Medzi najčastejšie otázky, ktoré od vás dostávame pred cestou do Afriky, patria tie, čo si treba pribaliť, ako s vízami, ktoré očkovania sú povinné, akú hotovosť si treba vziať a či ju vôbec brať. Rozhodli sme sa preto zosumarizovať všetky naše rady a skúsenosti, aby ste mali zrozumiteľný návod na prípravu na jednom mieste. 1. Víza Keďže Slovenská republika má s každou krajinou iné diplomatické vzťahy, je nevyhnutné si v dostatočnom časovom odstupe pred cestou zistiť, aké sú vízové povinnosti pre občanov SR v danej krajine. Dôveryhodným zdrojom informácií je stránka Ministerstva zahraničných vecí SR, www.mzv.sk, kde v sekcii „cestovanie a konzulárne info“ nájdete všetky potrebné informácie. V prípade, že občania SR nepotrebujú na vstup do krajiny za účelom turizmu víza, stačí cestovať s platným cestovným pasom. Skontrolujte si však jeho platnosť, ktorá musí byť minimálne 6 mesiacov po plánovanom odchode z krajiny. Rovnako sa odporúča mať v pase aspoň 3 voľné stránky, kde dostanete pečiatku pri vstupe a výstupe z krajiny. Africké krajiny, ktoré sú oslobodené od vízovej povinnosti pre občanov SR sú Maroko, Maurícius, Senegal, Seychely a Svazijsko. Pre vstup do všetkých ostatných afrických krajín sú víza potrebné. Tu sa situácia mierne komplikuje, pretože v niektorých krajinách dostanete víza priamo na letisku, prípadne pri prechode iným hraničným priechodom (Uganda, Tanzánia), zatiaľ čo iné krajiny vyžadujú mať platné víza v pase už pri príchode do krajiny (Juhoafrická republika, Burundi, KDR). To znamená, že sa musíte vopred ohlásiť na príslušnú ambasádu, ktorá sa častokrát nenachádza na území SR, aby ste podali žiadosť o udelenie víz a víza Vám budú po vyhodnocovacom procese následne vydané. Žiadosť sa dá poslať buď poštou alebo sa treba dostaviť osobne. Viaceré krajiny, aby uľahčili tento proces, zaviedli tzv. elektronické žiadosti o udelenie víz (Keňa, Rwanda). Na stránke príslušného imigračného úradu vyplníte žiadosť on-line a po schvaľovacom procese Vám formou e-mailu príde dokument, ktorý potvrdzuje, že víza Vám budú vydané pri vstupe do krajiny. Pri žiadosti o víza (či už priamo v destinácii alebo na ambasáde) si vždy skontrolujte podmienky udelenia víz. Okrem platnosti cestovného pasu a voľných stránok totiž často treba vyplniť žiadosť, priniesť fotografie, predložiť rezerváciu v hoteli, letenku, itinerár zájazdu, či zaplatiť poplatok. Poplatky sa v závislosti od krajiny rôznia a ich výška závisí aj od doby, na ktorú budú víza vydané, rádovo sa však pohybujú v desiatkach eur, či dolárov. Dobrá rada na záver: Vždy si nechajte na vybavovanie víz dostatočný čas. Môže sa stať, že Vám víza na prvýkrát nevydajú, prípadne budete dokladať rôzne dokumenty, čo vždy predlžuje tento proces. No a to posledné, čo by Vám chýbalo, je zájazd zrušiť kvôli administratívnym opletačkám. 2. Očkovanie Ďalšou často kladenou otázkou sú nezrovnalosti ohľadom povinného a odporúčaného očkovania pre cestovateľov. Ak už cestujete kamkoľvek, mali by ste byť zaočkovaní podľa platného očkovacieho kalendára SR. Pre dospelých to znamená byť preočkovaný proti záškrtu a tetanu a pre deti mať ukončené povinné očkovania prislúchajúce ich veku. Pri cestovaní do krajín, v ktorých sa vyskytuje žltá zimnica (žltá horúčka) je povinnosťou sa dať zaočkovať aj proti tejto chorobe. Niektoré krajiny, kde sa žltá zimnica nevyskytuje môžu požadovať potvrdenie o jej zaočkovaní v prípade, ak prichádzate z krajiny, kde je táto choroba endemická - kde sa prirodzene vyskytuje (príklad: prechod pozemných hraníc medzi Burundi a Tanzániou; prelet z KDR na Seychely, a pod.). Proti žltej zimnici by mal byť zaočkovaný každý cestovateľ, ktorý cestuje do endemickej oblasti a je starší ako 9 mesiacov. Pri mladšom cestovateľovi, príp. pri cestovateľovi staršom ako 60 rokov sa poraďte s lekárom o možných rizikách vyplývajúcich z neočkovania resp. z očkovania sa. Lekára informujte aj v prípade, ak trpíte alergiami, máte imunitné ochorenie, prípadne ste tehotná (ženy). Očkovanie je zaznamenané do Medzinárodného očkovacieho preukazu (tzv. „žltej karty“) a je platné 10 rokov. Medzinárodný očkovací preukaz predložte vždy, keď Vás o to požiadajú. Ak ste od očkovania oslobodení, musí Vám byť vydané lekárske potvrdenie, že z medicínskych dôvodov ste očkovaní neboli. Toto potvrdenie si dobre uchovajte, bude Vám slúžiť vždy, keď od Vás vypýtajú potvrdenie o očkovaní. Zatiaľ, čo pri povinnom očkovaní cestovateľ nemá veľmi na výber, problematika odporúčaných očkovaní je oveľa zložitejšia. Keďže každé očkovanie nezaťažuje len našu peňaženku, ale hlavnenáš organizmus, je dôležité si dobre zvážiť, ktoré očkovania budú pre Vás ako cestovateľa prínosom. Pri rozhodovaní sa je dobré poradiť sa s lekárom – odborníkom na cestovnú medicínu. Nezabudnite svojho lekára informovať, do ktorej krajiny (prípadne, do ktorej oblasti v danej krajine) budete cestovať, aký je charakter Vašej cesty (oddych na pláži a pobyt v luxusnom hoteli, safari a turistka, či spoznávanie kultúry a zvykov miestnych obyvateľov). Lekára určite informujte aj o prípadných alergiách alebo chronických ochoreniach, ktorými trpíte. Aktuálne informácie o povinných aj odporúčaných očkovaniach nájdete na stránke amerického CDC www.cdc.gov v sekcii „Travelers´ Health“. 3. Ochrana pred maláriou Samostatnou témou je prevencia malárie, ktorá je endemická takmer všade v Subsaharskej Afrike s výnimkou vysoko položených miest. Keďže účinná vakcína proti maláriidostupná pre cestovateľov zatiaľ nebola registrovaná, proti malárii sa môžete chrániť dvojakým spôsobom. Malária je ochorenie, ktoré spôsobuje parazit hostiaci v bunkách ľudských červených krviniek. Tento parazit je do ľudského organizmu prenášaný uštipnutím komárom. Ochrana pred prenosom malárie teda v značnej miere závisí od ochrany proti uštipnutiu komárom. Táto, tzv. „nefarmakologická ochrana“ spočíva najmä v aplikovaní prípravkov proti hmyzu, po západe slnka nosením dlhého oblečenia, spánkom pod sieťkou proti komárom, vyhýbaniu sa miestam pri sladkovodných tokoch a jazerách. Druhou možnosťou je farmakologická ochrana, čiže preventívne užívanie antimalarík (tabletiek), ktoré pri prenose parazita do organizmu zabránia jeho šíreniu. Antimalarík je na trhu dostupných niekoľko, preto sa so svojím lekárom poraďte, ktoré by bolo pre Vás najvhodnejšie. Treba si však uvedomiť, že ani prvá ani druhá forma prevencie malárie nie je stopercentná a je vhodné ich kombinovať. Malária môže byť potenciálne smrteľné ochorenie, a preto pri každom horúčkovom ochorení (počas cesty alebo po nej) je nevyhnutné navštíviť lekára a informovať ho o pobyte v cudzine. 4. Cestovné poistenie Dôležitá vec, na ktorú netreba zabudnúť je vybaviť si cestovné poistenie. Ochorieť počas cesty môže ktokoľvek – choroba si predsa nevyberá a úrazy, či krádeže sú tými nepríjemnými spomienkami na inak senzačné zážitky z dovolenky. Ako uzatvoriť to správne cestovné poistenie? Tu hrá opäť rolu charakter Vašej cesty. Okrem základného poistenia liečebných nákladov je vhodné pripoistiť sa, ak sa chystáte robiť extrémne športy, medzi ktoré v poisťovniach patrí napr. aj cyklistika, plávanie na otvorenom mori, či rafting. V prípade horolezeckej výpravy je nevyhnutné aj poistenie v horách. Okrem iného poisťovne ponúkajú doplnkové poistenia pri poškodení alebo odcudzení batožiny, či zavinenej škode. V afrických krajinách poskytnutie zdravotnej starostlivosti nie je lacná záležitosť, pretože ako turistu Vás prednostne odvezú do jednej z najlepších dostupných nemocníc a účet za ošetrenie, prípadne hospitalizáciu sa môže vyšplhať na stovky až tisícky eur. Autor: Mária Komlósi

Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi