Rozhovor - letenkyzababku.sk

Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi

Tentoraz Vám prinášam správy priamo zo Zanzibaru. Po návšteve Rwandy som sa presunul na jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete a tým je Zanzibar. Hneď po prílete do Dar Es Salaam som začal pociťovať určitú voľnosť a počínajúci pocit dovolenky. Väčšina mojich ciest je spojená s prácou a preto je u mňa pocit dovolenky nevyvolá len tak hocičo. Tanzánia spolu so Zanzibarom je miesto, ktoré tie ťažko dosiahnuteľné pocity vyvolá ihneď po prílete. Veď si predstavte krajinu ako Tanzánia. Majú exotický Zanzibar s luxusnými rezortmi a plážami s bielym pieskom, bez pochyby toto miesto patrí medzi top exotické miesta na celom svete. Ďalej, majú neskutočne veľké teritória národných parkov s divou zverou. Serengeti, kráter Ngorongoro a ďalšie skvelé miesta na safari. Takisto by som chcel pripomenúť, že sa tu nachádza aj známe Kilimandžáro, strecha Afriky. Najdôležitejšie je, že toto všetko môžete navštíviť bez obáv, lebo Tanzánia je jedna z najbezpečnejších krajín Afriky. Mount Kilimanjaro Posedné roky boli príjmy z turizmu veľmi pozitívne a každým rokom rástli. Tanzánska ekonomika sa opiera predovšetkým o turizmus. Nemusíme sa tým pádom ani baviť o tom, ako im koronakríza doriadila ekonomiku a ako vplýva na život lokálnych ľudí. Je to jednoducho katastrofa, tak ako všade na svete. Skôr ma ale zaujal ich postoj k vírusu. Rozhodli sa vírus prijať a žiť s ním tak, ako žili aj doteraz. Najprv som si povedal, škoda, teraz pravdepodobne dlho nepôjdem na môj obľúbený Zanzibar, lebo sa tam vírus bude nekontrolovane šíriť, budú umierať ľudia a žiadna letecká spoločnosť tam nebude lietať. Nuž, momentálne je pravdou úplný opak. Po 4 mesiacoch si ležím na lehátku v takmer ľudoprázdnom rezorte na Zanzibare a pri bazéne píšem tento blog. A keby to niekoho zaujímalo, lieta sem KLM, Qatar, Ethiopian Airlines a Turkish Airlines. Uroa Bay Beach Resort Po pristáti v Dar Es Salaam ani len nekontrolovali, či som priletel s negatívnym PCR testom, klasicky som si povypĺňal všetky byrokratické formuláriky, kúpil víza a hoplá už som v Tanzánii. Taxikár ma vítal, že tu v Tanzánii nemáme koronavírus a nemusíme nosiť rúška, ja som sa len jemne usmial, a rúško som si nechal po celý čas nasadené. Na letisku s vnútroštátnymi letmi v Dar Es Salaam to bolo úplne voľné, na check-in síce mali niektorí pracovníci rúška, ale zďaleka nie všetci. Väčšina ďalších pracovníkov letiska rúško nemala, pasažieri tiež nemali až zopár výnimiek. Po prílete na Zanzibar ma opäť vítali na letisku, že tu nie je koronavírus, vítajte na Zanzibare, hakuna matata. Taxikár tiež potvrdil, že tu vírus nie je. Samozrejme, rúško som mal nasadené až pokiaľ som neprišiel do rezortu. V rezorte s kapacitou tristo ľudí nás bolo ubytovaných presne osem. V rezorte pred krízou pracovalo 242 ľudí a museli prepustiť až takmer 80% personálu. Sú to lokálni Tanzánčania, ktorí prišli o svoj príjem (niekedy jediný príjem v celej rodine). Podotknem, na Zanzibare sú desiatky rezortov, kde masovo prepúšťali. Uroa Bay Beach Resort Strávil som teda týždeň v prázdnom rezorte, väčšinu času som strávil rozhovormi s personálom a majiteľmi rezortu. Žiadni ďalší turisti neprišli. Keď som odchádzal, bol som tam iba ja a jedna ukrajinská rodina (traja). Celý personál mi hovoril, že nevedia o prítomnosti vírusu, možno tu je, možno nie, ale nič im to nemení na každodennom živote. V ich rodinách v Dar Es Salaam sú všetci zdraví a fungujú bez obmedzení a opatrení a nikto im z rodiny neumrel. Dar Es Salaam je veľké a extrémne zaľudnené mesto. Lokálne markety sú plné, autobusové stanice takisto, ale všetko funguje ako predtým. Bez opatrení, hranice sú otvorené celému svetu a ľudia hovoria, že necítia prítomnosť vírusu. Či je počet úmrtí v roku 2020 vyšší ako minulé roky, to naozaj neviem, ale ľudia tu určite neumierajú ako v katastrofických filmoch. Ale toto číslo by nás mohlo uviesť do úplne inej reality. Štatistiky o koronavíruse nie sú známe, ľudia ochorenie na COVID-19 vnímajú ako ďalšie infekčné ochorenie. Prípady sa určite niekde zapisujú a rátajú, ale nikde to nezverejňujú, tak ako aj pre ďalšie ochorenia. V podstate nestrašia a nezaťažujú ľudí s číslami. Uroa Bay Pred odchodom zo Zanzibaru som sa ešte zastavil na niekoľko hodín v Stone Town, nemôžem predsa odísť bez toho, že si nedám vychýrený miestny „seafood“. V meste bolo cítiť, že im chýbajú turisti. Keď som sa prechádzal úzkymi uličkami kamenného mesta, pripomínalo mi to Káhiru, kde na každom rohu vnucujúco ponúkajú svoje služby. Toto v Stone Town doteraz nikdy nebolo tak citeľné ako dnes. Nečudo, turisti tu nechávajú nemalé peniaze. Takisto som zažil trošku nepríjemnú situáciu, keď ma lokálny Zanzibarčan upozornil, že tu nemajú koronu a môžem si dať dole rúško. Z toho vyplýva iba to, že si ľudia uvedomujú, koľko škody napáchal koronavírus v ich živote a už nechcú opatrenia a zákazy, chcú žiť ako pred koronakrízou. Seefood v Stone Town Aby som to zhodnotil, je to pre mňa úplne iný pohľad na vec, je vidieť, že o novom víruse toho ešte zďaleka nevieme všetko. Naďalej si myslím, že vírus je nebezpečný a musíme byť všade obozretní. Zanzibar považujem za bezpečné miesto, je to ostrov a v rezorte sa zdržiava iba pár ľudí z personálu, ktorí tu žijú a zopár hostí zo zahraničia. Keďže je tu veľmi málo turistov a pláže sú prázdne, považujem toto miesto za bezpečnejšie ako ktorékoľvek v Európe. Ani lietania sa nemusíte báť, pokiaľ dodržiavate základné pravidlá ROR (nosenie rúška, odstupy od ľudí a dezinfekcia rúk). Ďalší článok bude o živote Burunďanov počas koronakrízy, kde sa budem nachádzať niekoľko nasledujúcich týždňov. Autor: Zoltan Komlosi Naše momentálne zájazdy do Tanzánie a na Zanzibar nájdete tu: Zanzibar - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/zanzibar-so-slovenskym-sprievodcom Tanzánia (safari) + Zanzibar - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/safari-v-serengeti-ngorongoro-lake-manyara-zanzibar Kilimandžáro - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/vystup-na-kilimandzaro Kilimandžáro + safari - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/kilimandjaro-safari-lake-manyara Tanzánia - 7 dní v divočine (safari) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/7-dni-v-divocine-safari Medové týždne v Tanzánii (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/medove-tyzdne-v-tanzanii Medové týždne na Zanzibare (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/zanzibar-deluxe Tanzánska divočina a exotický Zanzibar (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/tanzanska-divocina-a-exoticky-zanzibar Ďalšie naše zájazdy si môžete pozrieť na www.baloo.sk

Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi