Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi

Často dostávam od Vás otázky, či sú Afričania rasisti, či majú pred nami rešpekt a ako sa vôbec správajú k bielym. Preto som sa rozhodol o tom napísať svoje názory a odporučania s niekoľkými príkladmi zo života. Samozrejme, filozoficky sa všetko dá vyvrátiť a na všetko existuje nejeden argument. Každý človek vníma svet a jeho problémy rôzne. Názory ľudí sa odvíjajú od viacerých faktorov, napríklad v akej spoločnosti žije, akú výchovu dostal, ako vníma média, aké má znalosti v danej problematike. Veľa ľudí absolútne podlahne médiam a vytvára si úplne iný obraz o danej problematike. Netvrdím, že média nie sú dôležité (bez nich by sa naši politici zbláznili od radosti a kradli by tisíckrát viac). Podané informácie sú síce často správne, ale spôsob ich prevedenia, aby bol obsah zaujímavý, je koniec koncom dezinformácia pre čitateľa. V prvom rade by sme sa mali naučiť čítať s porozumením a hlavne si všetky informácie overiť na dôveryhodných zdrojoch. A to je presne dezinformovanosť u nás na Slovensku o cudzincoch. Napríkld, akí sú Afričania zlí, nebezpeční, kradnú, unášajú atď. Média nikdy nezaujímali a ani nikdy nebudú písať a pozitívnych veciach, lebo to nie je vôbec atraktívne. Ľudí zaujíma iba problém (lebo sa im to teoreticky môže stať a vytvárajú si v hlave zbytočné obavy a predsudky). Nikoho nezaujíma, koľko lietadiel pristane bezpečne v cieľovej destinácii, ale ak príde k nejakému incidentu, obletí to celý svet do niekoľkých hodín. Zo skúseností by som si dovolil povedať, že v Afrike som sa skoro vôbec nestretol s rasisitickými narážkami na moju, alebo blízku osobu našej rasy. (netvrdím, že sa to nestáva). To by som si, ale nemohol dovoliť povedať o Slovensku. Žiaľ som doma málo, ale s rasizmom sa stretávam často. Najzaujímavejšie je to, že veľa ľudí má veľmi negatívne predsudky na ľudí s čiernou pokožkou. Neraz som sa stretol s názormi ľudí (mimochodom nikdy neboli v Afrike a v kontakte s tými ľuďmi), že čierni sú leniví, hlúpi, kradnú, nedá sa im zveriť nič, nebodaj si donesie moja dcéra domov čierneho, moslima, atď. Áno, rozmýšľajú inak, majú inú kultúru, podmienky, podnebie, iné choroby, iné problémy. Ale, položme si úprimne niekoľko férových otázok. U nás sa nekradne? U nás sa neporušujú ľudské práva? Nezabíjajú sa novinári? U nás sa nekradne v školských kuchyniach? U nás sa všetko poctivo zdaňuje a žiadni podnikateľ sa nesnaží oblafnúť daňový systém? U nás sa vôbec nesnažia zamestnanci podvádzať v robote, či už s časom na obede, alebo milión ďalších príkladov ako sa vyhnúť povinnostiam a oblafnúť šéfa šikovnými a podloženými výhovorkami. Je to u nás dokonalé, že si môžeme dovoliť ohovárať iných? Možno, že naše predsudky a názory na inú rasu máme vďaka dezinformáciam, v ktorých žijeme. Žijeme v podmienkach, v ktorých sa k informáciam rýchlejšie dostaneme a skôr súdime, ako tí v Afrike. Nezabúdajme, že ani my nie sme obklopení iba dokonalými genotypmi. Keď niekto dokáže povedať pred celým národom, že mu pes na snowboarde prepol pesničku a zľakol sa, tak to je fakt sila a niečo nie je v poriadku. A takí ľudia sa medzi nami pohybujú bežne a ohrozujú nás, naše deti a rodiny. Afričania k cudzincom sú všeobecne milí a nemajú žiadne rasistické útoky. Skôr sú až moc milí, pretože z nich chcú čo najviac peňazí vytiahnuť a to hlavne z turistov. Samozrejme, peniaze za službu. Na Slovensku, keď idete niečo predať, alebo chcete zarobiť peniaze nie ste milí k tým ľuďom, ktorým chcete predať svoj produkt? Ak nie, tak nemáte čo hľadať v podnikaní… Veci fungujú rovnako či tu na Slovensku, alebo tam v Afrike. Možno to prebieha inak a iné sú spôsoby, ale v svojej podstate sme všetci rovnakí. Ak sa nám pokazilo auto v Afrike (kdekoľvek na safari, či úplne mimo civilizácie), tak sa pri nás vždy zastavili ľudia a bez pýtania sa pustili do práce a pomohli nám aj na úkor ich programu. Napríklad v Čade, tam sú naozaj náročné úseky a auto sa môže pokaziť kedykoľvek. Neexistuje, aby sa pri pokazenom aute niekto v Afrike nezstavil a nepomohol. Podotknem, za posledných osem rokov sa mi to stalo nespočetne veľakrát, vždy mi pomohli a nikdy ma neokradli. Len pre zaujímavosť, niekoľkokrát som počul na Slovensku v rádiu, že na tej a tej ceste je odstavené pokazené auto – koľko iných áut sa zastaví a spýta sa, či nepotrebuje dotyčný pomoc? Netreba kategorizovať a rozdeľovať ľudí podľa farby pokožky, sociálneho postavenia, množstva finančných prostriedkov na účte, majetkov vo vlastníctve. Ľudia sú zlí a dobrí bez ohľadu na farbu pleti. Tých zlých, učte byť dobrými. Naučte sa dívať na svet a ich problémy pozitívne a s nadhľadom. Nehľadajte všade negatívne veci (lebo Vás to dostane, tam kde nechcete byť). Buďte otvorení k ľuďom každej rasy, cestujte, spoznávajte nové miesta, kultúry. Rešpektujte ich a čerpajte z nich skúsenosti, ktoré vás budú v živote posúvať správnym smerom. Nešetrite iba na hmotné veci, ale investujte aj do cestovania a spoznávania samého seba. Len tak sa zamyslite, kde ste boli na dovolenke v roku 2014, vynoria sa vám zážitky? Asi áno… A takisto si pamätáte aké tričko, botasky a iné hmotné veci ste tam mali v kufri zo sebou? Asi nie... Dajte šancu zážitkom s ľuďmi...rôznymi. Autor: Zoltán Komlósi