<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Európa

Malta

Spoznajte počas tohto 8-dňového "getaway" zájazdu jeden z najmenších európskych štátov s výnimočnou históriou a jedinečnou prírodnou krásou. Stredomorská ostrovná atmosféra sa tu snúbi s dávnou históriou zahalenou do rúška tajomstva. Navštívte s nami Maltu, kedysi strategicú pevnosť, či významné pohrebisko a domov rádu maltézskych rytierov. Iba máloktoré iné miesto na svete ukrýva na takom malom priestore toľko kultúrneho a histrického dedičstva svetového formátu.

TRVANIE ZÁJAZDU
8 dní
KRAJINY
Malta
NÁROČNOSŤ
Nízka
CENA ZA OSOBU
od 690,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

15 ďalších
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Valetta
2. Hypogeum Hal Saflieni
3. Tarxienske chrámy
4. Trojmestie
5. Il-Kastel (Citadella) - Gozo
6. Mdina
7. Rabat
8. Dingliho útesy
9. Chrámy Hagar Qim a Mnajdra
10. Modrá zátoka
author
"Baloo nie je standardna cestovka. Je vynimocna. Na letisku vas nebude cakat delegat, ktory vam povie, aky program vas caka a ktoremu sa musite prisposobit. Krajinou vas sprevadza uprimny a zabavny clovek, ktory sa stane vasim skutocnym priatelom a ktory sa vam snazi splnit vase sny. Zolo je vzdy ochotny operativne zmenit program, ak sa vam zrazu zapaci nieco ine, vybavit casto nevybavitelne, pozna sa s lokalnymi a ludia ho maju radi. A vzdy s vami naplno prezije vase zazitky a vyrozprava vam popri nich kopec dalsich historiek, ktore zazil. Navyse, ludia z Baloo v Afrike dlhe roky sami zili a dokazu k turizmu na tomto kontinente pristupovat s uctou a respektom. Dbaju na to, aby ste nemali predsudky a vysvetlia vam lokalny kontext, vdaka comu sa zzijete s krajinou, pochopite ludi a nenarusate svojim pristupom miestnu kulturu. To v dnesnej dobe povazujem za velmi dolezite a na Baloo to mimoriadne ocenujem. Necestujem s cestovkami, ale s Baloo pojdem s doverou aj na kraj sveta. Navyse, Baloo je po financnej stranke velmi ferova cestovka vo vztahu k vam aj k lokalnej komunite. Urcite sa vam nestane, ze za vase peniaze poleti sprievodca prvou triedou ???? Ak zvazujete cestu s Baloo, rozhodne nemate preco vahat."

Janka Fedáková

Doplnkové služby

Základné poistenie
2,90 € /OS./DEŇ
Letiskový transfer
25,00 € /OS.
COVID garancia
4,00 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

29.8.2021
-
05.9.2021
termín v minulosti
790,00 €
16.6.2022
-
23.6.2022

Ďalšie informácie

1. deň: Odlet z Viedne, prílet na Maltu

Odlet z Viedne, prílet na Maltu. Ubytujeme sa v hlavnom meste Valetta.

2. - 4. deň: Malta, Valetta, Comino, Gozo

Počas nasledujúcich troch dní preskúmame Maltu a menšie ostrovy Gozo a Comino. Pozrieme si hlavné mesto Valettu, navštívime megalitické chrámy Hagar Qim a Mnajdra, prejdeme sa v uličkách Trojmestia a budeme nasávať atmosféru ostrovného života. Vyberieme sa aj pozdĺž pobrežia k útesom strmo padajúcim do vĺn tmavého mora, navštívime aj vidiecke mestečká, majestátne katedrály, či menšie kostoly, tajomné spletité podzemné katakomby. Preplavíme sa aj na susedný ostrov Gozo a nevynecháme ani čarovnú tyrkysovomodrú zátoku známu už z antických čias. Určite si obľúbite miestnu kuchyňu a jedinečnú architektúru.

5. - 7. deň: Malta

Dva dn strávime oddychom na pláži, prípadne doženieme aktivity, ktoré sme nestihli. Voľný program cez deň a široké možnosti vyplnenia večera dobrým jedlom, zábavou, či kultúrou.

8. deň: Odlet z Malty, prílet do Viedne

Odlet z Malty, prílet do Viedne/Bratislavy

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede 
  • Letiskové poplatky 
  • Príručnú batožinu (40 cm x 30 cm x 20 cm) a batožinu na palubu 10 kg (55 cm x 40 cm x 20 cm)
  • Ubytovanie: 7x noc (3* a 4* hotely) s raňajkami
  • Transport v rámci celého zájazdu, letiskové transfery na Malte
  • Slovenského sprievodcu počas celého zájazdu
  • Asistenčné služby CK BALOO 

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • Nápoje a stravu
  • Podpalubnú batožinu 20kg (príplatok 90 EUR), alebo 10kg extra príručná batožina (cca 45 EUR)
  • Vstupy do pamiatok (max. do 100 EUR/osoba v závislosti od sprístupnenia)

COVID garancia

Ak si zakúpite PANDEMIC poistenie, môžete si uplatniť COVID garanciu. V prípade poistnej udalosti, si vyžiadate vrátenie peňazí za zájazd do výšky 80% - 100% ceny zájazdu (podľa uzatvorenej zmluvy) a my Vám dorovnáme zvyšok. 

COVID garancia sa vzťahuje iba na samotnú cenu zájazdu. 

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Keňa, Zanzibar
Kenské safari a magický Zanzibar
flagslovenský sprievodca
Thajsko, Malajzia, Singapur
Cesta naprieč juhovýchodnou Áziou
flagslovenský sprievodca
Thajsko
Bangkok, Chiang Mai a thajské ostrovy
flagslovenský sprievodca
Keňa, Tanzánia, Zanzibar
Exkluzívne safari a Zanzibar

Prečítajte si

Singapur

Singapur je mesto, ktoré ja osobne veľmi rád navštevujem. Ak by som si musel vybrať veľké mesto, kde by som mal žiť, určite by to bol Singapur. Samozrejme, nikdy by som nechcel žiť vo veľkom a rušnom meste, preferujem menšie mestá, kde nie sú zápchy, príroda je dostupnejšia a žije tam menej ľudí. V tomto blogu by som chcel predovšetkým opísať niektoré vlastnosti mesta, ktoré však vnímam veľmi pozitívne. Na úvod aspoň v rýchlosti trochu histórie. Moderný Singapur bol založený v roku 1819 a bol považovaný za obchodnú pobočku Východoindickej spoločnosti. Briti získali suverenitu nad ostrovmi v roku 1824. Počas 2. svetovej vojny bol okupovaný Japonskom a zároveň sa stal nezávislým od Spojeného kráľovstva. V roku 1963 sa spojil s inými bývalými britskými územiami s cieľom vytvoriť Malajziu. Tento pokus ale trval iba 2 roky a od r. 1965 sa úplne osamostatnil a začal si raziť vlastnú cestu k získaniu uznania ako jeden zo štyroch Ázijských tigrov. Singapur patrí medzi najdôležitejšie obchodné centrá na svete, je štvrtým najväčším finančným centrom sveta. Singapurský prístav je najvyťaženejší a druhý najväčší na svete. Celkovo sa Singapur nachádza vysoko v medzinárodných rebríčkoch pokiaľ ide o životnú úroveň, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a ekonomiku. Ale naspäť k téme. Medzi prvé pozitívne veci by som zaradil dopravu v meste, ktorá naozaj funguje hladko. Prečo? Lebo je cielene plánovaná na veľkosť mesta a práve tu je dôkaz, že sa to dá. V Singapure žije na 710,3 km2 približne 5,5 milióna obyvateľov, to znamená, že na 69 x menšom území ako je Slovensko žije porovnateľný počet obyvateľov. Teraz sa človek zamyslí, prečo sú vôbec v Bratislave zápchy? V prvom rade, Singapur má výbornú infraštruktúru metra, s ktorým je celé mesto dostupné a ľudia sa nemusia obávať, že niekde budú meškať. Podotknem, celý Singapur sa skladá z 63 ostrovov a vedeli vybudovať metro :) Ďalší dôvod je, že nie sú povolené staré autá, limitované sú kontrolami emisií, to znamená, že v Singapure nemá každý dve-tri autá, ale áut je menej a sú kvalitnejšie. Iba dodám, že po Japonsku je Singapur druhým najväčším vývozcom ojazdených áut. No a asi ďalším rozhodujúcim faktorom je aj vysoká cestná daň. Približne 3x drahšia ako v iným veľkomestách. Zámerom bolo donútiť ľudí naučiť sa používať efektívnejší a lacnejší dopravný prostriedok (podzemné metro) a samozrejme tým súčasne aj chrániť životné prostredie. V celku sa im týmto smerom darí a za to naozaj palec hore! Ďalšia kapitola, z ktorej by sa dalo zo Singapuru ponaučiť, je práve o životnom prostredí. V meste je neskutočne čisto, všade sú smetné koše a fajčiarske koše s popolníkmi. Ľudia musia dodržiavať zákony, inak sa udeľujú vysoké pokuty. Bavíme sa o pokutách v stovkách až tisíckach eur, napríklad, za fajčenie v metre je pokuta S$ 1000 (cca 644 EUR), konzumácia jedla/pitia v metre ich môže stáť S$ 500 (cca 322 EUR). Na všetko sú vyhradené miesta a všetko sa tým musí riadiť, aj keďvby to mohlo vyvolať obmedzujúci pocit, nie je to tak. Fajčiari môžu fajčiť len na vyhradených miestach. Keď sa na to pozrieme v teréne, v konečnom dôsledku tak vidíme špaky len v smetných popolníkoch a metro je neuveriteľne čisté. Žiadne mesto som nevidel s toľkou zeleňou, čo je v Singapure, niektoré mrakodrapy sú celé obrastené zeleňou. A práve kvôli tej zeleni by som videl obrovské rozdiely medzi, napríklad, Dubajom a Singapurom. Singapur má veľké šťastie na svoju geografickú polohu, kde často prší. V tomto meste krásne vidieť, že nie je všetko riešené umelým zavlažovacím systémom, ale prírodným dažďom. Dubaju sa ale musí nechať, že na to, že leží uprostred suchej púšte je tam aspoň snaha o pestovanie zelene. Ale atmosféra mesta je vždy o ľuďoch, ktorí v ňom žijú. Čo by bolo teda typické pre "People of Singapore"? Žijú tam ľudia, ktorí majú vo svojej kultúrnej mentalite neustále usmievanie sa, čo budí dojem, že sú skutočne šťastní. A čo my vieme? Možno aj naouzaj sú. Po celý čas som sa nestretol s agresivitou, neochotou, ľudia sú milí a problémy riešia v kľude. Domáci sú veľmi pohostinní a pozitívne otvorení k turistom. A toto je presne vec, ktorú na tomto mieste milujem. U nás na Slovensku chodia ľudia do práce s nechuťou (česť k výnimkám, akou je napríklad moja manželka :-)). Aby sme sa chápali správne, nejde o konkrétny druh práce, ale o prístup prídem, rýchlo urobím (napoly odfláknem) a idem domov. Niesom na mieste, aby som hodnotil kvalitu urobenej práce v Singapure, ale necítiť tu ten negativizmus z bežne pracujúcich domácich ľudí. Bezpečnosť. Málo si tu na Slovensku uvedomujeme jej cenu, no ten, kto precestoval kus sveta, vie, o čom píšem. Aj napriek tomu, že v uliciach Singapuru takmer nevidieť policajtov ani iné bezpečnostné zložky (v tomto by bola na porovnanie skvelá napríklad Rwanda, kde na každých 50 metrov chodníka v metropole Kigali stojí aspoň jeden policajt alebo vojak s Kalašnikovom), je tu úplne bezpečne. Nikde som nenatrafil na opitých machrov, ktorí vykrikovali a zavíjali na celú ulicu. Samozrejme, sa aj tu nájdu ojedinelé prípady, prípadne nejaká britská skupina mladých chalanov na rozlúčke so slobodou :). Gastronómia, ďalšia vynikajúca vec. Singapurská multikultúra sa odráža v rozmanitosti miestnej kuchyne, nájdete tu všetko od čínskej po malajskú, od indickej až po peranakanovú kuchyňu. Singapurská kuchyňa sa štylizovala celé stáročia. Ak navštívite Singapur, mali by ste vyskúšať niektoré z miestnych lahôdok, spomeniem iba zopár, ktoré učarovali mne, “Bat Kut Teh” (polievka z bravčových rebierok), „Chilli Crab”, „Fried Carrot Cake”, či “Laksa”. No a aká je najdôležitejšia vec pre turistu? Predsa úroveň turizmu. Niektorým cestovateľom vyhovuje čo najnižšia, aby mali zážitky čo najautentickejšie, iným aby doslova všetko naservírovali pred prah hotelovej izby. V Singapure je turizmus na vysokej úrovni, o všetko sa starajú a všetko majú do bodky naplánované a vybudované. Samozrejme, pocítiť to na cenách v porovnaní s inými štátmi juhovýchodnej Ázie, ale sú adekvátne ku kvalitným službám a servisu. Zaujal Vás tento článok a chceli by ste sa pozrieť do Singapuru? Od roku 2019 organizujeme zážitkové zájazdy aj tam (aj v kombinácii s ďalšími krajinami juhovýchodnej Ázie). Pri návšteve Singapuru nebude v programe chýbať Marina Bay Sands (kde sa na vyžiadanie môžeme aj ubytovať), Merlion, Gardens by the Bay, Singapore Flyer, Chinatown, Little India, botanická záhrada, nekonečne vysoké budovy v centre mesta a ďalšie vychytávky. Autor: Zoltán Komlósi

Keď sa život v africkom veľkomeste na týždeň zastaví...

Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi

Naša cesta do Konga za horskými gorilami

Po prebrázdení safari parkov vo východnej Afrike, niekoľkonásobnom splavení Nílu, kúpaní sa v jazerách Veľkej priekopovej prepadliny, preskúmaní vodopádov či po mnohých humanitárnych akciách sme sa rozhodli, že dospel čas na vychýrené stopovanie horských goríl. Táto aktivita je dostupná v troch krajinách Východnej Afriky - v Rwande, v Ugande a v Kongu (KDR). My sme sa rozhodli pre cenovo dostupnú dobrodružnú variantu v Kongu. Gorily tu žijú v pralese Národného parku Virunga, v najstaršom africkom pralese. V konžskom lese žije najväčší počet goríl (aj keď jedna rodina sa nedávno "presťahovala" do Rwandy), čo okolité krajiny ťažšie znášajú a dávajú do sveta vedieť, že Kongo je nebezpečné, turistov napádajú rebeli, zabíjajú strážcov parku atď. Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne a na týchto tvrdeniach je naozaj čosi pravdy. Nedávno rebeli naozaj zabili 5 rangerov a šoféra, no toto sa stalo vo vzdialenej časti parku (asi 200 km severnejšie od miesta, kde sa chodí za gorilami), ktorá je dlhodobo známa tým, že v divočine nežijú iba zvieratá, ale aj protivládni povstalci. S prvým ranným svetlom prechádzame rwandsko-konžskou hranicou až podozrivo hladko (a za krátku dobu) a pri rampe do Konga sa stretávame s naším dobrým kamarátom Barackom a jeho šoférom, ktorí nás majú brať až k hraniciam pralesa. Barack je super parťák, taký typ Afričana "hakuna matata", nič nie je problém, všetko sa dá vybaviť (čo v Kongu aj do bodky platí, najmä keď máte nejaké tie doláre navyše), so stálym úsmevom na tvári a trefnými poznámkami. Pôvodom je Rwanďan, no srdcom Konžan. Pri príchode do Gomy, mesta hneď za hranicami, ktoré je baštou MONUSCO - najväčšej a najdrahšej mierovej misie OSN na svete, akurát preberáme tému podplácania konžských úradníkov na hraniciach a rôznych situáciách, kedy pýtajú úplatky. Tak napríklad, ak nie ste zaočkovaní proti žltej zimnici (resp. ak nemáte o tom potvrdenie), tak môžete vojsť do krajiny za extra 100 dolárov, ktoré si úradník bez akejkoľvek hanby a snahy utajiť úplatok strčí do vrecka. "Sto dolárov za osobu len kvôli tomu, že si niekto zabudne zdrap papiera o očkovaní?" Pýtam sa, pretože táto suma sa mi zdá dosť vysoká dokonca aj na Kongo. Barack mi s vážnosťou odpovedá: "Yes, hundred dollars. Officers are very funny..." V krátkosti sa zastavujeme v kancelárii správcu parku Virunga, aby sme si vyzdvihli potvrdenie na stopovanie goríl. Zatiaľ sa tu zbierajú aj ďalšie autá s turistami a rangeri. Po asi 20 minútach, keď sa konečne všetci zozbierali, vyráža konvoj 5 terénnych áut s turistami a motorka, na ktorej sedí ranger s puškou na čele aj na chvoste konvoju. Šinieme si to cez rušné ulice Gomy a pri výjazde z mesta je krížom cez cestu postavená prvá home-made drevená rampa urobená z bambusu. Pri nej stojí postarší chlapík vo vyšedivenej šiltovke a pýta prvých 5 dolárov za prejazd. Po pár zdvorilostných frázach, ktoré si vymenil v miestnom jazyku s Barackom nám s krútením hlavy a dlhým nosom otvára "rampu". Keby sme nemali Baracka, tu by sme prišli o prvých 5 dolárov. Za čo? No za nič. Iba preto, že by sme chceli ísť ďalej. Definitívne opúšťame Gomu. Pri ceste stojí tabuľa, kde je farebne vyznačená aktivita neďalekého stále aktívneho vulkánu Nyiragongo, ktorý za posledných 40 rokov dva razy pochoval mesto Goma pod vrstvu lávy, spolu s pokynmi vo francúzštine, ako postupovať pri hroziacej erupcii. Rušné ulice sa pomaly menia na ojedinelé malé obchodíky pri ceste a autá a motorky nahrádzajú unikátne drevené trojkolky. Pod úpätím sopky Nyiragongo sa asfaltová cesta mení na poľnú. S dierami do výšky kolien, blatom, mlákami a ostrými kameňmi. Prejsť nasledujúcich 30 kilometrov nám zaberá vyše hodiny, každých pár kilometrov vidíme malé stany, pred ktorými sedia dvaja - traja vojaci. Pri chaotickej politickej situácii v Kongu možno len ťažko povedať, kto je "zlý a dobrý", pretože svoju pravdu majú aj vláda a vojaci, aj OSN, aj rebeli a povstalci. Pýtame sa teda Baracka, či vojaci nie sú nepríjemní na civilistov, prípadne turistov. "Noooo, they are good. Very stupid," uznanlivo odpovedá Barack. Konečne odbáčame z "hlavnej cesty" smerom do kopcov pokrytých hustým lesným porastom. Po ďalších 20 minútach prichádzame k rangerskej stanici a východziemu bodu na stopovanie goríl. Raňajky sme nestihli, keďže sme z hotela odchádzali pred pol šiestou ráno a na stole sa na mňa usmievajú muffiny a šálky na čaj. Pod nimi cenovka 2 doláre za každé. Uff, pri tej cene za gorily teda mohli aspoň túto pozornosť ponúknuť zadarmo. Nasledovalo krátke poučenie o tom, ako sa správať v pralese (nehádzať odpadky a ak na nás náhodou nečakane príde potreba, treba si vykopať jamu, vykonať potrebu a potom jamu po sebe zakopať). Na tabuli sú rozpísané gorilie rodiny, ktorá má koľko členov a kde sa zhruba nachádza. Dnes nás je 16 turistov, rozdeľujeme sa teda do 3 skupiniek a s každou skupinkou idú dvaja rangeri. Počasie sa zatiaľ ako tak drží. Je apríl, čo je najdaždivejší mesiac veľkého dažďového obdobia a my ideme do najväčšieho dažďového lesa v okolí. Toto veští iba jedno - veľký a silný dážď. Ach, prosím, prosím, nech prší až podvečer, modlím sa. Konečne vyrážame. Slovenský párik, francúzsky párik, čínsky párik, náš sprievodca Boss Jeremy s vysielačkou a ďalší ranger. Po prekročení natiahnutého drôtu, ktorý predpokladám, že slúži na oddelenie malého parkoviska od pralesa, sa blatová cestička rýchlo zužuje a sprava aj zľava hustne krovie. Jeden za druhým (na čele s Bossom Jeremym) kráčame vopred. Sem tam prekročíme korene stromov, či podlezieme liany. Po asi polhodine Boss Jeremy zastane a ukazuje na úzky konár, ktorý zasahuje do cesty. Treba ho rýchlo podliezť, pretože po ňom lezie nespočetne veľa červených lesných mravcov. OK, tak rýchlo idem prvá, za mnou lezie čínsky párik. Mladá Číňanka, ktorá je obutá skôr na aerobik než do dažďového pralesa s členkovými ponožkami a riflami zrazu začne jajkať. O-ou, mravce je vliezli do topánky a pod rifle. A štípu. A asi to bolí. Jej partner s dlhým copíkom pripomínajúci Sandokana jej pomáha rýchlo mravce oprášiť a obuť sa. Rýchlo ešte dve - tri fotky doštípaného lýtka do obrovského smartfónu a ide sa pralesom ďalej. Po ďalšej hodine predierania sa húštinou a presekávania si cesty mačetou sa za pomoci vysielačky dostávame k ďalším dvom rangerom, ktorí stopujú gorily a hovoria, že sú asi 100 metrov za kopcom. Super, konečne sme ich našli! A ani neprší! A v tom mi na čelo spadne prvá obrovská kvapka. Vzápätí ďalšia na krk. Rýchlosťou blesku si dávam dolu ruksak, vyťahujem šušťáčku a na ruksak naťahujem nepremokavý obal. Asi sekundu po tom, ako si natiahnem na hlavu kapucňu sa spúšťa taký lejak, že mám šušťáčku úplne premočenú a bojím sa pomyslieť na to, ako asi vyzerajú pasy v prednom vrecku ruksaku. Nasledujeme rangerov do lesa, kde dážď pomedzi listy stromov dopadá menšou intenzitou. Prechádzame cez kopec, no gorily nikde. Asi sa aj oni išli skryť pred dažďom. Tak ich stopujeme ďalej a naozaj, po asi 15 minútach ich konečne nachádzame. Čas nasadiť si na tvár chirurgickú masku. S gorilami máme spoločných vyše 95% DNA, čo okrem iného znamená aj to, že sme náchylní na rovnaké ochorenia. Aby sme sa teda vzájomne náhodou niečím nenakazili, je povinné v prítomnosti goríl nosiť na tvári masku. My, Francúzi a rangeri máme masky chirurgické, čo sme dostali ešte pred vstupom do lesa, Číňania majú vlastné, čierne, z nejakého čudného materiálu. Obchádzame veľký listnatý krík a za ním sa vo vysokej tráve kŕmi tenkým konárikom s mladými lístočkami malá gorila. Zvedavo na nás pozrie ako vychádzame spoza kríka. Očividne je na turistov zvyknutá, pretože vydáva nejaký priateľsky znejúci zvuk a vôbec sa nedá pri kŕmení rušiť. Úžasné. Čierny hustý premočený kožuch, veľké ploché nozdry, nažltlé zuby s malým konárikom medzi nimi, šikovné tmavé prsty a zvedavo-priateľský výraz tváre. Tesne vedľa Bossa Jeremyho zrazu na zem dopadá prúd vody z koruny veľkého bambusu. Boss Jeremy odskočí a z bambusu vykukne druhá, tentokrát dospelá gorila s malým mláďatkom na chrbte, ktorá práve skoro osprchovala Bossa Jeremyho svojou malou potrebou. Ostatní rangeri to považujú za dosť smiešne. Po chvíli ukazujú do húštiny, kde sa kŕmi ďalšia dospelá gorila. My turisti sa držíme v skupinke a nemo s úžasom pozeráme na tieto neopísateľné tvory z tesnej blízkosti (Číňanka odušu fotí, prihovára sa gorilám v Mandarínčine a natáča videá) a ostatní rangeri sa rozpŕchnu a hľadajú veľkého samca gorily so striebristou srsťou na chrbte, tzv. "Silverback-a". O chvíľu ho nájdu a volajú nás k nemu. Je asi o tretinu väčší ako dospelé samice a má výraz tváre, ktorý vyvoláva rešpekt. Ale asi len v západnej kultúre, pretože Číňanka k nemu nebojácne pristupuje bližšie, aby si ho odfotila. Ranger ju slušne upozorní, aby dodržiavala odstup. Boss Jeremy nám vysvetľuje, že gorilím samcom sa vo veku 15 rokov srsť na chrbte sfarbuje z čiernej na striebornú a podľa nej aj tento druh goríl nesie svoj názov. Gorily takto so zatajeným dychom sledujeme hodinu. Robíme nejaké fotky a zopár videí a potom nám Boss Jeremy oznámi, že je čas sa vrátiť. V nadmorskej výške takmer 2 400 metrov (aj keď tesne pod rovníkom) sa aj tak celá premočená trasiem od zimy, aspoň sa chôdzou naspäť zahrejem. V duchu sa teším, že si prezlečiem suché a čisté tepláky, termo tričko a suché ponožky, ktoré som si prezieravo zobrala so sebou. Cesta späť ide prevažne z kopca, takže napredujeme rýchlejšie. Dážď medzitým ustal, no cestičky sa premenili na bahno a čľapkanicu. Číňanka vo svojich aerobikových topánkach napreduje vopred viac po zadku ako po nohách. Všetci sa už ponáhľame naspäť, je nám zima, sme do nitky premočení a po uši zablatení. Ale zážitok stál za to! Tesne pred parkoviskom sa na nás spúšťa druhý lejak, mne to je už úplne jedno. V oboch topánkach mi čvachtá voda, kedysi biele ponožky sú totálne tmavohnedé, legíny mám na dvoch miestach roztrhané a dá sa zo mňa žmýkať voda. Konečne prichádzame k stanici rangerov, odkiaľ sme vyrazili. Barack stojí vo dverách a náramne sa začne smiať, keď nás zbadá. Podáva mi do ruky pero, aby som sa zapísala do knihy návštev a napísala spätnú väzbu, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Gorily boli úchvatné, prales nádherný, nedotknutý, prístup rangerov naozaj profesionálny, zážitok na celý život, hádam aj z fotiek a videí niečo bude. Prsty mám však také skrehnuté, že môj komentár je aj tak nečitateľný. Otváram ruksak, že sa idem prezliecť do suchých vecí. Vyťahujem tepláky, tričko, ponožky. Mokré, úplne mokré... Predstavím si takmer dvojhodinovú cestu späť na hranice, ktorú máme pred sebou. Takmer sa rozplačem od zimy a blata a sadám do auta. Vyťahujem rozmočené pasy, nech sa cestou aspoň trochu vysušia a začína sa natriasačka späť do Gomy. V horúcej sprche už v hoteli si premietam udalosti prežitého dňa, ponožky aj legíny sú už v koši, pasy ako tak vyschnuté (aj tak sú už plné, takže ich nie je veľká škoda). Potom si spomeniem na úžasné gorily, ktoré ako oáza pokoja obhrýzali vetvičky bambusov uprostred nedotknutej húštiny pralesa. A vrátila by som sa tam, aby som ich videla znovu, ale druhýkrát to bude inokedy ako v apríli... Autor: Mária Komlósi