Medzi najčastejšie otázky, ktoré od vás dostávame pred cestou do Afriky, patria tie, čo si treba pribaliť, ako s vízami, ktoré očkovania sú povinné, akú hotovosť si treba vziať a či ju vôbec brať. Rozhodli sme sa preto zosumarizovať všetky naše rady a skúsenosti, aby ste mali zrozumiteľný návod na prípravu na jednom mieste. 1. Víza Keďže Slovenská republika má s každou krajinou iné diplomatické vzťahy, je nevyhnutné si v dostatočnom časovom odstupe pred cestou zistiť, aké sú vízové povinnosti pre občanov SR v danej krajine. Dôveryhodným zdrojom informácií je stránka Ministerstva zahraničných vecí SR, www.mzv.sk, kde v sekcii „cestovanie a konzulárne info“ nájdete všetky potrebné informácie. V prípade, že občania SR nepotrebujú na vstup do krajiny za účelom turizmu víza, stačí cestovať s platným cestovným pasom. Skontrolujte si však jeho platnosť, ktorá musí byť minimálne 6 mesiacov po plánovanom odchode z krajiny. Rovnako sa odporúča mať v pase aspoň 3 voľné stránky, kde dostanete pečiatku pri vstupe a výstupe z krajiny. Africké krajiny, ktoré sú oslobodené od vízovej povinnosti pre občanov SR sú Maroko, Maurícius, Senegal, Seychely a Svazijsko. Pre vstup do všetkých ostatných afrických krajín sú víza potrebné. Tu sa situácia mierne komplikuje, pretože v niektorých krajinách dostanete víza priamo na letisku, prípadne pri prechode iným hraničným priechodom (Uganda, Tanzánia), zatiaľ čo iné krajiny vyžadujú mať platné víza v pase už pri príchode do krajiny (Juhoafrická republika, Burundi, KDR). To znamená, že sa musíte vopred ohlásiť na príslušnú ambasádu, ktorá sa častokrát nenachádza na území SR, aby ste podali žiadosť o udelenie víz a víza Vám budú po vyhodnocovacom procese následne vydané. Žiadosť sa dá poslať buď poštou alebo sa treba dostaviť osobne. Viaceré krajiny, aby uľahčili tento proces, zaviedli tzv. elektronické žiadosti o udelenie víz (Keňa, Rwanda). Na stránke príslušného imigračného úradu vyplníte žiadosť on-line a po schvaľovacom procese Vám formou e-mailu príde dokument, ktorý potvrdzuje, že víza Vám budú vydané pri vstupe do krajiny. Pri žiadosti o víza (či už priamo v destinácii alebo na ambasáde) si vždy skontrolujte podmienky udelenia víz. Okrem platnosti cestovného pasu a voľných stránok totiž často treba vyplniť žiadosť, priniesť fotografie, predložiť rezerváciu v hoteli, letenku, itinerár zájazdu, či zaplatiť poplatok. Poplatky sa v závislosti od krajiny rôznia a ich výška závisí aj od doby, na ktorú budú víza vydané, rádovo sa však pohybujú v desiatkach eur, či dolárov. Dobrá rada na záver: Vždy si nechajte na vybavovanie víz dostatočný čas. Môže sa stať, že Vám víza na prvýkrát nevydajú, prípadne budete dokladať rôzne dokumenty, čo vždy predlžuje tento proces. No a to posledné, čo by Vám chýbalo, je zájazd zrušiť kvôli administratívnym opletačkám. 2. Očkovanie Ďalšou často kladenou otázkou sú nezrovnalosti ohľadom povinného a odporúčaného očkovania pre cestovateľov. Ak už cestujete kamkoľvek, mali by ste byť zaočkovaní podľa platného očkovacieho kalendára SR. Pre dospelých to znamená byť preočkovaný proti záškrtu a tetanu a pre deti mať ukončené povinné očkovania prislúchajúce ich veku. Pri cestovaní do krajín, v ktorých sa vyskytuje žltá zimnica (žltá horúčka) je povinnosťou sa dať zaočkovať aj proti tejto chorobe. Niektoré krajiny, kde sa žltá zimnica nevyskytuje môžu požadovať potvrdenie o jej zaočkovaní v prípade, ak prichádzate z krajiny, kde je táto choroba endemická - kde sa prirodzene vyskytuje (príklad: prechod pozemných hraníc medzi Burundi a Tanzániou; prelet z KDR na Seychely, a pod.). Proti žltej zimnici by mal byť zaočkovaný každý cestovateľ, ktorý cestuje do endemickej oblasti a je starší ako 9 mesiacov. Pri mladšom cestovateľovi, príp. pri cestovateľovi staršom ako 60 rokov sa poraďte s lekárom o možných rizikách vyplývajúcich z neočkovania resp. z očkovania sa. Lekára informujte aj v prípade, ak trpíte alergiami, máte imunitné ochorenie, prípadne ste tehotná (ženy). Očkovanie je zaznamenané do Medzinárodného očkovacieho preukazu (tzv. „žltej karty“) a je platné 10 rokov. Medzinárodný očkovací preukaz predložte vždy, keď Vás o to požiadajú. Ak ste od očkovania oslobodení, musí Vám byť vydané lekárske potvrdenie, že z medicínskych dôvodov ste očkovaní neboli. Toto potvrdenie si dobre uchovajte, bude Vám slúžiť vždy, keď od Vás vypýtajú potvrdenie o očkovaní. Zatiaľ, čo pri povinnom očkovaní cestovateľ nemá veľmi na výber, problematika odporúčaných očkovaní je oveľa zložitejšia. Keďže každé očkovanie nezaťažuje len našu peňaženku, ale hlavnenáš organizmus, je dôležité si dobre zvážiť, ktoré očkovania budú pre Vás ako cestovateľa prínosom. Pri rozhodovaní sa je dobré poradiť sa s lekárom – odborníkom na cestovnú medicínu. Nezabudnite svojho lekára informovať, do ktorej krajiny (prípadne, do ktorej oblasti v danej krajine) budete cestovať, aký je charakter Vašej cesty (oddych na pláži a pobyt v luxusnom hoteli, safari a turistka, či spoznávanie kultúry a zvykov miestnych obyvateľov). Lekára určite informujte aj o prípadných alergiách alebo chronických ochoreniach, ktorými trpíte. Aktuálne informácie o povinných aj odporúčaných očkovaniach nájdete na stránke amerického CDC www.cdc.gov v sekcii „Travelers´ Health“. 3. Ochrana pred maláriou Samostatnou témou je prevencia malárie, ktorá je endemická takmer všade v Subsaharskej Afrike s výnimkou vysoko položených miest. Keďže účinná vakcína proti maláriidostupná pre cestovateľov zatiaľ nebola registrovaná, proti malárii sa môžete chrániť dvojakým spôsobom. Malária je ochorenie, ktoré spôsobuje parazit hostiaci v bunkách ľudských červených krviniek. Tento parazit je do ľudského organizmu prenášaný uštipnutím komárom. Ochrana pred prenosom malárie teda v značnej miere závisí od ochrany proti uštipnutiu komárom. Táto, tzv. „nefarmakologická ochrana“ spočíva najmä v aplikovaní prípravkov proti hmyzu, po západe slnka nosením dlhého oblečenia, spánkom pod sieťkou proti komárom, vyhýbaniu sa miestam pri sladkovodných tokoch a jazerách. Druhou možnosťou je farmakologická ochrana, čiže preventívne užívanie antimalarík (tabletiek), ktoré pri prenose parazita do organizmu zabránia jeho šíreniu. Antimalarík je na trhu dostupných niekoľko, preto sa so svojím lekárom poraďte, ktoré by bolo pre Vás najvhodnejšie. Treba si však uvedomiť, že ani prvá ani druhá forma prevencie malárie nie je stopercentná a je vhodné ich kombinovať. Malária môže byť potenciálne smrteľné ochorenie, a preto pri každom horúčkovom ochorení (počas cesty alebo po nej) je nevyhnutné navštíviť lekára a informovať ho o pobyte v cudzine. 4. Cestovné poistenie Dôležitá vec, na ktorú netreba zabudnúť je vybaviť si cestovné poistenie. Ochorieť počas cesty môže ktokoľvek – choroba si predsa nevyberá a úrazy, či krádeže sú tými nepríjemnými spomienkami na inak senzačné zážitky z dovolenky. Ako uzatvoriť to správne cestovné poistenie? Tu hrá opäť rolu charakter Vašej cesty. Okrem základného poistenia liečebných nákladov je vhodné pripoistiť sa, ak sa chystáte robiť extrémne športy, medzi ktoré v poisťovniach patrí napr. aj cyklistika, plávanie na otvorenom mori, či rafting. V prípade horolezeckej výpravy je nevyhnutné aj poistenie v horách. Okrem iného poisťovne ponúkajú doplnkové poistenia pri poškodení alebo odcudzení batožiny, či zavinenej škode. V afrických krajinách poskytnutie zdravotnej starostlivosti nie je lacná záležitosť, pretože ako turistu Vás prednostne odvezú do jednej z najlepších dostupných nemocníc a účet za ošetrenie, prípadne hospitalizáciu sa môže vyšplhať na stovky až tisícky eur. Autor: Mária Komlósi

Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi