<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Európa

Andalúzia

Andalúzia si Vás získa od prvého momentu svojím bohatým kultúrnym dedičstvom, nádhernou prírodou, úžasnými výhľadmi a dobrosrdečnými ľudmi. Špecifická atmosféra tejto obľúbenej turistickej oblasti je okrem iného podčiarknutá aj nezabudnuteľnou gastronómiou.

TRVANIE ZÁJAZDU
8 dní
KRAJINY
Španielsko
NÁROČNOSŤ
Nízka
akcia
-8%
1 290,00 €
CENA ZA OSOBU
od 1 190,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

9 ďalších
v galérii
author
"Baloo nie je standardna cestovka. Je vynimocna. Na letisku vas nebude cakat delegat, ktory vam povie, aky program vas caka a ktoremu sa musite prisposobit. Krajinou vas sprevadza uprimny a zabavny clovek, ktory sa stane vasim skutocnym priatelom a ktory sa vam snazi splnit vase sny. Zolo je vzdy ochotny operativne zmenit program, ak sa vam zrazu zapaci nieco ine, vybavit casto nevybavitelne, pozna sa s lokalnymi a ludia ho maju radi. A vzdy s vami naplno prezije vase zazitky a vyrozprava vam popri nich kopec dalsich historiek, ktore zazil. Navyse, ludia z Baloo v Afrike dlhe roky sami zili a dokazu k turizmu na tomto kontinente pristupovat s uctou a respektom. Dbaju na to, aby ste nemali predsudky a vysvetlia vam lokalny kontext, vdaka comu sa zzijete s krajinou, pochopite ludi a nenarusate svojim pristupom miestnu kulturu. To v dnesnej dobe povazujem za velmi dolezite a na Baloo to mimoriadne ocenujem. Necestujem s cestovkami, ale s Baloo pojdem s doverou aj na kraj sveta. Navyse, Baloo je po financnej stranke velmi ferova cestovka vo vztahu k vam aj k lokalnej komunite. Urcite sa vam nestane, ze za vase peniaze poleti sprievodca prvou triedou ???? Ak zvazujete cestu s Baloo, rozhodne nemate preco vahat."

Janka Fedáková

Doplnkové služby

Letiskový transfer
30,00 € /OS.
Poistenie storna zájazdu
5,00 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

23.9.2022
-
30.9.2022
termín v minulosti
1 150,00 €
1.5.2023
-
08.5.2023
0 / 14
akcia
-7 %
1 290,00 €
1 190,00 €
25.9.2023
-
02.10.2023
akcia
-7 %
1 290,00 €
1 190,00 €

Ďalšie informácie

1. deň: Viedeň - Malaga

V prvý deň odletíme z Viedne do Malagy a pozrieme si krásy mesta, Alcazabu, Playa Malagueta, urobíme si pohodu na Plaza de Torros, vyberieme sa na nákupy do Calle Marqués de Larios a na špeciálnom mieste si pozrieme západ slnka nad Malagou. 

2. deň: Malaga - Caminito Del Rey

Dáme si skoré raňajky, po nich prejdeme na Caminito Del Rey, chodník vo výške vedúci naprieč úzkou roklinou El Chorro. Kedysi nazývaný najnebezpečnejší chodník sveta, dnes zrekonštruovaný, tvoriaci bezpečný adrenalínový zážitok. Odtiaľ prejdeme do Rondy, rodiska býčích zápasov, známou svojimi skalnatými bralami a prejdeme sa mestom.

3. deň: Gibraltár - Cádiz

Hneď z rána sa vyberieme na najvyšší vrch Gibraltáru obývaný Makakom magotom, odtiaľ prejdeme k Europa Point, kde si prezrieme historické budovy a známy maják a zastavíme sa aj v St Michaels Cave. Presunieme sa do Cádizu, prejdeme sa večerným mestom.

4. deň: Cádiz - Sevilla

Prejdeme sa Cádizom, navštívime The Plaza de San Juan de Dios, Cadiz Cathedral, San Sebastian Castle a Genova a Apocada park. V prípade záujmu môžeme navštíviť aj Jerez De La Frontera po ceste do Sevilly. V Seville sa ubytujeme a navečeriame, sprievodca vás vezme na jednu z tých najlepších Pallea. 

5. deň: Sevilla

Navštívime krásne sevillské miesta so zaujímavou históriou, ktoré boli častým dejiskom natáčania slávnych filmov a seriálov ako Star Wars, či Game of Thrones. Okrem toho navštívime Plaza de España, the Royal Alcazar, Seville Cathedral Triana a dalšie. Celý deň strávime spoznávaním a vychutnávaním si krás Sevilly, medzi ktoré určite patrí jej ohromujúca architektúra. 

6. deň: Sevilla - Granada

Pozrieme si, čo sme deň predtým nestihli, napr. futbalový štadión, prejdeme do Granady so zastávkou v “blanco pueblo” Osuna s druhou najkrajšou ulicou v Európe “Calle San Pedro” zapísanou v zozname UNESCO, kde sa natáčali Game of Thrones. Odtiaľ prejdeme do Granady a prehliadneme si nočné mesto.

7. deň: Granada

Prezrieme si Granadu, zastavíme sa v Alhambre, stredovekom komplexe palácov a pevností maurských panovníkov Granady, navštívime aj Catedral de Granada a Mirador de San Nicolas. Strávime posledný večer v Španielsku a Granade, vychutnáme si večeru a nočný život. Ochutnáme tradičné španielske tapas a doprajeme si pohár chutného španielského vína, či sangrie.

8. deň: Granada - Malaga - Viedeň

Posledný deň odchádzame na letisko, odlet do Viedne. 

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku
  • Letiskové poplatky
  • Privátny transfer po Andalúzii
  • Pohonné hmoty
  • Príručnú batožinu (40 cm x 30 cm x 20 cm) 
  • Príručnú batožinu na palubu (55 cm x 40 cm x 20 cm) - 10 kg. Batožiny sa nezlučujú v prípade objednania batožiny do podpalubia. Vtedy ostáva iba batožina do podpalubia
  • Vstupy (Alcazaba, Caminito Del Rey, Rock of Gibraltar, Royal Alcazar, Alhambra)
  • 7x ubytovanie s raňajkami 
  • Slovenského sprievodcu počas celého zájazdu v Andalúzii
  • Poistenie insolventnosti CK BALOO
  • Darček od CK BALOO

CENA NEZAHŔŇA

  • Jedlo a nápoje (okrem spomenutého)
  • Cestovné poistenie (môžeme pripoistiť)
  • Sprepitné
  • Letiskový transfer Bratislava – Viedeň – Bratislava (dá sa priobjednať)

COVID – 19: Vzhľadom na rýchlo sa meniacu situáciu ohľadom obmedzení Vás budeme o aktuálnych obmedzeniach informovať 10 - 14 dní pred odletom. Aktuálne opatrenia môžete sledovať na stránke Ministerstva zahraničných vecí: https://www.mzv.sk/cestovanie/covid19/obmedzenia-na-hraniciach

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Prečítajte si

Aká je vlastne Afrika?

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi

Keď sa život v africkom veľkomeste na týždeň zastaví...

Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi

Predsudky...

Často dostávam od Vás otázky, či sú Afričania rasisti, či majú pred nami rešpekt a ako sa vôbec správajú k bielym. Preto som sa rozhodol o tom napísať svoje názory a odporučania s niekoľkými príkladmi zo života. Samozrejme, filozoficky sa všetko dá vyvrátiť a na všetko existuje nejeden argument. Každý človek vníma svet a jeho problémy rôzne. Názory ľudí sa odvíjajú od viacerých faktorov, napríklad v akej spoločnosti žije, akú výchovu dostal, ako vníma média, aké má znalosti v danej problematike. Veľa ľudí absolútne podlahne médiam a vytvára si úplne iný obraz o danej problematike. Netvrdím, že média nie sú dôležité (bez nich by sa naši politici zbláznili od radosti a kradli by tisíckrát viac). Podané informácie sú síce často správne, ale spôsob ich prevedenia, aby bol obsah zaujímavý, je koniec koncom dezinformácia pre čitateľa. V prvom rade by sme sa mali naučiť čítať s porozumením a hlavne si všetky informácie overiť na dôveryhodných zdrojoch. A to je presne dezinformovanosť u nás na Slovensku o cudzincoch. Napríkld, akí sú Afričania zlí, nebezpeční, kradnú, unášajú atď. Média nikdy nezaujímali a ani nikdy nebudú písať a pozitívnych veciach, lebo to nie je vôbec atraktívne. Ľudí zaujíma iba problém (lebo sa im to teoreticky môže stať a vytvárajú si v hlave zbytočné obavy a predsudky). Nikoho nezaujíma, koľko lietadiel pristane bezpečne v cieľovej destinácii, ale ak príde k nejakému incidentu, obletí to celý svet do niekoľkých hodín. Zo skúseností by som si dovolil povedať, že v Afrike som sa skoro vôbec nestretol s rasisitickými narážkami na moju, alebo blízku osobu našej rasy. (netvrdím, že sa to nestáva). To by som si, ale nemohol dovoliť povedať o Slovensku. Žiaľ som doma málo, ale s rasizmom sa stretávam často. Najzaujímavejšie je to, že veľa ľudí má veľmi negatívne predsudky na ľudí s čiernou pokožkou. Neraz som sa stretol s názormi ľudí (mimochodom nikdy neboli v Afrike a v kontakte s tými ľuďmi), že čierni sú leniví, hlúpi, kradnú, nedá sa im zveriť nič, nebodaj si donesie moja dcéra domov čierneho, moslima, atď. Áno, rozmýšľajú inak, majú inú kultúru, podmienky, podnebie, iné choroby, iné problémy. Ale, položme si úprimne niekoľko férových otázok. U nás sa nekradne? U nás sa neporušujú ľudské práva? Nezabíjajú sa novinári? U nás sa nekradne v školských kuchyniach? U nás sa všetko poctivo zdaňuje a žiadni podnikateľ sa nesnaží oblafnúť daňový systém? U nás sa vôbec nesnažia zamestnanci podvádzať v robote, či už s časom na obede, alebo milión ďalších príkladov ako sa vyhnúť povinnostiam a oblafnúť šéfa šikovnými a podloženými výhovorkami. Je to u nás dokonalé, že si môžeme dovoliť ohovárať iných? Možno, že naše predsudky a názory na inú rasu máme vďaka dezinformáciam, v ktorých žijeme. Žijeme v podmienkach, v ktorých sa k informáciam rýchlejšie dostaneme a skôr súdime, ako tí v Afrike. Nezabúdajme, že ani my nie sme obklopení iba dokonalými genotypmi. Keď niekto dokáže povedať pred celým národom, že mu pes na snowboarde prepol pesničku a zľakol sa, tak to je fakt sila a niečo nie je v poriadku. A takí ľudia sa medzi nami pohybujú bežne a ohrozujú nás, naše deti a rodiny. Afričania k cudzincom sú všeobecne milí a nemajú žiadne rasistické útoky. Skôr sú až moc milí, pretože z nich chcú čo najviac peňazí vytiahnuť a to hlavne z turistov. Samozrejme, peniaze za službu. Na Slovensku, keď idete niečo predať, alebo chcete zarobiť peniaze nie ste milí k tým ľuďom, ktorým chcete predať svoj produkt? Ak nie, tak nemáte čo hľadať v podnikaní… Veci fungujú rovnako či tu na Slovensku, alebo tam v Afrike. Možno to prebieha inak a iné sú spôsoby, ale v svojej podstate sme všetci rovnakí. Ak sa nám pokazilo auto v Afrike (kdekoľvek na safari, či úplne mimo civilizácie), tak sa pri nás vždy zastavili ľudia a bez pýtania sa pustili do práce a pomohli nám aj na úkor ich programu. Napríklad v Čade, tam sú naozaj náročné úseky a auto sa môže pokaziť kedykoľvek. Neexistuje, aby sa pri pokazenom aute niekto v Afrike nezstavil a nepomohol. Podotknem, za posledných osem rokov sa mi to stalo nespočetne veľakrát, vždy mi pomohli a nikdy ma neokradli. Len pre zaujímavosť, niekoľkokrát som počul na Slovensku v rádiu, že na tej a tej ceste je odstavené pokazené auto – koľko iných áut sa zastaví a spýta sa, či nepotrebuje dotyčný pomoc? Netreba kategorizovať a rozdeľovať ľudí podľa farby pokožky, sociálneho postavenia, množstva finančných prostriedkov na účte, majetkov vo vlastníctve. Ľudia sú zlí a dobrí bez ohľadu na farbu pleti. Tých zlých, učte byť dobrými. Naučte sa dívať na svet a ich problémy pozitívne a s nadhľadom. Nehľadajte všade negatívne veci (lebo Vás to dostane, tam kde nechcete byť). Buďte otvorení k ľuďom každej rasy, cestujte, spoznávajte nové miesta, kultúry. Rešpektujte ich a čerpajte z nich skúsenosti, ktoré vás budú v živote posúvať správnym smerom. Nešetrite iba na hmotné veci, ale investujte aj do cestovania a spoznávania samého seba. Len tak sa zamyslite, kde ste boli na dovolenke v roku 2014, vynoria sa vám zážitky? Asi áno… A takisto si pamätáte aké tričko, botasky a iné hmotné veci ste tam mali v kufri zo sebou? Asi nie... Dajte šancu zážitkom s ľuďmi...rôznymi. Autor: Zoltán Komlósi