Rozhovor - letenkyzababku.sk

Medzi najčastejšie otázky, ktoré od vás dostávame pred cestou do Afriky, patria tie, čo si treba pribaliť, ako s vízami, ktoré očkovania sú povinné, akú hotovosť si treba vziať a či ju vôbec brať. Rozhodli sme sa preto zosumarizovať všetky naše rady a skúsenosti, aby ste mali zrozumiteľný návod na prípravu na jednom mieste. 1. Víza Keďže Slovenská republika má s každou krajinou iné diplomatické vzťahy, je nevyhnutné si v dostatočnom časovom odstupe pred cestou zistiť, aké sú vízové povinnosti pre občanov SR v danej krajine. Dôveryhodným zdrojom informácií je stránka Ministerstva zahraničných vecí SR, www.mzv.sk, kde v sekcii „cestovanie a konzulárne info“ nájdete všetky potrebné informácie. V prípade, že občania SR nepotrebujú na vstup do krajiny za účelom turizmu víza, stačí cestovať s platným cestovným pasom. Skontrolujte si však jeho platnosť, ktorá musí byť minimálne 6 mesiacov po plánovanom odchode z krajiny. Rovnako sa odporúča mať v pase aspoň 3 voľné stránky, kde dostanete pečiatku pri vstupe a výstupe z krajiny. Africké krajiny, ktoré sú oslobodené od vízovej povinnosti pre občanov SR sú Maroko, Maurícius, Senegal, Seychely a Svazijsko. Pre vstup do všetkých ostatných afrických krajín sú víza potrebné. Tu sa situácia mierne komplikuje, pretože v niektorých krajinách dostanete víza priamo na letisku, prípadne pri prechode iným hraničným priechodom (Uganda, Tanzánia), zatiaľ čo iné krajiny vyžadujú mať platné víza v pase už pri príchode do krajiny (Juhoafrická republika, Burundi, KDR). To znamená, že sa musíte vopred ohlásiť na príslušnú ambasádu, ktorá sa častokrát nenachádza na území SR, aby ste podali žiadosť o udelenie víz a víza Vám budú po vyhodnocovacom procese následne vydané. Žiadosť sa dá poslať buď poštou alebo sa treba dostaviť osobne. Viaceré krajiny, aby uľahčili tento proces, zaviedli tzv. elektronické žiadosti o udelenie víz (Keňa, Rwanda). Na stránke príslušného imigračného úradu vyplníte žiadosť on-line a po schvaľovacom procese Vám formou e-mailu príde dokument, ktorý potvrdzuje, že víza Vám budú vydané pri vstupe do krajiny. Pri žiadosti o víza (či už priamo v destinácii alebo na ambasáde) si vždy skontrolujte podmienky udelenia víz. Okrem platnosti cestovného pasu a voľných stránok totiž často treba vyplniť žiadosť, priniesť fotografie, predložiť rezerváciu v hoteli, letenku, itinerár zájazdu, či zaplatiť poplatok. Poplatky sa v závislosti od krajiny rôznia a ich výška závisí aj od doby, na ktorú budú víza vydané, rádovo sa však pohybujú v desiatkach eur, či dolárov. Dobrá rada na záver: Vždy si nechajte na vybavovanie víz dostatočný čas. Môže sa stať, že Vám víza na prvýkrát nevydajú, prípadne budete dokladať rôzne dokumenty, čo vždy predlžuje tento proces. No a to posledné, čo by Vám chýbalo, je zájazd zrušiť kvôli administratívnym opletačkám. 2. Očkovanie Ďalšou často kladenou otázkou sú nezrovnalosti ohľadom povinného a odporúčaného očkovania pre cestovateľov. Ak už cestujete kamkoľvek, mali by ste byť zaočkovaní podľa platného očkovacieho kalendára SR. Pre dospelých to znamená byť preočkovaný proti záškrtu a tetanu a pre deti mať ukončené povinné očkovania prislúchajúce ich veku. Pri cestovaní do krajín, v ktorých sa vyskytuje žltá zimnica (žltá horúčka) je povinnosťou sa dať zaočkovať aj proti tejto chorobe. Niektoré krajiny, kde sa žltá zimnica nevyskytuje môžu požadovať potvrdenie o jej zaočkovaní v prípade, ak prichádzate z krajiny, kde je táto choroba endemická - kde sa prirodzene vyskytuje (príklad: prechod pozemných hraníc medzi Burundi a Tanzániou; prelet z KDR na Seychely, a pod.). Proti žltej zimnici by mal byť zaočkovaný každý cestovateľ, ktorý cestuje do endemickej oblasti a je starší ako 9 mesiacov. Pri mladšom cestovateľovi, príp. pri cestovateľovi staršom ako 60 rokov sa poraďte s lekárom o možných rizikách vyplývajúcich z neočkovania resp. z očkovania sa. Lekára informujte aj v prípade, ak trpíte alergiami, máte imunitné ochorenie, prípadne ste tehotná (ženy). Očkovanie je zaznamenané do Medzinárodného očkovacieho preukazu (tzv. „žltej karty“) a je platné 10 rokov. Medzinárodný očkovací preukaz predložte vždy, keď Vás o to požiadajú. Ak ste od očkovania oslobodení, musí Vám byť vydané lekárske potvrdenie, že z medicínskych dôvodov ste očkovaní neboli. Toto potvrdenie si dobre uchovajte, bude Vám slúžiť vždy, keď od Vás vypýtajú potvrdenie o očkovaní. Zatiaľ, čo pri povinnom očkovaní cestovateľ nemá veľmi na výber, problematika odporúčaných očkovaní je oveľa zložitejšia. Keďže každé očkovanie nezaťažuje len našu peňaženku, ale hlavnenáš organizmus, je dôležité si dobre zvážiť, ktoré očkovania budú pre Vás ako cestovateľa prínosom. Pri rozhodovaní sa je dobré poradiť sa s lekárom – odborníkom na cestovnú medicínu. Nezabudnite svojho lekára informovať, do ktorej krajiny (prípadne, do ktorej oblasti v danej krajine) budete cestovať, aký je charakter Vašej cesty (oddych na pláži a pobyt v luxusnom hoteli, safari a turistka, či spoznávanie kultúry a zvykov miestnych obyvateľov). Lekára určite informujte aj o prípadných alergiách alebo chronických ochoreniach, ktorými trpíte. Aktuálne informácie o povinných aj odporúčaných očkovaniach nájdete na stránke amerického CDC www.cdc.gov v sekcii „Travelers´ Health“. 3. Ochrana pred maláriou Samostatnou témou je prevencia malárie, ktorá je endemická takmer všade v Subsaharskej Afrike s výnimkou vysoko položených miest. Keďže účinná vakcína proti maláriidostupná pre cestovateľov zatiaľ nebola registrovaná, proti malárii sa môžete chrániť dvojakým spôsobom. Malária je ochorenie, ktoré spôsobuje parazit hostiaci v bunkách ľudských červených krviniek. Tento parazit je do ľudského organizmu prenášaný uštipnutím komárom. Ochrana pred prenosom malárie teda v značnej miere závisí od ochrany proti uštipnutiu komárom. Táto, tzv. „nefarmakologická ochrana“ spočíva najmä v aplikovaní prípravkov proti hmyzu, po západe slnka nosením dlhého oblečenia, spánkom pod sieťkou proti komárom, vyhýbaniu sa miestam pri sladkovodných tokoch a jazerách. Druhou možnosťou je farmakologická ochrana, čiže preventívne užívanie antimalarík (tabletiek), ktoré pri prenose parazita do organizmu zabránia jeho šíreniu. Antimalarík je na trhu dostupných niekoľko, preto sa so svojím lekárom poraďte, ktoré by bolo pre Vás najvhodnejšie. Treba si však uvedomiť, že ani prvá ani druhá forma prevencie malárie nie je stopercentná a je vhodné ich kombinovať. Malária môže byť potenciálne smrteľné ochorenie, a preto pri každom horúčkovom ochorení (počas cesty alebo po nej) je nevyhnutné navštíviť lekára a informovať ho o pobyte v cudzine. 4. Cestovné poistenie Dôležitá vec, na ktorú netreba zabudnúť je vybaviť si cestovné poistenie. Ochorieť počas cesty môže ktokoľvek – choroba si predsa nevyberá a úrazy, či krádeže sú tými nepríjemnými spomienkami na inak senzačné zážitky z dovolenky. Ako uzatvoriť to správne cestovné poistenie? Tu hrá opäť rolu charakter Vašej cesty. Okrem základného poistenia liečebných nákladov je vhodné pripoistiť sa, ak sa chystáte robiť extrémne športy, medzi ktoré v poisťovniach patrí napr. aj cyklistika, plávanie na otvorenom mori, či rafting. V prípade horolezeckej výpravy je nevyhnutné aj poistenie v horách. Okrem iného poisťovne ponúkajú doplnkové poistenia pri poškodení alebo odcudzení batožiny, či zavinenej škode. V afrických krajinách poskytnutie zdravotnej starostlivosti nie je lacná záležitosť, pretože ako turistu Vás prednostne odvezú do jednej z najlepších dostupných nemocníc a účet za ošetrenie, prípadne hospitalizáciu sa môže vyšplhať na stovky až tisícky eur. Autor: Mária Komlósi

Často dostávam od Vás otázky, či sú Afričania rasisti, či majú pred nami rešpekt a ako sa vôbec správajú k bielym. Preto som sa rozhodol o tom napísať svoje názory a odporučania s niekoľkými príkladmi zo života. Samozrejme, filozoficky sa všetko dá vyvrátiť a na všetko existuje nejeden argument. Každý človek vníma svet a jeho problémy rôzne. Názory ľudí sa odvíjajú od viacerých faktorov, napríklad v akej spoločnosti žije, akú výchovu dostal, ako vníma média, aké má znalosti v danej problematike. Veľa ľudí absolútne podlahne médiam a vytvára si úplne iný obraz o danej problematike. Netvrdím, že média nie sú dôležité (bez nich by sa naši politici zbláznili od radosti a kradli by tisíckrát viac). Podané informácie sú síce často správne, ale spôsob ich prevedenia, aby bol obsah zaujímavý, je koniec koncom dezinformácia pre čitateľa. V prvom rade by sme sa mali naučiť čítať s porozumením a hlavne si všetky informácie overiť na dôveryhodných zdrojoch. A to je presne dezinformovanosť u nás na Slovensku o cudzincoch. Napríkld, akí sú Afričania zlí, nebezpeční, kradnú, unášajú atď. Média nikdy nezaujímali a ani nikdy nebudú písať a pozitívnych veciach, lebo to nie je vôbec atraktívne. Ľudí zaujíma iba problém (lebo sa im to teoreticky môže stať a vytvárajú si v hlave zbytočné obavy a predsudky). Nikoho nezaujíma, koľko lietadiel pristane bezpečne v cieľovej destinácii, ale ak príde k nejakému incidentu, obletí to celý svet do niekoľkých hodín. Zo skúseností by som si dovolil povedať, že v Afrike som sa skoro vôbec nestretol s rasisitickými narážkami na moju, alebo blízku osobu našej rasy. (netvrdím, že sa to nestáva). To by som si, ale nemohol dovoliť povedať o Slovensku. Žiaľ som doma málo, ale s rasizmom sa stretávam často. Najzaujímavejšie je to, že veľa ľudí má veľmi negatívne predsudky na ľudí s čiernou pokožkou. Neraz som sa stretol s názormi ľudí (mimochodom nikdy neboli v Afrike a v kontakte s tými ľuďmi), že čierni sú leniví, hlúpi, kradnú, nedá sa im zveriť nič, nebodaj si donesie moja dcéra domov čierneho, moslima, atď. Áno, rozmýšľajú inak, majú inú kultúru, podmienky, podnebie, iné choroby, iné problémy. Ale, položme si úprimne niekoľko férových otázok. U nás sa nekradne? U nás sa neporušujú ľudské práva? Nezabíjajú sa novinári? U nás sa nekradne v školských kuchyniach? U nás sa všetko poctivo zdaňuje a žiadni podnikateľ sa nesnaží oblafnúť daňový systém? U nás sa vôbec nesnažia zamestnanci podvádzať v robote, či už s časom na obede, alebo milión ďalších príkladov ako sa vyhnúť povinnostiam a oblafnúť šéfa šikovnými a podloženými výhovorkami. Je to u nás dokonalé, že si môžeme dovoliť ohovárať iných? Možno, že naše predsudky a názory na inú rasu máme vďaka dezinformáciam, v ktorých žijeme. Žijeme v podmienkach, v ktorých sa k informáciam rýchlejšie dostaneme a skôr súdime, ako tí v Afrike. Nezabúdajme, že ani my nie sme obklopení iba dokonalými genotypmi. Keď niekto dokáže povedať pred celým národom, že mu pes na snowboarde prepol pesničku a zľakol sa, tak to je fakt sila a niečo nie je v poriadku. A takí ľudia sa medzi nami pohybujú bežne a ohrozujú nás, naše deti a rodiny. Afričania k cudzincom sú všeobecne milí a nemajú žiadne rasistické útoky. Skôr sú až moc milí, pretože z nich chcú čo najviac peňazí vytiahnuť a to hlavne z turistov. Samozrejme, peniaze za službu. Na Slovensku, keď idete niečo predať, alebo chcete zarobiť peniaze nie ste milí k tým ľuďom, ktorým chcete predať svoj produkt? Ak nie, tak nemáte čo hľadať v podnikaní… Veci fungujú rovnako či tu na Slovensku, alebo tam v Afrike. Možno to prebieha inak a iné sú spôsoby, ale v svojej podstate sme všetci rovnakí. Ak sa nám pokazilo auto v Afrike (kdekoľvek na safari, či úplne mimo civilizácie), tak sa pri nás vždy zastavili ľudia a bez pýtania sa pustili do práce a pomohli nám aj na úkor ich programu. Napríklad v Čade, tam sú naozaj náročné úseky a auto sa môže pokaziť kedykoľvek. Neexistuje, aby sa pri pokazenom aute niekto v Afrike nezstavil a nepomohol. Podotknem, za posledných osem rokov sa mi to stalo nespočetne veľakrát, vždy mi pomohli a nikdy ma neokradli. Len pre zaujímavosť, niekoľkokrát som počul na Slovensku v rádiu, že na tej a tej ceste je odstavené pokazené auto – koľko iných áut sa zastaví a spýta sa, či nepotrebuje dotyčný pomoc? Netreba kategorizovať a rozdeľovať ľudí podľa farby pokožky, sociálneho postavenia, množstva finančných prostriedkov na účte, majetkov vo vlastníctve. Ľudia sú zlí a dobrí bez ohľadu na farbu pleti. Tých zlých, učte byť dobrými. Naučte sa dívať na svet a ich problémy pozitívne a s nadhľadom. Nehľadajte všade negatívne veci (lebo Vás to dostane, tam kde nechcete byť). Buďte otvorení k ľuďom každej rasy, cestujte, spoznávajte nové miesta, kultúry. Rešpektujte ich a čerpajte z nich skúsenosti, ktoré vás budú v živote posúvať správnym smerom. Nešetrite iba na hmotné veci, ale investujte aj do cestovania a spoznávania samého seba. Len tak sa zamyslite, kde ste boli na dovolenke v roku 2014, vynoria sa vám zážitky? Asi áno… A takisto si pamätáte aké tričko, botasky a iné hmotné veci ste tam mali v kufri zo sebou? Asi nie... Dajte šancu zážitkom s ľuďmi...rôznymi. Autor: Zoltán Komlósi

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi