<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Ázia

Večne živý Bangkok a Krabi

Užite si bláznivý Bangkok, nekonečné dobrodružstvo v uliciach lemovaných stánkami, masážnymi salónikmi, lokálnymi reštauráciami, malými obchodíkmi s miestnymi výrobkami, pozrite si budhistické chrámy, ochutnajte miestnu kuchyňu a svoje dobrodružstvo zakončite na dokonalých piesočnatých plážach oblasti Krabi.

TRVANIE ZÁJAZDU
13 dní
KRAJINY
Thajsko
NÁROČNOSŤ
Ľahká
CENA ZA OSOBU
od 1 890,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

4 ďalšie
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Bangkok
2. Damnoen Saduak
3. Ayutthaya
4. Krabi
5. Ostrov Phi Phi

Doplnkové služby

Základne A1 storno poistenie
2,90 € /OS./DEŇ
Komplexné CP ŠPORT
4,60 € /OS./DEŇ
Luxusné ubytovanie v jednolôžkovj izbe
1 170,00 € /OS.
Luxusné ubytovanie v dvojlôžkovej izbe
570,00 € /OS.
Privátna izba
230,00 € /OS.
Letiskový transfer Bratislava - Viedeň - Bratislava
20,00 € /OS.
Letiskový transfer Bratislava - Budapešť - Bratislava
45,00 € /OS.

Vyberte si termín

25.2.2021
-
09.3.2021
termín v minulosti
1 890,00 €
8.12.2021
-
20.12.2021
1 890,00 €
Na vyžiadanie
Na vyžiadanie

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU:

1. deň: Odlet z Viedne

Odlet z medzinárodného letiska Schwechat (Viedeň), prípadne iného, podľa preferencií.

2. deň: Prílet do Bangkoku

Ubytujeme sa v hoteli v blízkosti známej Khao San Road, kde zažijeme ozajstný Bangkok, rušné ulice so stánkami s jedlom, kde môžeme ochutnať špeciality ako chrobáky, kobylky, škorpióny, zameniť si peniaze, nakúpiť suveníry, ísť na diskotéku a užiť si večer.

3. deň: Bangkok, Damnoen Saduak, Nakhon Pathom

Ráno sa vyberieme asi 100km juhozápadne od Bangkoku na preslávený „Floating market“, kde majú obchodníci vyložený tovar na malých džunkách. My sa tiež nalodíme a budeme opatrne veslovať pomedzi miestnych predavačov, nakupovať ovocie, zeleninu, suveníry a iný rozličný tovar a užívať si toto jedinečné miesto. Pôjdeme aj cez mesto Nakhon Pathom, v ktorom sa nachádza výnimočný Phra Pathom Chedi.

4. deň: Ayutthaya, Bangkok

Dnes si to namierime do Ayutthaya, kde navštívime thajské budhistické chrámy. Jedinečná živá architektúra, typické sochy Budhov sediacich s prekríženými nohami a poučné nápisy nás zabavia na pol dňa. Poobede ešte nazrieme do Chinatown, okienka do kultúry najľudnatejšej krajiny sveta. Čínska kuchyňa, nápisy, ulice, obyvatelia, zvyky... akoby ste sa premiestnili o pár tisíc kilometrov severnejšie. Patpong, známy svojím nočným životom, večernými šou všetkého druhu a nočným marketom návštevníka minimálne zaujme (keď už nič iné :-) ). Večer zakončíme v sky bare v modernej štvrti Silom s magickým výhľadom na žiariace ulice mesta.

5. deň: Bangkok

Doobeda nesmieme vynechať chrámy v Bangkoku (Wat Arum, Grand Palace, Wat Pho, Wat Saket) so svojou jedinečnou architektúrou, atmosférou a rúškom tajomstva. Poobede voľný program, ktorý možno využiť buď na oddych alebo nákupy, prípadne ísť preskúmať okolie. Vo večerných hodinách odchod autobusom do Krabi.

6. deň: Presun do Krabi, Krabi

V ranných hodinách príchod do Krabi k vychýreným dokonalým plážam juhovýchodnej Ázie. Voľný program na pláži. Ubytovanie v Ao Nang.

7. - 11. deň: Krabi, ostrovy

5 celých dní na jednej z najkrajších pláží sveta. Na výber máte buď dokonalý oddych pod kokosovými palmami a pri tyrkysovej vode v čarovnej lagúne, alebo si vyberiete nejakú z mnoho fakultatívnych aktivít. Môžete sa odviezť na svetoznámy Ostrov Phi Phi, ísť sa šnorchlovať alebo potápať, prejsť sa na vyhliadkový bod, navštíviť jaskyne, liezť po skalách, odvážiť sa ku slonom, okúpať sa v horúcich liečivých prameňoch, či opäť navštíviť nejaké chrámy...

12. deň: Odlet domov

Končí sa thajské dobrodružstvo, odhlásenie sa z hotela, transport na letisko, odlet domov s prestupom v Bangkoku.

13. deň: Prílet domov

Prílet na Schwechat (Viedeň), prípadne iné letisko, podľa preferencií.

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede 
  • Letiskové poplatky 
  • Transport v rámci celého zájazdu 
  • 10x ubytovanie v dvojlôžkovej izbe v 3* hoteloch s raňajkami
  • Prelet z Krabi do Bangkoku
  • Transport Bangkok - Krabi
  • Návštevu chrámov (Ayutthaya, Bangkok)
  • Slovenského sprievodcu v Bangkoku
  • Asistenčné služby CK BALOO 

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • Fakultatívne aktivity na Krabi (výlet na ostrov Phi Phi, kajakovanie, výlet do jaskyne, návšteva slonov, horúcich prameňov...)
  • Sprepitné 
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného) 

__________________________________________________

Zájazd sa organizuje pri minimálnom počte 3 účastníkov.

Pri návšteve Thajska sa nevyžaduje očkovanie proti žltej zimnici, Odporúčame zaočkovať sa proti žltačke typu A a brušnému týfusu. Thajsko je endemická krajina na výskyt malárie., odporúčame brať antimalarickú profylaxiu 

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Zanzibar
Zanzibar so slovenským sprievodcom
OD 1 290,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Keňa
Keňa - safari a pobrežie
flagslovenský sprievodca
Rwanda
Čarovný okruh Rwandou
OD 1 990,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Juhoafrická republika, Namíbia
Kapské mesto a Namíbia
OD 2 690,00 € /OS.

Prečítajte si

Botswana, a.k.a. milujeme nedotknutú prírodu!

Botswana. Všetci moji africkí známi mi o tejto krajine hovorili ako o najvyspelejšej a najbezpečnejšej krajine južnej Afriky. Samozrejme, hneď ma to veľmi zaujalo a chcel som sa čím skôr o tom presvedčiť sám. Všetky okolité krajiny sme už navštívili, Botswanu sme si nechávali na koniec ako tú najvyspelejšiu a najbezpečnejšiu čerešničku. Uznávam, každá krajina je iná, všade je niečo lepšie, niečo horšie. O tom sme sa presvedčili hneď po príchode do Botswany. Ľudia sú milí (dobrá stránka), ľudia sú pomalí a dosť leniví (zlá stránka), čo im treba nechať je, že v krajine je naozaj bezpečne a v podstate tu všetko funguje, len nehorázne pomaly (čo väčšinu Európanov znervózňuje). Už hneď na letisku, kde som si po prílete chcel kúpiť lokálnu SIM kartu, to bolo o trpezlivosti. Najprv v stánku nebola predavačka, lebo vraj sedí na záchode. Asi pol hodine konečne prišla so širokým úsmevom na tvári (chvíľu som uvažoval, čomu ten úsmev pripísať). Ako som už spomenul, príjemná baba, ale pomalá. SIMku mi predala a vysvetlila mi, že si ju musím zaregistrovať sám a to tak, že zavolám na číslo, ktoré vytočila. Tam sa ozval týpek, ktorý sa vypytoval na otázky tipu: ako sa volám, kedy som sa narodil, kde som sa narodil a potom som mu musel vysvetliť, že SLOVAKIA je krajina a nie mesto. Najhoršie na tom bolo to, že som mu rozumel každé 3 slovo, lebo hovor sekal, pravdepodobne mal jeden z dobre známych čínskych mobilov, ktorých sú v Afrike medzi miestnymi tony. Po ďalšej kaskáde otázok ma to už fakt vytočilo, a vynadal som mu, že mu nič nerozumieť, nech si zaobstará normálny telefón a čo to má byť za štýl registrácie. Na to sa opýtal, či som turista, ja že áno! On na to „ahaaaa“, tak už nech mu len vysvetlím čo to teda je Slovakia a bude to OK. Nakoniec sa to podarilo a SIM karta bola na svete, zaregistrovaná, a mohol som si kúpiť extrémne drahé megabajty (2GB za 20€) s upozornením, že v parkoch to určite fungovať nebude ????. Ľudia, ktorí mi o Botswane hovorili, neklamali, len zrejme neboli trošku hlbšie v tej prírodnej časti, kam sme mali namierené my... Áno, bolo bezpečne, pekne, ľudia milí, cesty výborné (čo je v Afrike skôr rarita). V severnej časti pri namibsko-zambijsko-zimbabwianskej hranici (táto časť sa inak volá aj „Corner of Africa“ alebo „Roh Afriky“, pretože v jednom bode susedia štyri krajiny) v Kasane všetko fungovalo, nazval by som to priam „masovým turizmom“, lebo tá časť je asi tak všetko z Botswany, čo bežné cestovné kancelárie ponúkajú. Ale našim mottom je: „Keď do novej krajiny, tak poriadne!“, preto sme sa rozhodli ísť hlbšie, prejsť národný park Chobe, časť Linyanti, Savuti, rezervácie Moremi, prejsť do Makgadigadi Pans a nakoniec to najťažšie, divoké a pusté Kalahari. Deň prvý, vybrali sme sa nádhernou asfaltkou z Kasane do Linyanti, kde bol lokalizovaný náš kemp, kde sme plánovali prenocovať. Všetko bolo OK asi 80 km, kde sa zrazu zmenila asfaltka na piesok a hneď po 500 metroch sme aj s našou novou Toyotou Hilux zapadli. Najprv sme si mysleli, že sme museli niekde zísť z cesty, no po tom, ako nás lokálny macher vytiahol z piesku, oznámil nám, že takto to je až po Linyanti, čiže ďalších 78 km. Iba podotknem, zapadli sme na začiatku po cca 500 metroch!!! Haluz, otázka bola, pokračujeme ďalej? Neprešli sme 500m bez toho, aby sme zapadli, ako prejdeme ďalších 78 km? Potľapkali sme po pleci lokálneho machra, aby nám dal rýchlokurz tipov a trikov šoférovanie v hlbokom piesku (aj keď sme mali nejaké teoretické skúsenosti z Čadu, kde sme prešli celou Saharou niekoľko tisíc kilometrov, predsa len, tam sme mali profesionálnych šoférov). Alfa a omega je vypustiť si pneumatiky, no nikde sme nevedeli nájsť tlakomer, tak sme si netrúfali ich vypúšťať. Stále sme nevedeli, či pokračovať, alebo nie. Občas je zábavné, ako ľudia z podobných kútov sveta podobne rozmýšľajú a plánujú. O nejakú tú chvíľu prišli dvaja Poliaci, susedia. Približne rovnako nepripravení ako my, ale že určitú časť cesty pôjdeme spolu, ani oni nemajú spustené kolesa, rovnaký problém, ale ideme na to, Slovania sa spoja proti divočine!!!! Celý čas sme nemohli spomaliť pod 60-70 km/h, inak by sme boli zapadli. Svätoplukovská súdržnosť bola fajn, až kým sa nám nerozdelili cesty. Boli sme na 47. kilometri, to znamená, že nám ostávalo ešte 31 km do kempu, cesta sa zlepšila a my sme si mysleli, že máme vyhraté. Po 20 km naozaj ťažkého, ale ako-tak priechodného pieskového terénu, sme zapadli 11 km pred kempom Linyanti. Prvá snaha podkopať neskutočne zahrabanú vyše dvojtonovú Hiluxku bola márna, slnko na nás pálilo, slony a byvoly chodili okolo, no najviac sme sa báli levov, ktoré nás už mohli dlhší čas sledovať a čakať na tu správnu chvíľku, aby na nás zaútočili... Na hady a ostatnú háveď sme ani nemysleli... Tak sme sa rozhodli, že si sadneme do auta a budeme čakať, až niekto príde a pomôže nám. Povedali sme si, máme vodu, stehná z KFC, konzervy: losos, tuniak, paštéky (ako správni slovenskí turisti), rum, uhorky, papriku, cibuľu, chlieb, tak tu vydržíme aj 6-7 dní a pravdepodobne (asi, dúfam) nás moja žena začne hľadať po 3 dňoch, ak sa jej neozvem z mesta Maun, kde bol náš prvý cieľ. To bola naša jediná nádej. Tak sme prestali hrabať pod autom. Rozhodli sme sa, že o 16:00 si všetko prehodíme z korby do vnútra auta, aby sme nemuseli chodiť von po tme, kedy sú zvieratá v divočine najaktívnejšie. Ako sme si upratali veci, pripravili jedlo, pitie, mikiny, aby nám nebola v aute v noci zima, tak sme sa pousmiali a vytiahli vodku, že toto treba zapiť, sme správni Slováci, historka to bude dobrá, ak sa nám ju podarí niekomu raz rozprávať. Tak sme si uliali každý do svojho kalíšteka a dali si po dva poldeci. V tom momente sme zazreli, že prichádza nejaké auto, netrpezlivo sme čakali, najprv sme dúfali, že to budú nejaký vojaci alebo rangeri, alebo niečo podobné, len nie turisti ako my alebo Poliaci, lebo zapadnú vedľa nás. Samozrejme, boli to turisti, no tentoraz Nemci. Boli super, hneď sa vedľa zastavili a že pred 20 km zapadli aj oni a bojovali, že nám idu pomôcť. Mali lopatu, lyže, tlakomer, proste plnú výbavičku, ako sa na Nemcov patrí. Najprv sme vypustili kolesá z 3 na 1,5 atmosféry, potom vyhrabali cely podvozok a s pomoc lyží sme sa pohli. Sprevádzali nás až do kempu, spoločne sme prešli dokonca aj nepríjemnejšie úseky než tie, kde sme zapadli, no spustené pneumatiky nám poskytli úplne iný pohľad na šoférovanie v piesku. Tesne po západe slnka sme sa dostali do kempu, dali si ešte po poldeci, ponúkli aj našich nemeckých dobrodruhov a v noci v stane za ničím nenahraditeľných zvukov africkej divočiny sme rozmýšľali, čo prinesie nový deň. Naši nemeckí kamaráti nám tentoraz pomohli, aby sme nemuseli nocovať ktovie koľko dní v aute uprostred divočiny a nakoniec sme sa spolu dostali do kempu. Ale toto všetko je len začiatok tripu a nás čakalo ešte ďalších 6 podobných dni. Na druhý deň ráno sme sa vybrali za rangermi, aby nám poradili, aké sú cesty smerom ďalej na juh ku kempu Savuti, kde sme plánovali prenocovať najbližšie. Vďaka bohu, poradili nám inú cestu, než sme predtým pozerali na mape (tá bola tradične pod hlbokým pieskom). Nová cesta bola tiež piesková, ale nie nepriechodná a s vypustenými kolesami sme to bez väčších problémov zvládali. Príroda, ktorú sme míňali cestou, bola rajom pre oči, po močariskách sa potulovalo nespočetne veľa stád slonov, rôzne druhy antilop, žirafy a divé svinky. Cesta dp Savuti teda bola, na rozdiel od predošlého dňa, plná idylky a užívania si divočiny. Keď sme neskôr v ten deň dorazili až do kempu Savuti, hneď nás čakal luxusný pohľad na troch lenivých levov, ktorí sa vyvaľovali hneď vedľa cesty. Keď sme ich z tesnej blízkosti a bezpečia auta fotili, iba ledabolo hodili hlavou a ďalej trávili obsah svojho žalúdka (čokoľvek to už bolo). Tak sme jedným kolesom zišli trochu z cesty, aby sme im neprešli veľké laby. Noc sme prespali už tradične pod stanmi a boli sme zvedaví, čo prinesie ďalší deň. Vyrazili sme hneď ráno, pretože nás čakal pomerne dlhý presun krížom cez rezerváciu Moremi až k ďalšiemu kempu. Ešte v Savuti sme si do auta zobrali dvoch domácich, ktorí potrebovali odvoz do Maunu (náš smer). Klasickí Afričania typu Hakuna matata (prekl. žiadny problém), tvrdili nám, že cestu dobre poznajú a pomôžu nám dostať sa pár kilometrov od nášho cieľa. Len na doplnenie, v Botswane, hlavne v národných parkoch, je akékoľvek značenie ciest absolútne mizerné, GPS veľmi zradné, skôr dopletie, než pomôže, takže sa dosť ťažko orientuje. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov, po ktorých sme si uvedomili, že naši milí spolucestujúci nás síce s úsmevom navigujú, no sami presne nevedia kade. Nakoniec, po niekoľkých zablúdeniach sme sa dostali (aj s pomocou protiidúcich áut) na správny smer. Prišli sme do bodu, kde sa naše cesty rozdvojovali, tu sme si spokojne dali pivo s vedomím, že kemp máme približne 15 kilometrov ďaleko. Keď sme dorazili, musel som skonštatovať, že to je asi najkrajší kemp, kde som kedy na safari nocoval. Plný zvierat naokolo, večer zvuky slonov, levov, hrochov a desiatok ďalších druhov zvierat. To všetko v idylke akácií a západu slnka. Ráno sme sa zobudili do ďalšieho akčného dňa. Keď idete na safari, častokrát pri vstupe do parku dostanete nejaký ten reklamný prospekt, kde je buď mapa, alebo zoznam zvierat, ktoré v parku možno nájsť, niečo o histórii parku či aktivitách, ktoré sa tam dajú robiť. No a každý správny obsedantno-kompulzívny maniak má nutkanie vyčiarkať celý check list zvierat, ktoré v parku žijú (aj keď vôbec netuší, ako drvivá väčšina z nich vlastne naživo vyzerá). Rovnako sme sa teda aj my pustili do stopovania divokej zveri. Predierali sme sa stádami slonov, antilop, sledovali hrochy, žirafy s hlavami v korunách pichľavých akácií, kadejaké opice, prasiatka a pevne sme dúfali, že sa nám podarí zbadať aj niečo vzácne. Asi si teraz poviete, že sme nevďační, že nám „klasická“ africká divočina nestačí, ale uvidieť takého pangolina alebo aj pekného veľkého hada... Nestalo sa, škoda. Postupne sme sa presúvali k mestu Maun, kde sme mali konečne prenocovať v hoteli, dať si poriadnu sprchu a najesť sa v reštaurácii. A vybaviť čerešničku nášho výletu. Hneď po príchode do Maun sme sa vybrali na letisko, aby sme si zabookovali malé lietadielko a preleteli ponad slávnu deltu rieky Okavango. Delta Okavanga je jedinečná tým, že je to jediná vnútrozemská delta rieky na svete (aspoň podľa toho, čo viem). Hektolitre sladkej vody sa strácajú v púšti Kalahari, no ešte predtým za sebou zanechávajú bažiny, močiare a veľmi úrodnú a zelenú krajinu – raj pre zvieratá. A pre nadšených cestovateľov. Podarilo sa nám vybaviť 6 miestny letúň a naše vzdušné dobrodružstvo sa mohlo začať. Pocity z nasledujúcich 2 hodín iba ťažko opísať, bolo niečo úžasné. Už sme leteli ponad Viktóriine vodopády – to bola tiež pecka, no toto bolo niečo celkom iné. Z výšky (občas nie až tak veľkej) sme sledovali stáda slonov, byvolov, zebier a kadejakej ďalšej zveri, ako sa presúvajú v šachorí. Dostali sme sa na miesta, kde sa dostať autom je nemožné, kde majú zvieratká pokoj od turistov, kde je nedotknutá príroda. Stojí za to letieť aj vrtuľníkom, pretože dokáže visieť na jednom mieste a zísť ešte nižšie, prípadne aj pristáť na suchšej zemi v tesnej blízkosti zvierat. Po príchode z letiska sme si šli konečne oddýchnuť do hotela, samozrejme, skončili sme však na lokálnej tancovačke v nejakom ich „kultúrnom dome“ a nakoniec na lokálnej diskotéke až do štvrtej ráno. Ďalší deň (nie moc oddýchnutí) sme sa pokračovali do Soľných plání Makgadikgadi. Cesta opäť začala dobrodružne, nevedeli sme totiž nájsť vchod do parku a vôbec sme netušili aké budú cesty v parku. Nakoniec sme všetko našli a aj cesty boli OK. Soľné pláne by som asi najvierohodnejšie prirovnal k wastelands v hre Fallout, ak ste to niekedy hrali a ak nie, tak si proste predstavte nejaký post-apokalyptický film, do ktorého by bolo Makgadikgadi skvelá kulisa. Sem-tam nám po obzore prešli oryxy a tak, no fascinujúce boli pohľady na absolútnu pustatinu. Doteraz by som neveril, že absolútne nič môže byť také pekné. Ubytovali sme sa v peknom kempe, ktorý mal príznačný názov Tree Island Camp  a užili sme si príjemný večer pri ohni a zázvorovici. Na druhý deň sme sa prevážali krížom-krážom po pláňach Makgadikgadi, síce málo zvierat, ale vzhľadom na to, aké to bolo suché sme ich ani veľa nečakali. Ďalší plánbol presunúť sa sa do púšte Kalahari, no musím s hlbokým zármutkom priznať, že asi zvíťazila naša obrovská únava nad chuťou po ďalšom dobrodružstve (a útrapách) a rozhodli sme sa, že tento bonbónik si užijeme pri našej ďalšej návšteve Botswany. Pomaly sme sa druhou stranou Botswany vracali späť do Gaborone, kde sa náš výlet začal a, žiaľ, aj pomaly končil. Cestou sme ešte skočili do Molodi Naute Rezervácie, kde sme mohli zblízka sledovať gepardy, žirafy, nejaké antilopy, zebry, hrochy a krokodíly. No a ako by som to celé zhodnotil? Celkovo som bol z návštevy Botswany veľmi spokojný, je to absolútne dokonale prírodná krajina, kde radšej nepostavia ani asfaltové cesty, ani plot pre zvieratá, len aby zachovali originalitu prírody. Je to síce náročná cesta, ale mimoriadne dobrodružná (z toho dôvodu do tejto krajiny organizujeme iba jeden zájazd ročne, ktorý musí byť dokonale naplánovaný a na všetko musíme byť do bodky pripravení – samozrejme, zájazd sa dá objednať aj na mieru, keby niekto veľmi chcel). A posledné slová do bitky: Tešíme sa na ďalšiu výpravu a na ďalšie dobrodružstvá z tejto krajiny! Autor: Zoltán Komlósi

Aká je vlastne Afrika?

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi

Ako sa pripraviť na cestu do Afriky a na nič nezabudnúť? Víza, očkovanie, malária, poistenie... (časť prvá)

Medzi najčastejšie otázky, ktoré od vás dostávame pred cestou do Afriky, patria tie, čo si treba pribaliť, ako s vízami, ktoré očkovania sú povinné, akú hotovosť si treba vziať a či ju vôbec brať. Rozhodli sme sa preto zosumarizovať všetky naše rady a skúsenosti, aby ste mali zrozumiteľný návod na prípravu na jednom mieste. 1. Víza Keďže Slovenská republika má s každou krajinou iné diplomatické vzťahy, je nevyhnutné si v dostatočnom časovom odstupe pred cestou zistiť, aké sú vízové povinnosti pre občanov SR v danej krajine. Dôveryhodným zdrojom informácií je stránka Ministerstva zahraničných vecí SR, www.mzv.sk, kde v sekcii „cestovanie a konzulárne info“ nájdete všetky potrebné informácie. V prípade, že občania SR nepotrebujú na vstup do krajiny za účelom turizmu víza, stačí cestovať s platným cestovným pasom. Skontrolujte si však jeho platnosť, ktorá musí byť minimálne 6 mesiacov po plánovanom odchode z krajiny. Rovnako sa odporúča mať v pase aspoň 3 voľné stránky, kde dostanete pečiatku pri vstupe a výstupe z krajiny. Africké krajiny, ktoré sú oslobodené od vízovej povinnosti pre občanov SR sú Maroko, Maurícius, Senegal, Seychely a Svazijsko. Pre vstup do všetkých ostatných afrických krajín sú víza potrebné. Tu sa situácia mierne komplikuje, pretože v niektorých krajinách dostanete víza priamo na letisku, prípadne pri prechode iným hraničným priechodom (Uganda, Tanzánia), zatiaľ čo iné krajiny vyžadujú mať platné víza v pase už pri príchode do krajiny (Juhoafrická republika, Burundi, KDR). To znamená, že sa musíte vopred ohlásiť na príslušnú ambasádu, ktorá sa častokrát nenachádza na území SR, aby ste podali žiadosť o udelenie víz a víza Vám budú po vyhodnocovacom procese následne vydané. Žiadosť sa dá poslať buď poštou alebo sa treba dostaviť osobne. Viaceré krajiny, aby uľahčili tento proces, zaviedli tzv. elektronické žiadosti o udelenie víz (Keňa, Rwanda). Na stránke príslušného imigračného úradu vyplníte žiadosť on-line a po schvaľovacom procese Vám formou e-mailu príde dokument, ktorý potvrdzuje, že víza Vám budú vydané pri vstupe do krajiny. Pri žiadosti o víza (či už priamo v destinácii alebo na ambasáde) si vždy skontrolujte podmienky udelenia víz. Okrem platnosti cestovného pasu a voľných stránok totiž často treba vyplniť žiadosť, priniesť fotografie, predložiť rezerváciu v hoteli, letenku, itinerár zájazdu, či zaplatiť poplatok. Poplatky sa v závislosti od krajiny rôznia a ich výška závisí aj od doby, na ktorú budú víza vydané, rádovo sa však pohybujú v desiatkach eur, či dolárov. Dobrá rada na záver: Vždy si nechajte na vybavovanie víz dostatočný čas. Môže sa stať, že Vám víza na prvýkrát nevydajú, prípadne budete dokladať rôzne dokumenty, čo vždy predlžuje tento proces. No a to posledné, čo by Vám chýbalo, je zájazd zrušiť kvôli administratívnym opletačkám. 2. Očkovanie Ďalšou často kladenou otázkou sú nezrovnalosti ohľadom povinného a odporúčaného očkovania pre cestovateľov. Ak už cestujete kamkoľvek, mali by ste byť zaočkovaní podľa platného očkovacieho kalendára SR. Pre dospelých to znamená byť preočkovaný proti záškrtu a tetanu a pre deti mať ukončené povinné očkovania prislúchajúce ich veku. Pri cestovaní do krajín, v ktorých sa vyskytuje žltá zimnica (žltá horúčka) je povinnosťou sa dať zaočkovať aj proti tejto chorobe. Niektoré krajiny, kde sa žltá zimnica nevyskytuje môžu požadovať potvrdenie o jej zaočkovaní v prípade, ak prichádzate z krajiny, kde je táto choroba endemická - kde sa prirodzene vyskytuje (príklad: prechod pozemných hraníc medzi Burundi a Tanzániou; prelet z KDR na Seychely, a pod.). Proti žltej zimnici by mal byť zaočkovaný každý cestovateľ, ktorý cestuje do endemickej oblasti a je starší ako 9 mesiacov. Pri mladšom cestovateľovi, príp. pri cestovateľovi staršom ako 60 rokov sa poraďte s lekárom o možných rizikách vyplývajúcich z neočkovania resp. z očkovania sa. Lekára informujte aj v prípade, ak trpíte alergiami, máte imunitné ochorenie, prípadne ste tehotná (ženy). Očkovanie je zaznamenané do Medzinárodného očkovacieho preukazu (tzv. „žltej karty“) a je platné 10 rokov. Medzinárodný očkovací preukaz predložte vždy, keď Vás o to požiadajú. Ak ste od očkovania oslobodení, musí Vám byť vydané lekárske potvrdenie, že z medicínskych dôvodov ste očkovaní neboli. Toto potvrdenie si dobre uchovajte, bude Vám slúžiť vždy, keď od Vás vypýtajú potvrdenie o očkovaní. Zatiaľ, čo pri povinnom očkovaní cestovateľ nemá veľmi na výber, problematika odporúčaných očkovaní je oveľa zložitejšia. Keďže každé očkovanie nezaťažuje len našu peňaženku, ale hlavnenáš organizmus, je dôležité si dobre zvážiť, ktoré očkovania budú pre Vás ako cestovateľa prínosom. Pri rozhodovaní sa je dobré poradiť sa s lekárom – odborníkom na cestovnú medicínu. Nezabudnite svojho lekára informovať, do ktorej krajiny (prípadne, do ktorej oblasti v danej krajine) budete cestovať, aký je charakter Vašej cesty (oddych na pláži a pobyt v luxusnom hoteli, safari a turistka, či spoznávanie kultúry a zvykov miestnych obyvateľov). Lekára určite informujte aj o prípadných alergiách alebo chronických ochoreniach, ktorými trpíte. Aktuálne informácie o povinných aj odporúčaných očkovaniach nájdete na stránke amerického CDC www.cdc.gov v sekcii „Travelers´ Health“. 3. Ochrana pred maláriou Samostatnou témou je prevencia malárie, ktorá je endemická takmer všade v Subsaharskej Afrike s výnimkou vysoko položených miest. Keďže účinná vakcína proti maláriidostupná pre cestovateľov zatiaľ nebola registrovaná, proti malárii sa môžete chrániť dvojakým spôsobom. Malária je ochorenie, ktoré spôsobuje parazit hostiaci v bunkách ľudských červených krviniek. Tento parazit je do ľudského organizmu prenášaný uštipnutím komárom. Ochrana pred prenosom malárie teda v značnej miere závisí od ochrany proti uštipnutiu komárom. Táto, tzv. „nefarmakologická ochrana“ spočíva najmä v aplikovaní prípravkov proti hmyzu, po západe slnka nosením dlhého oblečenia, spánkom pod sieťkou proti komárom, vyhýbaniu sa miestam pri sladkovodných tokoch a jazerách. Druhou možnosťou je farmakologická ochrana, čiže preventívne užívanie antimalarík (tabletiek), ktoré pri prenose parazita do organizmu zabránia jeho šíreniu. Antimalarík je na trhu dostupných niekoľko, preto sa so svojím lekárom poraďte, ktoré by bolo pre Vás najvhodnejšie. Treba si však uvedomiť, že ani prvá ani druhá forma prevencie malárie nie je stopercentná a je vhodné ich kombinovať. Malária môže byť potenciálne smrteľné ochorenie, a preto pri každom horúčkovom ochorení (počas cesty alebo po nej) je nevyhnutné navštíviť lekára a informovať ho o pobyte v cudzine. 4. Cestovné poistenie Dôležitá vec, na ktorú netreba zabudnúť je vybaviť si cestovné poistenie. Ochorieť počas cesty môže ktokoľvek – choroba si predsa nevyberá a úrazy, či krádeže sú tými nepríjemnými spomienkami na inak senzačné zážitky z dovolenky. Ako uzatvoriť to správne cestovné poistenie? Tu hrá opäť rolu charakter Vašej cesty. Okrem základného poistenia liečebných nákladov je vhodné pripoistiť sa, ak sa chystáte robiť extrémne športy, medzi ktoré v poisťovniach patrí napr. aj cyklistika, plávanie na otvorenom mori, či rafting. V prípade horolezeckej výpravy je nevyhnutné aj poistenie v horách. Okrem iného poisťovne ponúkajú doplnkové poistenia pri poškodení alebo odcudzení batožiny, či zavinenej škode. V afrických krajinách poskytnutie zdravotnej starostlivosti nie je lacná záležitosť, pretože ako turistu Vás prednostne odvezú do jednej z najlepších dostupných nemocníc a účet za ošetrenie, prípadne hospitalizáciu sa môže vyšplhať na stovky až tisícky eur. Autor: Mária Komlósi