Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi

Cestovanie s deťmi je v poslednej dobe obľúbenou témou diskusie mnohých mladých rodičov. Zatiaľ, čo jedna strana má vyhranený názor, že malé deti netreba stresovať dlhým letom, či natriasaním sa v aute a najlepšie im je, keď majú svoj domáci zaužívaný režim a stereotypy, druhá časť rodičov argumentuje tým, že pre dieťa sú k jeho vývoju dôležité nové podnety a život rodičov sa predsa nekončí tým, že sa im narodia deti a musia ostať priklincovaní prvých päť (v prípade viacerých detí aj viac) rokov doma. Úplnú pravdu asi nenájdeme na strane jednej ani druhej. Je síce faktom, že pre deti je naozaj dôležité vytvoriť si návyky a mať svoj režim, no dvojtýždňová dovolenka ešte žiadnemu dieťaťu (a vonkoncom jeho rodičovi) neublížila, práve naopak, spestrila zaužívanú rutinu dní mamičiek na materskej dovolenke. Otázkou ostáva, v akom veku je aký typ dovolenky vhodný. Pravdepodobne sa všetci zhodneme na tom, že do ukončenia šestonedelia (prvých šesť týždňov po pôrode) z hľadiska pohodlia matky aj dieťaťa nie je najvhodnejšie prekonávať dlhé trasy. Rodičia sa so svojím novým prírastkom ešte iba zoznamujú (a on s nimi) a preto je najvhodnejšie byť v domácom prostredí. My sme sa na našu prvú dovolenku (10 dní v chorvátsku autom) vybrali, keď mala naša malá dcérka 2 mesiace. Išli sme autom a veľkou výhodou bolo, že takmer celú cestu do Chorvátska (a potom aj naspäť) prespala v autosedačke. 2-mesačné dieťa ešte nemá tak dobre vyvinutý systém regulácie telesnej teploty ako dospelý človek, preto je v tomto veku extrémne dôležité dbať na to, aby sa dieťa neprehrialo. Pobyt na priamom slnku sa v obedných hodinách vôbec neodporúča, ak je to nevyhnutné, nemal by presiahnuť pár minút, dieťa by malo mať na hlave ľahkú čiapočku alebo klobúčik proti slnku, pokožku vystavenú slnečnému žiareniu natretú kvalitným krémom s vysokým UV ochranným faktorom (50+) a oblečené ľahké priedušné oblečenie, ideálne z bavlny. Netreba zabúdať na potrebný zvýšený príjem tekutín, ak to dieťa bude tolerovať, tak okrem materského mlieka (prípadne mliečnej formuly) mu môžete dať aj trochu dojčenskej vody. Ak dieťa spí vonku v tieni v kočíku, kočík rozhodne ničím neprekrývajte. Zabránite tým prúdeniu vzduchu, teplota v kočíku sa značne zvýši a dieťaťu opäť hrozí riziko prehriatia organizmu. Priam ideálne sú však prechádzky pri zapadajúcom slnku po dlhej promenáde, či ranné kapučíno na čerstvom morskom vzduchu. No a či dieťa do 6 mesiacov počas dovolenky kúpať? V bazéne určite nie, voda je ošetrená chlórom a ten dráždi detskú pokožku. V mori tento problém nie je, dieťa môžeme skúsiť do vody ponoriť, treba však opäť myslieť na nedostatočnú reguláciu telesnej teploty, preto ho iba ovlažíme, aby sa pri dlhšom kúpaní nepodchladilo. Na prvý pohľad sa môže zdať, že s takým malým dieťaťom sa hádam na dovolenku ani nedá pobaliť, veď predsa potrebuje toľko vecí, ani nehovoriac o tom, že v lietadle je ešte batožina obmedzená. Opak je ale pravdou. Dnes už v každom lepšom hoteli, prípadne v apartmáne, majú na vyžiadanie k dispozícii (bez príplatku!) detskú postieľku aj s posteľným prádlom - aj keď to si odporúčam zobrať vlastné (nie všade pri praní používajú hypoalergénne pracie prostriedky), autosedačku (vajíčko) rovno využijete aj ako kočík (do auta nie je problém to nabaliť a v lietadle máte nárok na bezplatnú prepravu kočíka (čiže v prípade vajíčka aj autosedačky). Ak je dieťa kojené, o to väčšiu výhodu máte, že nemusíte nosiť (prípadne zháňať v obchodoch) mlieko. V prípade, že idete na odľahlejšie miesto, si akurát teda nabaľte plienky (do vychytených stredísk netreba, v obchodoch tam nájdete všetko). Zostáva už iba oblečenie, zopár obľúbených hračiek, nejaká tá dojčenská voda a detská kozmetika (vrátane opaľovacieho krému!). Odporúčame pred dovolenkou navštíviť aj pediatra a poradiť sa s ním, čo robiť v prípade základných zdravotných problémov. My sme išli na dovolenku do Chorvátska aj so starými rodičmi, takže keď sme si našu malú postriedali, tak sme si oddýchli všetci. Počas svojej druhej dovolenky mala už naša malá 5 mesiacov a my sme sa rozhodli skúsiť trochu exotickejšiu destináciu. Počas upršaného novembra sme sa vybrali na Seychely. Dlhý let s malým dieťaťom znie odstrašujúco, no dokonca aj v prípade, ak s ním ide iba jeden rodič, je to zvládnuteľné. Treba to priam využiť, pretože dieťa do 2 rokov cestuje iba za zlomok sumy ako v staršom veku. Na let sa, však, treba pripraviť už dopredu. Letecká spoločnosť síce eviduje, že na palube bude malé dieťa, to však neznamená, že automaticky dostane benefity, na ktoré má (zadarmo) nárok. Kontaktujte teda spoločnosť a vyžiadajte si miesto na sedenie v rade, kde sa dá namontovať "bassinet". Bassinet je niečo ako mini postieľka, ktorá sa namontuje do steny pred sedadlom a dieťa v nej môže počas letu nerušene spať a rodič, ktorý s ním cestuje, tak má pohodlie ako ostatní pasažieri. Možnosť bassinetu ponúkajú najmä interkontinentálne lety a väčšie lietadlá. Ak letíte napríklad do Grécka alebo Turecka, je možné, že lietadlo túto výbavu nebude mať. Myslím však, že 2-hodinový let sa dá vydržať aj s dieťaťom na rukách. Ďalší servis, na ktorý máte nárok, ale väčšinou treba minimálne 24 hodín pred letom oň požiadať je dojčenská strava. Ak ste už svojmu potomkovi začali dávať príkrmy, tak túto možnosť určite oceníte. Väčšinou ide buď o ovocnú výživu (väčšinou bez pridaného cukru) alebo zeleninové pyré. Niekedy k tomu dokonca býva aj dojčenské mlieko. Ak počas letu niekde prestupujete, treba si zarezervovať miesto + bassinet aj dojčenskú stravu na oba lety! Pri checkovaní batožiny sa checkuje aj kočík. Máte možnosť buď dať ho do podpalubia už na začiatku spolu s ostatnou batožinou, alebo ho iba označiť a personálu odovzdať až priamo pri nástupe na palubu, čiže ho ešte môžete využiť počas presunov na letisku. Ak prestupujete, tak pri opúšťaní lietadla požiadajte personál, aby Vám znovu dali kočík, inak ho automaticky preložia na ďalší let a Vy si ho budete môcť vyzdvihnúť až so zvyšnou batožinou. Ak necestujete s kočíkom, namiesto neho môžete zadarmo transportovať napríklad autosedačku. Ďalšia veľká výhoda cestovania s deťmi je, že všade máte prioritný servis. Nemusíte teda čakať v radoch na zacheckovanie batožiny, ale automaticky sa postavíte do VIP radu. Pri bezpečnostných kontrolách idete hneď dopredu a pri nástupe do lietadla máte tiež prednosť pred ostatnými pasažiermi. Let s dieťaťom býva väčšinou pozitívnym zážitkom, letušky majú detičky radi a prinesú im aj hračky (promo leteckej spoločnosti). Pobyt samotný bol vynikajúci, pláž s bielym pieskom a plytká voda sú pre detičky ideálne, aj v tomto vekovom období však treba dbať o detskú pokožku, najmä na jej ochranu pred slnkom. Celý jeden deň sme s požičaným autom brázdili po ostrove Mahé a objavovali krásne zákutia. Cesta domov bola rovnako bezproblémová ako cesta tam. Na záver ešte možno malý detail. Ak zbierate míle, za detskú letenku (do 2 rokov) sa Vám míle nepripočítavajú :-((. V znamení cestovania s deťmi pokračujeme aj v ďalších častiach našich cestovateľských blogov. Zostaňte s nami! Autor: Mária Komlósi