<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Ázia

Mongolsko - Gobi a Khuvsgul

Táto dobrodružná cesta Vás zoberie z metropoly Ulanbátar cez púšť Gobi, okolo úpätia sopky Khorgo, Bieleho jazera až k dvojičke jazera Bajkal - jazeru Khuvsgul. Navštívime zrúcaniny kláštorov, vrátime sa časom do obdobia obávaného Džingis-Chána, uvidíme neopakovateľne krásne nedotknuté prírodné scenérie, v sedle na koni sa prejdeme okolím pravekého jazera, dozvieme sa, ako žijú Mongoli dnes, ochutnáme ich jedlá a podrobne spoznáme túto jedinečnú krajinu.

TRVANIE ZÁJAZDU
18 dní
KRAJINY
Mongolsko
NÁROČNOSŤ
Stredná
CENA ZA OSOBU
od 2 590,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

19 ďalších
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Ulanbátar
2. Tsagaan Suvarga
3. "Spievajúce duny" Khongor
4. Kláštor Ongi
5. Vodopády Orkhon
6. Horúce pramene Tsenkher
7. NP Khorgo Trekhiin Tsagaan Nuur
8. Jazero Khuvsgul
9. Sopka Uran Togoo

Doplnkové služby

Základne A1 storno poistenie
2,90 € /OS./DEŇ
Letiskový transfer Bratislava - Budapešť - Bratislava
45,00 € /OS.
Letiskový transfer Bratislava - Viedeň - Bratislava
20,00 € /OS.
Víza Mongolsko
75,00 € /OS.
Vyššie storno A3 poistenie zájazdu
4,20 € /OS./DEŇ
Profesionálne fotky
45,00 € /OS.

Vyberte si termín

28.7.2021
-
14.8.2021
2 590,00 €
16.8.2021
-
02.9.2021
2 590,00 €
Na vyžiadanie
Na vyžiadanie

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU:

1. deň: Odlet z Viedne (Budapešti)

Odlet z medzinárodného letiska Schwechat - Viedeň (prípadne iného, podľa možností a preferencií).

2. deň: Prílet do Ulanbátaru, City tour

Nadránom priletíme na Džingis-Chánovo medzinárodné letisko v hlavnom meste Mongolska - Ulanbátare. Na letisku nás vyzdvihne šofér. Na pláne je prehliadka mesta vrátane Národného múzea histórie, kde sa dozvieme všetko o slávnych časoch obávanej ríše, navštívime mongolský budhistický kláštor Gandan, ktorý dodnes obýva vyše 150 mníchov a je v ňom aj neobyčajne veľká socha Budhu. Prejdeme sa po Džingis-Chánovom námesti.

3. deň: Tsagaan Suvarga, White Stupa

Ráno vyrazíme smerom na juh krajiny do púšte Gobi. Našim cieľom je skalnatý masív, ktorý z diaľky pripomína hradby starovekého mesta. Pri oranžovom západe slnka je toto miesto naozaj magické a pohráva sa s našími zmyslami

4. deň: Tsagaan Suvarga, Údolie orlov

Pokračujeme kaňonom, ktorému sa hovorí aj Údolie supov alebo Údolie orlov. Ide o hlboký a úzky kaňon, na niektorých miestach ledva prejdú dve osoby vedľa seba, ktorý je v zime pokrytý hrubou vrstvou ľadovca, ktorý sa v lete postupne roztápa. Aj napriek tomu, že je v tejto oblasti slnečného svetla dostatok, kvôli svojej hĺbke je na dne kaňonu celoročne pomerne chladno.

5. deň: "Spievajúce duny" Khongor

Z kaňonu Orlov idee ďalej púšťou Gobi, príroda okolo nás sa však postupne zmení. Pribudnú obrovské pieskové duny, ktoré by ste možno čakali skôr v Egypte než v Ázii. Vyše 100km dlhé, 12km široké a necelých 100 metrov vysoké pieskové duny vytvárajú zvláštny zvuk, v závislosti od toho, ako sa piesok po dunách zosúva a prefukuje. S pribúdajúcim a odbúdajúcim slnečným svitom sa mení aj ich farba. zo zlatožltej na bielu a naopak. My sa po nich prejdeme na ťavách.

6. deň: "Blčiace útesy", kláštor Ongi

Pokračujeme ďalej do útrob krajiny. Prichádzame k "Blčiacim útesom, masívu, ktorý pripomína tlejúci oheň. Na tomto mieste sa objavili jedny z prvých nálezísk dinosaurov a ich vajec. Navštívime aj kláštor Ongi so svojou smutnou minulosťou, kedy v r. 1939 bolo vyše 200 mníchov zwbitých miestnou komunistickou stranou v rámci protináboženských opatrení.

7. deň: Vodopády Orkhon, horúce pramene Tsenkher

Naša cesta ďalej vedie okolo rieky Orkhon, najdlhšej rieky Mongolska, tiahnúcej sa krajinou až vyše 1 200km. Na jej povodí sú scénické vodopády, ktoré vznikli tektonickou aktivitou Zeme. Deň ukončíme pri horúcich prameňoch prírodnej termálnej vody vyvierajúcej zo sopečných skál.

8. deň: Relax a oddych v prírodných kúpeľoch Tsenkher

Vysokohorská poloha termálnych vôd dotvára dokonalú atmosféru oddychu. Pramene po vyvretí zo sopečných skál dosahujú teplotu až 85 stupňov, po ochladení sa v nich možno kúpať, majú blahodarné účinky najmä na reumatické a neurologické ochorenia. Obsahuju veľa síry a zásaditých látok.

9. deň: Vulkán Khorgo a Biele jazero

Sympatický národný park, ktorý sa rozpretiera okolo vyhasnutého vulkánu. Kedysi obor chrliaci lávu, dnes zdroj života pre okolitú krajinu. Zapláveme si v bielom jazere a budeme sa kochať pekrásnou krajinou.

10. deň: Jazero Khuvsgul

Prejdeme až na úplný sever Mongolska, tesne pod hranice s Ruskom. Tu sa nachádza menej slávna, ale rovnako významná dvojička jazera Bajkal - jazero Khuvsgul. Prespíme a nájdeme si verných štvornohých spoločníkov, na ktorých v sedle strávime zopár nadchádzajúcich dní.

11. - 15. deň: Jazda na koni okolo jazera Khuvsgul

Jazero je dlhé vyše 136 kilometrov, jeho hĺbka je 262 metrov v najhlbšom bode. Je staré 2 milióny rokov a napriek tomu je jeho voda natoľko čistá, že sa môže piť bez akejkoľvek potreby jej úpravy. V zime povrch jazera celý zamrzne a kedysi po ňom premávali náklaďáky. To už, našťastie, dnes zakázali, aby jazero neznečistili. Okolie jazera tvoria horské masívy, trávnaté úpätia, priateľskí ľudia a atmosféra pokoja.

16. deň: Sopka Uran Togoo

Vlastne ide o komplex štyroch vyhasnutých sopiek, ktoré sú netradičné svojími tvarmi. Tie pripomínajú rôzne tradičné kuchynské misky a kotlíky. V jednom z vyhasnutých kráterov je aj malé jazierko. Táto oblasť je naozaj nedotknutou divočinou a každý, kto si chce oddýchnuť v panenskej prírode si tu príde na svoje.

17. deň: Návrat do Ulanbátaru, odlet

Návrat do hlavného mesta, transport na letisko, odlet domov.

18. deň: Prílet

Prílet do Viedne (resp. iného letiska, podľa Vašich preferencií).

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku v ekonomickej triede 
  • Letiskové poplatky 
  • Privátny transport a pohonné hmoty v rámci celého zájazdu 
  • Ubytovanie s plnou penziou počas celého zájazdu (hotely, camping)
  • Vstup do múzeí, chrámov, kláštorov, národných parkov
  • Jazda na koni, jazda na ťave
  • Miestneho anglicky hovoriaceho sprievodcu
  • Slovenského sprievodcu CK BALOO
  • Asistenčné služby CK BALOO 

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • Sprepitné 
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného) 

________________________________________________

Zájazd sa organizuje pri minimálnom počte 3 účastníkov.

Pre návštevu Mongolska nie sú žiadne povinné očkovania, odporúčame byť zaočkovaný podľa platného slovenského očkovacieho kalendára.

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Vietnam
Naprieč Vietnamom
OD 1 890,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Tanzánia
7 dní v divočine - SAFARI
OD 2 550,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Juhoafrická republika, Zambia, Zimbabwe, Botswana
To najlepšie z juhu Afriky
OD 2 790,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Maroko
Maroko - Klenot pri Atlantiku
OD 1 890,00 € /OS.

Prečítajte si

Zambia a Zimbabwe - Viktóriine vodopády, Veľké Zimbabwe, čarovné jazierko a súkromné safari

Naše kroky tentokrát viedli do bývalej Rodézie, dnes známej ako Zambia a Zimbabwe, dvoch krajín geograficky aj historicky pomerne blízkych, no pre citlivé zmysly cestovateľa značne odlišných. Dobrodružstvo začalo v Lusake, hlavnom meste Zambie. Po vybavení všetkých náležitostí ohľadne spoločných víz pre obe krajiny nás už pred príletovou halou čakal Lion, ktorý nám odovzdal kľúče od nášho verného parťáka na najbližších 10 dní – strieborného terénneho džípu. V Zambii, rovnako ako v Zimbabwe a vo väčšine subsaharských krajín, sa jazdí naľavo. Cesty v Lusake spĺňali africký mestský štandard, poväčšine sme nachádzali zaplátané jamy na riedkom asfalte. Lusaka, aj napriek tomu, že v nej žije vyše milióna obyvateľov, nepôsobí pravým veľkomestským dojmom, pravdepodobne preto, lebo je v nej minimum budov, ktoré presahujú 5 poschodí. O piatej poobede však o sebe dala vedieť miestna doprava a my sme mali dostatok času pozrieť si hlavné lákadlá mesta z pohodlia auta počas toho, ako sme sa slimačím tempom okolo nich posúvali. V meste je niekoľko pekných katedrál, mešít, ale upravene pôsobia aj vládne budovy (najvyšší súd, budovy ministerstiev atď.). Naša cesta viedla do národného múzea, ktoré sa rozhodne nedá veľkosťou porovnávať s našimi menšími múzeami, no akurát v ňom bola zaujímavá výstava k okrúhlemu výročiu dokončenia železnice. Až tu som si naozaj uvedomila, ako systematicky sa (už tesne po osamostatnení afrických krajín od svojich európskych vládcov) do týchto krajín nahrnuli čínski investori. Začalo to výstavbou železnice v minulom storočí, dnes nájdeme čínske nápisy všade od plotu práve rekonštruovaného letiska až po obchody a čínske reštaurácie v centre Lusaky. V múzeu sme sa okrem výstavby železnice oboznámili aj s tradíciami Zambijčanov, so záujmom sme si prezerali krásne hlinené nádoby na použitie od výmyslu sveta, rôzne kopije, luky a harpúny na lov zvierat a mňa špeciálne zaujali exponáty čarodejníctva pripomínajúce woo-doo bábiky zo zdrapov látok, trsu tráv, štice ľudských vlasov obmotané motúzmi a rastliny a odvary ľudového liečiteľstva. Nebolo by to africké národné múzeum, keby nám tu nepripomenuli začiatky ľudstva v predstavení Australopiteka a jeho nasledovníkov a kolonialistickú éru. Toľko z Lusaky, koniec-koncov, zvyšok Zambie vie cestovateľovi ponúknuť väčšiu pasiu ako jej metropola. Z Lusaky sme odišli skoro ráno, aby sme sa vyhli zápcham a šinuli sme si to na našom tátošovi juhozápadne do mestečka Livingstone. Asi v polovici cesty sme sa zastavili v meste Choma, kde sme si okrem výdatného lokálneho obedu nakúpili aj nejaké suveníry a prezreli múzeum kmeňa Tonga, ktorý bol najviac postihnutý vybudovaním priehrady Kariba na južnej hranici Zambie so Zimbabwe. Okrem tradičných výstavných kúskov z každodenného života kmeňa, ich tradícií a kultúry bolo zaujímavé dozvedieť sa, ako ovplyvnila priehrada Kariba a jej výstavba Zambiu ako štát a kmeň Tonga ako obyvateľov práve tohto inkriminovaného územia. Zatiaľ, čo priehrada je zdrojom elektrickej energie a vody pre celú krajinu, miestni obyvatelia prišli o svoje pozemky, úrodnú pôdu, boli vysťahovaní do kopcov a z elektriky, ktorú priehrada produkuje, profitujú iba minimálne. Výstavba bola predmetom rôznych konfliktov, ktoré hrali významnú úlohu vo formovaní modernej zambijskej histórie. Neskôr poobede sme dorazili do Livingstone, turistického mesta ležiaceho na hranici so Zimbabwe a na hornom konci rieky Zambezi, ktorá sa práve tu prepadáva hlboko do údolia a tvorí jedny z najmajestátnejších vodopádov na svete – Viktóriine vodopády. Samotná rieka Zambezi je magická, jej brehy lemuje divočina prekypujúca životom, v noci počuť chrčanie hrochov a po ramenách rieky plávajú krokodíly. Zastavili sme sa na vyhliadkovom bode na rieku a naskytol sa nám netradičný pohľad, kde rieka na obzore končila hustým kúdolom bieleho dymu. Dymu, ktorý vydával ohlušujúci hrmot. Tak takto nejako asi vznikol aj miestny názov pre vodopády „Mosi Oa Tunya“ (Dym, ktorý hrmí). Na druhý deň skoro ráno sme sa vydali na miestny airstrip, z ktorého pravidelne každých 10 minút štartovalo rogalo. Zvedaví turisti, ktorí sa túžili kochať krásou vodopádov z vtáčej perspektívy, sa pomerne rýchlo na rogalách striedali. Miestny umelec hral paličkami na hudobný nástroj, ktorý vzdialene pripomínal obrovský xylofón, rozličné melódie od afrických až po Twinkle, Twinkle Little Star a Happy Birthday. My sme, však, čakali na malú helikoptéru, ktorú ešte rýchlo leštili pri hangári. Prišiel pilot, roztočila sa vrtuľa, nasadli sme a už sme sa vznášali do výšky ponad rieku Zambezi. Počas dokonalého bezoblačného rána sa nám naskytol neopakovateľný výhľad na čarokrásnu scenériu rieky, hrmiaci vodopád, dúhu, ktorú vytvárali ranné lúče slnka na prskajúcej vode a hlboký kaňon, na dne ktorého sa hadila rieka Zambezi pretínajúca rozľahlú savanu Zimbabwe. Po vzdušnom dobrodružstve sme sa vydali k vodopádom aj fyzicky. Najskôr sme zišli strmou cestičkou až ku dnu vodopádov, potom sme sa odvážili priamo k striekajúcemu prúdu vody. V rušnom obchodíku sme si za pár dolárov požičali dvojvrstvové pršiplášte a gumené topánky a z vyhliadkovej terasy nafotili hučiacu vodu. Začiatkom mája, na konci obdobia dažďov, býva rieka najvodnatejšia a vodopády najmohutnejšie. Ako sme napredovali s pršiplášťami a kapucňami na hlave, vodopád nás bičoval litrami vody intenzitou hurikánu. Po chvíli sme napoly poslepiačky prišli k úzkemu mostíku, po ktorom sa prúdom liala voda a ktorý nás doviedol na polostrov s famóznym výhľadom na vodopád a hrdlo rieky. Aj napriek dvojitej vrstve pršiplášťa sme sa vrátili k obchodíku do nitky premočení, no s nezabudnuteľným zážitkom a skvelými fotkami. Na preschnutie sme si dali ešte prechádzku hore riekou ponad vodopády a potom sme prešli hranicu po preslávenom moste (po ktorom môže ísť naraz iba jedno auto) do Zimbabwe, aby sme si tento div prírody vychutnali aj z náprotivnej strany kaňonu a znovu do nitky premokli. Našou ďalšou zastávkou bolo Great Zimbabwe, ruiny stredovekého sídla národa Bantu nachádzajúce sa v centrálnej časti Zimbabwe. Miestny sprievodca nás vyviedol úzkou starovekou cestičkou hadiacou sa pomedzi obrovské žulové vyvreniny na vrchol kopca, kde sa nachádzali zrúcaniny sofistikovaného opevnenia. Nezaostával ani s legendami a poznatkami o kultúre a histórii. Vysvetlil nám, že Zimbabwe nesie svoj názov práve po tomto mieste a v preklade znamená „Veľký kamenný dom“. Postupne sme prechádzali rôznymi časťami kráľovského sídla, labyrintom a sadli sme si pod obrovskú žulovú skalu. Voľný priestor pod niekoľko tonovou skalou slúžil nielen ako priestor na schladenie sa počas horúceho dňa. Z ničoho nič začal náš sprievodca revať z plných pľúc a jeho hlas sa rozliehal celým údolím. Po doznení poslednej ozveny k nám doľahla odpoveď z údolia. „Takto kráľ komunikoval s dedinou a so svojimi 200 manželkami, ktoré bývali v údolí,“ vysvetlil nám. Potom nám ešte ukázal monolit zimbabwianskeho vtáka, ktorý sa stal štátnym symbolom a začali sme pomaly schádzať do dedinky v údolí. Miestni dedinčania v nej dodnes pestujú tradície, vyrábajú hlinené nádoby, opracovávajú kože, vyrábajú zaujímavé suveníry a venujú sa tancu a spevu. Po krátkej prehliadke dedinky nám muži, ženy, starí aj mladí, odetí v tradičných krojoch nadšene zatancovali tanec na privolanie dažďa a vzápätí ďalší na uzdravenie chorého, ktorému už nepomáhala tradičná prírodná medicína. Atmosféra v dedinke bola nabitá radosťou, smiechom, pohostinnosťou a nadšením až tak, že sa nám odtiaľ iba ťažko odchádzalo, aby sme si prezreli poslednú časť opevnenia, tzv. Veľkú ohradu, ktorá slúžila ako výchovné stredisko pre dievčatá a chlapcov kmeňa a ktorá je po egyptských pyramídach najväčším solitárnym monumentom v Afrike. Steny boli postavené tak, že z nich prirodzene vychádzal chlad a úzke chodbičky poskytovali počas horúceho poobedia príjemný chládok. Na dverách bol stále pôvodný trám zo sandalového dreva, ktorý nesie hmotnosť celého kamenného múru už vyše 500 rokov. Prehliadku zrúcanín sme zakončili v malom múzeu a pokračovali sme do hlavného mesta Zimbabwe – Harare. Harare pripomína ostatné africké veľkomestá s chaotickou premávkou, smogom, ošarpanými ulicami, trhoviskami, prašným prostredím a vysokou hustotou populácie. No iba niečo vyše hodiny a pol cesty severne od Harare sa skrýva prírodný klenot, ktorý je turisticky pomerne málo frekventovaný. Týmto klenotom sú jaskyne Chinhoyi so svojím tajomným jazierkom, ktorého hĺbka sa odhaduje na vyše 100 metrov, no žiadny z potápačov ešte nedosiahol jeho dno. Premohli sme sa a zostúpili sme niekoľko desiatok metrov pod úroveň okolitej zeme, aby sme sa dostali k najmodrejšiemu jazierku, aké sme kedy videli. Pri kraji plávali v priezračnej vode ryby a smerom hlbšie pod skalný previs sa jeho kráľovsky modrá hladina menila na čoraz tmavšiu. Obišli sme previs z opačnej strany a zostúpili sme do jaskyne, v ktorej sme pokračovali tmavým tunelom osvetleným niekoľkými slabými lampami až k bodu, kde sa nám opäť naskytol pohľad na čarovné modré jazierko, tentokrát ešte sto násobne modrejšie a magickejšie. Nastal čas ísť ďalej. Tentokrát bol naším cieľom národný park Mana Pools, pokračovanie zambijského parku Lower Zambezi. Po vybavení povolenia nám nie úplne sympatická černoška otvorila rampu a my sme sa vybrali do útrob parku. Asi po troch kilometroch sme za zákrutou zbadali obrovskú levicu, ktorá sa prechádzala po ceste. Keď nás zbadala, skočila do húštiny vedľa cesty a so záujmom v lačných očiach nás sledovala, ako sme pomaly prechádzali našim džípom okolo jej úkrytu. Počas cesty k našej lodge, kde sme mali dohodnutý nocľah, sme prechádzali malebnou scenériou parku, ktorý sa postupne menil z lesnatej krajiny na savanovitú, sem-tam sme prešli po mostíkoch ponad vyschnutými riekami, občas sme obišli močiar, či malé jazierko. Počas cesty na nás zvedavo hľadeli bojazlivé antilopy, mohutné slony, paviány, brodivé vtáky, malé svinky, hyeny, krokodíly, či hrochy. Keď sme dorazili k malému domčeku, slnko akurát zapadalo na obzore do rieky Zambezi a posledné ružové lúče sa odrážali na zrkadlovej hladine, ktorú narúšali ponárajúce a vynárajúce sa hrochy. Z ničoho nič sa zrazu vynoril obrovský samec slona afrického a ťažkopádnym krokom prešiel priamo pred prahom našich dverí a vedľa nášho džípu. Široko-ďaleko nebolo žiadnych iných turistov a my sme mali túto prírodnú nádheru celú iba pre seba. V noci divočina vydávala intenzívne zvuky, ktoré sa znásobovali na vodnej hladine. Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sme vyrazili do parku, kde sme stretli rôzne divoké zvieratá, ktoré sa išli napájať ku rieke a malým jazierkam. Celé doobedie sme strávili v najscénickejšom národnom parku v Zimbabwe a okolo obeda sme sa pohli ďalej, späť ku hraniciam so Zambiou, kde leží priehrada Kariba, najväčšie jazero vytvorené ľudskou rukou na svete. Monumentálne steny priehrady zadržiavajú bilióny kubíkov vody rieky Zambezi. My sme sa rozhodli pre oddych v krásnom rezorte priamo na brehu priehrady. Izba s výhľadom na široké jazero, výborné jedlo a oddych boli našou odmenou po dlhej, ale zážitkami nabitej a spomienkami obohacujúcej ceste bývalou Rodéziou. Autor: Mária Komlósi

Dve tváre Zanzibaru

Jedna z obľúbených plážových afrických destinácií, Zanzibar, sa v poslednom čase stáva pomerne častou destináciou aj pre Slovákov. Posledné roky nás sem cestuje čím ďalej, tým viac. Nečudo, biele exotické pláže, kokosové palmy, tyrkysová farba Indického oceánu... Koho by to nelákalo? Asi každého, kto má rád plážové dovolenky. Je to výborná destinácia, ak vyberáte z afrických ostrovov. Uvidíte tu jedny z najkrajších pláží sveta, a zároveň pocítite tú skutočnú vnútrozemskú Afriku. Je tu tiež bezpečne a ani ceny piva nie sú najvyššie... V súčasnosti sa ale niekoľko vecí na ostrove podstatne mení. Severná časť ostrova je po väčšinu roka vypredaná, zatiaľ čo južná ostáva takmer prázdna. Severná časť, samozrejme, slušne profituje, úmerne k dopytu rastú aj ceny ubytovania a služieb, avšak ich kvalita pomaly zaostáva. Juh zase trpí nedostatkom hostí, rezorty pomaly začínajú chátrať, lebo na neustálu rekonštrukciu, aby držali tempo s často preceňovanými očakávaniami turistov. Často fungujú v obmedzenej prevádzke, čo najmarkantnejšie badať napríklad v menej rozmanitej ponuke jedla v reštaurácii. Aký je teda rozdiel medzi severom a juhom? Na severe sa nachádzajú dve najkrajšie pláže ostrova. To je Kendwa – jednoznačne top pláž na celom ostrove, za ktorou o veľa nezaostáva ani pláž Nungwi. Aby ste ma zle nechápali, pláže v ostatných častiach ostrova sú tiež nádherné, avšak mnohým ľuďom prekáža veľký rozdiel medzi prílivom a odlivom. Zatiaľ čo na Kendwe sa jedná sotva o zopár metrov, v niektorých častiach to je vyše kilometra. Ustúpený oceán vtedy odhalí koralové porasty, v malých jazierkach ostanú uväznené drobné rybky, miestni Zanzibarčania sa vydajú na „lov“ morských plodov. Pomedzi ostrovčeky malých koralov a morských porastov sa dá prejsť až ku koralovému útesu, do ktorého mohutne narážajú vlny oceánu. Táto scenéria má svoje obrovské čaro, avšak jednu veľkú nevýhodu – počas odlivu sa nedá kúpať a hostia si takmer polovicu dňa nemôžu užívať svoje výhľady „ako z katalógu“, kde si objednali vysnívanú dovolenku. Avšak dokonalá pláž má aj svoju daň. Na severe ostrova začína byť omnoho vyššia koncentrácia turistov, na ktorú sú ľudia zvyknutí z dovoleniek zo Stredomoria a súkromný juh často ľuďom prekáža aj v tom, že sa nudia opustených plážach či v rezortoch, okolo ktorých široko ďaleko nič nie je... Keď si turisti vyberú rezort na juhu, čo je častokrát aj kvôli nižším cenám, práve odtiaľ odchádzajú domov menej spokojní. Síce s perfektnými fotkami urobenými so smartfónmi bez potreby akéhokoľvek filtra, no v skutočnosti neodchádzajú vždy úplne nadšene. Kde je problém? Jednoducho pre seba netrafili ten správny typ dovolenky. Na Zanzibare totiž nie sú promenády, móla, obchodíky so suvenírmi a čínskymi produktami, zmrzlina na každom rohu, nafukovačky, balóniky a večerné flámovačky ako napríklad na ostrove Phi Phi v Thajsku. Každopádne, sever ostrova ponúka na zábavu a spojenie s ľuďmi viac možností ako juh. Preto by som pred cestou odporučil zvážiť, akú dovolenku si predstavujete a teda aj to, ktorú časť ostrova navštívite. Čo to teda je exotická dovolenka? Je to o destinácii, kde nie je veľa ľudí, kde si dokonale oddýchnete, kde sú prázdne pláže, autentický rezort priamo na pláži a absolútny pokoj v hojdacej sieti pod kokosovou palmou, kam vám nosia koktejlíky a tropické ovocie. A presne toto je juh ostrova, ktorý pripomína pôvodný Zanzibar. Ešte nedávno bol podobný aj sever, no v súčasnosti mi občas pripomína skôr krajšie stredomorské pláže. Naše tipy a rady na Zanzibar: Ak máte radi plnšie a živšie pláže, kde je viac ľudí a zábava, tak si rozhodne vyberte sever Zanzibaru. Ak túžite mať kľud od „beach boys“ a dokonale si od všetkého oddýchnuť, alebo prežiť dovolenku najmä s rodinou, tak si hľadajte svoje miesto na juhu ostrova. Zanzibar má tú obrovskú výhodu, že okrem nádherných pláží (či už s odlivom alebo bez) ponúka naozaj pestré možnosti dobrodružných aktivít. Určite preto neseďte celú dovolenku iba v rezorte, ale naplánujte si niekoľko fakultatívnych výletov. Či už to bude šnorchlovanie a morské safari, prechádzka medzi opicami v Jozani Forest, spoznávanie korenín a miestneho spôsobu života na Spice Tour, dúšok histórie a kultúry počas City Tour v Stone Town, pozorovanie delfínov, romantická plavba na ručne vyrobenej plachetničke Dhow pri západe slnka, alebo brázdenie po ostrove na prenajatej Vespe a hľadanie neobjavených zákutí Zanzibaru. To všetko Vám môže spraviť nezabudnuteľnú dovolenku v exotike aj bez pouličných stánkov a promenád preplnených turistami. A ak aj túžite po suveníroch, v Stone Town je aj pekná promenáda s čarovným lokálnym pouličným trhom. Mimochodom, toto miesto by som určite zaradil medzi povinné jazdy na Zanzibare. Samozrejme, ako sa hovorí, sto ľudí, sto chutí. Je teda úplne v poriadku, že každý má rád niečo iné. Čo sa ale týka výberu dovolenky, treba si vopred poriadne rozmyslieť, čo vlastne očakávame, aby sme si vybrali miesto, kde sa budeme cítiť dobre. Najdôležitejšie je sa niekde vybrať a užiť si to. Autor: Zoltán Komlósi

Botswana, a.k.a. milujeme nedotknutú prírodu!

Botswana. Všetci moji africkí známi mi o tejto krajine hovorili ako o najvyspelejšej a najbezpečnejšej krajine južnej Afriky. Samozrejme, hneď ma to veľmi zaujalo a chcel som sa čím skôr o tom presvedčiť sám. Všetky okolité krajiny sme už navštívili, Botswanu sme si nechávali na koniec ako tú najvyspelejšiu a najbezpečnejšiu čerešničku. Uznávam, každá krajina je iná, všade je niečo lepšie, niečo horšie. O tom sme sa presvedčili hneď po príchode do Botswany. Ľudia sú milí (dobrá stránka), ľudia sú pomalí a dosť leniví (zlá stránka), čo im treba nechať je, že v krajine je naozaj bezpečne a v podstate tu všetko funguje, len nehorázne pomaly (čo väčšinu Európanov znervózňuje). Už hneď na letisku, kde som si po prílete chcel kúpiť lokálnu SIM kartu, to bolo o trpezlivosti. Najprv v stánku nebola predavačka, lebo vraj sedí na záchode. Asi pol hodine konečne prišla so širokým úsmevom na tvári (chvíľu som uvažoval, čomu ten úsmev pripísať). Ako som už spomenul, príjemná baba, ale pomalá. SIMku mi predala a vysvetlila mi, že si ju musím zaregistrovať sám a to tak, že zavolám na číslo, ktoré vytočila. Tam sa ozval týpek, ktorý sa vypytoval na otázky tipu: ako sa volám, kedy som sa narodil, kde som sa narodil a potom som mu musel vysvetliť, že SLOVAKIA je krajina a nie mesto. Najhoršie na tom bolo to, že som mu rozumel každé 3 slovo, lebo hovor sekal, pravdepodobne mal jeden z dobre známych čínskych mobilov, ktorých sú v Afrike medzi miestnymi tony. Po ďalšej kaskáde otázok ma to už fakt vytočilo, a vynadal som mu, že mu nič nerozumieť, nech si zaobstará normálny telefón a čo to má byť za štýl registrácie. Na to sa opýtal, či som turista, ja že áno! On na to „ahaaaa“, tak už nech mu len vysvetlím čo to teda je Slovakia a bude to OK. Nakoniec sa to podarilo a SIM karta bola na svete, zaregistrovaná, a mohol som si kúpiť extrémne drahé megabajty (2GB za 20€) s upozornením, že v parkoch to určite fungovať nebude ????. Ľudia, ktorí mi o Botswane hovorili, neklamali, len zrejme neboli trošku hlbšie v tej prírodnej časti, kam sme mali namierené my... Áno, bolo bezpečne, pekne, ľudia milí, cesty výborné (čo je v Afrike skôr rarita). V severnej časti pri namibsko-zambijsko-zimbabwianskej hranici (táto časť sa inak volá aj „Corner of Africa“ alebo „Roh Afriky“, pretože v jednom bode susedia štyri krajiny) v Kasane všetko fungovalo, nazval by som to priam „masovým turizmom“, lebo tá časť je asi tak všetko z Botswany, čo bežné cestovné kancelárie ponúkajú. Ale našim mottom je: „Keď do novej krajiny, tak poriadne!“, preto sme sa rozhodli ísť hlbšie, prejsť národný park Chobe, časť Linyanti, Savuti, rezervácie Moremi, prejsť do Makgadigadi Pans a nakoniec to najťažšie, divoké a pusté Kalahari. Deň prvý, vybrali sme sa nádhernou asfaltkou z Kasane do Linyanti, kde bol lokalizovaný náš kemp, kde sme plánovali prenocovať. Všetko bolo OK asi 80 km, kde sa zrazu zmenila asfaltka na piesok a hneď po 500 metroch sme aj s našou novou Toyotou Hilux zapadli. Najprv sme si mysleli, že sme museli niekde zísť z cesty, no po tom, ako nás lokálny macher vytiahol z piesku, oznámil nám, že takto to je až po Linyanti, čiže ďalších 78 km. Iba podotknem, zapadli sme na začiatku po cca 500 metroch!!! Haluz, otázka bola, pokračujeme ďalej? Neprešli sme 500m bez toho, aby sme zapadli, ako prejdeme ďalších 78 km? Potľapkali sme po pleci lokálneho machra, aby nám dal rýchlokurz tipov a trikov šoférovanie v hlbokom piesku (aj keď sme mali nejaké teoretické skúsenosti z Čadu, kde sme prešli celou Saharou niekoľko tisíc kilometrov, predsa len, tam sme mali profesionálnych šoférov). Alfa a omega je vypustiť si pneumatiky, no nikde sme nevedeli nájsť tlakomer, tak sme si netrúfali ich vypúšťať. Stále sme nevedeli, či pokračovať, alebo nie. Občas je zábavné, ako ľudia z podobných kútov sveta podobne rozmýšľajú a plánujú. O nejakú tú chvíľu prišli dvaja Poliaci, susedia. Približne rovnako nepripravení ako my, ale že určitú časť cesty pôjdeme spolu, ani oni nemajú spustené kolesa, rovnaký problém, ale ideme na to, Slovania sa spoja proti divočine!!!! Celý čas sme nemohli spomaliť pod 60-70 km/h, inak by sme boli zapadli. Svätoplukovská súdržnosť bola fajn, až kým sa nám nerozdelili cesty. Boli sme na 47. kilometri, to znamená, že nám ostávalo ešte 31 km do kempu, cesta sa zlepšila a my sme si mysleli, že máme vyhraté. Po 20 km naozaj ťažkého, ale ako-tak priechodného pieskového terénu, sme zapadli 11 km pred kempom Linyanti. Prvá snaha podkopať neskutočne zahrabanú vyše dvojtonovú Hiluxku bola márna, slnko na nás pálilo, slony a byvoly chodili okolo, no najviac sme sa báli levov, ktoré nás už mohli dlhší čas sledovať a čakať na tu správnu chvíľku, aby na nás zaútočili... Na hady a ostatnú háveď sme ani nemysleli... Tak sme sa rozhodli, že si sadneme do auta a budeme čakať, až niekto príde a pomôže nám. Povedali sme si, máme vodu, stehná z KFC, konzervy: losos, tuniak, paštéky (ako správni slovenskí turisti), rum, uhorky, papriku, cibuľu, chlieb, tak tu vydržíme aj 6-7 dní a pravdepodobne (asi, dúfam) nás moja žena začne hľadať po 3 dňoch, ak sa jej neozvem z mesta Maun, kde bol náš prvý cieľ. To bola naša jediná nádej. Tak sme prestali hrabať pod autom. Rozhodli sme sa, že o 16:00 si všetko prehodíme z korby do vnútra auta, aby sme nemuseli chodiť von po tme, kedy sú zvieratá v divočine najaktívnejšie. Ako sme si upratali veci, pripravili jedlo, pitie, mikiny, aby nám nebola v aute v noci zima, tak sme sa pousmiali a vytiahli vodku, že toto treba zapiť, sme správni Slováci, historka to bude dobrá, ak sa nám ju podarí niekomu raz rozprávať. Tak sme si uliali každý do svojho kalíšteka a dali si po dva poldeci. V tom momente sme zazreli, že prichádza nejaké auto, netrpezlivo sme čakali, najprv sme dúfali, že to budú nejaký vojaci alebo rangeri, alebo niečo podobné, len nie turisti ako my alebo Poliaci, lebo zapadnú vedľa nás. Samozrejme, boli to turisti, no tentoraz Nemci. Boli super, hneď sa vedľa zastavili a že pred 20 km zapadli aj oni a bojovali, že nám idu pomôcť. Mali lopatu, lyže, tlakomer, proste plnú výbavičku, ako sa na Nemcov patrí. Najprv sme vypustili kolesá z 3 na 1,5 atmosféry, potom vyhrabali cely podvozok a s pomoc lyží sme sa pohli. Sprevádzali nás až do kempu, spoločne sme prešli dokonca aj nepríjemnejšie úseky než tie, kde sme zapadli, no spustené pneumatiky nám poskytli úplne iný pohľad na šoférovanie v piesku. Tesne po západe slnka sme sa dostali do kempu, dali si ešte po poldeci, ponúkli aj našich nemeckých dobrodruhov a v noci v stane za ničím nenahraditeľných zvukov africkej divočiny sme rozmýšľali, čo prinesie nový deň. Naši nemeckí kamaráti nám tentoraz pomohli, aby sme nemuseli nocovať ktovie koľko dní v aute uprostred divočiny a nakoniec sme sa spolu dostali do kempu. Ale toto všetko je len začiatok tripu a nás čakalo ešte ďalších 6 podobných dni. Na druhý deň ráno sme sa vybrali za rangermi, aby nám poradili, aké sú cesty smerom ďalej na juh ku kempu Savuti, kde sme plánovali prenocovať najbližšie. Vďaka bohu, poradili nám inú cestu, než sme predtým pozerali na mape (tá bola tradične pod hlbokým pieskom). Nová cesta bola tiež piesková, ale nie nepriechodná a s vypustenými kolesami sme to bez väčších problémov zvládali. Príroda, ktorú sme míňali cestou, bola rajom pre oči, po močariskách sa potulovalo nespočetne veľa stád slonov, rôzne druhy antilop, žirafy a divé svinky. Cesta dp Savuti teda bola, na rozdiel od predošlého dňa, plná idylky a užívania si divočiny. Keď sme neskôr v ten deň dorazili až do kempu Savuti, hneď nás čakal luxusný pohľad na troch lenivých levov, ktorí sa vyvaľovali hneď vedľa cesty. Keď sme ich z tesnej blízkosti a bezpečia auta fotili, iba ledabolo hodili hlavou a ďalej trávili obsah svojho žalúdka (čokoľvek to už bolo). Tak sme jedným kolesom zišli trochu z cesty, aby sme im neprešli veľké laby. Noc sme prespali už tradične pod stanmi a boli sme zvedaví, čo prinesie ďalší deň. Vyrazili sme hneď ráno, pretože nás čakal pomerne dlhý presun krížom cez rezerváciu Moremi až k ďalšiemu kempu. Ešte v Savuti sme si do auta zobrali dvoch domácich, ktorí potrebovali odvoz do Maunu (náš smer). Klasickí Afričania typu Hakuna matata (prekl. žiadny problém), tvrdili nám, že cestu dobre poznajú a pomôžu nám dostať sa pár kilometrov od nášho cieľa. Len na doplnenie, v Botswane, hlavne v národných parkoch, je akékoľvek značenie ciest absolútne mizerné, GPS veľmi zradné, skôr dopletie, než pomôže, takže sa dosť ťažko orientuje. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov, po ktorých sme si uvedomili, že naši milí spolucestujúci nás síce s úsmevom navigujú, no sami presne nevedia kade. Nakoniec, po niekoľkých zablúdeniach sme sa dostali (aj s pomocou protiidúcich áut) na správny smer. Prišli sme do bodu, kde sa naše cesty rozdvojovali, tu sme si spokojne dali pivo s vedomím, že kemp máme približne 15 kilometrov ďaleko. Keď sme dorazili, musel som skonštatovať, že to je asi najkrajší kemp, kde som kedy na safari nocoval. Plný zvierat naokolo, večer zvuky slonov, levov, hrochov a desiatok ďalších druhov zvierat. To všetko v idylke akácií a západu slnka. Ráno sme sa zobudili do ďalšieho akčného dňa. Keď idete na safari, častokrát pri vstupe do parku dostanete nejaký ten reklamný prospekt, kde je buď mapa, alebo zoznam zvierat, ktoré v parku možno nájsť, niečo o histórii parku či aktivitách, ktoré sa tam dajú robiť. No a každý správny obsedantno-kompulzívny maniak má nutkanie vyčiarkať celý check list zvierat, ktoré v parku žijú (aj keď vôbec netuší, ako drvivá väčšina z nich vlastne naživo vyzerá). Rovnako sme sa teda aj my pustili do stopovania divokej zveri. Predierali sme sa stádami slonov, antilop, sledovali hrochy, žirafy s hlavami v korunách pichľavých akácií, kadejaké opice, prasiatka a pevne sme dúfali, že sa nám podarí zbadať aj niečo vzácne. Asi si teraz poviete, že sme nevďační, že nám „klasická“ africká divočina nestačí, ale uvidieť takého pangolina alebo aj pekného veľkého hada... Nestalo sa, škoda. Postupne sme sa presúvali k mestu Maun, kde sme mali konečne prenocovať v hoteli, dať si poriadnu sprchu a najesť sa v reštaurácii. A vybaviť čerešničku nášho výletu. Hneď po príchode do Maun sme sa vybrali na letisko, aby sme si zabookovali malé lietadielko a preleteli ponad slávnu deltu rieky Okavango. Delta Okavanga je jedinečná tým, že je to jediná vnútrozemská delta rieky na svete (aspoň podľa toho, čo viem). Hektolitre sladkej vody sa strácajú v púšti Kalahari, no ešte predtým za sebou zanechávajú bažiny, močiare a veľmi úrodnú a zelenú krajinu – raj pre zvieratá. A pre nadšených cestovateľov. Podarilo sa nám vybaviť 6 miestny letúň a naše vzdušné dobrodružstvo sa mohlo začať. Pocity z nasledujúcich 2 hodín iba ťažko opísať, bolo niečo úžasné. Už sme leteli ponad Viktóriine vodopády – to bola tiež pecka, no toto bolo niečo celkom iné. Z výšky (občas nie až tak veľkej) sme sledovali stáda slonov, byvolov, zebier a kadejakej ďalšej zveri, ako sa presúvajú v šachorí. Dostali sme sa na miesta, kde sa dostať autom je nemožné, kde majú zvieratká pokoj od turistov, kde je nedotknutá príroda. Stojí za to letieť aj vrtuľníkom, pretože dokáže visieť na jednom mieste a zísť ešte nižšie, prípadne aj pristáť na suchšej zemi v tesnej blízkosti zvierat. Po príchode z letiska sme si šli konečne oddýchnuť do hotela, samozrejme, skončili sme však na lokálnej tancovačke v nejakom ich „kultúrnom dome“ a nakoniec na lokálnej diskotéke až do štvrtej ráno. Ďalší deň (nie moc oddýchnutí) sme sa pokračovali do Soľných plání Makgadikgadi. Cesta opäť začala dobrodružne, nevedeli sme totiž nájsť vchod do parku a vôbec sme netušili aké budú cesty v parku. Nakoniec sme všetko našli a aj cesty boli OK. Soľné pláne by som asi najvierohodnejšie prirovnal k wastelands v hre Fallout, ak ste to niekedy hrali a ak nie, tak si proste predstavte nejaký post-apokalyptický film, do ktorého by bolo Makgadikgadi skvelá kulisa. Sem-tam nám po obzore prešli oryxy a tak, no fascinujúce boli pohľady na absolútnu pustatinu. Doteraz by som neveril, že absolútne nič môže byť také pekné. Ubytovali sme sa v peknom kempe, ktorý mal príznačný názov Tree Island Camp  a užili sme si príjemný večer pri ohni a zázvorovici. Na druhý deň sme sa prevážali krížom-krážom po pláňach Makgadikgadi, síce málo zvierat, ale vzhľadom na to, aké to bolo suché sme ich ani veľa nečakali. Ďalší plánbol presunúť sa sa do púšte Kalahari, no musím s hlbokým zármutkom priznať, že asi zvíťazila naša obrovská únava nad chuťou po ďalšom dobrodružstve (a útrapách) a rozhodli sme sa, že tento bonbónik si užijeme pri našej ďalšej návšteve Botswany. Pomaly sme sa druhou stranou Botswany vracali späť do Gaborone, kde sa náš výlet začal a, žiaľ, aj pomaly končil. Cestou sme ešte skočili do Molodi Naute Rezervácie, kde sme mohli zblízka sledovať gepardy, žirafy, nejaké antilopy, zebry, hrochy a krokodíly. No a ako by som to celé zhodnotil? Celkovo som bol z návštevy Botswany veľmi spokojný, je to absolútne dokonale prírodná krajina, kde radšej nepostavia ani asfaltové cesty, ani plot pre zvieratá, len aby zachovali originalitu prírody. Je to síce náročná cesta, ale mimoriadne dobrodružná (z toho dôvodu do tejto krajiny organizujeme iba jeden zájazd ročne, ktorý musí byť dokonale naplánovaný a na všetko musíme byť do bodky pripravení – samozrejme, zájazd sa dá objednať aj na mieru, keby niekto veľmi chcel). A posledné slová do bitky: Tešíme sa na ďalšiu výpravu a na ďalšie dobrodružstvá z tejto krajiny! Autor: Zoltán Komlósi