Predsudky...

Ako sa žije v Demokratickej republike Kongo počas koronakrízy? Položili sme niekoľko otázok nášmu priateľovi a biznis partnerovi Barackovi, ktorý žije v meste Goma a sprevádza nás po Kongu. Barack je náš dlhoročný partner a priateľ z DR Kongo (spriatelili sme sa ešte z čias pred vznikom BALOO), ktorý nás roky bezpečne sprevádza a zabezpečuje plynulosť našich zájazdov v Kongu. Jeho život je extrémne zasiahnutý súčasnou koronakrízou, keďže jediným zdrojom jeho príjmu je turizmus. S Barackom v Gome. Ako vyzerá tvoj život v týchto dňoch počas koronakrízy? Ako ťa to zasiahlo?Zúfalo. Náš život a moju rodinu koronavírus zasiahol asi najviac. Keďže roky žijeme z turizmu, v súčasnej situácii, kedy sú zatvorené hranice a celosvetovo obmedzené cestovanie, máme od začiatku pandémie doslova nulový príjem. Celý svet sa uzavrel, všetky turistické atrakcie boli do septembra neprístupné. Štát ako DR Kongo svojim občanom nepomôže, je to každodenný boj o prežitie do ďalšieho dňa, až pokiaľ sa turisti nevrátia späť. Od septembra je opäť otvorené letisko a máme vo výhľade prvých klientov. Dúfam, že sa to pomaly bude vracať do normálu. Ako to vyzerá v Gome v súčasnosti?V Gome to už vyzerá rovnako ako pred vypuknutím pandémie. Vírus tu stále je, ale ľudia sa skôr starajú o svoj každodenný život a prežitie. Väčšina ľudí v Gome žije z ruky do úst, zo dňa na deň, nemajú žiadne rezervy, dnes majú čo jesť, zajtra nemusia mať. Od rána do večera sa snažia niečo zarobiť, aby mohli nakúpiť jedlo na ďalší deň a prežiť. A takto to ide stále dookola. Čo si lokálni ľudia v Gome myslia o koronavíruse? Ako to celé vnímajú?Ľudia v Gome veľmi neveria, že je vírus reálny, majú voči celej situácii skôr negatívny postoj. Vírus nám oslabuje už aj tak slabú ekonomiku, zároveň, však, máme pred vírusom rešpekt. Všetci máme zmiešané pocity, pretože vírus nám zatiaľ viac škodí z ekonomického hľadiska, ako zo zdravotného. Možno je to aj preto, lebo sme tu pravidelne zvyknutí na ebolu, ktorá sa s COVID-19 nedá porovnávať. Aké máte v Gome reštrikcie? Zo začiatku sme mali zákaz vychádzania a rôzne „lockdowny“, čo nám spôsobovalo veľké utrpenie. Väčšina ľudí totiž nemá veľké zásoby jedla, ani financie. Našťastie, to netrvalo dlho a život sa vrátil do akého-takého normálu. V súčasnosti sú naše nariadenia používanie rúšok, „social distancing“ – 1 metrový odstup, umývanie a dezinfekcia rúk takmer všade. Koľko PCR testov sa vykonáva v Gome denne?Neviem, nie je presná evidencia. Podľa mňa nikto nevie, koľko je v skutočnosti testovaných, koľko z nich je pozitívnych. Goma je dvojmiliónové husto zaľudnené mesto, ak by sme chceli mať relevantné štatistiky, tak by sme museli testovať masovo. Ako zasiahol COVID-19 obyvateľstvo v Gome?Po uvoľnení reštrikcií je to pre nás všetkých o niečo lepšie, môžeme sa postupne vrátiť do života a zarobiť nejaké drobné na jedlo, či už vo svojich malých obchodíkoch, na poliach, ale zďaleka to nie je to, čo to bývalo predtým. Na začiatku bol najhorší asi zákaz vychádzania, „lockdown“, to bolo najväčšie utrpenie. Hranice so susedným štátmi sú uzavreté a to nám spôsobuje ďalší problém, pretože veľa ľudí má svoje malé obchodíky prepojené s Rwandou, či s Ugandou, prípadne dochádzajú za prácou a príbuznými za hranice. Zákaz pendlovania medzi susednými krajinami je dodnes veľkou prekážkou našej ešte slabšej ekonomiky počas koronavírusu. Prežívajú ľudia počas koronavírusu horšie časy ako bežne v minulosti?Samozrejme, ľudia majú ešte menej peňazí, ako mali pred koronakrízou a začínajú pociťovať beznádej a zúfalstvo, čo príde s každým novým dňom. Takisto, ľudia žijú v strachu, aj keď realite vírusu nechcú veriť, aj tak sa ho boja a myslia si, že ak existuje, tak je nebezpečný. Aká je v súčasnosti v Gome bezpečnosť?V Gome je bezpečnostná situácia dobrá a pomerne stabilná. Počas noci, v podstate už po 19:00, sa neodporúča prechádzať sa po uliciac. Je lepšie presúvať sa autom, ale toto bolo v podstate rovnaké aj pred pandémiou. S dreveným bicyklom "chukudu" v Gome. Môžu sa v súčasnosti dostať do Gomy turisti? Áno, 1. septembra sa otvorilo medzinárodné letisko v Gome a napr. Ethiopian Airlines sem lieta 3x do týždňa. V septembri k nám prídu prví turisti z Izraelu a dúfame, že to bude čím ďalej, tým lepšie a postupne sa vrátime do normálneho života. Aké sú požiadavky pre turistov po prílete do Gomy?Pri prílete sa vyžaduje negatívny PCR test. Ktoré turistické aktivity sú momentálne v DR Kongo sprístupnené?Je možné navštíviť gorily, ale iba v NP Kahuzi Biega, kde žijú nížinné gorily. NP Virunga, kde sa nachádzajú vysokohorské gorily, je ešte uzavretý. Keďže gorily sú veľmi podobné ľuďom, existuje riziko, že by sa teoreticky mohli od ľudí nakaziť koronavírusom. Sopka Nyiragongo je tiež sprístupnená, plavba na jazere Kivu a prehliadka Gomy je takisto možná. Rovnako je možná aj návšteva šimpanzov Bonobo, ale to je turistická atrakcia z Kinshasy. Vulkán NYIRAGONGO Ochorel si počas pandémie na COVID-19, prípadne iné ochorenie počas koronakrízy? A tvoja rodina?Nie, našťastie, ja aj moja rodina sme a aj sme boli zdraví od začiatku pandémie. Pevne dúfame, že to tak aj zostane. Barackove deti v DR Kongu Barackove slová na záver. „DR Kongo je nádherná a rozmanitá krajina s exotickou prírodou a jedinečnou kultúrou. Ako turistická destinácia sa Vám s istotou bude páčiť. Viem, že naša krajina je neslávne známa aj z rôznych negatívnych správ zo zahraničnej tlače, ale turizmu sa to viac-menej netýka. Naše turistické atrakcie sú bezpečné a kladieme na bezpečnosť návštevníkov extrémne vysokú pozornosť a opatrnosť. V prvom rade nám ide vždy o Vašu bezpečnosť. Tí, ktorí nás už opakovane tu v Kongu navštívili, ako napríklad aj Zoltán a BALOO, Vám môžu potvrdiť, že turisti sú u nás vždy vítaní. Sme veľmi vďační návštevníkom z celého sveta, ktorí nás prídu podporiť svojou návštevou a pomáhajú nám budovať turizmus. DR Kongo má totiž extrémne vysoký turistický potenciál.“ Autor: Zoltán Komlósi ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- English version How does the life go in the Democratic Republic of Congo during the corona crisis? We asked a few questions from our friend and business partner Barack, who lives in Goma and is guiding us around the DR Congo. Barack is our long-term partner and friend from DR Congo (we became friends from the time before the establishment of BALOO), who guiding us safely for years and ensures the continuity of our tours in DR Congo. His life is extremely affected by the current corona crisis, as the only source of income is tourism. What does your life look like these days during the corona crisis? How did it affect you?It is desperate. The coronavirus probably affected my life and that of my family the most. As we live from tourism for years, in the current situation of closed borders and globally limited travel, we have literally zero income since the beginning of the pandemic. The whole world shut and all tourist attractions were inaccessible until September. A country like the DR Congo will not help its citizens, it is a daily struggle to survive until the next day, until the tourists return. The airport has been opened again since September and we have the first clients in view. I hope it will slowly get back to normal. What does it look like in Goma at the moment?Here in Goma, it already looks the same as it had before the outbreak of the pandemic. The virus is still here, but people care about their daily lives and their survival. Most people in Goma live from hand to mouth, from day to day, they have no reserves, today they have something to eat, but not necessarily for tomorrow. From morning till night, they try to earn something so they can buy food for the next day and survive. And that is how it keeps going. What do local people in Goma think about coronavirus? How do they perceive it all?People in Goma do not believe that the virus is real, they have rather negative attitude towards the whole situation. The virus weakens our already weak economy, but at the same time, however, we have respect for the virus. We all have mixed feelings, because so far, the virus is harming us more economically than it is in terms of health. Maybe it's because we're used to Ebola outbreaks, which can't be compared to COVID-19. What are the restrictions in Goma?From the beginning we had a curfew and various "lockdowns", which caused us big suffering. Most people do not have large food supplies or finances. Fortunately, it didn't take long for life to return to normal. At present our regulations are the use of face masks, social distancing - 1 meter distance, handwashing and hand sanitizing almost everywhere. How many PCR tests are performed in Goma per day?I don't know, there is no accurate record. In my opinion, no one knows how many people are actually tested, and how many of them are positive. Goma is a city of two million people, it is extremely densely populated, if we wanted to have relevant statistics, we would have to test very massively. How did COVID-19 affect the population in Goma?After the restrictions are released, it is a bit better for all of us, we can gradually return to life and earn some small money for food, either in our small shops, or in the fields, but it is far from what it used to be. In the beginning, the worst was probably the curfew, which was the greatest suffering. The borders with neighbouring countries are closed, and it causes us another problem, because many people have their small businesses connected to Rwanda or Uganda, or they come to work and relatives abroad. The ban on crossing the border to neighbouring countries is still a major obstacle to our even more weakened economy due to coronavirus. Do people experience worse times during coronavirus than in the past?Of course, people have even less money than they used to have before the corona crisis and are getting to feel the hopelessness and despair that comes with each new day. Also, people live in fear, even if they do not want to believe the reality of the virus, they are still afraid of it and think that if it exists, it is dangerous. How is the security in Goma right now?In Goma, the security situation is good and relatively stable. During the night, basically after 19:00, it is not recommended to walk the street. It is better to move by car, but this was almost the same before the pandemic. Can tourists currently get to Goma?Yes, on 1st of September, the international airport in Goma opened and e.g. Ethiopian Airlines has 3 flights per week here. The first tourists from Israel will come to visit us in September, and we hope that the further it goes, the better, and gradually we will return to normal life. What are the requirements for tourists after arriving in Goma?A negative PCR test is required on arrival. Which tourist activities are currently available in DR Congo?It is possible to visit gorillas, but only in the Kahuzi Biega National Park where lowland gorillas live. The Virunga National Park, where the mountain gorillas are located, is still closed. Because gorillas are very similar to humans, there is a risk that they could theoretically attract coronavirus from humans. Nyiragongo Volcano is also accessible, boating on Lake Kivu and a city tour of Goma is also possible. It is possible to visit the Bonobo chimpanzees as well, but this tourist attraction is available from Kinshasa. Did you become ill during the pandemic of COVID-19, or any other disease during the coronacrisis? How about your family?No, fortunately, my family and I have been healthy since the beginning of the pandemic. We firmly hope that it will remain so. Barack's words at the end.“DR Congo is a beautiful and diverse land with exotic nature and unique culture. As a tourist destination, you will definitely like it. I know that our country is also infamous for various negative reports from the foreign press, but tourism is more or less not affected. Our tourist attractions are safe and we place extremely high attention and caution on the safety of visitors. First and foremost, we always care about your safety. Those who have visited us repeatedly here in Congo, such as Zoltán and BALOO, can confirm to you that tourists are always welcomed to our country. We are very grateful to visitors from all over the world who come to support us with their visit and help us build tourism. DR Congo has an extremely high tourist potential. "

Po prebrázdení safari parkov vo východnej Afrike, niekoľkonásobnom splavení Nílu, kúpaní sa v jazerách Veľkej priekopovej prepadliny, preskúmaní vodopádov či po mnohých humanitárnych akciách sme sa rozhodli, že dospel čas na vychýrené stopovanie horských goríl. Táto aktivita je dostupná v troch krajinách Východnej Afriky - v Rwande, v Ugande a v Kongu (KDR). My sme sa rozhodli pre cenovo dostupnú dobrodružnú variantu v Kongu. Gorily tu žijú v pralese Národného parku Virunga, v najstaršom africkom pralese. V konžskom lese žije najväčší počet goríl (aj keď jedna rodina sa nedávno "presťahovala" do Rwandy), čo okolité krajiny ťažšie znášajú a dávajú do sveta vedieť, že Kongo je nebezpečné, turistov napádajú rebeli, zabíjajú strážcov parku atď. Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne a na týchto tvrdeniach je naozaj čosi pravdy. Nedávno rebeli naozaj zabili 5 rangerov a šoféra, no toto sa stalo vo vzdialenej časti parku (asi 200 km severnejšie od miesta, kde sa chodí za gorilami), ktorá je dlhodobo známa tým, že v divočine nežijú iba zvieratá, ale aj protivládni povstalci. S prvým ranným svetlom prechádzame rwandsko-konžskou hranicou až podozrivo hladko (a za krátku dobu) a pri rampe do Konga sa stretávame s naším dobrým kamarátom Barackom a jeho šoférom, ktorí nás majú brať až k hraniciam pralesa. Barack je super parťák, taký typ Afričana "hakuna matata", nič nie je problém, všetko sa dá vybaviť (čo v Kongu aj do bodky platí, najmä keď máte nejaké tie doláre navyše), so stálym úsmevom na tvári a trefnými poznámkami. Pôvodom je Rwanďan, no srdcom Konžan. Pri príchode do Gomy, mesta hneď za hranicami, ktoré je baštou MONUSCO - najväčšej a najdrahšej mierovej misie OSN na svete, akurát preberáme tému podplácania konžských úradníkov na hraniciach a rôznych situáciách, kedy pýtajú úplatky. Tak napríklad, ak nie ste zaočkovaní proti žltej zimnici (resp. ak nemáte o tom potvrdenie), tak môžete vojsť do krajiny za extra 100 dolárov, ktoré si úradník bez akejkoľvek hanby a snahy utajiť úplatok strčí do vrecka. "Sto dolárov za osobu len kvôli tomu, že si niekto zabudne zdrap papiera o očkovaní?" Pýtam sa, pretože táto suma sa mi zdá dosť vysoká dokonca aj na Kongo. Barack mi s vážnosťou odpovedá: "Yes, hundred dollars. Officers are very funny..." V krátkosti sa zastavujeme v kancelárii správcu parku Virunga, aby sme si vyzdvihli potvrdenie na stopovanie goríl. Zatiaľ sa tu zbierajú aj ďalšie autá s turistami a rangeri. Po asi 20 minútach, keď sa konečne všetci zozbierali, vyráža konvoj 5 terénnych áut s turistami a motorka, na ktorej sedí ranger s puškou na čele aj na chvoste konvoju. Šinieme si to cez rušné ulice Gomy a pri výjazde z mesta je krížom cez cestu postavená prvá home-made drevená rampa urobená z bambusu. Pri nej stojí postarší chlapík vo vyšedivenej šiltovke a pýta prvých 5 dolárov za prejazd. Po pár zdvorilostných frázach, ktoré si vymenil v miestnom jazyku s Barackom nám s krútením hlavy a dlhým nosom otvára "rampu". Keby sme nemali Baracka, tu by sme prišli o prvých 5 dolárov. Za čo? No za nič. Iba preto, že by sme chceli ísť ďalej. Definitívne opúšťame Gomu. Pri ceste stojí tabuľa, kde je farebne vyznačená aktivita neďalekého stále aktívneho vulkánu Nyiragongo, ktorý za posledných 40 rokov dva razy pochoval mesto Goma pod vrstvu lávy, spolu s pokynmi vo francúzštine, ako postupovať pri hroziacej erupcii. Rušné ulice sa pomaly menia na ojedinelé malé obchodíky pri ceste a autá a motorky nahrádzajú unikátne drevené trojkolky. Pod úpätím sopky Nyiragongo sa asfaltová cesta mení na poľnú. S dierami do výšky kolien, blatom, mlákami a ostrými kameňmi. Prejsť nasledujúcich 30 kilometrov nám zaberá vyše hodiny, každých pár kilometrov vidíme malé stany, pred ktorými sedia dvaja - traja vojaci. Pri chaotickej politickej situácii v Kongu možno len ťažko povedať, kto je "zlý a dobrý", pretože svoju pravdu majú aj vláda a vojaci, aj OSN, aj rebeli a povstalci. Pýtame sa teda Baracka, či vojaci nie sú nepríjemní na civilistov, prípadne turistov. "Noooo, they are good. Very stupid," uznanlivo odpovedá Barack. Konečne odbáčame z "hlavnej cesty" smerom do kopcov pokrytých hustým lesným porastom. Po ďalších 20 minútach prichádzame k rangerskej stanici a východziemu bodu na stopovanie goríl. Raňajky sme nestihli, keďže sme z hotela odchádzali pred pol šiestou ráno a na stole sa na mňa usmievajú muffiny a šálky na čaj. Pod nimi cenovka 2 doláre za každé. Uff, pri tej cene za gorily teda mohli aspoň túto pozornosť ponúknuť zadarmo. Nasledovalo krátke poučenie o tom, ako sa správať v pralese (nehádzať odpadky a ak na nás náhodou nečakane príde potreba, treba si vykopať jamu, vykonať potrebu a potom jamu po sebe zakopať). Na tabuli sú rozpísané gorilie rodiny, ktorá má koľko členov a kde sa zhruba nachádza. Dnes nás je 16 turistov, rozdeľujeme sa teda do 3 skupiniek a s každou skupinkou idú dvaja rangeri. Počasie sa zatiaľ ako tak drží. Je apríl, čo je najdaždivejší mesiac veľkého dažďového obdobia a my ideme do najväčšieho dažďového lesa v okolí. Toto veští iba jedno - veľký a silný dážď. Ach, prosím, prosím, nech prší až podvečer, modlím sa. Konečne vyrážame. Slovenský párik, francúzsky párik, čínsky párik, náš sprievodca Boss Jeremy s vysielačkou a ďalší ranger. Po prekročení natiahnutého drôtu, ktorý predpokladám, že slúži na oddelenie malého parkoviska od pralesa, sa blatová cestička rýchlo zužuje a sprava aj zľava hustne krovie. Jeden za druhým (na čele s Bossom Jeremym) kráčame vopred. Sem tam prekročíme korene stromov, či podlezieme liany. Po asi polhodine Boss Jeremy zastane a ukazuje na úzky konár, ktorý zasahuje do cesty. Treba ho rýchlo podliezť, pretože po ňom lezie nespočetne veľa červených lesných mravcov. OK, tak rýchlo idem prvá, za mnou lezie čínsky párik. Mladá Číňanka, ktorá je obutá skôr na aerobik než do dažďového pralesa s členkovými ponožkami a riflami zrazu začne jajkať. O-ou, mravce je vliezli do topánky a pod rifle. A štípu. A asi to bolí. Jej partner s dlhým copíkom pripomínajúci Sandokana jej pomáha rýchlo mravce oprášiť a obuť sa. Rýchlo ešte dve - tri fotky doštípaného lýtka do obrovského smartfónu a ide sa pralesom ďalej. Po ďalšej hodine predierania sa húštinou a presekávania si cesty mačetou sa za pomoci vysielačky dostávame k ďalším dvom rangerom, ktorí stopujú gorily a hovoria, že sú asi 100 metrov za kopcom. Super, konečne sme ich našli! A ani neprší! A v tom mi na čelo spadne prvá obrovská kvapka. Vzápätí ďalšia na krk. Rýchlosťou blesku si dávam dolu ruksak, vyťahujem šušťáčku a na ruksak naťahujem nepremokavý obal. Asi sekundu po tom, ako si natiahnem na hlavu kapucňu sa spúšťa taký lejak, že mám šušťáčku úplne premočenú a bojím sa pomyslieť na to, ako asi vyzerajú pasy v prednom vrecku ruksaku. Nasledujeme rangerov do lesa, kde dážď pomedzi listy stromov dopadá menšou intenzitou. Prechádzame cez kopec, no gorily nikde. Asi sa aj oni išli skryť pred dažďom. Tak ich stopujeme ďalej a naozaj, po asi 15 minútach ich konečne nachádzame. Čas nasadiť si na tvár chirurgickú masku. S gorilami máme spoločných vyše 95% DNA, čo okrem iného znamená aj to, že sme náchylní na rovnaké ochorenia. Aby sme sa teda vzájomne náhodou niečím nenakazili, je povinné v prítomnosti goríl nosiť na tvári masku. My, Francúzi a rangeri máme masky chirurgické, čo sme dostali ešte pred vstupom do lesa, Číňania majú vlastné, čierne, z nejakého čudného materiálu. Obchádzame veľký listnatý krík a za ním sa vo vysokej tráve kŕmi tenkým konárikom s mladými lístočkami malá gorila. Zvedavo na nás pozrie ako vychádzame spoza kríka. Očividne je na turistov zvyknutá, pretože vydáva nejaký priateľsky znejúci zvuk a vôbec sa nedá pri kŕmení rušiť. Úžasné. Čierny hustý premočený kožuch, veľké ploché nozdry, nažltlé zuby s malým konárikom medzi nimi, šikovné tmavé prsty a zvedavo-priateľský výraz tváre. Tesne vedľa Bossa Jeremyho zrazu na zem dopadá prúd vody z koruny veľkého bambusu. Boss Jeremy odskočí a z bambusu vykukne druhá, tentokrát dospelá gorila s malým mláďatkom na chrbte, ktorá práve skoro osprchovala Bossa Jeremyho svojou malou potrebou. Ostatní rangeri to považujú za dosť smiešne. Po chvíli ukazujú do húštiny, kde sa kŕmi ďalšia dospelá gorila. My turisti sa držíme v skupinke a nemo s úžasom pozeráme na tieto neopísateľné tvory z tesnej blízkosti (Číňanka odušu fotí, prihovára sa gorilám v Mandarínčine a natáča videá) a ostatní rangeri sa rozpŕchnu a hľadajú veľkého samca gorily so striebristou srsťou na chrbte, tzv. "Silverback-a". O chvíľu ho nájdu a volajú nás k nemu. Je asi o tretinu väčší ako dospelé samice a má výraz tváre, ktorý vyvoláva rešpekt. Ale asi len v západnej kultúre, pretože Číňanka k nemu nebojácne pristupuje bližšie, aby si ho odfotila. Ranger ju slušne upozorní, aby dodržiavala odstup. Boss Jeremy nám vysvetľuje, že gorilím samcom sa vo veku 15 rokov srsť na chrbte sfarbuje z čiernej na striebornú a podľa nej aj tento druh goríl nesie svoj názov. Gorily takto so zatajeným dychom sledujeme hodinu. Robíme nejaké fotky a zopár videí a potom nám Boss Jeremy oznámi, že je čas sa vrátiť. V nadmorskej výške takmer 2 400 metrov (aj keď tesne pod rovníkom) sa aj tak celá premočená trasiem od zimy, aspoň sa chôdzou naspäť zahrejem. V duchu sa teším, že si prezlečiem suché a čisté tepláky, termo tričko a suché ponožky, ktoré som si prezieravo zobrala so sebou. Cesta späť ide prevažne z kopca, takže napredujeme rýchlejšie. Dážď medzitým ustal, no cestičky sa premenili na bahno a čľapkanicu. Číňanka vo svojich aerobikových topánkach napreduje vopred viac po zadku ako po nohách. Všetci sa už ponáhľame naspäť, je nám zima, sme do nitky premočení a po uši zablatení. Ale zážitok stál za to! Tesne pred parkoviskom sa na nás spúšťa druhý lejak, mne to je už úplne jedno. V oboch topánkach mi čvachtá voda, kedysi biele ponožky sú totálne tmavohnedé, legíny mám na dvoch miestach roztrhané a dá sa zo mňa žmýkať voda. Konečne prichádzame k stanici rangerov, odkiaľ sme vyrazili. Barack stojí vo dverách a náramne sa začne smiať, keď nás zbadá. Podáva mi do ruky pero, aby som sa zapísala do knihy návštev a napísala spätnú väzbu, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Gorily boli úchvatné, prales nádherný, nedotknutý, prístup rangerov naozaj profesionálny, zážitok na celý život, hádam aj z fotiek a videí niečo bude. Prsty mám však také skrehnuté, že môj komentár je aj tak nečitateľný. Otváram ruksak, že sa idem prezliecť do suchých vecí. Vyťahujem tepláky, tričko, ponožky. Mokré, úplne mokré... Predstavím si takmer dvojhodinovú cestu späť na hranice, ktorú máme pred sebou. Takmer sa rozplačem od zimy a blata a sadám do auta. Vyťahujem rozmočené pasy, nech sa cestou aspoň trochu vysušia a začína sa natriasačka späť do Gomy. V horúcej sprche už v hoteli si premietam udalosti prežitého dňa, ponožky aj legíny sú už v koši, pasy ako tak vyschnuté (aj tak sú už plné, takže ich nie je veľká škoda). Potom si spomeniem na úžasné gorily, ktoré ako oáza pokoja obhrýzali vetvičky bambusov uprostred nedotknutej húštiny pralesa. A vrátila by som sa tam, aby som ich videla znovu, ale druhýkrát to bude inokedy ako v apríli... Autor: Mária Komlósi

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi