Cestovateľský blog

Ako to je s koronavírusom na Zanzibare?

Tentoraz Vám prinášam správy priamo zo Zanzibaru. Po návšteve Rwandy som sa presunul na jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete a tým je Zanzibar. Hneď po prílete do Dar Es Salaam som začal pociťovať určitú voľnosť a počínajúci pocit dovolenky. Väčšina mojich ciest je spojená s prácou a preto je u mňa pocit dovolenky nevyvolá len tak hocičo. Tanzánia spolu so Zanzibarom je miesto, ktoré tie ťažko dosiahnuteľné pocity vyvolá ihneď po prílete. Veď si predstavte krajinu ako Tanzánia. Majú exotický Zanzibar s luxusnými rezortmi a plážami s bielym pieskom, bez pochyby toto miesto patrí medzi top exotické miesta na celom svete. Ďalej, majú neskutočne veľké teritória národných parkov s divou zverou. Serengeti, kráter Ngorongoro a ďalšie skvelé miesta na safari. Takisto by som chcel pripomenúť, že sa tu nachádza aj známe Kilimandžáro, strecha Afriky. Najdôležitejšie je, že toto všetko môžete navštíviť bez obáv, lebo Tanzánia je jedna z najbezpečnejších krajín Afriky. Mount Kilimanjaro Posedné roky boli príjmy z turizmu veľmi pozitívne a každým rokom rástli. Tanzánska ekonomika sa opiera predovšetkým o turizmus. Nemusíme sa tým pádom ani baviť o tom, ako im koronakríza doriadila ekonomiku a ako vplýva na život lokálnych ľudí. Je to jednoducho katastrofa, tak ako všade na svete. Skôr ma ale zaujal ich postoj k vírusu. Rozhodli sa vírus prijať a žiť s ním tak, ako žili aj doteraz. Najprv som si povedal, škoda, teraz pravdepodobne dlho nepôjdem na môj obľúbený Zanzibar, lebo sa tam vírus bude nekontrolovane šíriť, budú umierať ľudia a žiadna letecká spoločnosť tam nebude lietať. Nuž, momentálne je pravdou úplný opak. Po 4 mesiacoch si ležím na lehátku v takmer ľudoprázdnom rezorte na Zanzibare a pri bazéne píšem tento blog. A keby to niekoho zaujímalo, lieta sem KLM, Qatar, Ethiopian Airlines a Turkish Airlines. Uroa Bay Beach Resort Po pristáti v Dar Es Salaam ani len nekontrolovali, či som priletel s negatívnym PCR testom, klasicky som si povypĺňal všetky byrokratické formuláriky, kúpil víza a hoplá už som v Tanzánii. Taxikár ma vítal, že tu v Tanzánii nemáme koronavírus a nemusíme nosiť rúška, ja som sa len jemne usmial, a rúško som si nechal po celý čas nasadené. Na letisku s vnútroštátnymi letmi v Dar Es Salaam to bolo úplne voľné, na check-in síce mali niektorí pracovníci rúška, ale zďaleka nie všetci. Väčšina ďalších pracovníkov letiska rúško nemala, pasažieri tiež nemali až zopár výnimiek. Po prílete na Zanzibar ma opäť vítali na letisku, že tu nie je koronavírus, vítajte na Zanzibare, hakuna matata. Taxikár tiež potvrdil, že tu vírus nie je. Samozrejme, rúško som mal nasadené až pokiaľ som neprišiel do rezortu. V rezorte s kapacitou tristo ľudí nás bolo ubytovaných presne osem. V rezorte pred krízou pracovalo 242 ľudí a museli prepustiť až takmer 80% personálu. Sú to lokálni Tanzánčania, ktorí prišli o svoj príjem (niekedy jediný príjem v celej rodine). Podotknem, na Zanzibare sú desiatky rezortov, kde masovo prepúšťali. Uroa Bay Beach Resort Strávil som teda týždeň v prázdnom rezorte, väčšinu času som strávil rozhovormi s personálom a majiteľmi rezortu. Žiadni ďalší turisti neprišli. Keď som odchádzal, bol som tam iba ja a jedna ukrajinská rodina (traja). Celý personál mi hovoril, že nevedia o prítomnosti vírusu, možno tu je, možno nie, ale nič im to nemení na každodennom živote. V ich rodinách v Dar Es Salaam sú všetci zdraví a fungujú bez obmedzení a opatrení a nikto im z rodiny neumrel. Dar Es Salaam je veľké a extrémne zaľudnené mesto. Lokálne markety sú plné, autobusové stanice takisto, ale všetko funguje ako predtým. Bez opatrení, hranice sú otvorené celému svetu a ľudia hovoria, že necítia prítomnosť vírusu. Či je počet úmrtí v roku 2020 vyšší ako minulé roky, to naozaj neviem, ale ľudia tu určite neumierajú ako v katastrofických filmoch. Ale toto číslo by nás mohlo uviesť do úplne inej reality. Štatistiky o koronavíruse nie sú známe, ľudia ochorenie na COVID-19 vnímajú ako ďalšie infekčné ochorenie. Prípady sa určite niekde zapisujú a rátajú, ale nikde to nezverejňujú, tak ako aj pre ďalšie ochorenia. V podstate nestrašia a nezaťažujú ľudí s číslami. Uroa Bay Pred odchodom zo Zanzibaru som sa ešte zastavil na niekoľko hodín v Stone Town, nemôžem predsa odísť bez toho, že si nedám vychýrený miestny „seafood“. V meste bolo cítiť, že im chýbajú turisti. Keď som sa prechádzal úzkymi uličkami kamenného mesta, pripomínalo mi to Káhiru, kde na každom rohu vnucujúco ponúkajú svoje služby. Toto v Stone Town doteraz nikdy nebolo tak citeľné ako dnes. Nečudo, turisti tu nechávajú nemalé peniaze. Takisto som zažil trošku nepríjemnú situáciu, keď ma lokálny Zanzibarčan upozornil, že tu nemajú koronu a môžem si dať dole rúško. Z toho vyplýva iba to, že si ľudia uvedomujú, koľko škody napáchal koronavírus v ich živote a už nechcú opatrenia a zákazy, chcú žiť ako pred koronakrízou. Seefood v Stone Town Aby som to zhodnotil, je to pre mňa úplne iný pohľad na vec, je vidieť, že o novom víruse toho ešte zďaleka nevieme všetko. Naďalej si myslím, že vírus je nebezpečný a musíme byť všade obozretní. Zanzibar považujem za bezpečné miesto, je to ostrov a v rezorte sa zdržiava iba pár ľudí z personálu, ktorí tu žijú a zopár hostí zo zahraničia. Keďže je tu veľmi málo turistov a pláže sú prázdne, považujem toto miesto za bezpečnejšie ako ktorékoľvek v Európe. Ani lietania sa nemusíte báť, pokiaľ dodržiavate základné pravidlá ROR (nosenie rúška, odstupy od ľudí a dezinfekcia rúk). Ďalší článok bude o živote Burunďanov počas koronakrízy, kde sa budem nachádzať niekoľko nasledujúcich týždňov. Autor: Zoltan Komlosi Naše momentálne zájazdy do Tanzánie a na Zanzibar nájdete tu: Zanzibar - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/zanzibar-so-slovenskym-sprievodcom Tanzánia (safari) + Zanzibar - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/safari-v-serengeti-ngorongoro-lake-manyara-zanzibar Kilimandžáro - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/vystup-na-kilimandzaro Kilimandžáro + safari - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/kilimandjaro-safari-lake-manyara Tanzánia - 7 dní v divočine (safari) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/7-dni-v-divocine-safari Medové týždne v Tanzánii (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/medove-tyzdne-v-tanzanii Medové týždne na Zanzibare (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/zanzibar-deluxe Tanzánska divočina a exotický Zanzibar (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/tanzanska-divocina-a-exoticky-zanzibar Ďalšie naše zájazdy si môžete pozrieť na www.baloo.sk

Ako sa žije v Demokratickej republike Kongo počas koronakrízy? Rozhovor s našim Barackom.

Ako sa žije v Demokratickej republike Kongo počas koronakrízy? Položili sme niekoľko otázok nášmu priateľovi a biznis partnerovi Barackovi, ktorý žije v meste Goma a sprevádza nás po Kongu. Barack je náš dlhoročný partner a priateľ z DR Kongo (spriatelili sme sa ešte z čias pred vznikom BALOO), ktorý nás roky bezpečne sprevádza a zabezpečuje plynulosť našich zájazdov v Kongu. Jeho život je extrémne zasiahnutý súčasnou koronakrízou, keďže jediným zdrojom jeho príjmu je turizmus. S Barackom v Gome. Ako vyzerá tvoj život v týchto dňoch počas koronakrízy? Ako ťa to zasiahlo?Zúfalo. Náš život a moju rodinu koronavírus zasiahol asi najviac. Keďže roky žijeme z turizmu, v súčasnej situácii, kedy sú zatvorené hranice a celosvetovo obmedzené cestovanie, máme od začiatku pandémie doslova nulový príjem. Celý svet sa uzavrel, všetky turistické atrakcie boli do septembra neprístupné. Štát ako DR Kongo svojim občanom nepomôže, je to každodenný boj o prežitie do ďalšieho dňa, až pokiaľ sa turisti nevrátia späť. Od septembra je opäť otvorené letisko a máme vo výhľade prvých klientov. Dúfam, že sa to pomaly bude vracať do normálu. Ako to vyzerá v Gome v súčasnosti?V Gome to už vyzerá rovnako ako pred vypuknutím pandémie. Vírus tu stále je, ale ľudia sa skôr starajú o svoj každodenný život a prežitie. Väčšina ľudí v Gome žije z ruky do úst, zo dňa na deň, nemajú žiadne rezervy, dnes majú čo jesť, zajtra nemusia mať. Od rána do večera sa snažia niečo zarobiť, aby mohli nakúpiť jedlo na ďalší deň a prežiť. A takto to ide stále dookola. Čo si lokálni ľudia v Gome myslia o koronavíruse? Ako to celé vnímajú?Ľudia v Gome veľmi neveria, že je vírus reálny, majú voči celej situácii skôr negatívny postoj. Vírus nám oslabuje už aj tak slabú ekonomiku, zároveň, však, máme pred vírusom rešpekt. Všetci máme zmiešané pocity, pretože vírus nám zatiaľ viac škodí z ekonomického hľadiska, ako zo zdravotného. Možno je to aj preto, lebo sme tu pravidelne zvyknutí na ebolu, ktorá sa s COVID-19 nedá porovnávať. Aké máte v Gome reštrikcie? Zo začiatku sme mali zákaz vychádzania a rôzne „lockdowny“, čo nám spôsobovalo veľké utrpenie. Väčšina ľudí totiž nemá veľké zásoby jedla, ani financie. Našťastie, to netrvalo dlho a život sa vrátil do akého-takého normálu. V súčasnosti sú naše nariadenia používanie rúšok, „social distancing“ – 1 metrový odstup, umývanie a dezinfekcia rúk takmer všade. Koľko PCR testov sa vykonáva v Gome denne?Neviem, nie je presná evidencia. Podľa mňa nikto nevie, koľko je v skutočnosti testovaných, koľko z nich je pozitívnych. Goma je dvojmiliónové husto zaľudnené mesto, ak by sme chceli mať relevantné štatistiky, tak by sme museli testovať masovo. Ako zasiahol COVID-19 obyvateľstvo v Gome?Po uvoľnení reštrikcií je to pre nás všetkých o niečo lepšie, môžeme sa postupne vrátiť do života a zarobiť nejaké drobné na jedlo, či už vo svojich malých obchodíkoch, na poliach, ale zďaleka to nie je to, čo to bývalo predtým. Na začiatku bol najhorší asi zákaz vychádzania, „lockdown“, to bolo najväčšie utrpenie. Hranice so susedným štátmi sú uzavreté a to nám spôsobuje ďalší problém, pretože veľa ľudí má svoje malé obchodíky prepojené s Rwandou, či s Ugandou, prípadne dochádzajú za prácou a príbuznými za hranice. Zákaz pendlovania medzi susednými krajinami je dodnes veľkou prekážkou našej ešte slabšej ekonomiky počas koronavírusu. Prežívajú ľudia počas koronavírusu horšie časy ako bežne v minulosti?Samozrejme, ľudia majú ešte menej peňazí, ako mali pred koronakrízou a začínajú pociťovať beznádej a zúfalstvo, čo príde s každým novým dňom. Takisto, ľudia žijú v strachu, aj keď realite vírusu nechcú veriť, aj tak sa ho boja a myslia si, že ak existuje, tak je nebezpečný. Aká je v súčasnosti v Gome bezpečnosť?V Gome je bezpečnostná situácia dobrá a pomerne stabilná. Počas noci, v podstate už po 19:00, sa neodporúča prechádzať sa po uliciac. Je lepšie presúvať sa autom, ale toto bolo v podstate rovnaké aj pred pandémiou. S dreveným bicyklom "chukudu" v Gome. Môžu sa v súčasnosti dostať do Gomy turisti? Áno, 1. septembra sa otvorilo medzinárodné letisko v Gome a napr. Ethiopian Airlines sem lieta 3x do týždňa. V septembri k nám prídu prví turisti z Izraelu a dúfame, že to bude čím ďalej, tým lepšie a postupne sa vrátime do normálneho života. Aké sú požiadavky pre turistov po prílete do Gomy?Pri prílete sa vyžaduje negatívny PCR test. Ktoré turistické aktivity sú momentálne v DR Kongo sprístupnené?Je možné navštíviť gorily, ale iba v NP Kahuzi Biega, kde žijú nížinné gorily. NP Virunga, kde sa nachádzajú vysokohorské gorily, je ešte uzavretý. Keďže gorily sú veľmi podobné ľuďom, existuje riziko, že by sa teoreticky mohli od ľudí nakaziť koronavírusom. Sopka Nyiragongo je tiež sprístupnená, plavba na jazere Kivu a prehliadka Gomy je takisto možná. Rovnako je možná aj návšteva šimpanzov Bonobo, ale to je turistická atrakcia z Kinshasy. Vulkán NYIRAGONGO Ochorel si počas pandémie na COVID-19, prípadne iné ochorenie počas koronakrízy? A tvoja rodina?Nie, našťastie, ja aj moja rodina sme a aj sme boli zdraví od začiatku pandémie. Pevne dúfame, že to tak aj zostane. Barackove deti v DR Kongu Barackove slová na záver. „DR Kongo je nádherná a rozmanitá krajina s exotickou prírodou a jedinečnou kultúrou. Ako turistická destinácia sa Vám s istotou bude páčiť. Viem, že naša krajina je neslávne známa aj z rôznych negatívnych správ zo zahraničnej tlače, ale turizmu sa to viac-menej netýka. Naše turistické atrakcie sú bezpečné a kladieme na bezpečnosť návštevníkov extrémne vysokú pozornosť a opatrnosť. V prvom rade nám ide vždy o Vašu bezpečnosť. Tí, ktorí nás už opakovane tu v Kongu navštívili, ako napríklad aj Zoltán a BALOO, Vám môžu potvrdiť, že turisti sú u nás vždy vítaní. Sme veľmi vďační návštevníkom z celého sveta, ktorí nás prídu podporiť svojou návštevou a pomáhajú nám budovať turizmus. DR Kongo má totiž extrémne vysoký turistický potenciál.“ Autor: Zoltán Komlósi ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- English version How does the life go in the Democratic Republic of Congo during the corona crisis? We asked a few questions from our friend and business partner Barack, who lives in Goma and is guiding us around the DR Congo. Barack is our long-term partner and friend from DR Congo (we became friends from the time before the establishment of BALOO), who guiding us safely for years and ensures the continuity of our tours in DR Congo. His life is extremely affected by the current corona crisis, as the only source of income is tourism. What does your life look like these days during the corona crisis? How did it affect you?It is desperate. The coronavirus probably affected my life and that of my family the most. As we live from tourism for years, in the current situation of closed borders and globally limited travel, we have literally zero income since the beginning of the pandemic. The whole world shut and all tourist attractions were inaccessible until September. A country like the DR Congo will not help its citizens, it is a daily struggle to survive until the next day, until the tourists return. The airport has been opened again since September and we have the first clients in view. I hope it will slowly get back to normal. What does it look like in Goma at the moment?Here in Goma, it already looks the same as it had before the outbreak of the pandemic. The virus is still here, but people care about their daily lives and their survival. Most people in Goma live from hand to mouth, from day to day, they have no reserves, today they have something to eat, but not necessarily for tomorrow. From morning till night, they try to earn something so they can buy food for the next day and survive. And that is how it keeps going. What do local people in Goma think about coronavirus? How do they perceive it all?People in Goma do not believe that the virus is real, they have rather negative attitude towards the whole situation. The virus weakens our already weak economy, but at the same time, however, we have respect for the virus. We all have mixed feelings, because so far, the virus is harming us more economically than it is in terms of health. Maybe it's because we're used to Ebola outbreaks, which can't be compared to COVID-19. What are the restrictions in Goma?From the beginning we had a curfew and various "lockdowns", which caused us big suffering. Most people do not have large food supplies or finances. Fortunately, it didn't take long for life to return to normal. At present our regulations are the use of face masks, social distancing - 1 meter distance, handwashing and hand sanitizing almost everywhere. How many PCR tests are performed in Goma per day?I don't know, there is no accurate record. In my opinion, no one knows how many people are actually tested, and how many of them are positive. Goma is a city of two million people, it is extremely densely populated, if we wanted to have relevant statistics, we would have to test very massively. How did COVID-19 affect the population in Goma?After the restrictions are released, it is a bit better for all of us, we can gradually return to life and earn some small money for food, either in our small shops, or in the fields, but it is far from what it used to be. In the beginning, the worst was probably the curfew, which was the greatest suffering. The borders with neighbouring countries are closed, and it causes us another problem, because many people have their small businesses connected to Rwanda or Uganda, or they come to work and relatives abroad. The ban on crossing the border to neighbouring countries is still a major obstacle to our even more weakened economy due to coronavirus. Do people experience worse times during coronavirus than in the past?Of course, people have even less money than they used to have before the corona crisis and are getting to feel the hopelessness and despair that comes with each new day. Also, people live in fear, even if they do not want to believe the reality of the virus, they are still afraid of it and think that if it exists, it is dangerous. How is the security in Goma right now?In Goma, the security situation is good and relatively stable. During the night, basically after 19:00, it is not recommended to walk the street. It is better to move by car, but this was almost the same before the pandemic. Can tourists currently get to Goma?Yes, on 1st of September, the international airport in Goma opened and e.g. Ethiopian Airlines has 3 flights per week here. The first tourists from Israel will come to visit us in September, and we hope that the further it goes, the better, and gradually we will return to normal life. What are the requirements for tourists after arriving in Goma?A negative PCR test is required on arrival. Which tourist activities are currently available in DR Congo?It is possible to visit gorillas, but only in the Kahuzi Biega National Park where lowland gorillas live. The Virunga National Park, where the mountain gorillas are located, is still closed. Because gorillas are very similar to humans, there is a risk that they could theoretically attract coronavirus from humans. Nyiragongo Volcano is also accessible, boating on Lake Kivu and a city tour of Goma is also possible. It is possible to visit the Bonobo chimpanzees as well, but this tourist attraction is available from Kinshasa. Did you become ill during the pandemic of COVID-19, or any other disease during the coronacrisis? How about your family?No, fortunately, my family and I have been healthy since the beginning of the pandemic. We firmly hope that it will remain so. Barack's words at the end.“DR Congo is a beautiful and diverse land with exotic nature and unique culture. As a tourist destination, you will definitely like it. I know that our country is also infamous for various negative reports from the foreign press, but tourism is more or less not affected. Our tourist attractions are safe and we place extremely high attention and caution on the safety of visitors. First and foremost, we always care about your safety. Those who have visited us repeatedly here in Congo, such as Zoltán and BALOO, can confirm to you that tourists are always welcomed to our country. We are very grateful to visitors from all over the world who come to support us with their visit and help us build tourism. DR Congo has an extremely high tourist potential. "

Vyberáme z ponuky
flagslovenský sprievodca
Mongolsko
Mongolsko - Gobi a Khuvsgul

Aktuálna situácia v Rwande, ako zvládajú koronavírus a aké sú opatrenia.

Malá stredoafrická krajina s rozlohou 26.338 km2, s obyvateľstvom 12,8 milióna obyvateľov rozhodne nepatrí medzi málo zaľudnené krajiny. Len si predstavte, približne o 7,35 milióna viacej ľudí na území polovice Slovenska. Čisto teoreticky by sa tu prenos vírusu COVID – 19 mal šíriť o mnoho rýchlejšie ako u nás. No nie je to tak. V súčasnosti majú okolo 2100 aktívnych prípadov na COVID – 19, cca 4200 potvrdených prípadov a 17 úmrtí. Najviac nakazených je vo veku 20 až 29 rokov, väčšinou sa jedná o lokálny prenos. V článku Vám uvediem niekoľko dôvodov, prečo sú Rwanďania úspešní v boji proti koronavírusu. Rúška musia mať všetci, aj na motorke. Jedným z najhlavnejších dôvodov je, že od marca až dodnes má Rwanda uzavreté všetky pozemné hraničné priechody a dostanete sa tu iba letecky a aj to iba od 1.8.2020. Po prílete každý pasažier musí preukázať negatívny test (realizovaný 120 hodín pred prvým odletom). Po pridelení víz si každý vyzdvihne svoje batožiny a musí ísť do 24 hodinovej karantény, kde sa spraví druhý výter na COVID – 19. Po obdržaní správy s negatívnym výsledkom ste voľný. Importovaných prípadov je málo a ak aj sú, tak sú veľmi rýchlo lokalizované. Ďalší veľmi efektívny dôvod je, že ľudia dlhodobo dodržiavajú opatrenia a naučili sa s nimi žiť. Nikto nekomentuje nariadenie vlády a všetci robia, čo im „krízový štáb“ nariadi. Nešíria sa dezinformácie a hoaxy o víruse, ako u nás na doma. Žiaľ, u nás na Slovensku sa vytvára okolo koronavírusu riadna smršť dezinformácií a veru nepomáha nám to v boji proti vírusu. Nevýhodou Rwandy je skôr lokálny prenos, ako importovaný. Často vypukne lokálny prenos na marketoch, kde je koncentrácia ľudí veľmi vysoká. V takýchto prípadoch ide každý jeden pracovník, ktorý bol v kontakte s pozitívnym prípadom do karantény a na určitý čas sa uzavrie celý market. Okolo marketov sa zhromažďuje viacej ľudí, preto je lokálny prenos vírusu častý. Ak by som mal opísať, ako to dnes prakticky vyzerá v Rwande, je to jednoduché, presne takisto ako predtým, ale nevidieť nikoho bez rúška. Všade je povinnosť mať rúška, či ste v interiéri, či ste vonku na ulici, v aute, na motorke, pri behaní, všade. Jedine doma nemusíte mať a výnimku majú reštaurácie. Pred každým vchodom do akejkoľvek budovy Vám odmerajú teplotu a musíte si umyť ruky, alebo vydezinfikovať. Reštaurácie sú otvorené len do 21:00, bary sú zavreté, posilňovne a vnútorné športoviská sú zavreté. Žiadne hromadné akcie, dikotéky, futbalové zápasy a podobné. Autobusy fungujú v obmedzenom režime, kde stredné sedadlo musí byť voľné. Počet cestujúcich je znížený o cca 30 percent. Banky, úrady a firmy fungujú ako predtým, len každý musí mať rúško, umyť si respektíve vydezinfikovať si ruky a pred príchodom do budovy sa meria teplota. Asi najzaujímavejším opatrením je takzvaní „curfew“, to znamená, že máte obmedzený pohyb vonku (úplný lockdown). Curfew platí od 19:00 do 5:00 (ak je lepšia epidemilogická situácia, tak je od 21:00 - 5:00). Absolútny zákaz vychádzania na ulicu, všetci sa musia zdržiavať doma, toto platí od začiatku pandémie. V nevyhnutných prípadoch pohybu (práca) v tomto čase sa musí vyžiadať povolenie vopred. Pripomína mi to opatrenie z vojnových čias z Burundi, kde sa nesmelo pohybovať medzi provinciami od 19:00 do 7:00. Viete si predstaviť takéto opatrenie u nás doma? Asi nie, ak by sme takéto nariadenie dostali od vlády, tak by ešte v ten týždeň padla vláda. Tu v Rwande, bez jediného slova, konfliktu, každý dodržiava pokyny, ktoré dostali. Kto by sa ale predsa len odvážil, zoberú ho na futbalový štadión (kde sa aj testuje), počká si tam cez noc, na druhý deň dostane prednášku o koronavíruse a lekciu ako sa má správať počas koronakrízy. Niekedy je to až prehnané voči ľuďom. Turizmus v Rwande je znovuotvorený, aj pre lokálnych aj pre zahraničných turistov, no niektoré národné parky, kde sú ohrozené jedince sa nesmie vstúpiť bez preukázania negatívneho testu na COVID – 19, maximálne 72 hodín staré. Celkovo informatizácia ľudí o štatistikách je dobrá, porovnateľná s Európskymi krajinami. Každé ráno je oficiálne oznámený počet nových nakazených, ktoré pribudli v predchádzajúci deň, počet vykonaných testov, počet vyliečených, počet aktuálnych nakazených, počet lokálnych prenosov, počet importovaných prenosov, počet nakazených podľa veku, pohlavia, celkový počet testov a počet potvrdených úmrtí. Všetko je zverejnené na štátnej web stránke. Každé 2 týždne sa oznamujú zmeny v reštrikciách. Každý deň sú aktualizované štatistiky s presnými informáciami. Zatiaľ som sa nestretol s nikým, kto by mal pochybnosť v existencii vírusu, títo ľudia majú skúsenosti s rôznymi vírusmi a infekciami a prijali to s optimizmom. Ľudia sa usmievajú a čakajú, kým sa to celé skončí. Ich úlohou je dodržiavať reštrikcie a tým to zhaslo. V ďalších článkoch Vám prinesieme informácie priamo z Tanzánie a z Burundi. Autor: Zoltán Komlósi

Ako sa cestuje do Rwandy od augusta 2020, požiadavky a všetky informácie k bezproblémovej ceste.

Tak, ako drvivá väčšina obyvateľov našej planéty, aj my sme pocítili trpkú chuť koronakrízy. Každého sa dotkla svojim spôsobom, pre nás predstavovala najväčšiu limitáciu práve nemožnosť voľne cestovať po svete. Reštrikciám v cestovaní do zahraničia sa nedá nič vytknúť, pretože migrácia obyvateľstva je pri šírení epidémie jedným z jej kľúčových prostriedkov. Každá krajina sa vyrovnáva s bojom proti koronavírusu po svojom, niektoré krajiny sú úspešnejšie, iné menej. Po niekoľkých mesiacoch od začiatku pandémie sa Európska únia dokázala zjednotiť a vydala odporúčania pre cestovanie do zahraničia. Štáty sveta sa rozdelili do troch farieb, na zelené – teda tie, kde je šírenie vírusu pod kontrolou a prijaté opatrenia sú účinné, ďalej na žlté – tie, kde počet novonakazených stúpa a prijaté opatrenia nie sú postačujúce a, nakoniec, na červené – v ktorých dochádza k nekontrolovanému šíreniu vírusu. Každá krajina teda dostala svoju farbu, ktorá, samozrejme, okrem situácie s koronavírusom dosť závisí aj od diplomatických a politických vzťahov. Do tých „zelených“ sa dá vycestovať a po návrate domov Vás nečaká nič dramatické, so žltými a červenými krajinami môže byť problém a vyžaduje sa karanténa a negatívny PCR test. Začiatkom júla tohto roku sa Rwanda dostala na zelený zoznam ako jedna zo štyroch krajín Afriky. Keďže táto malá krajina ležiaca v srdci Afriky je jednou z našich top obľúbených destinácií, tak ma táto správa veľmi potešila. Počnúc od 01.08.2020 prijala aj Rwanda rozhodnutie znovu otvoriť svoje medzinárodné letisko a za splnenia istých podmienok začala púšťať cez svoje hranice zahraničných návštevníkov. Keďže podmienok vstupu do Rwandy a výstupu z rôznych krajín EÚ bolo hneď niekoľko, riskovať hneď prvé lety, kedy ešte neboli vychytané všetky úskalia opatrení, mi prišlo nerozumné a tak som si letenku zabookoval až na polovicu augusta. Spätne musím zhodnotiť, že to bolo dobré rozhodnutie, pretože niektoré z prvých letov boli zrušené (lety s Qatar Airlines), na iné zas nemohli nastúpiť všetci cestujúci (desiatky pasažierov Brussels Airlines zostali zaseknuté v Bruseli, pretože Belgičania majú podmienku výstupu iba nevyhnutné cestovanie, o čom takmer nikto nevedel a teda nemali potrebné dokumenty dokazujúce, že sa jedná o nevyhnutnú cestu). Tieto nezrovnalosti potom často vyústili do straty peňazí za letenku, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebudú refundované. S dostatočným časovým predstihom som si teda začal pripravovať všetky náležitosti. Dátum odletu som si vybral 12.08.20 a spomedzi leteckých spoločností som zvolil Ethiopian Airlines. Kľúčovou podmienkou vstupu do Rwandy je mať negatívny PCR test na koronavírus v akreditovanom laboratóriu, ktorý nie je starší ako 72 hodín (od 14.08.2020 predĺžené na 120 hodín) pred (prvým) odletom. Bez tohto testu by ma nepustili na palubu lietadla už vo Viedni. Potvrdenie o negativite v anglickom jazyku je nutné elektronicky odoslať do Rwandy, vyplniť k tomu tzv. „Locator form“ s údajmi, kde ste sa nachádzali v posledných dvoch týždňoch. Prázdny Boeing 787 na linke Viedeň - Addis Ababa, na palube bolo 22 pasažierov. Rwanda má vyhradené „karaneténne hotely“, v jednom z ktorých je nutné si zabookovať pobyt v karanténe. Hotel Vám zabezpečí aj transport z letiska do tohto hotela do ktorých idú ľudia, ktorí vstúpili do Rwandy, tu sa im zrealizuje v poradí druhý ster na PCR na COVID-19. Výsledky by mali byť k dispozícii najneskôr do 24h. Pasažier je zatiaľ ubytovaný v hoteli s plnou penziou, ktorý si ale platí z vlastných nákladov (hotel – možnosť výberu podľa kategórie ubytovania, jedlo aj PCR test). Po obdržaní negativity testu Vás ešte poučia a ste voľný. Mail z "Rwanda Biomedical Center" Potrebné dokumenty k vstupu do Rwandy od Augusta 2020: 1. Negatívny RT – PCR test, certifikovaný, v anglickom jazyku. Od 1. augusta to bolo 72 hodín pred prvým odletom, od 14. augusta je to až 120 pred prvým odletom. (treba sledovať ich požiadavky, ktoré sa každé 2 týždne menia) 2. Locator form, ktorí si musíte vyplniť pred odletom, link nájdete tu: https://rbc.gov.rw/travel 3. Rezervácia vybraného „karanténneho hotela“. Hotel Vám zabezpečí prevoz z letiska, po príchode do hotela Vás opäť otestujú RT – PCR testom a do 24 hodín obdržíte SMS, alebo email s výsledkom testu na COVID – 19. V prípade, ak je Váš test negatívny, môžete opustiť hotel a ste v Rwande. V prípade ak Váš výsledok je pozitívny, tak si Vás zoberú do karantény a poskytnú Vám liečbu, samozrejme, všetko na vlastné náklady. Vybrať si môžete z 24 hotelov, ktoré nájdete tu:https://rbc.gov.rw/travel/src/Passengers%20Info%20-%20Designated%20hotels.pdf ceny sú fixné. Negatívny RT - PCR test na COVID-19. Rezervácia "karanténneho hotela" Príprava dokumentov a vybavenie testovania boli mierne zdĺhavé, ale určite nie natoľko náročné, že by odradili presvedčeného cestovateľa. Môj let prebiehal bez akýchkoľvek komplikácií a ako čerešnička som išiel dreamlinerom, v ktorom nás bolo spolu 22, takže som mal dokonalé pohodlie a súkromie. Celý proces nebol zložitý, ale môže prísť ku komplikáciám a to, predovšetkým, ak náhodou budete mať pozitívny test na koronavírus. V prípade, že ide o prvý test realizovaný ešte doma, tak si musíte prebookovať letenku. Treba si dobre vybrať leteckú spoločnosť a typ letenky, niektoré majú možnosť prebookovania, ak nemôžete letieť v súvislosti COVID – 19. Treba si správne kúpiť letenku a dá sa tomuto riziku predísť. Ak prídete do Rwandy a Váš test na COVID–19 bude pozitívny, tak Vám to môže finančne navýšiť budget. Presné ceny neviem, ale v lepšom prípade by liečbu mohla hradiť poisťovňa, ale pobyt v karanténe budete hradiť vy, ak nemáte nejaké špeciálne poistenie. Samozrejme, ak prídete do Rwandy na 10 dní, nemusíte stihnúť let domov. Najrozumnejšie je, aspoň 4 dni pred prvým testom byť opatrný, nezúčastniť sa hromadných akcií, diskoték a ďalších rôznych miest, kde je vyššia šanca nákazy. Odchod z Rwandy: Pred odchodom sa musíte otestovať 72 hodín pred odletom, je to povinné, inak Vás nepustia cez check – in. Po prílete do Viedne: Ak sa preukážete negatívnym testom, v Rakúsku ste voľný. Na Slovensku platí 10 dňová povinná karanténa. Všetky informácie sú v platnosti teraz, treba si uvedomiť, že sa situácia neustále mení, budúci týždeň tieto požiadavky nemusa platiť. Vždy si treba overiť aktuálne podmienky vstupu a výstupu z krajín, kde cestujete. Všetky podrobné informácie nájdete tu: https://www.rbc.gov.rw/fileadmin/user_upload/annoucement/Info%20note%20for%20passengers%20arriving%20in%20Rwanda.pdf Autor: Zoltán Komlósi

flagslovenský sprievodca
Thajsko, Malajzia, Singapur
Cesta naprieč juhovýchodnou Áziou

Dve tváre Zanzibaru

Jedna z obľúbených plážových afrických destinácií, Zanzibar, sa v poslednom čase stáva pomerne častou destináciou aj pre Slovákov. Posledné roky nás sem cestuje čím ďalej, tým viac. Nečudo, biele exotické pláže, kokosové palmy, tyrkysová farba Indického oceánu... Koho by to nelákalo? Asi každého, kto má rád plážové dovolenky. Je to výborná destinácia, ak vyberáte z afrických ostrovov. Uvidíte tu jedny z najkrajších pláží sveta, a zároveň pocítite tú skutočnú vnútrozemskú Afriku. Je tu tiež bezpečne a ani ceny piva nie sú najvyššie... V súčasnosti sa ale niekoľko vecí na ostrove podstatne mení. Severná časť ostrova je po väčšinu roka vypredaná, zatiaľ čo južná ostáva takmer prázdna. Severná časť, samozrejme, slušne profituje, úmerne k dopytu rastú aj ceny ubytovania a služieb, avšak ich kvalita pomaly zaostáva. Juh zase trpí nedostatkom hostí, rezorty pomaly začínajú chátrať, lebo na neustálu rekonštrukciu, aby držali tempo s často preceňovanými očakávaniami turistov. Často fungujú v obmedzenej prevádzke, čo najmarkantnejšie badať napríklad v menej rozmanitej ponuke jedla v reštaurácii. Aký je teda rozdiel medzi severom a juhom? Na severe sa nachádzajú dve najkrajšie pláže ostrova. To je Kendwa – jednoznačne top pláž na celom ostrove, za ktorou o veľa nezaostáva ani pláž Nungwi. Aby ste ma zle nechápali, pláže v ostatných častiach ostrova sú tiež nádherné, avšak mnohým ľuďom prekáža veľký rozdiel medzi prílivom a odlivom. Zatiaľ čo na Kendwe sa jedná sotva o zopár metrov, v niektorých častiach to je vyše kilometra. Ustúpený oceán vtedy odhalí koralové porasty, v malých jazierkach ostanú uväznené drobné rybky, miestni Zanzibarčania sa vydajú na „lov“ morských plodov. Pomedzi ostrovčeky malých koralov a morských porastov sa dá prejsť až ku koralovému útesu, do ktorého mohutne narážajú vlny oceánu. Táto scenéria má svoje obrovské čaro, avšak jednu veľkú nevýhodu – počas odlivu sa nedá kúpať a hostia si takmer polovicu dňa nemôžu užívať svoje výhľady „ako z katalógu“, kde si objednali vysnívanú dovolenku. Avšak dokonalá pláž má aj svoju daň. Na severe ostrova začína byť omnoho vyššia koncentrácia turistov, na ktorú sú ľudia zvyknutí z dovoleniek zo Stredomoria a súkromný juh často ľuďom prekáža aj v tom, že sa nudia opustených plážach či v rezortoch, okolo ktorých široko ďaleko nič nie je... Keď si turisti vyberú rezort na juhu, čo je častokrát aj kvôli nižším cenám, práve odtiaľ odchádzajú domov menej spokojní. Síce s perfektnými fotkami urobenými so smartfónmi bez potreby akéhokoľvek filtra, no v skutočnosti neodchádzajú vždy úplne nadšene. Kde je problém? Jednoducho pre seba netrafili ten správny typ dovolenky. Na Zanzibare totiž nie sú promenády, móla, obchodíky so suvenírmi a čínskymi produktami, zmrzlina na každom rohu, nafukovačky, balóniky a večerné flámovačky ako napríklad na ostrove Phi Phi v Thajsku. Každopádne, sever ostrova ponúka na zábavu a spojenie s ľuďmi viac možností ako juh. Preto by som pred cestou odporučil zvážiť, akú dovolenku si predstavujete a teda aj to, ktorú časť ostrova navštívite. Čo to teda je exotická dovolenka? Je to o destinácii, kde nie je veľa ľudí, kde si dokonale oddýchnete, kde sú prázdne pláže, autentický rezort priamo na pláži a absolútny pokoj v hojdacej sieti pod kokosovou palmou, kam vám nosia koktejlíky a tropické ovocie. A presne toto je juh ostrova, ktorý pripomína pôvodný Zanzibar. Ešte nedávno bol podobný aj sever, no v súčasnosti mi občas pripomína skôr krajšie stredomorské pláže. Naše tipy a rady na Zanzibar: Ak máte radi plnšie a živšie pláže, kde je viac ľudí a zábava, tak si rozhodne vyberte sever Zanzibaru. Ak túžite mať kľud od „beach boys“ a dokonale si od všetkého oddýchnuť, alebo prežiť dovolenku najmä s rodinou, tak si hľadajte svoje miesto na juhu ostrova. Zanzibar má tú obrovskú výhodu, že okrem nádherných pláží (či už s odlivom alebo bez) ponúka naozaj pestré možnosti dobrodružných aktivít. Určite preto neseďte celú dovolenku iba v rezorte, ale naplánujte si niekoľko fakultatívnych výletov. Či už to bude šnorchlovanie a morské safari, prechádzka medzi opicami v Jozani Forest, spoznávanie korenín a miestneho spôsobu života na Spice Tour, dúšok histórie a kultúry počas City Tour v Stone Town, pozorovanie delfínov, romantická plavba na ručne vyrobenej plachetničke Dhow pri západe slnka, alebo brázdenie po ostrove na prenajatej Vespe a hľadanie neobjavených zákutí Zanzibaru. To všetko Vám môže spraviť nezabudnuteľnú dovolenku v exotike aj bez pouličných stánkov a promenád preplnených turistami. A ak aj túžite po suveníroch, v Stone Town je aj pekná promenáda s čarovným lokálnym pouličným trhom. Mimochodom, toto miesto by som určite zaradil medzi povinné jazdy na Zanzibare. Samozrejme, ako sa hovorí, sto ľudí, sto chutí. Je teda úplne v poriadku, že každý má rád niečo iné. Čo sa ale týka výberu dovolenky, treba si vopred poriadne rozmyslieť, čo vlastne očakávame, aby sme si vybrali miesto, kde sa budeme cítiť dobre. Najdôležitejšie je sa niekde vybrať a užiť si to. Autor: Zoltán Komlósi

Rozhovor - letenkyzababku.sk

Prečítajte si super rozhovor, tentokrát nás vyspovedali z www.letenkyzababku.sk :) Klik sem dole https://www.letenkyzababku.sk/robi-sprievodcu-po-rwande-turisticky-poznam-rwandu-lepsie-ako-slovensko/

flagslovenský sprievodca
Rwanda, Zanzibar
Čarovná Rwanda a Zanzibar

Predsudky...

Často dostávam od Vás otázky, či sú Afričania rasisti, či majú pred nami rešpekt a ako sa vôbec správajú k bielym. Preto som sa rozhodol o tom napísať svoje názory a odporučania s niekoľkými príkladmi zo života. Samozrejme, filozoficky sa všetko dá vyvrátiť a na všetko existuje nejeden argument. Každý človek vníma svet a jeho problémy rôzne. Názory ľudí sa odvíjajú od viacerých faktorov, napríklad v akej spoločnosti žije, akú výchovu dostal, ako vníma média, aké má znalosti v danej problematike. Veľa ľudí absolútne podlahne médiam a vytvára si úplne iný obraz o danej problematike. Netvrdím, že média nie sú dôležité (bez nich by sa naši politici zbláznili od radosti a kradli by tisíckrát viac). Podané informácie sú síce často správne, ale spôsob ich prevedenia, aby bol obsah zaujímavý, je koniec koncom dezinformácia pre čitateľa. V prvom rade by sme sa mali naučiť čítať s porozumením a hlavne si všetky informácie overiť na dôveryhodných zdrojoch. A to je presne dezinformovanosť u nás na Slovensku o cudzincoch. Napríkld, akí sú Afričania zlí, nebezpeční, kradnú, unášajú atď. Média nikdy nezaujímali a ani nikdy nebudú písať a pozitívnych veciach, lebo to nie je vôbec atraktívne. Ľudí zaujíma iba problém (lebo sa im to teoreticky môže stať a vytvárajú si v hlave zbytočné obavy a predsudky). Nikoho nezaujíma, koľko lietadiel pristane bezpečne v cieľovej destinácii, ale ak príde k nejakému incidentu, obletí to celý svet do niekoľkých hodín. Zo skúseností by som si dovolil povedať, že v Afrike som sa skoro vôbec nestretol s rasisitickými narážkami na moju, alebo blízku osobu našej rasy. (netvrdím, že sa to nestáva). To by som si, ale nemohol dovoliť povedať o Slovensku. Žiaľ som doma málo, ale s rasizmom sa stretávam často. Najzaujímavejšie je to, že veľa ľudí má veľmi negatívne predsudky na ľudí s čiernou pokožkou. Neraz som sa stretol s názormi ľudí (mimochodom nikdy neboli v Afrike a v kontakte s tými ľuďmi), že čierni sú leniví, hlúpi, kradnú, nedá sa im zveriť nič, nebodaj si donesie moja dcéra domov čierneho, moslima, atď. Áno, rozmýšľajú inak, majú inú kultúru, podmienky, podnebie, iné choroby, iné problémy. Ale, položme si úprimne niekoľko férových otázok. U nás sa nekradne? U nás sa neporušujú ľudské práva? Nezabíjajú sa novinári? U nás sa nekradne v školských kuchyniach? U nás sa všetko poctivo zdaňuje a žiadni podnikateľ sa nesnaží oblafnúť daňový systém? U nás sa vôbec nesnažia zamestnanci podvádzať v robote, či už s časom na obede, alebo milión ďalších príkladov ako sa vyhnúť povinnostiam a oblafnúť šéfa šikovnými a podloženými výhovorkami. Je to u nás dokonalé, že si môžeme dovoliť ohovárať iných? Možno, že naše predsudky a názory na inú rasu máme vďaka dezinformáciam, v ktorých žijeme. Žijeme v podmienkach, v ktorých sa k informáciam rýchlejšie dostaneme a skôr súdime, ako tí v Afrike. Nezabúdajme, že ani my nie sme obklopení iba dokonalými genotypmi. Keď niekto dokáže povedať pred celým národom, že mu pes na snowboarde prepol pesničku a zľakol sa, tak to je fakt sila a niečo nie je v poriadku. A takí ľudia sa medzi nami pohybujú bežne a ohrozujú nás, naše deti a rodiny. Afričania k cudzincom sú všeobecne milí a nemajú žiadne rasistické útoky. Skôr sú až moc milí, pretože z nich chcú čo najviac peňazí vytiahnuť a to hlavne z turistov. Samozrejme, peniaze za službu. Na Slovensku, keď idete niečo predať, alebo chcete zarobiť peniaze nie ste milí k tým ľuďom, ktorým chcete predať svoj produkt? Ak nie, tak nemáte čo hľadať v podnikaní… Veci fungujú rovnako či tu na Slovensku, alebo tam v Afrike. Možno to prebieha inak a iné sú spôsoby, ale v svojej podstate sme všetci rovnakí. Ak sa nám pokazilo auto v Afrike (kdekoľvek na safari, či úplne mimo civilizácie), tak sa pri nás vždy zastavili ľudia a bez pýtania sa pustili do práce a pomohli nám aj na úkor ich programu. Napríklad v Čade, tam sú naozaj náročné úseky a auto sa môže pokaziť kedykoľvek. Neexistuje, aby sa pri pokazenom aute niekto v Afrike nezstavil a nepomohol. Podotknem, za posledných osem rokov sa mi to stalo nespočetne veľakrát, vždy mi pomohli a nikdy ma neokradli. Len pre zaujímavosť, niekoľkokrát som počul na Slovensku v rádiu, že na tej a tej ceste je odstavené pokazené auto – koľko iných áut sa zastaví a spýta sa, či nepotrebuje dotyčný pomoc? Netreba kategorizovať a rozdeľovať ľudí podľa farby pokožky, sociálneho postavenia, množstva finančných prostriedkov na účte, majetkov vo vlastníctve. Ľudia sú zlí a dobrí bez ohľadu na farbu pleti. Tých zlých, učte byť dobrými. Naučte sa dívať na svet a ich problémy pozitívne a s nadhľadom. Nehľadajte všade negatívne veci (lebo Vás to dostane, tam kde nechcete byť). Buďte otvorení k ľuďom každej rasy, cestujte, spoznávajte nové miesta, kultúry. Rešpektujte ich a čerpajte z nich skúsenosti, ktoré vás budú v živote posúvať správnym smerom. Nešetrite iba na hmotné veci, ale investujte aj do cestovania a spoznávania samého seba. Len tak sa zamyslite, kde ste boli na dovolenke v roku 2014, vynoria sa vám zážitky? Asi áno… A takisto si pamätáte aké tričko, botasky a iné hmotné veci ste tam mali v kufri zo sebou? Asi nie... Dajte šancu zážitkom s ľuďmi...rôznymi. Autor: Zoltán Komlósi

Niekoľko dôvodov prečo navštíviť Namíbiu

Vidieť v jednej krajine piesočné duny a more, to nie je až také výnimočné. Avšak, vidieť duny hneď vedľa oceánu a k tomu o pár metrov krásnu rozľahlú savanu s pobehujúcou divkou zverou – to už nenájdete hocikde. Práve takáto nádherná je Namíbia. Namíbia sľubuje dobrodružstvo a až gýčové výhľady. Táto obrovská a očarujúca krajina ponúka nezabudnuteľné zážitky. Jediné riziko, ktoré nastáva je, že sa sem budete chcieť ešte vrátiť. Určujúcou črtou krajiny je Namib, najstaršia púšť na svete, ktorá vedie celých 1.500 km vedľa pobrežia Atlantiku. Niektoré z najdramatickejších a napínavo vzdialených miest na planéte sa nachádzajú práve tu. Oslnivé duny Sossusvlei (najväčšie duny na svete), Fish River Canyon – najhlbší kaňon v Afrike a druhý najväčší na svete hneď po Grand Canyon. Jedinečný Namib Sand Sea a najviac výnimočná hviezdna nočná obloha nerušená žiadnym umelým svetlom. NP EtoshaNamíbia je tiež jedným z najlepších miest na svete, kde sa dá vidieť divoká zver. Krajina je domovom najväčšej populácie voľne žijúcich čiernych nosorožcov na svete, čo je ohrozený druh. Môžete tiež natrafiť na tmavovlasé, púšti prispôsobené levy, cválajúce stáda Hartmannovej horskej zebry, strakaté a hnedé hyeny, žirafy, slona prispôsobeného púšti, striebristých oryxov (Namíbske národné zviera). Namib Sand SeaNachádza sa na južnom pobreží Atlantiku. V národnom parku Namib-Naukluft, čo je najväčší park v Afrike. Namib Sand Sea, ktoré pokrýva viac ako 3 milióny hektárov, je jedinou pobrežnou púšťou na svete s krásnym červeným pieskom padajúcim až k skutočným vlnám oceánu. Púšť je miestom, kde sa rozprestiera prírodná krása zložená z dvoch dunových systémov, starobylé duny prekrývajú mladšie aktívnejšie duny. Pozorovať západ slnka na tomto prekrásnom mieste vo vás vyvolá nádherné emócie. Skalnaté kopce, pobrežné plochy, vyprchané rieky a lagúny, ktoré dotvárajú atmosféru krajiny počas dňa a v noci dokreslí nočná obloha južnej pologule dokonalý obraz. Viac ako polovica zvierat žijúcich v tejto púšti (300 druhov celkovo), nežije nikde inde na svete. Dá sa tu nájsť aj rastlina Welwitschia a dunná kôra. Namib Sand Sea je neuveriteľne suchá a jej primárnym zdrojom vody je hmla. Sossusvlei dunySossuvlei je najznámejším turistickým miestom v Namíbii, ktoré sa nachádza v národnom parku Namib-Naukluft. Veľká, biela, soľná a ílovitá pláň, lemovaná desiatkami prekrásnymi hrdzavo sfarbenými dunami. Tieto duny sú jedny z najvyšších na svete a sú súčasťou jedného z najstarších a najsuchších ekosystémov na zemi. Príroda neustále vytesáva túto krajinu. Vietor formuje kontúry dún, pričom sa ich farba mení z okrovej na leštenú pomarančovú až ohnivú červenú v priebehu dňa a dosahuje vrchol svojej brilancie tesne po východe slnka. Pláň zostáva suchá najviac v dôsledku púšte Namib. Sossusvlei, znamená „dead-end march“ alebo „posledný pochod" a je miestom, kde sa duny stretávajú a bránia ďalšiemu toku rieky Tsauchab. Počas očakávaného obdobia dažďov rieka napĺňa planinu a vytvára éterické sklovité jazero, v ktorom sú odrazy okolitých dún – krásne divadlo. Najvyššia duna sa nazýva Big Daddy (Veľký otec) a meria 325 metrov od spodu na vrchol. Pešia turistika je výzva, ale určite stojí za to! Fotografie z tejto prechádzky nepotrebujú žiadne filtre a predsa sú prenádherné. V krajine sa nachádza ešte mnoho ďalších zaujímavostí a aktivít. Tulene v Cape Cross, niekoľko tisícročné maľby v Twyfelfontein, plavba loďou po atlantiku za pelikánmi, v niektorých mesiacoch sa dajú pozorovať veľryby, jazdiť v púšti na ťave alebo na štvorkolkách. A čerešnička na torte je počas celého tripu skvelá gastronómia, kde môžeme ochutnať steaky z rôznych antilop, zebry a krokodíla. Neváhajte a vydajte sa s nami spoznať túto africkú rozmanitú krajinu – Namíbu. Autor. Zoltán Komlósi

flagslovenský sprievodca
Juhoafrická republika
Juhoafrická republika

O živote Burunďanov

Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi

Botswana, a.k.a. milujeme nedotknutú prírodu!

Botswana. Všetci moji africkí známi mi o tejto krajine hovorili ako o najvyspelejšej a najbezpečnejšej krajine južnej Afriky. Samozrejme, hneď ma to veľmi zaujalo a chcel som sa čím skôr o tom presvedčiť sám. Všetky okolité krajiny sme už navštívili, Botswanu sme si nechávali na koniec ako tú najvyspelejšiu a najbezpečnejšiu čerešničku. Uznávam, každá krajina je iná, všade je niečo lepšie, niečo horšie. O tom sme sa presvedčili hneď po príchode do Botswany. Ľudia sú milí (dobrá stránka), ľudia sú pomalí a dosť leniví (zlá stránka), čo im treba nechať je, že v krajine je naozaj bezpečne a v podstate tu všetko funguje, len nehorázne pomaly (čo väčšinu Európanov znervózňuje). Už hneď na letisku, kde som si po prílete chcel kúpiť lokálnu SIM kartu, to bolo o trpezlivosti. Najprv v stánku nebola predavačka, lebo vraj sedí na záchode. Asi pol hodine konečne prišla so širokým úsmevom na tvári (chvíľu som uvažoval, čomu ten úsmev pripísať). Ako som už spomenul, príjemná baba, ale pomalá. SIMku mi predala a vysvetlila mi, že si ju musím zaregistrovať sám a to tak, že zavolám na číslo, ktoré vytočila. Tam sa ozval týpek, ktorý sa vypytoval na otázky tipu: ako sa volám, kedy som sa narodil, kde som sa narodil a potom som mu musel vysvetliť, že SLOVAKIA je krajina a nie mesto. Najhoršie na tom bolo to, že som mu rozumel každé 3 slovo, lebo hovor sekal, pravdepodobne mal jeden z dobre známych čínskych mobilov, ktorých sú v Afrike medzi miestnymi tony. Po ďalšej kaskáde otázok ma to už fakt vytočilo, a vynadal som mu, že mu nič nerozumieť, nech si zaobstará normálny telefón a čo to má byť za štýl registrácie. Na to sa opýtal, či som turista, ja že áno! On na to „ahaaaa“, tak už nech mu len vysvetlím čo to teda je Slovakia a bude to OK. Nakoniec sa to podarilo a SIM karta bola na svete, zaregistrovaná, a mohol som si kúpiť extrémne drahé megabajty (2GB za 20€) s upozornením, že v parkoch to určite fungovať nebude ????. Ľudia, ktorí mi o Botswane hovorili, neklamali, len zrejme neboli trošku hlbšie v tej prírodnej časti, kam sme mali namierené my... Áno, bolo bezpečne, pekne, ľudia milí, cesty výborné (čo je v Afrike skôr rarita). V severnej časti pri namibsko-zambijsko-zimbabwianskej hranici (táto časť sa inak volá aj „Corner of Africa“ alebo „Roh Afriky“, pretože v jednom bode susedia štyri krajiny) v Kasane všetko fungovalo, nazval by som to priam „masovým turizmom“, lebo tá časť je asi tak všetko z Botswany, čo bežné cestovné kancelárie ponúkajú. Ale našim mottom je: „Keď do novej krajiny, tak poriadne!“, preto sme sa rozhodli ísť hlbšie, prejsť národný park Chobe, časť Linyanti, Savuti, rezervácie Moremi, prejsť do Makgadigadi Pans a nakoniec to najťažšie, divoké a pusté Kalahari. Deň prvý, vybrali sme sa nádhernou asfaltkou z Kasane do Linyanti, kde bol lokalizovaný náš kemp, kde sme plánovali prenocovať. Všetko bolo OK asi 80 km, kde sa zrazu zmenila asfaltka na piesok a hneď po 500 metroch sme aj s našou novou Toyotou Hilux zapadli. Najprv sme si mysleli, že sme museli niekde zísť z cesty, no po tom, ako nás lokálny macher vytiahol z piesku, oznámil nám, že takto to je až po Linyanti, čiže ďalších 78 km. Iba podotknem, zapadli sme na začiatku po cca 500 metroch!!! Haluz, otázka bola, pokračujeme ďalej? Neprešli sme 500m bez toho, aby sme zapadli, ako prejdeme ďalších 78 km? Potľapkali sme po pleci lokálneho machra, aby nám dal rýchlokurz tipov a trikov šoférovanie v hlbokom piesku (aj keď sme mali nejaké teoretické skúsenosti z Čadu, kde sme prešli celou Saharou niekoľko tisíc kilometrov, predsa len, tam sme mali profesionálnych šoférov). Alfa a omega je vypustiť si pneumatiky, no nikde sme nevedeli nájsť tlakomer, tak sme si netrúfali ich vypúšťať. Stále sme nevedeli, či pokračovať, alebo nie. Občas je zábavné, ako ľudia z podobných kútov sveta podobne rozmýšľajú a plánujú. O nejakú tú chvíľu prišli dvaja Poliaci, susedia. Približne rovnako nepripravení ako my, ale že určitú časť cesty pôjdeme spolu, ani oni nemajú spustené kolesa, rovnaký problém, ale ideme na to, Slovania sa spoja proti divočine!!!! Celý čas sme nemohli spomaliť pod 60-70 km/h, inak by sme boli zapadli. Svätoplukovská súdržnosť bola fajn, až kým sa nám nerozdelili cesty. Boli sme na 47. kilometri, to znamená, že nám ostávalo ešte 31 km do kempu, cesta sa zlepšila a my sme si mysleli, že máme vyhraté. Po 20 km naozaj ťažkého, ale ako-tak priechodného pieskového terénu, sme zapadli 11 km pred kempom Linyanti. Prvá snaha podkopať neskutočne zahrabanú vyše dvojtonovú Hiluxku bola márna, slnko na nás pálilo, slony a byvoly chodili okolo, no najviac sme sa báli levov, ktoré nás už mohli dlhší čas sledovať a čakať na tu správnu chvíľku, aby na nás zaútočili... Na hady a ostatnú háveď sme ani nemysleli... Tak sme sa rozhodli, že si sadneme do auta a budeme čakať, až niekto príde a pomôže nám. Povedali sme si, máme vodu, stehná z KFC, konzervy: losos, tuniak, paštéky (ako správni slovenskí turisti), rum, uhorky, papriku, cibuľu, chlieb, tak tu vydržíme aj 6-7 dní a pravdepodobne (asi, dúfam) nás moja žena začne hľadať po 3 dňoch, ak sa jej neozvem z mesta Maun, kde bol náš prvý cieľ. To bola naša jediná nádej. Tak sme prestali hrabať pod autom. Rozhodli sme sa, že o 16:00 si všetko prehodíme z korby do vnútra auta, aby sme nemuseli chodiť von po tme, kedy sú zvieratá v divočine najaktívnejšie. Ako sme si upratali veci, pripravili jedlo, pitie, mikiny, aby nám nebola v aute v noci zima, tak sme sa pousmiali a vytiahli vodku, že toto treba zapiť, sme správni Slováci, historka to bude dobrá, ak sa nám ju podarí niekomu raz rozprávať. Tak sme si uliali každý do svojho kalíšteka a dali si po dva poldeci. V tom momente sme zazreli, že prichádza nejaké auto, netrpezlivo sme čakali, najprv sme dúfali, že to budú nejaký vojaci alebo rangeri, alebo niečo podobné, len nie turisti ako my alebo Poliaci, lebo zapadnú vedľa nás. Samozrejme, boli to turisti, no tentoraz Nemci. Boli super, hneď sa vedľa zastavili a že pred 20 km zapadli aj oni a bojovali, že nám idu pomôcť. Mali lopatu, lyže, tlakomer, proste plnú výbavičku, ako sa na Nemcov patrí. Najprv sme vypustili kolesá z 3 na 1,5 atmosféry, potom vyhrabali cely podvozok a s pomoc lyží sme sa pohli. Sprevádzali nás až do kempu, spoločne sme prešli dokonca aj nepríjemnejšie úseky než tie, kde sme zapadli, no spustené pneumatiky nám poskytli úplne iný pohľad na šoférovanie v piesku. Tesne po západe slnka sme sa dostali do kempu, dali si ešte po poldeci, ponúkli aj našich nemeckých dobrodruhov a v noci v stane za ničím nenahraditeľných zvukov africkej divočiny sme rozmýšľali, čo prinesie nový deň. Naši nemeckí kamaráti nám tentoraz pomohli, aby sme nemuseli nocovať ktovie koľko dní v aute uprostred divočiny a nakoniec sme sa spolu dostali do kempu. Ale toto všetko je len začiatok tripu a nás čakalo ešte ďalších 6 podobných dni. Na druhý deň ráno sme sa vybrali za rangermi, aby nám poradili, aké sú cesty smerom ďalej na juh ku kempu Savuti, kde sme plánovali prenocovať najbližšie. Vďaka bohu, poradili nám inú cestu, než sme predtým pozerali na mape (tá bola tradične pod hlbokým pieskom). Nová cesta bola tiež piesková, ale nie nepriechodná a s vypustenými kolesami sme to bez väčších problémov zvládali. Príroda, ktorú sme míňali cestou, bola rajom pre oči, po močariskách sa potulovalo nespočetne veľa stád slonov, rôzne druhy antilop, žirafy a divé svinky. Cesta dp Savuti teda bola, na rozdiel od predošlého dňa, plná idylky a užívania si divočiny. Keď sme neskôr v ten deň dorazili až do kempu Savuti, hneď nás čakal luxusný pohľad na troch lenivých levov, ktorí sa vyvaľovali hneď vedľa cesty. Keď sme ich z tesnej blízkosti a bezpečia auta fotili, iba ledabolo hodili hlavou a ďalej trávili obsah svojho žalúdka (čokoľvek to už bolo). Tak sme jedným kolesom zišli trochu z cesty, aby sme im neprešli veľké laby. Noc sme prespali už tradične pod stanmi a boli sme zvedaví, čo prinesie ďalší deň. Vyrazili sme hneď ráno, pretože nás čakal pomerne dlhý presun krížom cez rezerváciu Moremi až k ďalšiemu kempu. Ešte v Savuti sme si do auta zobrali dvoch domácich, ktorí potrebovali odvoz do Maunu (náš smer). Klasickí Afričania typu Hakuna matata (prekl. žiadny problém), tvrdili nám, že cestu dobre poznajú a pomôžu nám dostať sa pár kilometrov od nášho cieľa. Len na doplnenie, v Botswane, hlavne v národných parkoch, je akékoľvek značenie ciest absolútne mizerné, GPS veľmi zradné, skôr dopletie, než pomôže, takže sa dosť ťažko orientuje. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov, po ktorých sme si uvedomili, že naši milí spolucestujúci nás síce s úsmevom navigujú, no sami presne nevedia kade. Nakoniec, po niekoľkých zablúdeniach sme sa dostali (aj s pomocou protiidúcich áut) na správny smer. Prišli sme do bodu, kde sa naše cesty rozdvojovali, tu sme si spokojne dali pivo s vedomím, že kemp máme približne 15 kilometrov ďaleko. Keď sme dorazili, musel som skonštatovať, že to je asi najkrajší kemp, kde som kedy na safari nocoval. Plný zvierat naokolo, večer zvuky slonov, levov, hrochov a desiatok ďalších druhov zvierat. To všetko v idylke akácií a západu slnka. Ráno sme sa zobudili do ďalšieho akčného dňa. Keď idete na safari, častokrát pri vstupe do parku dostanete nejaký ten reklamný prospekt, kde je buď mapa, alebo zoznam zvierat, ktoré v parku možno nájsť, niečo o histórii parku či aktivitách, ktoré sa tam dajú robiť. No a každý správny obsedantno-kompulzívny maniak má nutkanie vyčiarkať celý check list zvierat, ktoré v parku žijú (aj keď vôbec netuší, ako drvivá väčšina z nich vlastne naživo vyzerá). Rovnako sme sa teda aj my pustili do stopovania divokej zveri. Predierali sme sa stádami slonov, antilop, sledovali hrochy, žirafy s hlavami v korunách pichľavých akácií, kadejaké opice, prasiatka a pevne sme dúfali, že sa nám podarí zbadať aj niečo vzácne. Asi si teraz poviete, že sme nevďační, že nám „klasická“ africká divočina nestačí, ale uvidieť takého pangolina alebo aj pekného veľkého hada... Nestalo sa, škoda. Postupne sme sa presúvali k mestu Maun, kde sme mali konečne prenocovať v hoteli, dať si poriadnu sprchu a najesť sa v reštaurácii. A vybaviť čerešničku nášho výletu. Hneď po príchode do Maun sme sa vybrali na letisko, aby sme si zabookovali malé lietadielko a preleteli ponad slávnu deltu rieky Okavango. Delta Okavanga je jedinečná tým, že je to jediná vnútrozemská delta rieky na svete (aspoň podľa toho, čo viem). Hektolitre sladkej vody sa strácajú v púšti Kalahari, no ešte predtým za sebou zanechávajú bažiny, močiare a veľmi úrodnú a zelenú krajinu – raj pre zvieratá. A pre nadšených cestovateľov. Podarilo sa nám vybaviť 6 miestny letúň a naše vzdušné dobrodružstvo sa mohlo začať. Pocity z nasledujúcich 2 hodín iba ťažko opísať, bolo niečo úžasné. Už sme leteli ponad Viktóriine vodopády – to bola tiež pecka, no toto bolo niečo celkom iné. Z výšky (občas nie až tak veľkej) sme sledovali stáda slonov, byvolov, zebier a kadejakej ďalšej zveri, ako sa presúvajú v šachorí. Dostali sme sa na miesta, kde sa dostať autom je nemožné, kde majú zvieratká pokoj od turistov, kde je nedotknutá príroda. Stojí za to letieť aj vrtuľníkom, pretože dokáže visieť na jednom mieste a zísť ešte nižšie, prípadne aj pristáť na suchšej zemi v tesnej blízkosti zvierat. Po príchode z letiska sme si šli konečne oddýchnuť do hotela, samozrejme, skončili sme však na lokálnej tancovačke v nejakom ich „kultúrnom dome“ a nakoniec na lokálnej diskotéke až do štvrtej ráno. Ďalší deň (nie moc oddýchnutí) sme sa pokračovali do Soľných plání Makgadikgadi. Cesta opäť začala dobrodružne, nevedeli sme totiž nájsť vchod do parku a vôbec sme netušili aké budú cesty v parku. Nakoniec sme všetko našli a aj cesty boli OK. Soľné pláne by som asi najvierohodnejšie prirovnal k wastelands v hre Fallout, ak ste to niekedy hrali a ak nie, tak si proste predstavte nejaký post-apokalyptický film, do ktorého by bolo Makgadikgadi skvelá kulisa. Sem-tam nám po obzore prešli oryxy a tak, no fascinujúce boli pohľady na absolútnu pustatinu. Doteraz by som neveril, že absolútne nič môže byť také pekné. Ubytovali sme sa v peknom kempe, ktorý mal príznačný názov Tree Island Camp  a užili sme si príjemný večer pri ohni a zázvorovici. Na druhý deň sme sa prevážali krížom-krážom po pláňach Makgadikgadi, síce málo zvierat, ale vzhľadom na to, aké to bolo suché sme ich ani veľa nečakali. Ďalší plánbol presunúť sa sa do púšte Kalahari, no musím s hlbokým zármutkom priznať, že asi zvíťazila naša obrovská únava nad chuťou po ďalšom dobrodružstve (a útrapách) a rozhodli sme sa, že tento bonbónik si užijeme pri našej ďalšej návšteve Botswany. Pomaly sme sa druhou stranou Botswany vracali späť do Gaborone, kde sa náš výlet začal a, žiaľ, aj pomaly končil. Cestou sme ešte skočili do Molodi Naute Rezervácie, kde sme mohli zblízka sledovať gepardy, žirafy, nejaké antilopy, zebry, hrochy a krokodíly. No a ako by som to celé zhodnotil? Celkovo som bol z návštevy Botswany veľmi spokojný, je to absolútne dokonale prírodná krajina, kde radšej nepostavia ani asfaltové cesty, ani plot pre zvieratá, len aby zachovali originalitu prírody. Je to síce náročná cesta, ale mimoriadne dobrodružná (z toho dôvodu do tejto krajiny organizujeme iba jeden zájazd ročne, ktorý musí byť dokonale naplánovaný a na všetko musíme byť do bodky pripravení – samozrejme, zájazd sa dá objednať aj na mieru, keby niekto veľmi chcel). A posledné slová do bitky: Tešíme sa na ďalšiu výpravu a na ďalšie dobrodružstvá z tejto krajiny! Autor: Zoltán Komlósi

flagslovenský sprievodca
Juhoafrická republika, Zambia, Zimbabwe, Botswana
Kapské mesto, Viktóriine vodopády a safari v Botswane

Singapur

Singapur je mesto, ktoré ja osobne veľmi rád navštevujem. Ak by som si musel vybrať veľké mesto, kde by som mal žiť, určite by to bol Singapur. Samozrejme, nikdy by som nechcel žiť vo veľkom a rušnom meste, preferujem menšie mestá, kde nie sú zápchy, príroda je dostupnejšia a žije tam menej ľudí. V tomto blogu by som chcel predovšetkým opísať niektoré vlastnosti mesta, ktoré však vnímam veľmi pozitívne. Na úvod aspoň v rýchlosti trochu histórie. Moderný Singapur bol založený v roku 1819 a bol považovaný za obchodnú pobočku Východoindickej spoločnosti. Briti získali suverenitu nad ostrovmi v roku 1824. Počas 2. svetovej vojny bol okupovaný Japonskom a zároveň sa stal nezávislým od Spojeného kráľovstva. V roku 1963 sa spojil s inými bývalými britskými územiami s cieľom vytvoriť Malajziu. Tento pokus ale trval iba 2 roky a od r. 1965 sa úplne osamostatnil a začal si raziť vlastnú cestu k získaniu uznania ako jeden zo štyroch Ázijských tigrov. Singapur patrí medzi najdôležitejšie obchodné centrá na svete, je štvrtým najväčším finančným centrom sveta. Singapurský prístav je najvyťaženejší a druhý najväčší na svete. Celkovo sa Singapur nachádza vysoko v medzinárodných rebríčkoch pokiaľ ide o životnú úroveň, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a ekonomiku. Ale naspäť k téme. Medzi prvé pozitívne veci by som zaradil dopravu v meste, ktorá naozaj funguje hladko. Prečo? Lebo je cielene plánovaná na veľkosť mesta a práve tu je dôkaz, že sa to dá. V Singapure žije na 710,3 km2 približne 5,5 milióna obyvateľov, to znamená, že na 69 x menšom území ako je Slovensko žije porovnateľný počet obyvateľov. Teraz sa človek zamyslí, prečo sú vôbec v Bratislave zápchy? V prvom rade, Singapur má výbornú infraštruktúru metra, s ktorým je celé mesto dostupné a ľudia sa nemusia obávať, že niekde budú meškať. Podotknem, celý Singapur sa skladá z 63 ostrovov a vedeli vybudovať metro :) Ďalší dôvod je, že nie sú povolené staré autá, limitované sú kontrolami emisií, to znamená, že v Singapure nemá každý dve-tri autá, ale áut je menej a sú kvalitnejšie. Iba dodám, že po Japonsku je Singapur druhým najväčším vývozcom ojazdených áut. No a asi ďalším rozhodujúcim faktorom je aj vysoká cestná daň. Približne 3x drahšia ako v iným veľkomestách. Zámerom bolo donútiť ľudí naučiť sa používať efektívnejší a lacnejší dopravný prostriedok (podzemné metro) a samozrejme tým súčasne aj chrániť životné prostredie. V celku sa im týmto smerom darí a za to naozaj palec hore! Ďalšia kapitola, z ktorej by sa dalo zo Singapuru ponaučiť, je práve o životnom prostredí. V meste je neskutočne čisto, všade sú smetné koše a fajčiarske koše s popolníkmi. Ľudia musia dodržiavať zákony, inak sa udeľujú vysoké pokuty. Bavíme sa o pokutách v stovkách až tisíckach eur, napríklad, za fajčenie v metre je pokuta S$ 1000 (cca 644 EUR), konzumácia jedla/pitia v metre ich môže stáť S$ 500 (cca 322 EUR). Na všetko sú vyhradené miesta a všetko sa tým musí riadiť, aj keďvby to mohlo vyvolať obmedzujúci pocit, nie je to tak. Fajčiari môžu fajčiť len na vyhradených miestach. Keď sa na to pozrieme v teréne, v konečnom dôsledku tak vidíme špaky len v smetných popolníkoch a metro je neuveriteľne čisté. Žiadne mesto som nevidel s toľkou zeleňou, čo je v Singapure, niektoré mrakodrapy sú celé obrastené zeleňou. A práve kvôli tej zeleni by som videl obrovské rozdiely medzi, napríklad, Dubajom a Singapurom. Singapur má veľké šťastie na svoju geografickú polohu, kde často prší. V tomto meste krásne vidieť, že nie je všetko riešené umelým zavlažovacím systémom, ale prírodným dažďom. Dubaju sa ale musí nechať, že na to, že leží uprostred suchej púšte je tam aspoň snaha o pestovanie zelene. Ale atmosféra mesta je vždy o ľuďoch, ktorí v ňom žijú. Čo by bolo teda typické pre "People of Singapore"? Žijú tam ľudia, ktorí majú vo svojej kultúrnej mentalite neustále usmievanie sa, čo budí dojem, že sú skutočne šťastní. A čo my vieme? Možno aj naouzaj sú. Po celý čas som sa nestretol s agresivitou, neochotou, ľudia sú milí a problémy riešia v kľude. Domáci sú veľmi pohostinní a pozitívne otvorení k turistom. A toto je presne vec, ktorú na tomto mieste milujem. U nás na Slovensku chodia ľudia do práce s nechuťou (česť k výnimkám, akou je napríklad moja manželka :-)). Aby sme sa chápali správne, nejde o konkrétny druh práce, ale o prístup prídem, rýchlo urobím (napoly odfláknem) a idem domov. Niesom na mieste, aby som hodnotil kvalitu urobenej práce v Singapure, ale necítiť tu ten negativizmus z bežne pracujúcich domácich ľudí. Bezpečnosť. Málo si tu na Slovensku uvedomujeme jej cenu, no ten, kto precestoval kus sveta, vie, o čom píšem. Aj napriek tomu, že v uliciach Singapuru takmer nevidieť policajtov ani iné bezpečnostné zložky (v tomto by bola na porovnanie skvelá napríklad Rwanda, kde na každých 50 metrov chodníka v metropole Kigali stojí aspoň jeden policajt alebo vojak s Kalašnikovom), je tu úplne bezpečne. Nikde som nenatrafil na opitých machrov, ktorí vykrikovali a zavíjali na celú ulicu. Samozrejme, sa aj tu nájdu ojedinelé prípady, prípadne nejaká britská skupina mladých chalanov na rozlúčke so slobodou :). Gastronómia, ďalšia vynikajúca vec. Singapurská multikultúra sa odráža v rozmanitosti miestnej kuchyne, nájdete tu všetko od čínskej po malajskú, od indickej až po peranakanovú kuchyňu. Singapurská kuchyňa sa štylizovala celé stáročia. Ak navštívite Singapur, mali by ste vyskúšať niektoré z miestnych lahôdok, spomeniem iba zopár, ktoré učarovali mne, “Bat Kut Teh” (polievka z bravčových rebierok), „Chilli Crab”, „Fried Carrot Cake”, či “Laksa”. No a aká je najdôležitejšia vec pre turistu? Predsa úroveň turizmu. Niektorým cestovateľom vyhovuje čo najnižšia, aby mali zážitky čo najautentickejšie, iným aby doslova všetko naservírovali pred prah hotelovej izby. V Singapure je turizmus na vysokej úrovni, o všetko sa starajú a všetko majú do bodky naplánované a vybudované. Samozrejme, pocítiť to na cenách v porovnaní s inými štátmi juhovýchodnej Ázie, ale sú adekvátne ku kvalitným službám a servisu. Zaujal Vás tento článok a chceli by ste sa pozrieť do Singapuru? Od roku 2019 organizujeme zážitkové zájazdy aj tam (aj v kombinácii s ďalšími krajinami juhovýchodnej Ázie). Pri návšteve Singapuru nebude v programe chýbať Marina Bay Sands (kde sa na vyžiadanie môžeme aj ubytovať), Merlion, Gardens by the Bay, Singapore Flyer, Chinatown, Little India, botanická záhrada, nekonečne vysoké budovy v centre mesta a ďalšie vychytávky. Autor: Zoltán Komlósi

Aká je vlastne Afrika?

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi

flagslovenský sprievodca
Keňa, Tanzánia, Zanzibar
Exkluzívne safari a Zanzibar

Zambia a Zimbabwe - Viktóriine vodopády, Veľké Zimbabwe, čarovné jazierko a súkromné safari

Naše kroky tentokrát viedli do bývalej Rodézie, dnes známej ako Zambia a Zimbabwe, dvoch krajín geograficky aj historicky pomerne blízkych, no pre citlivé zmysly cestovateľa značne odlišných. Dobrodružstvo začalo v Lusake, hlavnom meste Zambie. Po vybavení všetkých náležitostí ohľadne spoločných víz pre obe krajiny nás už pred príletovou halou čakal Lion, ktorý nám odovzdal kľúče od nášho verného parťáka na najbližších 10 dní – strieborného terénneho džípu. V Zambii, rovnako ako v Zimbabwe a vo väčšine subsaharských krajín, sa jazdí naľavo. Cesty v Lusake spĺňali africký mestský štandard, poväčšine sme nachádzali zaplátané jamy na riedkom asfalte. Lusaka, aj napriek tomu, že v nej žije vyše milióna obyvateľov, nepôsobí pravým veľkomestským dojmom, pravdepodobne preto, lebo je v nej minimum budov, ktoré presahujú 5 poschodí. O piatej poobede však o sebe dala vedieť miestna doprava a my sme mali dostatok času pozrieť si hlavné lákadlá mesta z pohodlia auta počas toho, ako sme sa slimačím tempom okolo nich posúvali. V meste je niekoľko pekných katedrál, mešít, ale upravene pôsobia aj vládne budovy (najvyšší súd, budovy ministerstiev atď.). Naša cesta viedla do národného múzea, ktoré sa rozhodne nedá veľkosťou porovnávať s našimi menšími múzeami, no akurát v ňom bola zaujímavá výstava k okrúhlemu výročiu dokončenia železnice. Až tu som si naozaj uvedomila, ako systematicky sa (už tesne po osamostatnení afrických krajín od svojich európskych vládcov) do týchto krajín nahrnuli čínski investori. Začalo to výstavbou železnice v minulom storočí, dnes nájdeme čínske nápisy všade od plotu práve rekonštruovaného letiska až po obchody a čínske reštaurácie v centre Lusaky. V múzeu sme sa okrem výstavby železnice oboznámili aj s tradíciami Zambijčanov, so záujmom sme si prezerali krásne hlinené nádoby na použitie od výmyslu sveta, rôzne kopije, luky a harpúny na lov zvierat a mňa špeciálne zaujali exponáty čarodejníctva pripomínajúce woo-doo bábiky zo zdrapov látok, trsu tráv, štice ľudských vlasov obmotané motúzmi a rastliny a odvary ľudového liečiteľstva. Nebolo by to africké národné múzeum, keby nám tu nepripomenuli začiatky ľudstva v predstavení Australopiteka a jeho nasledovníkov a kolonialistickú éru. Toľko z Lusaky, koniec-koncov, zvyšok Zambie vie cestovateľovi ponúknuť väčšiu pasiu ako jej metropola. Z Lusaky sme odišli skoro ráno, aby sme sa vyhli zápcham a šinuli sme si to na našom tátošovi juhozápadne do mestečka Livingstone. Asi v polovici cesty sme sa zastavili v meste Choma, kde sme si okrem výdatného lokálneho obedu nakúpili aj nejaké suveníry a prezreli múzeum kmeňa Tonga, ktorý bol najviac postihnutý vybudovaním priehrady Kariba na južnej hranici Zambie so Zimbabwe. Okrem tradičných výstavných kúskov z každodenného života kmeňa, ich tradícií a kultúry bolo zaujímavé dozvedieť sa, ako ovplyvnila priehrada Kariba a jej výstavba Zambiu ako štát a kmeň Tonga ako obyvateľov práve tohto inkriminovaného územia. Zatiaľ, čo priehrada je zdrojom elektrickej energie a vody pre celú krajinu, miestni obyvatelia prišli o svoje pozemky, úrodnú pôdu, boli vysťahovaní do kopcov a z elektriky, ktorú priehrada produkuje, profitujú iba minimálne. Výstavba bola predmetom rôznych konfliktov, ktoré hrali významnú úlohu vo formovaní modernej zambijskej histórie. Neskôr poobede sme dorazili do Livingstone, turistického mesta ležiaceho na hranici so Zimbabwe a na hornom konci rieky Zambezi, ktorá sa práve tu prepadáva hlboko do údolia a tvorí jedny z najmajestátnejších vodopádov na svete – Viktóriine vodopády. Samotná rieka Zambezi je magická, jej brehy lemuje divočina prekypujúca životom, v noci počuť chrčanie hrochov a po ramenách rieky plávajú krokodíly. Zastavili sme sa na vyhliadkovom bode na rieku a naskytol sa nám netradičný pohľad, kde rieka na obzore končila hustým kúdolom bieleho dymu. Dymu, ktorý vydával ohlušujúci hrmot. Tak takto nejako asi vznikol aj miestny názov pre vodopády „Mosi Oa Tunya“ (Dym, ktorý hrmí). Na druhý deň skoro ráno sme sa vydali na miestny airstrip, z ktorého pravidelne každých 10 minút štartovalo rogalo. Zvedaví turisti, ktorí sa túžili kochať krásou vodopádov z vtáčej perspektívy, sa pomerne rýchlo na rogalách striedali. Miestny umelec hral paličkami na hudobný nástroj, ktorý vzdialene pripomínal obrovský xylofón, rozličné melódie od afrických až po Twinkle, Twinkle Little Star a Happy Birthday. My sme, však, čakali na malú helikoptéru, ktorú ešte rýchlo leštili pri hangári. Prišiel pilot, roztočila sa vrtuľa, nasadli sme a už sme sa vznášali do výšky ponad rieku Zambezi. Počas dokonalého bezoblačného rána sa nám naskytol neopakovateľný výhľad na čarokrásnu scenériu rieky, hrmiaci vodopád, dúhu, ktorú vytvárali ranné lúče slnka na prskajúcej vode a hlboký kaňon, na dne ktorého sa hadila rieka Zambezi pretínajúca rozľahlú savanu Zimbabwe. Po vzdušnom dobrodružstve sme sa vydali k vodopádom aj fyzicky. Najskôr sme zišli strmou cestičkou až ku dnu vodopádov, potom sme sa odvážili priamo k striekajúcemu prúdu vody. V rušnom obchodíku sme si za pár dolárov požičali dvojvrstvové pršiplášte a gumené topánky a z vyhliadkovej terasy nafotili hučiacu vodu. Začiatkom mája, na konci obdobia dažďov, býva rieka najvodnatejšia a vodopády najmohutnejšie. Ako sme napredovali s pršiplášťami a kapucňami na hlave, vodopád nás bičoval litrami vody intenzitou hurikánu. Po chvíli sme napoly poslepiačky prišli k úzkemu mostíku, po ktorom sa prúdom liala voda a ktorý nás doviedol na polostrov s famóznym výhľadom na vodopád a hrdlo rieky. Aj napriek dvojitej vrstve pršiplášťa sme sa vrátili k obchodíku do nitky premočení, no s nezabudnuteľným zážitkom a skvelými fotkami. Na preschnutie sme si dali ešte prechádzku hore riekou ponad vodopády a potom sme prešli hranicu po preslávenom moste (po ktorom môže ísť naraz iba jedno auto) do Zimbabwe, aby sme si tento div prírody vychutnali aj z náprotivnej strany kaňonu a znovu do nitky premokli. Našou ďalšou zastávkou bolo Great Zimbabwe, ruiny stredovekého sídla národa Bantu nachádzajúce sa v centrálnej časti Zimbabwe. Miestny sprievodca nás vyviedol úzkou starovekou cestičkou hadiacou sa pomedzi obrovské žulové vyvreniny na vrchol kopca, kde sa nachádzali zrúcaniny sofistikovaného opevnenia. Nezaostával ani s legendami a poznatkami o kultúre a histórii. Vysvetlil nám, že Zimbabwe nesie svoj názov práve po tomto mieste a v preklade znamená „Veľký kamenný dom“. Postupne sme prechádzali rôznymi časťami kráľovského sídla, labyrintom a sadli sme si pod obrovskú žulovú skalu. Voľný priestor pod niekoľko tonovou skalou slúžil nielen ako priestor na schladenie sa počas horúceho dňa. Z ničoho nič začal náš sprievodca revať z plných pľúc a jeho hlas sa rozliehal celým údolím. Po doznení poslednej ozveny k nám doľahla odpoveď z údolia. „Takto kráľ komunikoval s dedinou a so svojimi 200 manželkami, ktoré bývali v údolí,“ vysvetlil nám. Potom nám ešte ukázal monolit zimbabwianskeho vtáka, ktorý sa stal štátnym symbolom a začali sme pomaly schádzať do dedinky v údolí. Miestni dedinčania v nej dodnes pestujú tradície, vyrábajú hlinené nádoby, opracovávajú kože, vyrábajú zaujímavé suveníry a venujú sa tancu a spevu. Po krátkej prehliadke dedinky nám muži, ženy, starí aj mladí, odetí v tradičných krojoch nadšene zatancovali tanec na privolanie dažďa a vzápätí ďalší na uzdravenie chorého, ktorému už nepomáhala tradičná prírodná medicína. Atmosféra v dedinke bola nabitá radosťou, smiechom, pohostinnosťou a nadšením až tak, že sa nám odtiaľ iba ťažko odchádzalo, aby sme si prezreli poslednú časť opevnenia, tzv. Veľkú ohradu, ktorá slúžila ako výchovné stredisko pre dievčatá a chlapcov kmeňa a ktorá je po egyptských pyramídach najväčším solitárnym monumentom v Afrike. Steny boli postavené tak, že z nich prirodzene vychádzal chlad a úzke chodbičky poskytovali počas horúceho poobedia príjemný chládok. Na dverách bol stále pôvodný trám zo sandalového dreva, ktorý nesie hmotnosť celého kamenného múru už vyše 500 rokov. Prehliadku zrúcanín sme zakončili v malom múzeu a pokračovali sme do hlavného mesta Zimbabwe – Harare. Harare pripomína ostatné africké veľkomestá s chaotickou premávkou, smogom, ošarpanými ulicami, trhoviskami, prašným prostredím a vysokou hustotou populácie. No iba niečo vyše hodiny a pol cesty severne od Harare sa skrýva prírodný klenot, ktorý je turisticky pomerne málo frekventovaný. Týmto klenotom sú jaskyne Chinhoyi so svojím tajomným jazierkom, ktorého hĺbka sa odhaduje na vyše 100 metrov, no žiadny z potápačov ešte nedosiahol jeho dno. Premohli sme sa a zostúpili sme niekoľko desiatok metrov pod úroveň okolitej zeme, aby sme sa dostali k najmodrejšiemu jazierku, aké sme kedy videli. Pri kraji plávali v priezračnej vode ryby a smerom hlbšie pod skalný previs sa jeho kráľovsky modrá hladina menila na čoraz tmavšiu. Obišli sme previs z opačnej strany a zostúpili sme do jaskyne, v ktorej sme pokračovali tmavým tunelom osvetleným niekoľkými slabými lampami až k bodu, kde sa nám opäť naskytol pohľad na čarovné modré jazierko, tentokrát ešte sto násobne modrejšie a magickejšie. Nastal čas ísť ďalej. Tentokrát bol naším cieľom národný park Mana Pools, pokračovanie zambijského parku Lower Zambezi. Po vybavení povolenia nám nie úplne sympatická černoška otvorila rampu a my sme sa vybrali do útrob parku. Asi po troch kilometroch sme za zákrutou zbadali obrovskú levicu, ktorá sa prechádzala po ceste. Keď nás zbadala, skočila do húštiny vedľa cesty a so záujmom v lačných očiach nás sledovala, ako sme pomaly prechádzali našim džípom okolo jej úkrytu. Počas cesty k našej lodge, kde sme mali dohodnutý nocľah, sme prechádzali malebnou scenériou parku, ktorý sa postupne menil z lesnatej krajiny na savanovitú, sem-tam sme prešli po mostíkoch ponad vyschnutými riekami, občas sme obišli močiar, či malé jazierko. Počas cesty na nás zvedavo hľadeli bojazlivé antilopy, mohutné slony, paviány, brodivé vtáky, malé svinky, hyeny, krokodíly, či hrochy. Keď sme dorazili k malému domčeku, slnko akurát zapadalo na obzore do rieky Zambezi a posledné ružové lúče sa odrážali na zrkadlovej hladine, ktorú narúšali ponárajúce a vynárajúce sa hrochy. Z ničoho nič sa zrazu vynoril obrovský samec slona afrického a ťažkopádnym krokom prešiel priamo pred prahom našich dverí a vedľa nášho džípu. Široko-ďaleko nebolo žiadnych iných turistov a my sme mali túto prírodnú nádheru celú iba pre seba. V noci divočina vydávala intenzívne zvuky, ktoré sa znásobovali na vodnej hladine. Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sme vyrazili do parku, kde sme stretli rôzne divoké zvieratá, ktoré sa išli napájať ku rieke a malým jazierkam. Celé doobedie sme strávili v najscénickejšom národnom parku v Zimbabwe a okolo obeda sme sa pohli ďalej, späť ku hraniciam so Zambiou, kde leží priehrada Kariba, najväčšie jazero vytvorené ľudskou rukou na svete. Monumentálne steny priehrady zadržiavajú bilióny kubíkov vody rieky Zambezi. My sme sa rozhodli pre oddych v krásnom rezorte priamo na brehu priehrady. Izba s výhľadom na široké jazero, výborné jedlo a oddych boli našou odmenou po dlhej, ale zážitkami nabitej a spomienkami obohacujúcej ceste bývalou Rodéziou. Autor: Mária Komlósi

Naša cesta do Konga za horskými gorilami

Po prebrázdení safari parkov vo východnej Afrike, niekoľkonásobnom splavení Nílu, kúpaní sa v jazerách Veľkej priekopovej prepadliny, preskúmaní vodopádov či po mnohých humanitárnych akciách sme sa rozhodli, že dospel čas na vychýrené stopovanie horských goríl. Táto aktivita je dostupná v troch krajinách Východnej Afriky - v Rwande, v Ugande a v Kongu (KDR). My sme sa rozhodli pre cenovo dostupnú dobrodružnú variantu v Kongu. Gorily tu žijú v pralese Národného parku Virunga, v najstaršom africkom pralese. V konžskom lese žije najväčší počet goríl (aj keď jedna rodina sa nedávno "presťahovala" do Rwandy), čo okolité krajiny ťažšie znášajú a dávajú do sveta vedieť, že Kongo je nebezpečné, turistov napádajú rebeli, zabíjajú strážcov parku atď. Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne a na týchto tvrdeniach je naozaj čosi pravdy. Nedávno rebeli naozaj zabili 5 rangerov a šoféra, no toto sa stalo vo vzdialenej časti parku (asi 200 km severnejšie od miesta, kde sa chodí za gorilami), ktorá je dlhodobo známa tým, že v divočine nežijú iba zvieratá, ale aj protivládni povstalci. S prvým ranným svetlom prechádzame rwandsko-konžskou hranicou až podozrivo hladko (a za krátku dobu) a pri rampe do Konga sa stretávame s naším dobrým kamarátom Barackom a jeho šoférom, ktorí nás majú brať až k hraniciam pralesa. Barack je super parťák, taký typ Afričana "hakuna matata", nič nie je problém, všetko sa dá vybaviť (čo v Kongu aj do bodky platí, najmä keď máte nejaké tie doláre navyše), so stálym úsmevom na tvári a trefnými poznámkami. Pôvodom je Rwanďan, no srdcom Konžan. Pri príchode do Gomy, mesta hneď za hranicami, ktoré je baštou MONUSCO - najväčšej a najdrahšej mierovej misie OSN na svete, akurát preberáme tému podplácania konžských úradníkov na hraniciach a rôznych situáciách, kedy pýtajú úplatky. Tak napríklad, ak nie ste zaočkovaní proti žltej zimnici (resp. ak nemáte o tom potvrdenie), tak môžete vojsť do krajiny za extra 100 dolárov, ktoré si úradník bez akejkoľvek hanby a snahy utajiť úplatok strčí do vrecka. "Sto dolárov za osobu len kvôli tomu, že si niekto zabudne zdrap papiera o očkovaní?" Pýtam sa, pretože táto suma sa mi zdá dosť vysoká dokonca aj na Kongo. Barack mi s vážnosťou odpovedá: "Yes, hundred dollars. Officers are very funny..." V krátkosti sa zastavujeme v kancelárii správcu parku Virunga, aby sme si vyzdvihli potvrdenie na stopovanie goríl. Zatiaľ sa tu zbierajú aj ďalšie autá s turistami a rangeri. Po asi 20 minútach, keď sa konečne všetci zozbierali, vyráža konvoj 5 terénnych áut s turistami a motorka, na ktorej sedí ranger s puškou na čele aj na chvoste konvoju. Šinieme si to cez rušné ulice Gomy a pri výjazde z mesta je krížom cez cestu postavená prvá home-made drevená rampa urobená z bambusu. Pri nej stojí postarší chlapík vo vyšedivenej šiltovke a pýta prvých 5 dolárov za prejazd. Po pár zdvorilostných frázach, ktoré si vymenil v miestnom jazyku s Barackom nám s krútením hlavy a dlhým nosom otvára "rampu". Keby sme nemali Baracka, tu by sme prišli o prvých 5 dolárov. Za čo? No za nič. Iba preto, že by sme chceli ísť ďalej. Definitívne opúšťame Gomu. Pri ceste stojí tabuľa, kde je farebne vyznačená aktivita neďalekého stále aktívneho vulkánu Nyiragongo, ktorý za posledných 40 rokov dva razy pochoval mesto Goma pod vrstvu lávy, spolu s pokynmi vo francúzštine, ako postupovať pri hroziacej erupcii. Rušné ulice sa pomaly menia na ojedinelé malé obchodíky pri ceste a autá a motorky nahrádzajú unikátne drevené trojkolky. Pod úpätím sopky Nyiragongo sa asfaltová cesta mení na poľnú. S dierami do výšky kolien, blatom, mlákami a ostrými kameňmi. Prejsť nasledujúcich 30 kilometrov nám zaberá vyše hodiny, každých pár kilometrov vidíme malé stany, pred ktorými sedia dvaja - traja vojaci. Pri chaotickej politickej situácii v Kongu možno len ťažko povedať, kto je "zlý a dobrý", pretože svoju pravdu majú aj vláda a vojaci, aj OSN, aj rebeli a povstalci. Pýtame sa teda Baracka, či vojaci nie sú nepríjemní na civilistov, prípadne turistov. "Noooo, they are good. Very stupid," uznanlivo odpovedá Barack. Konečne odbáčame z "hlavnej cesty" smerom do kopcov pokrytých hustým lesným porastom. Po ďalších 20 minútach prichádzame k rangerskej stanici a východziemu bodu na stopovanie goríl. Raňajky sme nestihli, keďže sme z hotela odchádzali pred pol šiestou ráno a na stole sa na mňa usmievajú muffiny a šálky na čaj. Pod nimi cenovka 2 doláre za každé. Uff, pri tej cene za gorily teda mohli aspoň túto pozornosť ponúknuť zadarmo. Nasledovalo krátke poučenie o tom, ako sa správať v pralese (nehádzať odpadky a ak na nás náhodou nečakane príde potreba, treba si vykopať jamu, vykonať potrebu a potom jamu po sebe zakopať). Na tabuli sú rozpísané gorilie rodiny, ktorá má koľko členov a kde sa zhruba nachádza. Dnes nás je 16 turistov, rozdeľujeme sa teda do 3 skupiniek a s každou skupinkou idú dvaja rangeri. Počasie sa zatiaľ ako tak drží. Je apríl, čo je najdaždivejší mesiac veľkého dažďového obdobia a my ideme do najväčšieho dažďového lesa v okolí. Toto veští iba jedno - veľký a silný dážď. Ach, prosím, prosím, nech prší až podvečer, modlím sa. Konečne vyrážame. Slovenský párik, francúzsky párik, čínsky párik, náš sprievodca Boss Jeremy s vysielačkou a ďalší ranger. Po prekročení natiahnutého drôtu, ktorý predpokladám, že slúži na oddelenie malého parkoviska od pralesa, sa blatová cestička rýchlo zužuje a sprava aj zľava hustne krovie. Jeden za druhým (na čele s Bossom Jeremym) kráčame vopred. Sem tam prekročíme korene stromov, či podlezieme liany. Po asi polhodine Boss Jeremy zastane a ukazuje na úzky konár, ktorý zasahuje do cesty. Treba ho rýchlo podliezť, pretože po ňom lezie nespočetne veľa červených lesných mravcov. OK, tak rýchlo idem prvá, za mnou lezie čínsky párik. Mladá Číňanka, ktorá je obutá skôr na aerobik než do dažďového pralesa s členkovými ponožkami a riflami zrazu začne jajkať. O-ou, mravce je vliezli do topánky a pod rifle. A štípu. A asi to bolí. Jej partner s dlhým copíkom pripomínajúci Sandokana jej pomáha rýchlo mravce oprášiť a obuť sa. Rýchlo ešte dve - tri fotky doštípaného lýtka do obrovského smartfónu a ide sa pralesom ďalej. Po ďalšej hodine predierania sa húštinou a presekávania si cesty mačetou sa za pomoci vysielačky dostávame k ďalším dvom rangerom, ktorí stopujú gorily a hovoria, že sú asi 100 metrov za kopcom. Super, konečne sme ich našli! A ani neprší! A v tom mi na čelo spadne prvá obrovská kvapka. Vzápätí ďalšia na krk. Rýchlosťou blesku si dávam dolu ruksak, vyťahujem šušťáčku a na ruksak naťahujem nepremokavý obal. Asi sekundu po tom, ako si natiahnem na hlavu kapucňu sa spúšťa taký lejak, že mám šušťáčku úplne premočenú a bojím sa pomyslieť na to, ako asi vyzerajú pasy v prednom vrecku ruksaku. Nasledujeme rangerov do lesa, kde dážď pomedzi listy stromov dopadá menšou intenzitou. Prechádzame cez kopec, no gorily nikde. Asi sa aj oni išli skryť pred dažďom. Tak ich stopujeme ďalej a naozaj, po asi 15 minútach ich konečne nachádzame. Čas nasadiť si na tvár chirurgickú masku. S gorilami máme spoločných vyše 95% DNA, čo okrem iného znamená aj to, že sme náchylní na rovnaké ochorenia. Aby sme sa teda vzájomne náhodou niečím nenakazili, je povinné v prítomnosti goríl nosiť na tvári masku. My, Francúzi a rangeri máme masky chirurgické, čo sme dostali ešte pred vstupom do lesa, Číňania majú vlastné, čierne, z nejakého čudného materiálu. Obchádzame veľký listnatý krík a za ním sa vo vysokej tráve kŕmi tenkým konárikom s mladými lístočkami malá gorila. Zvedavo na nás pozrie ako vychádzame spoza kríka. Očividne je na turistov zvyknutá, pretože vydáva nejaký priateľsky znejúci zvuk a vôbec sa nedá pri kŕmení rušiť. Úžasné. Čierny hustý premočený kožuch, veľké ploché nozdry, nažltlé zuby s malým konárikom medzi nimi, šikovné tmavé prsty a zvedavo-priateľský výraz tváre. Tesne vedľa Bossa Jeremyho zrazu na zem dopadá prúd vody z koruny veľkého bambusu. Boss Jeremy odskočí a z bambusu vykukne druhá, tentokrát dospelá gorila s malým mláďatkom na chrbte, ktorá práve skoro osprchovala Bossa Jeremyho svojou malou potrebou. Ostatní rangeri to považujú za dosť smiešne. Po chvíli ukazujú do húštiny, kde sa kŕmi ďalšia dospelá gorila. My turisti sa držíme v skupinke a nemo s úžasom pozeráme na tieto neopísateľné tvory z tesnej blízkosti (Číňanka odušu fotí, prihovára sa gorilám v Mandarínčine a natáča videá) a ostatní rangeri sa rozpŕchnu a hľadajú veľkého samca gorily so striebristou srsťou na chrbte, tzv. "Silverback-a". O chvíľu ho nájdu a volajú nás k nemu. Je asi o tretinu väčší ako dospelé samice a má výraz tváre, ktorý vyvoláva rešpekt. Ale asi len v západnej kultúre, pretože Číňanka k nemu nebojácne pristupuje bližšie, aby si ho odfotila. Ranger ju slušne upozorní, aby dodržiavala odstup. Boss Jeremy nám vysvetľuje, že gorilím samcom sa vo veku 15 rokov srsť na chrbte sfarbuje z čiernej na striebornú a podľa nej aj tento druh goríl nesie svoj názov. Gorily takto so zatajeným dychom sledujeme hodinu. Robíme nejaké fotky a zopár videí a potom nám Boss Jeremy oznámi, že je čas sa vrátiť. V nadmorskej výške takmer 2 400 metrov (aj keď tesne pod rovníkom) sa aj tak celá premočená trasiem od zimy, aspoň sa chôdzou naspäť zahrejem. V duchu sa teším, že si prezlečiem suché a čisté tepláky, termo tričko a suché ponožky, ktoré som si prezieravo zobrala so sebou. Cesta späť ide prevažne z kopca, takže napredujeme rýchlejšie. Dážď medzitým ustal, no cestičky sa premenili na bahno a čľapkanicu. Číňanka vo svojich aerobikových topánkach napreduje vopred viac po zadku ako po nohách. Všetci sa už ponáhľame naspäť, je nám zima, sme do nitky premočení a po uši zablatení. Ale zážitok stál za to! Tesne pred parkoviskom sa na nás spúšťa druhý lejak, mne to je už úplne jedno. V oboch topánkach mi čvachtá voda, kedysi biele ponožky sú totálne tmavohnedé, legíny mám na dvoch miestach roztrhané a dá sa zo mňa žmýkať voda. Konečne prichádzame k stanici rangerov, odkiaľ sme vyrazili. Barack stojí vo dverách a náramne sa začne smiať, keď nás zbadá. Podáva mi do ruky pero, aby som sa zapísala do knihy návštev a napísala spätnú väzbu, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Gorily boli úchvatné, prales nádherný, nedotknutý, prístup rangerov naozaj profesionálny, zážitok na celý život, hádam aj z fotiek a videí niečo bude. Prsty mám však také skrehnuté, že môj komentár je aj tak nečitateľný. Otváram ruksak, že sa idem prezliecť do suchých vecí. Vyťahujem tepláky, tričko, ponožky. Mokré, úplne mokré... Predstavím si takmer dvojhodinovú cestu späť na hranice, ktorú máme pred sebou. Takmer sa rozplačem od zimy a blata a sadám do auta. Vyťahujem rozmočené pasy, nech sa cestou aspoň trochu vysušia a začína sa natriasačka späť do Gomy. V horúcej sprche už v hoteli si premietam udalosti prežitého dňa, ponožky aj legíny sú už v koši, pasy ako tak vyschnuté (aj tak sú už plné, takže ich nie je veľká škoda). Potom si spomeniem na úžasné gorily, ktoré ako oáza pokoja obhrýzali vetvičky bambusov uprostred nedotknutej húštiny pralesa. A vrátila by som sa tam, aby som ich videla znovu, ale druhýkrát to bude inokedy ako v apríli... Autor: Mária Komlósi

flagslovenský sprievodca
Burundi
11 dní v koži terénneho pracovníka

Keď sa život v africkom veľkomeste na týždeň zastaví...

Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi

Cestujeme s deťmi (počas prvých 6 mesiacov)

Cestovanie s deťmi je v poslednej dobe obľúbenou témou diskusie mnohých mladých rodičov. Zatiaľ, čo jedna strana má vyhranený názor, že malé deti netreba stresovať dlhým letom, či natriasaním sa v aute a najlepšie im je, keď majú svoj domáci zaužívaný režim a stereotypy, druhá časť rodičov argumentuje tým, že pre dieťa sú k jeho vývoju dôležité nové podnety a život rodičov sa predsa nekončí tým, že sa im narodia deti a musia ostať priklincovaní prvých päť (v prípade viacerých detí aj viac) rokov doma. Úplnú pravdu asi nenájdeme na strane jednej ani druhej. Je síce faktom, že pre deti je naozaj dôležité vytvoriť si návyky a mať svoj režim, no dvojtýždňová dovolenka ešte žiadnemu dieťaťu (a vonkoncom jeho rodičovi) neublížila, práve naopak, spestrila zaužívanú rutinu dní mamičiek na materskej dovolenke. Otázkou ostáva, v akom veku je aký typ dovolenky vhodný. Pravdepodobne sa všetci zhodneme na tom, že do ukončenia šestonedelia (prvých šesť týždňov po pôrode) z hľadiska pohodlia matky aj dieťaťa nie je najvhodnejšie prekonávať dlhé trasy. Rodičia sa so svojím novým prírastkom ešte iba zoznamujú (a on s nimi) a preto je najvhodnejšie byť v domácom prostredí. My sme sa na našu prvú dovolenku (10 dní v chorvátsku autom) vybrali, keď mala naša malá dcérka 2 mesiace. Išli sme autom a veľkou výhodou bolo, že takmer celú cestu do Chorvátska (a potom aj naspäť) prespala v autosedačke. 2-mesačné dieťa ešte nemá tak dobre vyvinutý systém regulácie telesnej teploty ako dospelý človek, preto je v tomto veku extrémne dôležité dbať na to, aby sa dieťa neprehrialo. Pobyt na priamom slnku sa v obedných hodinách vôbec neodporúča, ak je to nevyhnutné, nemal by presiahnuť pár minút, dieťa by malo mať na hlave ľahkú čiapočku alebo klobúčik proti slnku, pokožku vystavenú slnečnému žiareniu natretú kvalitným krémom s vysokým UV ochranným faktorom (50+) a oblečené ľahké priedušné oblečenie, ideálne z bavlny. Netreba zabúdať na potrebný zvýšený príjem tekutín, ak to dieťa bude tolerovať, tak okrem materského mlieka (prípadne mliečnej formuly) mu môžete dať aj trochu dojčenskej vody. Ak dieťa spí vonku v tieni v kočíku, kočík rozhodne ničím neprekrývajte. Zabránite tým prúdeniu vzduchu, teplota v kočíku sa značne zvýši a dieťaťu opäť hrozí riziko prehriatia organizmu. Priam ideálne sú však prechádzky pri zapadajúcom slnku po dlhej promenáde, či ranné kapučíno na čerstvom morskom vzduchu. No a či dieťa do 6 mesiacov počas dovolenky kúpať? V bazéne určite nie, voda je ošetrená chlórom a ten dráždi detskú pokožku. V mori tento problém nie je, dieťa môžeme skúsiť do vody ponoriť, treba však opäť myslieť na nedostatočnú reguláciu telesnej teploty, preto ho iba ovlažíme, aby sa pri dlhšom kúpaní nepodchladilo. Na prvý pohľad sa môže zdať, že s takým malým dieťaťom sa hádam na dovolenku ani nedá pobaliť, veď predsa potrebuje toľko vecí, ani nehovoriac o tom, že v lietadle je ešte batožina obmedzená. Opak je ale pravdou. Dnes už v každom lepšom hoteli, prípadne v apartmáne, majú na vyžiadanie k dispozícii (bez príplatku!) detskú postieľku aj s posteľným prádlom - aj keď to si odporúčam zobrať vlastné (nie všade pri praní používajú hypoalergénne pracie prostriedky), autosedačku (vajíčko) rovno využijete aj ako kočík (do auta nie je problém to nabaliť a v lietadle máte nárok na bezplatnú prepravu kočíka (čiže v prípade vajíčka aj autosedačky). Ak je dieťa kojené, o to väčšiu výhodu máte, že nemusíte nosiť (prípadne zháňať v obchodoch) mlieko. V prípade, že idete na odľahlejšie miesto, si akurát teda nabaľte plienky (do vychytených stredísk netreba, v obchodoch tam nájdete všetko). Zostáva už iba oblečenie, zopár obľúbených hračiek, nejaká tá dojčenská voda a detská kozmetika (vrátane opaľovacieho krému!). Odporúčame pred dovolenkou navštíviť aj pediatra a poradiť sa s ním, čo robiť v prípade základných zdravotných problémov. My sme išli na dovolenku do Chorvátska aj so starými rodičmi, takže keď sme si našu malú postriedali, tak sme si oddýchli všetci. Počas svojej druhej dovolenky mala už naša malá 5 mesiacov a my sme sa rozhodli skúsiť trochu exotickejšiu destináciu. Počas upršaného novembra sme sa vybrali na Seychely. Dlhý let s malým dieťaťom znie odstrašujúco, no dokonca aj v prípade, ak s ním ide iba jeden rodič, je to zvládnuteľné. Treba to priam využiť, pretože dieťa do 2 rokov cestuje iba za zlomok sumy ako v staršom veku. Na let sa, však, treba pripraviť už dopredu. Letecká spoločnosť síce eviduje, že na palube bude malé dieťa, to však neznamená, že automaticky dostane benefity, na ktoré má (zadarmo) nárok. Kontaktujte teda spoločnosť a vyžiadajte si miesto na sedenie v rade, kde sa dá namontovať "bassinet". Bassinet je niečo ako mini postieľka, ktorá sa namontuje do steny pred sedadlom a dieťa v nej môže počas letu nerušene spať a rodič, ktorý s ním cestuje, tak má pohodlie ako ostatní pasažieri. Možnosť bassinetu ponúkajú najmä interkontinentálne lety a väčšie lietadlá. Ak letíte napríklad do Grécka alebo Turecka, je možné, že lietadlo túto výbavu nebude mať. Myslím však, že 2-hodinový let sa dá vydržať aj s dieťaťom na rukách. Ďalší servis, na ktorý máte nárok, ale väčšinou treba minimálne 24 hodín pred letom oň požiadať je dojčenská strava. Ak ste už svojmu potomkovi začali dávať príkrmy, tak túto možnosť určite oceníte. Väčšinou ide buď o ovocnú výživu (väčšinou bez pridaného cukru) alebo zeleninové pyré. Niekedy k tomu dokonca býva aj dojčenské mlieko. Ak počas letu niekde prestupujete, treba si zarezervovať miesto + bassinet aj dojčenskú stravu na oba lety! Pri checkovaní batožiny sa checkuje aj kočík. Máte možnosť buď dať ho do podpalubia už na začiatku spolu s ostatnou batožinou, alebo ho iba označiť a personálu odovzdať až priamo pri nástupe na palubu, čiže ho ešte môžete využiť počas presunov na letisku. Ak prestupujete, tak pri opúšťaní lietadla požiadajte personál, aby Vám znovu dali kočík, inak ho automaticky preložia na ďalší let a Vy si ho budete môcť vyzdvihnúť až so zvyšnou batožinou. Ak necestujete s kočíkom, namiesto neho môžete zadarmo transportovať napríklad autosedačku. Ďalšia veľká výhoda cestovania s deťmi je, že všade máte prioritný servis. Nemusíte teda čakať v radoch na zacheckovanie batožiny, ale automaticky sa postavíte do VIP radu. Pri bezpečnostných kontrolách idete hneď dopredu a pri nástupe do lietadla máte tiež prednosť pred ostatnými pasažiermi. Let s dieťaťom býva väčšinou pozitívnym zážitkom, letušky majú detičky radi a prinesú im aj hračky (promo leteckej spoločnosti). Pobyt samotný bol vynikajúci, pláž s bielym pieskom a plytká voda sú pre detičky ideálne, aj v tomto vekovom období však treba dbať o detskú pokožku, najmä na jej ochranu pred slnkom. Celý jeden deň sme s požičaným autom brázdili po ostrove Mahé a objavovali krásne zákutia. Cesta domov bola rovnako bezproblémová ako cesta tam. Na záver ešte možno malý detail. Ak zbierate míle, za detskú letenku (do 2 rokov) sa Vám míle nepripočítavajú :-((. V znamení cestovania s deťmi pokračujeme aj v ďalších častiach našich cestovateľských blogov. Zostaňte s nami! Autor: Mária Komlósi

flagslovenský sprievodca
Rwanda, Uganda
Malá cesta srdcom Afriky

Ako sa pripraviť na cestu do Afriky a na nič nezabudnúť? Peniaze, batožina, bezpečnosť... (časť druhá)

1. Hotovosť alebo radšej kreditka? Často kladená otázka, ktorá znie jednoducho, no odpoveď opäť závisí na krajine, do ktorej cestujete. Zatiaľ čo napr. v Maroku alebo v Juhoafrickej republike kreditkou zaplatíte takmer všade, v Burundi by ste terminál našli naozaj výnimočne. Vo všeobecnosti však platí pravidlo, že vo väčších mestách sa dajú nájsť miesta, kde sa dá zaplatiť aj bezhotovostne, najmä obchodné centrá, veľké supermarkety, drahšie hotely atď. Treba však mať na pamäti, že informácie z kreditnej karty sa dajú aj zneužiť, preto nikdy neposielajte odfotenú kartu napr. emailom a svoju kartu pri platení nespúšťajte z očí. Vzhľadom k vyššie uvedeným rizikám je preto jednoduchšie mať so sebou hotovosť, ktorú si pri príchode do krajiny zameníte za domácu menu. Zmenárne bývajú častokrát otvorené sedem dní v týždni a prijímajú eurá aj americké doláre. Pri dolároch si ale treba dať pozor na dátum vydania bankoviek, pretože „staré“ doláre, ktoré boli vydané pred rokom 2006, na väčšine miest nebudú chcieť akceptovať. Taktiež je dobré aspoň orientačne poznať kurz domácej meny k euru, či americkému doláru, pretože tak, ako všade v Afrike, aj v zmenárňach sa dá vyjednávať, najmä ak meníte väčší obnos peňazí. S lokálnymi peniazmi vo vrecku už poľahky nakúpite suveníry, občerstvenie, či niekoho odmeníte. S peňaženkou plnou peňazí si ale treba dávať pozor na vreckových zlodejov, ktorí sú v týchto krajinách naozaj vynaliezaví. Peniaze, doklady, mobilný telefón a ďalšie cennosti sa neodporúča nosiť v malom vrecku v ruksaku na chrbte a kabelky zas možno odstrihnúť, či strhnúť z ramena napr. z motorky. Ideálne majte peniazerozložené po viacerých kôpkach na miestach, kde sa cudzia ruka nepozorovane dostane iba ťažko. No a koľko si so sebou vziať? To opäť závisí na destinácii a druhu zájazdu. Dobre si pozrite, čo všetko zahŕňa, resp. nezahŕňa cena zájazdu, ak idete na luxusnú dovolenku na pláži, konzumácia v hoteli sa pravdepodobne bude dať uhradiť aj kreditkou, no suveníry, fakultatívne zájazdy (ak nie sú zahrnuté v cene), či sprepitné pôjde z hotovosti. Ohľadne cien v tej-ktorej krajine sa neváhajte s nami poradiť, keďže sa značne líšia, nedá sa použiť univerzálny kľúč, podľa ktorého by ste si vedeli vyrátať svoje pravdepodobné náklady. 2. Batožina Čo sa batožiny týka, tá je limitovaná leteckými spoločnosťami. Na letenke býva vo väčšine prípadov napísaná povolená hmotnosť a počet kusov batožiny, ktoré si môžete bezplatne zobrať. Ak cestujete viacerými spoločnosťami, prípadne ak je vo Vašom programe prelet medzi vzdialenejšími miestami, môže sa stať, že táto letecká spoločnosť bezplatne akceptuje iba jeden kus batožiny, zatiaľ čo interkontinentálne lety zoberú dva kusy. V takomto prípade máte dve možnosti. Buď si druhý kus pri prelete doplatíte, alebo sa pobalíte v rámci limitu. Batožinu si zabaľte takú, ktorá Vám je pohodlnejšia. Ak sa Vám lepšie ťahá kufor na kolieskach než nesie veľký ruksak na chrbte, kľudne sa zbaľte do kufra. Do auta sa zmestí aj kufor aj ruksak, preferencie teda záležia na Vás. Pred odovzdaním batožiny do podpalubia sa uistite, že všetky predmety, ktoré máte zabalené v príručnej batožine sú povolené zobrať na palubu lietadla, vyhnete sa tým nepríjemnej situácii, kedy budete musieť zakázané veci bez milosti odhodiť. Ak máte v batožine cenné veci, či taška samotná je drahšia, oplatí sa porozmýšľať aj nad poistením batožiny. 3. Bezpečnosť Pri cestách do cudziny sa oplatí držať sa starého známeho úslovia „aký kraj, taký mrav“. Každá krajina má svoje kultúrne zvyklosti a tým, že sa nimi budete aspoň čiastočne riadiť, preukážete miestnym obyvateľom, že ich kultúru rešpektujete. Či sa už jedná o štýl obliekania sa, stolovania, či požívania alkoholu alebo správania sa medzi sebou, dodržiavaním základných pravidiel sa vyhnete mnohým nepríjemným až trápnym situáciám. a. Urgentné stavy V prípade, že sa vyskytne akýkoľvek problém, je dobré vedieť, na koho sa treba rýchlo obrátiť so žiadosťou o pomoc. V prípade náhle vzniknutých nepokojov v navštívenej oblasti, problémoch so zákonom, či strate alebo odcudzení dokladov sa treba obrátiť na slovenské veľvyslanectvo v danej krajine. Ak sa toto v krajine nenachádza, možno sa obrátiť na akékoľvek iné veľvyslanectvo členského štátu EÚ, ktoré je povinné Vám poskytnúť konzulárnu pomoc, ako keby ste boli jeho občanom. V prípade choroby, úrazu alebo nehody je dobré poznať číslo na záchranku (ak tento systém v danej krajine funguje), zistiť si, ktorá nemocnica alebo klinika dokáže poskytnúť adekvátnu zdravotnú starostlivosť a kontaktovať poisťovňu. Nápomocní Vám nepretržite budú, samozrejme, aj naši sprievodcovia. b. Beriem lieky, trpím chronickým ochorením Chronické ochorenia samotné nie sú prekážkou v cestovaní v prípade, že sú liečené, zdravotný stav je stabilizovaný, lekár súhlasí s cestou a pacient má so sebou potrebné lieky a vybavenie na manažment svojej choroby. Dôležité je dobre si vyrátať dávkovanie liekov (a zobrať si nejaké pre istotu aj navyše) a nechať sa poučiť od lekára, ako postupovať v prípade náhleho zhoršenia stavu. Každopádne je, však, vhodné informovať o indispozícii aj organizátora zájazdu, pretože niektoré aktivity v rámci zájazdu by mohli byť rizikové (namáhavá túra pre diabetikov, prašné alebo vlhké prostredie pre astmatikov atď.). c. Ako sa vyhnúť krádežiam Drobná kriminalita, možno s výnimkou zopár miest, prekvitá všade na svete. Riešiť odcudzenie dokladov, či peňazí alebo mobilného telefónu dokáže poriadne pokaziť dovolenku, preto je fajn, ak sa týmto situáciám predchádza. V prípade, že máte u seba väčší obnos peňazí, nemajte ho na jednom mieste, radšej si peniaze rozdeľte po viacerých taškách, či vreckách. Cennosti (doklady, mobil, foťák, peniaze atď.) nikdy nenechávajte nestrážené a nenoste ich na miestach, na ktoré priamo nevidíte (napr. v ruksaku na chrbte alebo v zadnom vrecku nohavíc), radšej použite náprsné vrecko, či drobnú tašku, ktorú máte zavesenú na krku a vloženú pod tričkom. Nevyvolávajte dojem, že máte veľa peňazí, pri platení ich všetky nevyťahujte z peňaženky, prípadne ich na verejných miestach neprerátavajte. Rovnako v aute na viditeľnom mieste nenechávajte kabelky, mobily alebo fotoaparáty. d. Pred cestou sa nezabudnite zaregistrovať Pred vycestovaním do cudziny je vhodné sa zaregistrovať na stránke ministerstva zahraničných vecí

Ako sa pripraviť na cestu do Afriky a na nič nezabudnúť? Víza, očkovanie, malária, poistenie... (časť prvá)

Medzi najčastejšie otázky, ktoré od vás dostávame pred cestou do Afriky, patria tie, čo si treba pribaliť, ako s vízami, ktoré očkovania sú povinné, akú hotovosť si treba vziať a či ju vôbec brať. Rozhodli sme sa preto zosumarizovať všetky naše rady a skúsenosti, aby ste mali zrozumiteľný návod na prípravu na jednom mieste. 1. Víza Keďže Slovenská republika má s každou krajinou iné diplomatické vzťahy, je nevyhnutné si v dostatočnom časovom odstupe pred cestou zistiť, aké sú vízové povinnosti pre občanov SR v danej krajine. Dôveryhodným zdrojom informácií je stránka Ministerstva zahraničných vecí SR, www.mzv.sk, kde v sekcii „cestovanie a konzulárne info“ nájdete všetky potrebné informácie. V prípade, že občania SR nepotrebujú na vstup do krajiny za účelom turizmu víza, stačí cestovať s platným cestovným pasom. Skontrolujte si však jeho platnosť, ktorá musí byť minimálne 6 mesiacov po plánovanom odchode z krajiny. Rovnako sa odporúča mať v pase aspoň 3 voľné stránky, kde dostanete pečiatku pri vstupe a výstupe z krajiny. Africké krajiny, ktoré sú oslobodené od vízovej povinnosti pre občanov SR sú Maroko, Maurícius, Senegal, Seychely a Svazijsko. Pre vstup do všetkých ostatných afrických krajín sú víza potrebné. Tu sa situácia mierne komplikuje, pretože v niektorých krajinách dostanete víza priamo na letisku, prípadne pri prechode iným hraničným priechodom (Uganda, Tanzánia), zatiaľ čo iné krajiny vyžadujú mať platné víza v pase už pri príchode do krajiny (Juhoafrická republika, Burundi, KDR). To znamená, že sa musíte vopred ohlásiť na príslušnú ambasádu, ktorá sa častokrát nenachádza na území SR, aby ste podali žiadosť o udelenie víz a víza Vám budú po vyhodnocovacom procese následne vydané. Žiadosť sa dá poslať buď poštou alebo sa treba dostaviť osobne. Viaceré krajiny, aby uľahčili tento proces, zaviedli tzv. elektronické žiadosti o udelenie víz (Keňa, Rwanda). Na stránke príslušného imigračného úradu vyplníte žiadosť on-line a po schvaľovacom procese Vám formou e-mailu príde dokument, ktorý potvrdzuje, že víza Vám budú vydané pri vstupe do krajiny. Pri žiadosti o víza (či už priamo v destinácii alebo na ambasáde) si vždy skontrolujte podmienky udelenia víz. Okrem platnosti cestovného pasu a voľných stránok totiž často treba vyplniť žiadosť, priniesť fotografie, predložiť rezerváciu v hoteli, letenku, itinerár zájazdu, či zaplatiť poplatok. Poplatky sa v závislosti od krajiny rôznia a ich výška závisí aj od doby, na ktorú budú víza vydané, rádovo sa však pohybujú v desiatkach eur, či dolárov. Dobrá rada na záver: Vždy si nechajte na vybavovanie víz dostatočný čas. Môže sa stať, že Vám víza na prvýkrát nevydajú, prípadne budete dokladať rôzne dokumenty, čo vždy predlžuje tento proces. No a to posledné, čo by Vám chýbalo, je zájazd zrušiť kvôli administratívnym opletačkám. 2. Očkovanie Ďalšou často kladenou otázkou sú nezrovnalosti ohľadom povinného a odporúčaného očkovania pre cestovateľov. Ak už cestujete kamkoľvek, mali by ste byť zaočkovaní podľa platného očkovacieho kalendára SR. Pre dospelých to znamená byť preočkovaný proti záškrtu a tetanu a pre deti mať ukončené povinné očkovania prislúchajúce ich veku. Pri cestovaní do krajín, v ktorých sa vyskytuje žltá zimnica (žltá horúčka) je povinnosťou sa dať zaočkovať aj proti tejto chorobe. Niektoré krajiny, kde sa žltá zimnica nevyskytuje môžu požadovať potvrdenie o jej zaočkovaní v prípade, ak prichádzate z krajiny, kde je táto choroba endemická - kde sa prirodzene vyskytuje (príklad: prechod pozemných hraníc medzi Burundi a Tanzániou; prelet z KDR na Seychely, a pod.). Proti žltej zimnici by mal byť zaočkovaný každý cestovateľ, ktorý cestuje do endemickej oblasti a je starší ako 9 mesiacov. Pri mladšom cestovateľovi, príp. pri cestovateľovi staršom ako 60 rokov sa poraďte s lekárom o možných rizikách vyplývajúcich z neočkovania resp. z očkovania sa. Lekára informujte aj v prípade, ak trpíte alergiami, máte imunitné ochorenie, prípadne ste tehotná (ženy). Očkovanie je zaznamenané do Medzinárodného očkovacieho preukazu (tzv. „žltej karty“) a je platné 10 rokov. Medzinárodný očkovací preukaz predložte vždy, keď Vás o to požiadajú. Ak ste od očkovania oslobodení, musí Vám byť vydané lekárske potvrdenie, že z medicínskych dôvodov ste očkovaní neboli. Toto potvrdenie si dobre uchovajte, bude Vám slúžiť vždy, keď od Vás vypýtajú potvrdenie o očkovaní. Zatiaľ, čo pri povinnom očkovaní cestovateľ nemá veľmi na výber, problematika odporúčaných očkovaní je oveľa zložitejšia. Keďže každé očkovanie nezaťažuje len našu peňaženku, ale hlavnenáš organizmus, je dôležité si dobre zvážiť, ktoré očkovania budú pre Vás ako cestovateľa prínosom. Pri rozhodovaní sa je dobré poradiť sa s lekárom – odborníkom na cestovnú medicínu. Nezabudnite svojho lekára informovať, do ktorej krajiny (prípadne, do ktorej oblasti v danej krajine) budete cestovať, aký je charakter Vašej cesty (oddych na pláži a pobyt v luxusnom hoteli, safari a turistka, či spoznávanie kultúry a zvykov miestnych obyvateľov). Lekára určite informujte aj o prípadných alergiách alebo chronických ochoreniach, ktorými trpíte. Aktuálne informácie o povinných aj odporúčaných očkovaniach nájdete na stránke amerického CDC www.cdc.gov v sekcii „Travelers´ Health“. 3. Ochrana pred maláriou Samostatnou témou je prevencia malárie, ktorá je endemická takmer všade v Subsaharskej Afrike s výnimkou vysoko položených miest. Keďže účinná vakcína proti maláriidostupná pre cestovateľov zatiaľ nebola registrovaná, proti malárii sa môžete chrániť dvojakým spôsobom. Malária je ochorenie, ktoré spôsobuje parazit hostiaci v bunkách ľudských červených krviniek. Tento parazit je do ľudského organizmu prenášaný uštipnutím komárom. Ochrana pred prenosom malárie teda v značnej miere závisí od ochrany proti uštipnutiu komárom. Táto, tzv. „nefarmakologická ochrana“ spočíva najmä v aplikovaní prípravkov proti hmyzu, po západe slnka nosením dlhého oblečenia, spánkom pod sieťkou proti komárom, vyhýbaniu sa miestam pri sladkovodných tokoch a jazerách. Druhou možnosťou je farmakologická ochrana, čiže preventívne užívanie antimalarík (tabletiek), ktoré pri prenose parazita do organizmu zabránia jeho šíreniu. Antimalarík je na trhu dostupných niekoľko, preto sa so svojím lekárom poraďte, ktoré by bolo pre Vás najvhodnejšie. Treba si však uvedomiť, že ani prvá ani druhá forma prevencie malárie nie je stopercentná a je vhodné ich kombinovať. Malária môže byť potenciálne smrteľné ochorenie, a preto pri každom horúčkovom ochorení (počas cesty alebo po nej) je nevyhnutné navštíviť lekára a informovať ho o pobyte v cudzine. 4. Cestovné poistenie Dôležitá vec, na ktorú netreba zabudnúť je vybaviť si cestovné poistenie. Ochorieť počas cesty môže ktokoľvek – choroba si predsa nevyberá a úrazy, či krádeže sú tými nepríjemnými spomienkami na inak senzačné zážitky z dovolenky. Ako uzatvoriť to správne cestovné poistenie? Tu hrá opäť rolu charakter Vašej cesty. Okrem základného poistenia liečebných nákladov je vhodné pripoistiť sa, ak sa chystáte robiť extrémne športy, medzi ktoré v poisťovniach patrí napr. aj cyklistika, plávanie na otvorenom mori, či rafting. V prípade horolezeckej výpravy je nevyhnutné aj poistenie v horách. Okrem iného poisťovne ponúkajú doplnkové poistenia pri poškodení alebo odcudzení batožiny, či zavinenej škode. V afrických krajinách poskytnutie zdravotnej starostlivosti nie je lacná záležitosť, pretože ako turistu Vás prednostne odvezú do jednej z najlepších dostupných nemocníc a účet za ošetrenie, prípadne hospitalizáciu sa môže vyšplhať na stovky až tisícky eur. Autor: Mária Komlósi

flagslovenský sprievodca
Namíbia
"Malý" okruh Namíbiou
Vyberáme z ponuky
flagslovenský sprievodca
Mongolsko
Mongolsko - Gobi a Khuvsgul
flagslovenský sprievodca
Thajsko, Malajzia, Singapur
Cesta naprieč juhovýchodnou Áziou
flagslovenský sprievodca
Rwanda, Zanzibar
Čarovná Rwanda a Zanzibar
flagslovenský sprievodca
Juhoafrická republika
Juhoafrická republika