Botswana. Všetci moji africkí známi mi o tejto krajine hovorili ako o najvyspelejšej a najbezpečnejšej krajine južnej Afriky. Samozrejme, hneď ma to veľmi zaujalo a chcel som sa čím skôr o tom presvedčiť sám. Všetky okolité krajiny sme už navštívili, Botswanu sme si nechávali na koniec ako tú najvyspelejšiu a najbezpečnejšiu čerešničku. Uznávam, každá krajina je iná, všade je niečo lepšie, niečo horšie. O tom sme sa presvedčili hneď po príchode do Botswany. Ľudia sú milí (dobrá stránka), ľudia sú pomalí a dosť leniví (zlá stránka), čo im treba nechať je, že v krajine je naozaj bezpečne a v podstate tu všetko funguje, len nehorázne pomaly (čo väčšinu Európanov znervózňuje). Už hneď na letisku, kde som si po prílete chcel kúpiť lokálnu SIM kartu, to bolo o trpezlivosti. Najprv v stánku nebola predavačka, lebo vraj sedí na záchode. Asi pol hodine konečne prišla so širokým úsmevom na tvári (chvíľu som uvažoval, čomu ten úsmev pripísať). Ako som už spomenul, príjemná baba, ale pomalá. SIMku mi predala a vysvetlila mi, že si ju musím zaregistrovať sám a to tak, že zavolám na číslo, ktoré vytočila. Tam sa ozval týpek, ktorý sa vypytoval na otázky tipu: ako sa volám, kedy som sa narodil, kde som sa narodil a potom som mu musel vysvetliť, že SLOVAKIA je krajina a nie mesto. Najhoršie na tom bolo to, že som mu rozumel každé 3 slovo, lebo hovor sekal, pravdepodobne mal jeden z dobre známych čínskych mobilov, ktorých sú v Afrike medzi miestnymi tony. Po ďalšej kaskáde otázok ma to už fakt vytočilo, a vynadal som mu, že mu nič nerozumieť, nech si zaobstará normálny telefón a čo to má byť za štýl registrácie. Na to sa opýtal, či som turista, ja že áno! On na to „ahaaaa“, tak už nech mu len vysvetlím čo to teda je Slovakia a bude to OK. Nakoniec sa to podarilo a SIM karta bola na svete, zaregistrovaná, a mohol som si kúpiť extrémne drahé megabajty (2GB za 20€) s upozornením, že v parkoch to určite fungovať nebude ????. Ľudia, ktorí mi o Botswane hovorili, neklamali, len zrejme neboli trošku hlbšie v tej prírodnej časti, kam sme mali namierené my... Áno, bolo bezpečne, pekne, ľudia milí, cesty výborné (čo je v Afrike skôr rarita). V severnej časti pri namibsko-zambijsko-zimbabwianskej hranici (táto časť sa inak volá aj „Corner of Africa“ alebo „Roh Afriky“, pretože v jednom bode susedia štyri krajiny) v Kasane všetko fungovalo, nazval by som to priam „masovým turizmom“, lebo tá časť je asi tak všetko z Botswany, čo bežné cestovné kancelárie ponúkajú. Ale našim mottom je: „Keď do novej krajiny, tak poriadne!“, preto sme sa rozhodli ísť hlbšie, prejsť národný park Chobe, časť Linyanti, Savuti, rezervácie Moremi, prejsť do Makgadigadi Pans a nakoniec to najťažšie, divoké a pusté Kalahari. Deň prvý, vybrali sme sa nádhernou asfaltkou z Kasane do Linyanti, kde bol lokalizovaný náš kemp, kde sme plánovali prenocovať. Všetko bolo OK asi 80 km, kde sa zrazu zmenila asfaltka na piesok a hneď po 500 metroch sme aj s našou novou Toyotou Hilux zapadli. Najprv sme si mysleli, že sme museli niekde zísť z cesty, no po tom, ako nás lokálny macher vytiahol z piesku, oznámil nám, že takto to je až po Linyanti, čiže ďalších 78 km. Iba podotknem, zapadli sme na začiatku po cca 500 metroch!!! Haluz, otázka bola, pokračujeme ďalej? Neprešli sme 500m bez toho, aby sme zapadli, ako prejdeme ďalších 78 km? Potľapkali sme po pleci lokálneho machra, aby nám dal rýchlokurz tipov a trikov šoférovanie v hlbokom piesku (aj keď sme mali nejaké teoretické skúsenosti z Čadu, kde sme prešli celou Saharou niekoľko tisíc kilometrov, predsa len, tam sme mali profesionálnych šoférov). Alfa a omega je vypustiť si pneumatiky, no nikde sme nevedeli nájsť tlakomer, tak sme si netrúfali ich vypúšťať. Stále sme nevedeli, či pokračovať, alebo nie. Občas je zábavné, ako ľudia z podobných kútov sveta podobne rozmýšľajú a plánujú. O nejakú tú chvíľu prišli dvaja Poliaci, susedia. Približne rovnako nepripravení ako my, ale že určitú časť cesty pôjdeme spolu, ani oni nemajú spustené kolesa, rovnaký problém, ale ideme na to, Slovania sa spoja proti divočine!!!! Celý čas sme nemohli spomaliť pod 60-70 km/h, inak by sme boli zapadli. Svätoplukovská súdržnosť bola fajn, až kým sa nám nerozdelili cesty. Boli sme na 47. kilometri, to znamená, že nám ostávalo ešte 31 km do kempu, cesta sa zlepšila a my sme si mysleli, že máme vyhraté. Po 20 km naozaj ťažkého, ale ako-tak priechodného pieskového terénu, sme zapadli 11 km pred kempom Linyanti. Prvá snaha podkopať neskutočne zahrabanú vyše dvojtonovú Hiluxku bola márna, slnko na nás pálilo, slony a byvoly chodili okolo, no najviac sme sa báli levov, ktoré nás už mohli dlhší čas sledovať a čakať na tu správnu chvíľku, aby na nás zaútočili... Na hady a ostatnú háveď sme ani nemysleli... Tak sme sa rozhodli, že si sadneme do auta a budeme čakať, až niekto príde a pomôže nám. Povedali sme si, máme vodu, stehná z KFC, konzervy: losos, tuniak, paštéky (ako správni slovenskí turisti), rum, uhorky, papriku, cibuľu, chlieb, tak tu vydržíme aj 6-7 dní a pravdepodobne (asi, dúfam) nás moja žena začne hľadať po 3 dňoch, ak sa jej neozvem z mesta Maun, kde bol náš prvý cieľ. To bola naša jediná nádej. Tak sme prestali hrabať pod autom. Rozhodli sme sa, že o 16:00 si všetko prehodíme z korby do vnútra auta, aby sme nemuseli chodiť von po tme, kedy sú zvieratá v divočine najaktívnejšie. Ako sme si upratali veci, pripravili jedlo, pitie, mikiny, aby nám nebola v aute v noci zima, tak sme sa pousmiali a vytiahli vodku, že toto treba zapiť, sme správni Slováci, historka to bude dobrá, ak sa nám ju podarí niekomu raz rozprávať. Tak sme si uliali každý do svojho kalíšteka a dali si po dva poldeci. V tom momente sme zazreli, že prichádza nejaké auto, netrpezlivo sme čakali, najprv sme dúfali, že to budú nejaký vojaci alebo rangeri, alebo niečo podobné, len nie turisti ako my alebo Poliaci, lebo zapadnú vedľa nás. Samozrejme, boli to turisti, no tentoraz Nemci. Boli super, hneď sa vedľa zastavili a že pred 20 km zapadli aj oni a bojovali, že nám idu pomôcť. Mali lopatu, lyže, tlakomer, proste plnú výbavičku, ako sa na Nemcov patrí. Najprv sme vypustili kolesá z 3 na 1,5 atmosféry, potom vyhrabali cely podvozok a s pomoc lyží sme sa pohli. Sprevádzali nás až do kempu, spoločne sme prešli dokonca aj nepríjemnejšie úseky než tie, kde sme zapadli, no spustené pneumatiky nám poskytli úplne iný pohľad na šoférovanie v piesku. Tesne po západe slnka sme sa dostali do kempu, dali si ešte po poldeci, ponúkli aj našich nemeckých dobrodruhov a v noci v stane za ničím nenahraditeľných zvukov africkej divočiny sme rozmýšľali, čo prinesie nový deň. Naši nemeckí kamaráti nám tentoraz pomohli, aby sme nemuseli nocovať ktovie koľko dní v aute uprostred divočiny a nakoniec sme sa spolu dostali do kempu. Ale toto všetko je len začiatok tripu a nás čakalo ešte ďalších 6 podobných dni. Na druhý deň ráno sme sa vybrali za rangermi, aby nám poradili, aké sú cesty smerom ďalej na juh ku kempu Savuti, kde sme plánovali prenocovať najbližšie. Vďaka bohu, poradili nám inú cestu, než sme predtým pozerali na mape (tá bola tradične pod hlbokým pieskom). Nová cesta bola tiež piesková, ale nie nepriechodná a s vypustenými kolesami sme to bez väčších problémov zvládali. Príroda, ktorú sme míňali cestou, bola rajom pre oči, po močariskách sa potulovalo nespočetne veľa stád slonov, rôzne druhy antilop, žirafy a divé svinky. Cesta dp Savuti teda bola, na rozdiel od predošlého dňa, plná idylky a užívania si divočiny. Keď sme neskôr v ten deň dorazili až do kempu Savuti, hneď nás čakal luxusný pohľad na troch lenivých levov, ktorí sa vyvaľovali hneď vedľa cesty. Keď sme ich z tesnej blízkosti a bezpečia auta fotili, iba ledabolo hodili hlavou a ďalej trávili obsah svojho žalúdka (čokoľvek to už bolo). Tak sme jedným kolesom zišli trochu z cesty, aby sme im neprešli veľké laby. Noc sme prespali už tradične pod stanmi a boli sme zvedaví, čo prinesie ďalší deň. Vyrazili sme hneď ráno, pretože nás čakal pomerne dlhý presun krížom cez rezerváciu Moremi až k ďalšiemu kempu. Ešte v Savuti sme si do auta zobrali dvoch domácich, ktorí potrebovali odvoz do Maunu (náš smer). Klasickí Afričania typu Hakuna matata (prekl. žiadny problém), tvrdili nám, že cestu dobre poznajú a pomôžu nám dostať sa pár kilometrov od nášho cieľa. Len na doplnenie, v Botswane, hlavne v národných parkoch, je akékoľvek značenie ciest absolútne mizerné, GPS veľmi zradné, skôr dopletie, než pomôže, takže sa dosť ťažko orientuje. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov, po ktorých sme si uvedomili, že naši milí spolucestujúci nás síce s úsmevom navigujú, no sami presne nevedia kade. Nakoniec, po niekoľkých zablúdeniach sme sa dostali (aj s pomocou protiidúcich áut) na správny smer. Prišli sme do bodu, kde sa naše cesty rozdvojovali, tu sme si spokojne dali pivo s vedomím, že kemp máme približne 15 kilometrov ďaleko. Keď sme dorazili, musel som skonštatovať, že to je asi najkrajší kemp, kde som kedy na safari nocoval. Plný zvierat naokolo, večer zvuky slonov, levov, hrochov a desiatok ďalších druhov zvierat. To všetko v idylke akácií a západu slnka. Ráno sme sa zobudili do ďalšieho akčného dňa. Keď idete na safari, častokrát pri vstupe do parku dostanete nejaký ten reklamný prospekt, kde je buď mapa, alebo zoznam zvierat, ktoré v parku možno nájsť, niečo o histórii parku či aktivitách, ktoré sa tam dajú robiť. No a každý správny obsedantno-kompulzívny maniak má nutkanie vyčiarkať celý check list zvierat, ktoré v parku žijú (aj keď vôbec netuší, ako drvivá väčšina z nich vlastne naživo vyzerá). Rovnako sme sa teda aj my pustili do stopovania divokej zveri. Predierali sme sa stádami slonov, antilop, sledovali hrochy, žirafy s hlavami v korunách pichľavých akácií, kadejaké opice, prasiatka a pevne sme dúfali, že sa nám podarí zbadať aj niečo vzácne. Asi si teraz poviete, že sme nevďační, že nám „klasická“ africká divočina nestačí, ale uvidieť takého pangolina alebo aj pekného veľkého hada... Nestalo sa, škoda. Postupne sme sa presúvali k mestu Maun, kde sme mali konečne prenocovať v hoteli, dať si poriadnu sprchu a najesť sa v reštaurácii. A vybaviť čerešničku nášho výletu. Hneď po príchode do Maun sme sa vybrali na letisko, aby sme si zabookovali malé lietadielko a preleteli ponad slávnu deltu rieky Okavango. Delta Okavanga je jedinečná tým, že je to jediná vnútrozemská delta rieky na svete (aspoň podľa toho, čo viem). Hektolitre sladkej vody sa strácajú v púšti Kalahari, no ešte predtým za sebou zanechávajú bažiny, močiare a veľmi úrodnú a zelenú krajinu – raj pre zvieratá. A pre nadšených cestovateľov. Podarilo sa nám vybaviť 6 miestny letúň a naše vzdušné dobrodružstvo sa mohlo začať. Pocity z nasledujúcich 2 hodín iba ťažko opísať, bolo niečo úžasné. Už sme leteli ponad Viktóriine vodopády – to bola tiež pecka, no toto bolo niečo celkom iné. Z výšky (občas nie až tak veľkej) sme sledovali stáda slonov, byvolov, zebier a kadejakej ďalšej zveri, ako sa presúvajú v šachorí. Dostali sme sa na miesta, kde sa dostať autom je nemožné, kde majú zvieratká pokoj od turistov, kde je nedotknutá príroda. Stojí za to letieť aj vrtuľníkom, pretože dokáže visieť na jednom mieste a zísť ešte nižšie, prípadne aj pristáť na suchšej zemi v tesnej blízkosti zvierat. Po príchode z letiska sme si šli konečne oddýchnuť do hotela, samozrejme, skončili sme však na lokálnej tancovačke v nejakom ich „kultúrnom dome“ a nakoniec na lokálnej diskotéke až do štvrtej ráno. Ďalší deň (nie moc oddýchnutí) sme sa pokračovali do Soľných plání Makgadikgadi. Cesta opäť začala dobrodružne, nevedeli sme totiž nájsť vchod do parku a vôbec sme netušili aké budú cesty v parku. Nakoniec sme všetko našli a aj cesty boli OK. Soľné pláne by som asi najvierohodnejšie prirovnal k wastelands v hre Fallout, ak ste to niekedy hrali a ak nie, tak si proste predstavte nejaký post-apokalyptický film, do ktorého by bolo Makgadikgadi skvelá kulisa. Sem-tam nám po obzore prešli oryxy a tak, no fascinujúce boli pohľady na absolútnu pustatinu. Doteraz by som neveril, že absolútne nič môže byť také pekné. Ubytovali sme sa v peknom kempe, ktorý mal príznačný názov Tree Island Camp  a užili sme si príjemný večer pri ohni a zázvorovici. Na druhý deň sme sa prevážali krížom-krážom po pláňach Makgadikgadi, síce málo zvierat, ale vzhľadom na to, aké to bolo suché sme ich ani veľa nečakali. Ďalší plánbol presunúť sa sa do púšte Kalahari, no musím s hlbokým zármutkom priznať, že asi zvíťazila naša obrovská únava nad chuťou po ďalšom dobrodružstve (a útrapách) a rozhodli sme sa, že tento bonbónik si užijeme pri našej ďalšej návšteve Botswany. Pomaly sme sa druhou stranou Botswany vracali späť do Gaborone, kde sa náš výlet začal a, žiaľ, aj pomaly končil. Cestou sme ešte skočili do Molodi Naute Rezervácie, kde sme mohli zblízka sledovať gepardy, žirafy, nejaké antilopy, zebry, hrochy a krokodíly. No a ako by som to celé zhodnotil? Celkovo som bol z návštevy Botswany veľmi spokojný, je to absolútne dokonale prírodná krajina, kde radšej nepostavia ani asfaltové cesty, ani plot pre zvieratá, len aby zachovali originalitu prírody. Je to síce náročná cesta, ale mimoriadne dobrodružná (z toho dôvodu do tejto krajiny organizujeme iba jeden zájazd ročne, ktorý musí byť dokonale naplánovaný a na všetko musíme byť do bodky pripravení – samozrejme, zájazd sa dá objednať aj na mieru, keby niekto veľmi chcel). A posledné slová do bitky: Tešíme sa na ďalšiu výpravu a na ďalšie dobrodružstvá z tejto krajiny! Autor: Zoltán Komlósi