Prečo ísť na Cyprus cez cestovku ako na vlastnú päsť?

Cestovanie s deťmi je v poslednej dobe obľúbenou témou diskusie mnohých mladých rodičov. Zatiaľ, čo jedna strana má vyhranený názor, že malé deti netreba stresovať dlhým letom, či natriasaním sa v aute a najlepšie im je, keď majú svoj domáci zaužívaný režim a stereotypy, druhá časť rodičov argumentuje tým, že pre dieťa sú k jeho vývoju dôležité nové podnety a život rodičov sa predsa nekončí tým, že sa im narodia deti a musia ostať priklincovaní prvých päť (v prípade viacerých detí aj viac) rokov doma. Úplnú pravdu asi nenájdeme na strane jednej ani druhej. Je síce faktom, že pre deti je naozaj dôležité vytvoriť si návyky a mať svoj režim, no dvojtýždňová dovolenka ešte žiadnemu dieťaťu (a vonkoncom jeho rodičovi) neublížila, práve naopak, spestrila zaužívanú rutinu dní mamičiek na materskej dovolenke. Otázkou ostáva, v akom veku je aký typ dovolenky vhodný. Pravdepodobne sa všetci zhodneme na tom, že do ukončenia šestonedelia (prvých šesť týždňov po pôrode) z hľadiska pohodlia matky aj dieťaťa nie je najvhodnejšie prekonávať dlhé trasy. Rodičia sa so svojím novým prírastkom ešte iba zoznamujú (a on s nimi) a preto je najvhodnejšie byť v domácom prostredí. My sme sa na našu prvú dovolenku (10 dní v chorvátsku autom) vybrali, keď mala naša malá dcérka 2 mesiace. Išli sme autom a veľkou výhodou bolo, že takmer celú cestu do Chorvátska (a potom aj naspäť) prespala v autosedačke. 2-mesačné dieťa ešte nemá tak dobre vyvinutý systém regulácie telesnej teploty ako dospelý človek, preto je v tomto veku extrémne dôležité dbať na to, aby sa dieťa neprehrialo. Pobyt na priamom slnku sa v obedných hodinách vôbec neodporúča, ak je to nevyhnutné, nemal by presiahnuť pár minút, dieťa by malo mať na hlave ľahkú čiapočku alebo klobúčik proti slnku, pokožku vystavenú slnečnému žiareniu natretú kvalitným krémom s vysokým UV ochranným faktorom (50+) a oblečené ľahké priedušné oblečenie, ideálne z bavlny. Netreba zabúdať na potrebný zvýšený príjem tekutín, ak to dieťa bude tolerovať, tak okrem materského mlieka (prípadne mliečnej formuly) mu môžete dať aj trochu dojčenskej vody. Ak dieťa spí vonku v tieni v kočíku, kočík rozhodne ničím neprekrývajte. Zabránite tým prúdeniu vzduchu, teplota v kočíku sa značne zvýši a dieťaťu opäť hrozí riziko prehriatia organizmu. Priam ideálne sú však prechádzky pri zapadajúcom slnku po dlhej promenáde, či ranné kapučíno na čerstvom morskom vzduchu. No a či dieťa do 6 mesiacov počas dovolenky kúpať? V bazéne určite nie, voda je ošetrená chlórom a ten dráždi detskú pokožku. V mori tento problém nie je, dieťa môžeme skúsiť do vody ponoriť, treba však opäť myslieť na nedostatočnú reguláciu telesnej teploty, preto ho iba ovlažíme, aby sa pri dlhšom kúpaní nepodchladilo. Na prvý pohľad sa môže zdať, že s takým malým dieťaťom sa hádam na dovolenku ani nedá pobaliť, veď predsa potrebuje toľko vecí, ani nehovoriac o tom, že v lietadle je ešte batožina obmedzená. Opak je ale pravdou. Dnes už v každom lepšom hoteli, prípadne v apartmáne, majú na vyžiadanie k dispozícii (bez príplatku!) detskú postieľku aj s posteľným prádlom - aj keď to si odporúčam zobrať vlastné (nie všade pri praní používajú hypoalergénne pracie prostriedky), autosedačku (vajíčko) rovno využijete aj ako kočík (do auta nie je problém to nabaliť a v lietadle máte nárok na bezplatnú prepravu kočíka (čiže v prípade vajíčka aj autosedačky). Ak je dieťa kojené, o to väčšiu výhodu máte, že nemusíte nosiť (prípadne zháňať v obchodoch) mlieko. V prípade, že idete na odľahlejšie miesto, si akurát teda nabaľte plienky (do vychytených stredísk netreba, v obchodoch tam nájdete všetko). Zostáva už iba oblečenie, zopár obľúbených hračiek, nejaká tá dojčenská voda a detská kozmetika (vrátane opaľovacieho krému!). Odporúčame pred dovolenkou navštíviť aj pediatra a poradiť sa s ním, čo robiť v prípade základných zdravotných problémov. My sme išli na dovolenku do Chorvátska aj so starými rodičmi, takže keď sme si našu malú postriedali, tak sme si oddýchli všetci. Počas svojej druhej dovolenky mala už naša malá 5 mesiacov a my sme sa rozhodli skúsiť trochu exotickejšiu destináciu. Počas upršaného novembra sme sa vybrali na Seychely. Dlhý let s malým dieťaťom znie odstrašujúco, no dokonca aj v prípade, ak s ním ide iba jeden rodič, je to zvládnuteľné. Treba to priam využiť, pretože dieťa do 2 rokov cestuje iba za zlomok sumy ako v staršom veku. Na let sa, však, treba pripraviť už dopredu. Letecká spoločnosť síce eviduje, že na palube bude malé dieťa, to však neznamená, že automaticky dostane benefity, na ktoré má (zadarmo) nárok. Kontaktujte teda spoločnosť a vyžiadajte si miesto na sedenie v rade, kde sa dá namontovať "bassinet". Bassinet je niečo ako mini postieľka, ktorá sa namontuje do steny pred sedadlom a dieťa v nej môže počas letu nerušene spať a rodič, ktorý s ním cestuje, tak má pohodlie ako ostatní pasažieri. Možnosť bassinetu ponúkajú najmä interkontinentálne lety a väčšie lietadlá. Ak letíte napríklad do Grécka alebo Turecka, je možné, že lietadlo túto výbavu nebude mať. Myslím však, že 2-hodinový let sa dá vydržať aj s dieťaťom na rukách. Ďalší servis, na ktorý máte nárok, ale väčšinou treba minimálne 24 hodín pred letom oň požiadať je dojčenská strava. Ak ste už svojmu potomkovi začali dávať príkrmy, tak túto možnosť určite oceníte. Väčšinou ide buď o ovocnú výživu (väčšinou bez pridaného cukru) alebo zeleninové pyré. Niekedy k tomu dokonca býva aj dojčenské mlieko. Ak počas letu niekde prestupujete, treba si zarezervovať miesto + bassinet aj dojčenskú stravu na oba lety! Pri checkovaní batožiny sa checkuje aj kočík. Máte možnosť buď dať ho do podpalubia už na začiatku spolu s ostatnou batožinou, alebo ho iba označiť a personálu odovzdať až priamo pri nástupe na palubu, čiže ho ešte môžete využiť počas presunov na letisku. Ak prestupujete, tak pri opúšťaní lietadla požiadajte personál, aby Vám znovu dali kočík, inak ho automaticky preložia na ďalší let a Vy si ho budete môcť vyzdvihnúť až so zvyšnou batožinou. Ak necestujete s kočíkom, namiesto neho môžete zadarmo transportovať napríklad autosedačku. Ďalšia veľká výhoda cestovania s deťmi je, že všade máte prioritný servis. Nemusíte teda čakať v radoch na zacheckovanie batožiny, ale automaticky sa postavíte do VIP radu. Pri bezpečnostných kontrolách idete hneď dopredu a pri nástupe do lietadla máte tiež prednosť pred ostatnými pasažiermi. Let s dieťaťom býva väčšinou pozitívnym zážitkom, letušky majú detičky radi a prinesú im aj hračky (promo leteckej spoločnosti). Pobyt samotný bol vynikajúci, pláž s bielym pieskom a plytká voda sú pre detičky ideálne, aj v tomto vekovom období však treba dbať o detskú pokožku, najmä na jej ochranu pred slnkom. Celý jeden deň sme s požičaným autom brázdili po ostrove Mahé a objavovali krásne zákutia. Cesta domov bola rovnako bezproblémová ako cesta tam. Na záver ešte možno malý detail. Ak zbierate míle, za detskú letenku (do 2 rokov) sa Vám míle nepripočítavajú :-((. V znamení cestovania s deťmi pokračujeme aj v ďalších častiach našich cestovateľských blogov. Zostaňte s nami! Autor: Mária Komlósi

Prečítajte si super rozhovor, tentokrát nás vyspovedali z www.letenkyzababku.sk :) Klik sem dole https://www.letenkyzababku.sk/robi-sprievodcu-po-rwande-turisticky-poznam-rwandu-lepsie-ako-slovensko/

Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi