo-priateľský výraz tváre. Tesne vedľa Bossa Jeremyho zrazu na zem dopadá prúd vody z koruny veľkého bambusu. Boss Jeremy odskočí a z bambusu vykukne druhá, tentokrát dospelá gorila s malým mláďatkom na chrbte, ktorá práve skoro osprchovala Bossa Jeremyho svojou malou potrebou. Ostatní rangeri to považujú za dosť smiešne. Po chvíli ukazujú do húštiny, kde sa kŕmi ďalšia dospelá gorila. My turisti sa držíme v skupinke a nemo s úžasom pozeráme na tieto neopísateľné tvory z tesnej blízkosti (Číňanka odušu fotí, prihovára sa gorilám v Mandarínčine a natáča videá) a ostatní rangeri sa rozpŕchnu a hľadajú veľkého samca gorily so striebristou srsťou na chrbte, tzv. "Silverback-a". O chvíľu ho nájdu a volajú nás k nemu. Je asi o tretinu väčší ako dospelé samice a má výraz tváre, ktorý vyvoláva rešpekt. Ale asi len v západnej kultúre, pretože Číňanka k nemu nebojácne pristupuje bližšie, aby si ho odfotila. Ranger ju slušne upozorní, aby dodržiavala odstup. Boss Jeremy nám vysvetľuje, že gorilím samcom sa vo veku 15 rokov srsť na chrbte sfarbuje z čiernej na striebornú a podľa nej aj tento druh goríl nesie svoj názov. Gorily takto so zatajeným dychom sledujeme hodinu. Robíme nejaké fotky a zopár videí a potom nám Boss Jeremy oznámi, že je čas sa vrátiť. V nadmorskej výške takmer 2 400 metrov (aj keď tesne pod rovníkom) sa aj tak celá premočená trasiem od zimy, aspoň sa chôdzou naspäť zahrejem. V duchu sa teším, že si prezlečiem suché a čisté tepláky, termo tričko a suché ponožky, ktoré som si prezieravo zobrala so sebou. Cesta späť ide prevažne z kopca, takže napredujeme rýchlejšie. Dážď medzitým ustal, no cestičky sa premenili na bahno a čľapkanicu. Číňanka vo svojich aerobikových topánkach napreduje vopred viac po zadku ako po nohách. Všetci sa už ponáhľame naspäť, je nám zima, sme do nitky premočení a po uši zablatení. Ale zážitok stál za to! Tesne pred parkoviskom sa na nás spúšťa druhý lejak, mne to je už úplne jedno. V oboch topánkach mi čvachtá voda, kedysi biele ponožky sú totálne tmavohnedé, legíny mám na dvoch miestach roztrhané a dá sa zo mňa žmýkať voda. Konečne prichádzame k stanici rangerov, odkiaľ sme vyrazili. Barack stojí vo dverách a náramne sa začne smiať, keď nás zbadá. Podáva mi do ruky pero, aby som sa zapísala do knihy návštev a napísala spätnú väzbu, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Gorily boli úchvatné, prales nádherný, nedotknutý, prístup rangerov naozaj profesionálny, zážitok na celý život, hádam aj z fotiek a videí niečo bude. Prsty mám však také skrehnuté, že môj komentár je aj tak nečitateľný. Otváram ruksak, že sa idem prezliecť do suchých vecí. Vyťahujem tepláky, tričko, ponožky. Mokré, úplne mokré... Predstavím si takmer dvojhodinovú cestu späť na hranice, ktorú máme pred sebou. Takmer sa rozplačem od zimy a blata a sadám do auta. Vyťahujem rozmočené pasy, nech sa cestou aspoň trochu vysušia a začína sa natriasačka späť do Gomy. V horúcej sprche už v hoteli si premietam udalosti prežitého dňa, ponožky aj legíny sú už v koši, pasy ako tak vyschnuté (aj tak sú už plné, takže ich nie je veľká škoda). Potom si spomeniem na úžasné gorily, ktoré ako oáza pokoja obhrýzali vetvičky bambusov uprostred nedotknutej húštiny pralesa. A vrátila by som sa tam, aby som ich videla znovu, ale druhýkrát to bude inokedy ako v apríli... Autor: Mária Komlósi