Malá stredoafrická krajina s rozlohou 26.338 km2, s obyvateľstvom 12,8 milióna obyvateľov rozhodne nepatrí medzi málo zaľudnené krajiny. Len si predstavte, približne o 7,35 milióna viacej ľudí na území polovice Slovenska. Čisto teoreticky by sa tu prenos vírusu COVID – 19 mal šíriť o mnoho rýchlejšie ako u nás. No nie je to tak. V súčasnosti majú okolo 2100 aktívnych prípadov na COVID – 19, cca 4200 potvrdených prípadov a 17 úmrtí. Najviac nakazených je vo veku 20 až 29 rokov, väčšinou sa jedná o lokálny prenos. V článku Vám uvediem niekoľko dôvodov, prečo sú Rwanďania úspešní v boji proti koronavírusu. Rúška musia mať všetci, aj na motorke. Jedným z najhlavnejších dôvodov je, že od marca až dodnes má Rwanda uzavreté všetky pozemné hraničné priechody a dostanete sa tu iba letecky a aj to iba od 1.8.2020. Po prílete každý pasažier musí preukázať negatívny test (realizovaný 120 hodín pred prvým odletom). Po pridelení víz si každý vyzdvihne svoje batožiny a musí ísť do 24 hodinovej karantény, kde sa spraví druhý výter na COVID – 19. Po obdržaní správy s negatívnym výsledkom ste voľný. Importovaných prípadov je málo a ak aj sú, tak sú veľmi rýchlo lokalizované. Ďalší veľmi efektívny dôvod je, že ľudia dlhodobo dodržiavajú opatrenia a naučili sa s nimi žiť. Nikto nekomentuje nariadenie vlády a všetci robia, čo im „krízový štáb“ nariadi. Nešíria sa dezinformácie a hoaxy o víruse, ako u nás na doma. Žiaľ, u nás na Slovensku sa vytvára okolo koronavírusu riadna smršť dezinformácií a veru nepomáha nám to v boji proti vírusu. Nevýhodou Rwandy je skôr lokálny prenos, ako importovaný. Často vypukne lokálny prenos na marketoch, kde je koncentrácia ľudí veľmi vysoká. V takýchto prípadoch ide každý jeden pracovník, ktorý bol v kontakte s pozitívnym prípadom do karantény a na určitý čas sa uzavrie celý market. Okolo marketov sa zhromažďuje viacej ľudí, preto je lokálny prenos vírusu častý. Ak by som mal opísať, ako to dnes prakticky vyzerá v Rwande, je to jednoduché, presne takisto ako predtým, ale nevidieť nikoho bez rúška. Všade je povinnosť mať rúška, či ste v interiéri, či ste vonku na ulici, v aute, na motorke, pri behaní, všade. Jedine doma nemusíte mať a výnimku majú reštaurácie. Pred každým vchodom do akejkoľvek budovy Vám odmerajú teplotu a musíte si umyť ruky, alebo vydezinfikovať. Reštaurácie sú otvorené len do 21:00, bary sú zavreté, posilňovne a vnútorné športoviská sú zavreté. Žiadne hromadné akcie, dikotéky, futbalové zápasy a podobné. Autobusy fungujú v obmedzenom režime, kde stredné sedadlo musí byť voľné. Počet cestujúcich je znížený o cca 30 percent. Banky, úrady a firmy fungujú ako predtým, len každý musí mať rúško, umyť si respektíve vydezinfikovať si ruky a pred príchodom do budovy sa meria teplota. Asi najzaujímavejším opatrením je takzvaní „curfew“, to znamená, že máte obmedzený pohyb vonku (úplný lockdown). Curfew platí od 19:00 do 5:00 (ak je lepšia epidemilogická situácia, tak je od 21:00 - 5:00). Absolútny zákaz vychádzania na ulicu, všetci sa musia zdržiavať doma, toto platí od začiatku pandémie. V nevyhnutných prípadoch pohybu (práca) v tomto čase sa musí vyžiadať povolenie vopred. Pripomína mi to opatrenie z vojnových čias z Burundi, kde sa nesmelo pohybovať medzi provinciami od 19:00 do 7:00. Viete si predstaviť takéto opatrenie u nás doma? Asi nie, ak by sme takéto nariadenie dostali od vlády, tak by ešte v ten týždeň padla vláda. Tu v Rwande, bez jediného slova, konfliktu, každý dodržiava pokyny, ktoré dostali. Kto by sa ale predsa len odvážil, zoberú ho na futbalový štadión (kde sa aj testuje), počká si tam cez noc, na druhý deň dostane prednášku o koronavíruse a lekciu ako sa má správať počas koronakrízy. Niekedy je to až prehnané voči ľuďom. Turizmus v Rwande je znovuotvorený, aj pre lokálnych aj pre zahraničných turistov, no niektoré národné parky, kde sú ohrozené jedince sa nesmie vstúpiť bez preukázania negatívneho testu na COVID – 19, maximálne 72 hodín staré. Celkovo informatizácia ľudí o štatistikách je dobrá, porovnateľná s Európskymi krajinami. Každé ráno je oficiálne oznámený počet nových nakazených, ktoré pribudli v predchádzajúci deň, počet vykonaných testov, počet vyliečených, počet aktuálnych nakazených, počet lokálnych prenosov, počet importovaných prenosov, počet nakazených podľa veku, pohlavia, celkový počet testov a počet potvrdených úmrtí. Všetko je zverejnené na štátnej web stránke. Každé 2 týždne sa oznamujú zmeny v reštrikciách. Každý deň sú aktualizované štatistiky s presnými informáciami. Zatiaľ som sa nestretol s nikým, kto by mal pochybnosť v existencii vírusu, títo ľudia majú skúsenosti s rôznymi vírusmi a infekciami a prijali to s optimizmom. Ľudia sa usmievajú a čakajú, kým sa to celé skončí. Ich úlohou je dodržiavať reštrikcie a tým to zhaslo. V ďalších článkoch Vám prinesieme informácie priamo z Tanzánie a z Burundi. Autor: Zoltán Komlósi

Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi