<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Ázia

Izrael, Palestína a Mŕtve more

Túto krajinu zvyknú nazývať aj Svätá zem. Miesto s neskutočne bohatou históriou a nádhernou prírodou. Poďte sa s nami presvedčiť, či je Mŕtve more naozaj také slané, ako sa o ňom hovorí.

TRVANIE ZÁJAZDU
6 dní
KRAJINY
Izrael
NÁROČNOSŤ
Nízka
CENA ZA OSOBU
od 990,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

20 ďalších
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Nazaret
2. Yardenit
3. Bental
4. Jeruzalem
5. Betlehem
6. Jericho
7. Mŕtve more
8. Masada

Doplnkové služby

Základne A1 storno poistenie
2,90 € /OS./DEŇ
Letiskový transfer Bratislava - Viedeň - Bratislava
20,00 € /OS.
Privátna izba
230,00 € /OS.
Profesionálne fotky
45,00 € /OS.

Vyberte si termín

12.2.2021
-
17.2.2021
termín v minulosti
990,00 €
31.3.2021
-
05.4.2021
Novinka!
1 190,00 €
16.9.2021
-
21.9.2021
18.11.2021
-
23.11.2021
Na vyžiadanie
Na vyžiadanie

Ďalšie informácie

ITINERÁR:

1. Deň: Viedeň – Tel Aviv

Odlietame z Viedne a prilietame do Tel Avivu. Hneď po prílete nestrácame čas a presunieme sa do Nazarethu. Nazareth je mesto v severnej časti Izraela, v Galilei. V Novom zákone je toto mesto opísané ako domov Ježiša a ako také je centrom kresťanskej púte, v mnohom sa spájajúce s biblickými udalosťami. 

Pozrieme si Kostol sv. Jozefa, Medzinárodné centrum Márie Nazaretskej, hneď za ulicou od týčiacej sa baziliky Zvestovania, ktorá pripomína jej súhlas stať sa matkou Božieho Syna. Baziliku Zvestovania – miesto, kde anjel Pána zvestoval Panne Márii.   

2. Deň: Nazareth – Golanské výšiny – Jeruzalem

Presunieme sa ku Golanským výšinám. Navštívime miesto Yardenit – dá sa tu okúpať na posvätnom mieste rieky Jordán, bol tu pokrstený aj Ježiš Kristus. Biela synagóga a Kafarnaum je miesto, kde Ježiš Kristus vzkriesil Jairovu dcéru. Navštívime aj miesto Tabgha, kde sa traduje, že Ježiš Kristus nasýtil 5 000 ľudí z 5 chlebov a 2 rýb. 

Vyjdeme si aj kopec Bental. Sú tu neskutočné panoramatické výhľady na Golan a dokonca na Sýriu. Bol miestom odvážnej bitky, ktorá sa odohrala počas izraelskej vojny o Golan.  

3. Deň: Jeruzalem

Celodenná prechádzka Jeruzalemom nás zavedie do rôznych štvrtí tohto starobylého mesta. Prejdeme si židovskú, arménsku, kresťanskú a aj moslimskú štvrť a popri tom navštívime a pozrieme si mešitu Al Aksa, čo je tretie najposvätnejšie miesto moslimov a Chrám skaly, miesto kde stál kedysi Šalamúnov chrám – miesto odkiaľ vyhnal Ježiš kupcov a je to posvätné miesto všetkých židov. Veľmi známy múr nárekov, obrovský rad kameňov z čias Herodesa, dlhý až 14 metrov a je to najsvätejšie miesto všetkých židov, ktorí sa tu modlia a očakávajú príchod Mesiáša. Pri Olivovej hore si povieme viac o zvykoch ortodoxných židov a prejdeme aj Getsemanskou záhradou, kde bola nanebovzatá Panna Mária a nachádza sa tu jej prázdny pomyselný hrob. Prejdeme aj horou Sion, miestom poslednej večere a nanebovstúpenie Panny Márie a posledného odpočinku kráľa Dávida. Prejdeme aj popod Damašskú bránu. Cez údolie Kidron prejdeme až na Via Dolorosa, kadiaľ Ježiš niesol svoj kríž po ceste k ukrižovaniu. Táto cesta má 9 zastavení a dostaneme sa aj k bazilike Svätého hrobu.   

4. Deň: Jeruzalem - Jericho - Betlehem – Ein Bokek

Ráno sa vyberieme do palestínskej časti. Naše kroky budú smerovať do mesta Betlehem. Dostaneme sa na hlavné námestie Manger Square, kde sa nachádza jedno z najsvätejších kresťanských miest – chrám Narodenia Pána, ktorý bol postavený nad miestom, kde sa narodil Ježiš Nazaretský. Do chrámu sa vchádza malým priechodom, aby bol každý návštevník nútený sa zohnúť (pokloniť) a vyjadriť tak svoju pokoru. Navštívime aj Betániu, kde sa nachádza Lazarova hrobka. Spravíme si krátku návštevu najstaršieho mesta Jericha, odkiaľ pekne uvidíme Horu Pokušenia, kde Ježiš 40 dní odolával diablovi. Presunieme sa smerom k mŕtvemu moru na Ein Bokek.  

5. Deň: Ein Bokek – Masada – Tel Aviv

Okúpeme sa v slanom bezodtokovom jazere, v Mŕtvom mori. Jeho povrch leží 392 metrov pod hladinou mora a obsahuje 10-krát viac soli ako obyčajná morská voda. Ak si chcete zaplávať, ste na zlom mieste. More má blahodárne účinky, ale dá sa v ňom iba namočiť, sedieť, ležať. Presunieme sa do NP Masada. Na vrchole je staroveká pevnosť postavená Herodesom Veľkým a v 1.storočí pred Kr., počas prvej židovskej vojny, sa stala posledným miestom odporu židovských povstalcov proti Rimanom. Je odtiaľto perfektný výhľad na okolitú krajinu. Navečer sa presunieme opäť do Tel Avivu.

6. Deň: Tel Aviv – Viedeň

Doobeda odlietame domov z Tel Avivu. Plní dojmov a zážitkov prichádzame na letisko do Viedne.

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede
  • Letiskové poplatky
  • Privátny transport v rámci celého zájazdu 
  • Ubytovanie v 3* hoteloch s raňajkami (na vyžiadanie a s príplatkom možná aj vyššia trieda) 
  • Vstup do národného parku Masada
  • Vstupné do kostolov a pamiatok
  • Lokálneho sprievodcu podľa potreby
  • Slovenského sprievodcu počas celého zájazdu
  • Asistenčné služby CK BALOO

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie 
  • Sprepitné 
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného)

___________________________________________________

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Thajsko
Večne živý Bangkok a Krabi
OD 1 890,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Alžírsko
Najväčšia krajina "Čierneho kontinentu" - Alžírsko
OD 2 290,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Konžská demokratická republika, Rwanda
Skryté poklady vysokohorského pralesa
OD 2 990,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Zanzibar
Zanzibar pre dobrodruhov
OD 1 390,00 € /OS.

Prečítajte si

Cestujeme s deťmi (počas prvých 6 mesiacov)

Cestovanie s deťmi je v poslednej dobe obľúbenou témou diskusie mnohých mladých rodičov. Zatiaľ, čo jedna strana má vyhranený názor, že malé deti netreba stresovať dlhým letom, či natriasaním sa v aute a najlepšie im je, keď majú svoj domáci zaužívaný režim a stereotypy, druhá časť rodičov argumentuje tým, že pre dieťa sú k jeho vývoju dôležité nové podnety a život rodičov sa predsa nekončí tým, že sa im narodia deti a musia ostať priklincovaní prvých päť (v prípade viacerých detí aj viac) rokov doma. Úplnú pravdu asi nenájdeme na strane jednej ani druhej. Je síce faktom, že pre deti je naozaj dôležité vytvoriť si návyky a mať svoj režim, no dvojtýždňová dovolenka ešte žiadnemu dieťaťu (a vonkoncom jeho rodičovi) neublížila, práve naopak, spestrila zaužívanú rutinu dní mamičiek na materskej dovolenke. Otázkou ostáva, v akom veku je aký typ dovolenky vhodný. Pravdepodobne sa všetci zhodneme na tom, že do ukončenia šestonedelia (prvých šesť týždňov po pôrode) z hľadiska pohodlia matky aj dieťaťa nie je najvhodnejšie prekonávať dlhé trasy. Rodičia sa so svojím novým prírastkom ešte iba zoznamujú (a on s nimi) a preto je najvhodnejšie byť v domácom prostredí. My sme sa na našu prvú dovolenku (10 dní v chorvátsku autom) vybrali, keď mala naša malá dcérka 2 mesiace. Išli sme autom a veľkou výhodou bolo, že takmer celú cestu do Chorvátska (a potom aj naspäť) prespala v autosedačke. 2-mesačné dieťa ešte nemá tak dobre vyvinutý systém regulácie telesnej teploty ako dospelý človek, preto je v tomto veku extrémne dôležité dbať na to, aby sa dieťa neprehrialo. Pobyt na priamom slnku sa v obedných hodinách vôbec neodporúča, ak je to nevyhnutné, nemal by presiahnuť pár minút, dieťa by malo mať na hlave ľahkú čiapočku alebo klobúčik proti slnku, pokožku vystavenú slnečnému žiareniu natretú kvalitným krémom s vysokým UV ochranným faktorom (50+) a oblečené ľahké priedušné oblečenie, ideálne z bavlny. Netreba zabúdať na potrebný zvýšený príjem tekutín, ak to dieťa bude tolerovať, tak okrem materského mlieka (prípadne mliečnej formuly) mu môžete dať aj trochu dojčenskej vody. Ak dieťa spí vonku v tieni v kočíku, kočík rozhodne ničím neprekrývajte. Zabránite tým prúdeniu vzduchu, teplota v kočíku sa značne zvýši a dieťaťu opäť hrozí riziko prehriatia organizmu. Priam ideálne sú však prechádzky pri zapadajúcom slnku po dlhej promenáde, či ranné kapučíno na čerstvom morskom vzduchu. No a či dieťa do 6 mesiacov počas dovolenky kúpať? V bazéne určite nie, voda je ošetrená chlórom a ten dráždi detskú pokožku. V mori tento problém nie je, dieťa môžeme skúsiť do vody ponoriť, treba však opäť myslieť na nedostatočnú reguláciu telesnej teploty, preto ho iba ovlažíme, aby sa pri dlhšom kúpaní nepodchladilo. Na prvý pohľad sa môže zdať, že s takým malým dieťaťom sa hádam na dovolenku ani nedá pobaliť, veď predsa potrebuje toľko vecí, ani nehovoriac o tom, že v lietadle je ešte batožina obmedzená. Opak je ale pravdou. Dnes už v každom lepšom hoteli, prípadne v apartmáne, majú na vyžiadanie k dispozícii (bez príplatku!) detskú postieľku aj s posteľným prádlom - aj keď to si odporúčam zobrať vlastné (nie všade pri praní používajú hypoalergénne pracie prostriedky), autosedačku (vajíčko) rovno využijete aj ako kočík (do auta nie je problém to nabaliť a v lietadle máte nárok na bezplatnú prepravu kočíka (čiže v prípade vajíčka aj autosedačky). Ak je dieťa kojené, o to väčšiu výhodu máte, že nemusíte nosiť (prípadne zháňať v obchodoch) mlieko. V prípade, že idete na odľahlejšie miesto, si akurát teda nabaľte plienky (do vychytených stredísk netreba, v obchodoch tam nájdete všetko). Zostáva už iba oblečenie, zopár obľúbených hračiek, nejaká tá dojčenská voda a detská kozmetika (vrátane opaľovacieho krému!). Odporúčame pred dovolenkou navštíviť aj pediatra a poradiť sa s ním, čo robiť v prípade základných zdravotných problémov. My sme išli na dovolenku do Chorvátska aj so starými rodičmi, takže keď sme si našu malú postriedali, tak sme si oddýchli všetci. Počas svojej druhej dovolenky mala už naša malá 5 mesiacov a my sme sa rozhodli skúsiť trochu exotickejšiu destináciu. Počas upršaného novembra sme sa vybrali na Seychely. Dlhý let s malým dieťaťom znie odstrašujúco, no dokonca aj v prípade, ak s ním ide iba jeden rodič, je to zvládnuteľné. Treba to priam využiť, pretože dieťa do 2 rokov cestuje iba za zlomok sumy ako v staršom veku. Na let sa, však, treba pripraviť už dopredu. Letecká spoločnosť síce eviduje, že na palube bude malé dieťa, to však neznamená, že automaticky dostane benefity, na ktoré má (zadarmo) nárok. Kontaktujte teda spoločnosť a vyžiadajte si miesto na sedenie v rade, kde sa dá namontovať "bassinet". Bassinet je niečo ako mini postieľka, ktorá sa namontuje do steny pred sedadlom a dieťa v nej môže počas letu nerušene spať a rodič, ktorý s ním cestuje, tak má pohodlie ako ostatní pasažieri. Možnosť bassinetu ponúkajú najmä interkontinentálne lety a väčšie lietadlá. Ak letíte napríklad do Grécka alebo Turecka, je možné, že lietadlo túto výbavu nebude mať. Myslím však, že 2-hodinový let sa dá vydržať aj s dieťaťom na rukách. Ďalší servis, na ktorý máte nárok, ale väčšinou treba minimálne 24 hodín pred letom oň požiadať je dojčenská strava. Ak ste už svojmu potomkovi začali dávať príkrmy, tak túto možnosť určite oceníte. Väčšinou ide buď o ovocnú výživu (väčšinou bez pridaného cukru) alebo zeleninové pyré. Niekedy k tomu dokonca býva aj dojčenské mlieko. Ak počas letu niekde prestupujete, treba si zarezervovať miesto + bassinet aj dojčenskú stravu na oba lety! Pri checkovaní batožiny sa checkuje aj kočík. Máte možnosť buď dať ho do podpalubia už na začiatku spolu s ostatnou batožinou, alebo ho iba označiť a personálu odovzdať až priamo pri nástupe na palubu, čiže ho ešte môžete využiť počas presunov na letisku. Ak prestupujete, tak pri opúšťaní lietadla požiadajte personál, aby Vám znovu dali kočík, inak ho automaticky preložia na ďalší let a Vy si ho budete môcť vyzdvihnúť až so zvyšnou batožinou. Ak necestujete s kočíkom, namiesto neho môžete zadarmo transportovať napríklad autosedačku. Ďalšia veľká výhoda cestovania s deťmi je, že všade máte prioritný servis. Nemusíte teda čakať v radoch na zacheckovanie batožiny, ale automaticky sa postavíte do VIP radu. Pri bezpečnostných kontrolách idete hneď dopredu a pri nástupe do lietadla máte tiež prednosť pred ostatnými pasažiermi. Let s dieťaťom býva väčšinou pozitívnym zážitkom, letušky majú detičky radi a prinesú im aj hračky (promo leteckej spoločnosti). Pobyt samotný bol vynikajúci, pláž s bielym pieskom a plytká voda sú pre detičky ideálne, aj v tomto vekovom období však treba dbať o detskú pokožku, najmä na jej ochranu pred slnkom. Celý jeden deň sme s požičaným autom brázdili po ostrove Mahé a objavovali krásne zákutia. Cesta domov bola rovnako bezproblémová ako cesta tam. Na záver ešte možno malý detail. Ak zbierate míle, za detskú letenku (do 2 rokov) sa Vám míle nepripočítavajú :-((. V znamení cestovania s deťmi pokračujeme aj v ďalších častiach našich cestovateľských blogov. Zostaňte s nami! Autor: Mária Komlósi

Naša cesta do Konga za horskými gorilami

Po prebrázdení safari parkov vo východnej Afrike, niekoľkonásobnom splavení Nílu, kúpaní sa v jazerách Veľkej priekopovej prepadliny, preskúmaní vodopádov či po mnohých humanitárnych akciách sme sa rozhodli, že dospel čas na vychýrené stopovanie horských goríl. Táto aktivita je dostupná v troch krajinách Východnej Afriky - v Rwande, v Ugande a v Kongu (KDR). My sme sa rozhodli pre cenovo dostupnú dobrodružnú variantu v Kongu. Gorily tu žijú v pralese Národného parku Virunga, v najstaršom africkom pralese. V konžskom lese žije najväčší počet goríl (aj keď jedna rodina sa nedávno "presťahovala" do Rwandy), čo okolité krajiny ťažšie znášajú a dávajú do sveta vedieť, že Kongo je nebezpečné, turistov napádajú rebeli, zabíjajú strážcov parku atď. Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne a na týchto tvrdeniach je naozaj čosi pravdy. Nedávno rebeli naozaj zabili 5 rangerov a šoféra, no toto sa stalo vo vzdialenej časti parku (asi 200 km severnejšie od miesta, kde sa chodí za gorilami), ktorá je dlhodobo známa tým, že v divočine nežijú iba zvieratá, ale aj protivládni povstalci. S prvým ranným svetlom prechádzame rwandsko-konžskou hranicou až podozrivo hladko (a za krátku dobu) a pri rampe do Konga sa stretávame s naším dobrým kamarátom Barackom a jeho šoférom, ktorí nás majú brať až k hraniciam pralesa. Barack je super parťák, taký typ Afričana "hakuna matata", nič nie je problém, všetko sa dá vybaviť (čo v Kongu aj do bodky platí, najmä keď máte nejaké tie doláre navyše), so stálym úsmevom na tvári a trefnými poznámkami. Pôvodom je Rwanďan, no srdcom Konžan. Pri príchode do Gomy, mesta hneď za hranicami, ktoré je baštou MONUSCO - najväčšej a najdrahšej mierovej misie OSN na svete, akurát preberáme tému podplácania konžských úradníkov na hraniciach a rôznych situáciách, kedy pýtajú úplatky. Tak napríklad, ak nie ste zaočkovaní proti žltej zimnici (resp. ak nemáte o tom potvrdenie), tak môžete vojsť do krajiny za extra 100 dolárov, ktoré si úradník bez akejkoľvek hanby a snahy utajiť úplatok strčí do vrecka. "Sto dolárov za osobu len kvôli tomu, že si niekto zabudne zdrap papiera o očkovaní?" Pýtam sa, pretože táto suma sa mi zdá dosť vysoká dokonca aj na Kongo. Barack mi s vážnosťou odpovedá: "Yes, hundred dollars. Officers are very funny..." V krátkosti sa zastavujeme v kancelárii správcu parku Virunga, aby sme si vyzdvihli potvrdenie na stopovanie goríl. Zatiaľ sa tu zbierajú aj ďalšie autá s turistami a rangeri. Po asi 20 minútach, keď sa konečne všetci zozbierali, vyráža konvoj 5 terénnych áut s turistami a motorka, na ktorej sedí ranger s puškou na čele aj na chvoste konvoju. Šinieme si to cez rušné ulice Gomy a pri výjazde z mesta je krížom cez cestu postavená prvá home-made drevená rampa urobená z bambusu. Pri nej stojí postarší chlapík vo vyšedivenej šiltovke a pýta prvých 5 dolárov za prejazd. Po pár zdvorilostných frázach, ktoré si vymenil v miestnom jazyku s Barackom nám s krútením hlavy a dlhým nosom otvára "rampu". Keby sme nemali Baracka, tu by sme prišli o prvých 5 dolárov. Za čo? No za nič. Iba preto, že by sme chceli ísť ďalej. Definitívne opúšťame Gomu. Pri ceste stojí tabuľa, kde je farebne vyznačená aktivita neďalekého stále aktívneho vulkánu Nyiragongo, ktorý za posledných 40 rokov dva razy pochoval mesto Goma pod vrstvu lávy, spolu s pokynmi vo francúzštine, ako postupovať pri hroziacej erupcii. Rušné ulice sa pomaly menia na ojedinelé malé obchodíky pri ceste a autá a motorky nahrádzajú unikátne drevené trojkolky. Pod úpätím sopky Nyiragongo sa asfaltová cesta mení na poľnú. S dierami do výšky kolien, blatom, mlákami a ostrými kameňmi. Prejsť nasledujúcich 30 kilometrov nám zaberá vyše hodiny, každých pár kilometrov vidíme malé stany, pred ktorými sedia dvaja - traja vojaci. Pri chaotickej politickej situácii v Kongu možno len ťažko povedať, kto je "zlý a dobrý", pretože svoju pravdu majú aj vláda a vojaci, aj OSN, aj rebeli a povstalci. Pýtame sa teda Baracka, či vojaci nie sú nepríjemní na civilistov, prípadne turistov. "Noooo, they are good. Very stupid," uznanlivo odpovedá Barack. Konečne odbáčame z "hlavnej cesty" smerom do kopcov pokrytých hustým lesným porastom. Po ďalších 20 minútach prichádzame k rangerskej stanici a východziemu bodu na stopovanie goríl. Raňajky sme nestihli, keďže sme z hotela odchádzali pred pol šiestou ráno a na stole sa na mňa usmievajú muffiny a šálky na čaj. Pod nimi cenovka 2 doláre za každé. Uff, pri tej cene za gorily teda mohli aspoň túto pozornosť ponúknuť zadarmo. Nasledovalo krátke poučenie o tom, ako sa správať v pralese (nehádzať odpadky a ak na nás náhodou nečakane príde potreba, treba si vykopať jamu, vykonať potrebu a potom jamu po sebe zakopať). Na tabuli sú rozpísané gorilie rodiny, ktorá má koľko členov a kde sa zhruba nachádza. Dnes nás je 16 turistov, rozdeľujeme sa teda do 3 skupiniek a s každou skupinkou idú dvaja rangeri. Počasie sa zatiaľ ako tak drží. Je apríl, čo je najdaždivejší mesiac veľkého dažďového obdobia a my ideme do najväčšieho dažďového lesa v okolí. Toto veští iba jedno - veľký a silný dážď. Ach, prosím, prosím, nech prší až podvečer, modlím sa. Konečne vyrážame. Slovenský párik, francúzsky párik, čínsky párik, náš sprievodca Boss Jeremy s vysielačkou a ďalší ranger. Po prekročení natiahnutého drôtu, ktorý predpokladám, že slúži na oddelenie malého parkoviska od pralesa, sa blatová cestička rýchlo zužuje a sprava aj zľava hustne krovie. Jeden za druhým (na čele s Bossom Jeremym) kráčame vopred. Sem tam prekročíme korene stromov, či podlezieme liany. Po asi polhodine Boss Jeremy zastane a ukazuje na úzky konár, ktorý zasahuje do cesty. Treba ho rýchlo podliezť, pretože po ňom lezie nespočetne veľa červených lesných mravcov. OK, tak rýchlo idem prvá, za mnou lezie čínsky párik. Mladá Číňanka, ktorá je obutá skôr na aerobik než do dažďového pralesa s členkovými ponožkami a riflami zrazu začne jajkať. O-ou, mravce je vliezli do topánky a pod rifle. A štípu. A asi to bolí. Jej partner s dlhým copíkom pripomínajúci Sandokana jej pomáha rýchlo mravce oprášiť a obuť sa. Rýchlo ešte dve - tri fotky doštípaného lýtka do obrovského smartfónu a ide sa pralesom ďalej. Po ďalšej hodine predierania sa húštinou a presekávania si cesty mačetou sa za pomoci vysielačky dostávame k ďalším dvom rangerom, ktorí stopujú gorily a hovoria, že sú asi 100 metrov za kopcom. Super, konečne sme ich našli! A ani neprší! A v tom mi na čelo spadne prvá obrovská kvapka. Vzápätí ďalšia na krk. Rýchlosťou blesku si dávam dolu ruksak, vyťahujem šušťáčku a na ruksak naťahujem nepremokavý obal. Asi sekundu po tom, ako si natiahnem na hlavu kapucňu sa spúšťa taký lejak, že mám šušťáčku úplne premočenú a bojím sa pomyslieť na to, ako asi vyzerajú pasy v prednom vrecku ruksaku. Nasledujeme rangerov do lesa, kde dážď pomedzi listy stromov dopadá menšou intenzitou. Prechádzame cez kopec, no gorily nikde. Asi sa aj oni išli skryť pred dažďom. Tak ich stopujeme ďalej a naozaj, po asi 15 minútach ich konečne nachádzame. Čas nasadiť si na tvár chirurgickú masku. S gorilami máme spoločných vyše 95% DNA, čo okrem iného znamená aj to, že sme náchylní na rovnaké ochorenia. Aby sme sa teda vzájomne náhodou niečím nenakazili, je povinné v prítomnosti goríl nosiť na tvári masku. My, Francúzi a rangeri máme masky chirurgické, čo sme dostali ešte pred vstupom do lesa, Číňania majú vlastné, čierne, z nejakého čudného materiálu. Obchádzame veľký listnatý krík a za ním sa vo vysokej tráve kŕmi tenkým konárikom s mladými lístočkami malá gorila. Zvedavo na nás pozrie ako vychádzame spoza kríka. Očividne je na turistov zvyknutá, pretože vydáva nejaký priateľsky znejúci zvuk a vôbec sa nedá pri kŕmení rušiť. Úžasné. Čierny hustý premočený kožuch, veľké ploché nozdry, nažltlé zuby s malým konárikom medzi nimi, šikovné tmavé prsty a zvedavo-priateľský výraz tváre. Tesne vedľa Bossa Jeremyho zrazu na zem dopadá prúd vody z koruny veľkého bambusu. Boss Jeremy odskočí a z bambusu vykukne druhá, tentokrát dospelá gorila s malým mláďatkom na chrbte, ktorá práve skoro osprchovala Bossa Jeremyho svojou malou potrebou. Ostatní rangeri to považujú za dosť smiešne. Po chvíli ukazujú do húštiny, kde sa kŕmi ďalšia dospelá gorila. My turisti sa držíme v skupinke a nemo s úžasom pozeráme na tieto neopísateľné tvory z tesnej blízkosti (Číňanka odušu fotí, prihovára sa gorilám v Mandarínčine a natáča videá) a ostatní rangeri sa rozpŕchnu a hľadajú veľkého samca gorily so striebristou srsťou na chrbte, tzv. "Silverback-a". O chvíľu ho nájdu a volajú nás k nemu. Je asi o tretinu väčší ako dospelé samice a má výraz tváre, ktorý vyvoláva rešpekt. Ale asi len v západnej kultúre, pretože Číňanka k nemu nebojácne pristupuje bližšie, aby si ho odfotila. Ranger ju slušne upozorní, aby dodržiavala odstup. Boss Jeremy nám vysvetľuje, že gorilím samcom sa vo veku 15 rokov srsť na chrbte sfarbuje z čiernej na striebornú a podľa nej aj tento druh goríl nesie svoj názov. Gorily takto so zatajeným dychom sledujeme hodinu. Robíme nejaké fotky a zopár videí a potom nám Boss Jeremy oznámi, že je čas sa vrátiť. V nadmorskej výške takmer 2 400 metrov (aj keď tesne pod rovníkom) sa aj tak celá premočená trasiem od zimy, aspoň sa chôdzou naspäť zahrejem. V duchu sa teším, že si prezlečiem suché a čisté tepláky, termo tričko a suché ponožky, ktoré som si prezieravo zobrala so sebou. Cesta späť ide prevažne z kopca, takže napredujeme rýchlejšie. Dážď medzitým ustal, no cestičky sa premenili na bahno a čľapkanicu. Číňanka vo svojich aerobikových topánkach napreduje vopred viac po zadku ako po nohách. Všetci sa už ponáhľame naspäť, je nám zima, sme do nitky premočení a po uši zablatení. Ale zážitok stál za to! Tesne pred parkoviskom sa na nás spúšťa druhý lejak, mne to je už úplne jedno. V oboch topánkach mi čvachtá voda, kedysi biele ponožky sú totálne tmavohnedé, legíny mám na dvoch miestach roztrhané a dá sa zo mňa žmýkať voda. Konečne prichádzame k stanici rangerov, odkiaľ sme vyrazili. Barack stojí vo dverách a náramne sa začne smiať, keď nás zbadá. Podáva mi do ruky pero, aby som sa zapísala do knihy návštev a napísala spätnú väzbu, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Gorily boli úchvatné, prales nádherný, nedotknutý, prístup rangerov naozaj profesionálny, zážitok na celý život, hádam aj z fotiek a videí niečo bude. Prsty mám však také skrehnuté, že môj komentár je aj tak nečitateľný. Otváram ruksak, že sa idem prezliecť do suchých vecí. Vyťahujem tepláky, tričko, ponožky. Mokré, úplne mokré... Predstavím si takmer dvojhodinovú cestu späť na hranice, ktorú máme pred sebou. Takmer sa rozplačem od zimy a blata a sadám do auta. Vyťahujem rozmočené pasy, nech sa cestou aspoň trochu vysušia a začína sa natriasačka späť do Gomy. V horúcej sprche už v hoteli si premietam udalosti prežitého dňa, ponožky aj legíny sú už v koši, pasy ako tak vyschnuté (aj tak sú už plné, takže ich nie je veľká škoda). Potom si spomeniem na úžasné gorily, ktoré ako oáza pokoja obhrýzali vetvičky bambusov uprostred nedotknutej húštiny pralesa. A vrátila by som sa tam, aby som ich videla znovu, ale druhýkrát to bude inokedy ako v apríli... Autor: Mária Komlósi

Botswana, a.k.a. milujeme nedotknutú prírodu!

Botswana. Všetci moji africkí známi mi o tejto krajine hovorili ako o najvyspelejšej a najbezpečnejšej krajine južnej Afriky. Samozrejme, hneď ma to veľmi zaujalo a chcel som sa čím skôr o tom presvedčiť sám. Všetky okolité krajiny sme už navštívili, Botswanu sme si nechávali na koniec ako tú najvyspelejšiu a najbezpečnejšiu čerešničku. Uznávam, každá krajina je iná, všade je niečo lepšie, niečo horšie. O tom sme sa presvedčili hneď po príchode do Botswany. Ľudia sú milí (dobrá stránka), ľudia sú pomalí a dosť leniví (zlá stránka), čo im treba nechať je, že v krajine je naozaj bezpečne a v podstate tu všetko funguje, len nehorázne pomaly (čo väčšinu Európanov znervózňuje). Už hneď na letisku, kde som si po prílete chcel kúpiť lokálnu SIM kartu, to bolo o trpezlivosti. Najprv v stánku nebola predavačka, lebo vraj sedí na záchode. Asi pol hodine konečne prišla so širokým úsmevom na tvári (chvíľu som uvažoval, čomu ten úsmev pripísať). Ako som už spomenul, príjemná baba, ale pomalá. SIMku mi predala a vysvetlila mi, že si ju musím zaregistrovať sám a to tak, že zavolám na číslo, ktoré vytočila. Tam sa ozval týpek, ktorý sa vypytoval na otázky tipu: ako sa volám, kedy som sa narodil, kde som sa narodil a potom som mu musel vysvetliť, že SLOVAKIA je krajina a nie mesto. Najhoršie na tom bolo to, že som mu rozumel každé 3 slovo, lebo hovor sekal, pravdepodobne mal jeden z dobre známych čínskych mobilov, ktorých sú v Afrike medzi miestnymi tony. Po ďalšej kaskáde otázok ma to už fakt vytočilo, a vynadal som mu, že mu nič nerozumieť, nech si zaobstará normálny telefón a čo to má byť za štýl registrácie. Na to sa opýtal, či som turista, ja že áno! On na to „ahaaaa“, tak už nech mu len vysvetlím čo to teda je Slovakia a bude to OK. Nakoniec sa to podarilo a SIM karta bola na svete, zaregistrovaná, a mohol som si kúpiť extrémne drahé megabajty (2GB za 20€) s upozornením, že v parkoch to určite fungovať nebude ????. Ľudia, ktorí mi o Botswane hovorili, neklamali, len zrejme neboli trošku hlbšie v tej prírodnej časti, kam sme mali namierené my... Áno, bolo bezpečne, pekne, ľudia milí, cesty výborné (čo je v Afrike skôr rarita). V severnej časti pri namibsko-zambijsko-zimbabwianskej hranici (táto časť sa inak volá aj „Corner of Africa“ alebo „Roh Afriky“, pretože v jednom bode susedia štyri krajiny) v Kasane všetko fungovalo, nazval by som to priam „masovým turizmom“, lebo tá časť je asi tak všetko z Botswany, čo bežné cestovné kancelárie ponúkajú. Ale našim mottom je: „Keď do novej krajiny, tak poriadne!“, preto sme sa rozhodli ísť hlbšie, prejsť národný park Chobe, časť Linyanti, Savuti, rezervácie Moremi, prejsť do Makgadigadi Pans a nakoniec to najťažšie, divoké a pusté Kalahari. Deň prvý, vybrali sme sa nádhernou asfaltkou z Kasane do Linyanti, kde bol lokalizovaný náš kemp, kde sme plánovali prenocovať. Všetko bolo OK asi 80 km, kde sa zrazu zmenila asfaltka na piesok a hneď po 500 metroch sme aj s našou novou Toyotou Hilux zapadli. Najprv sme si mysleli, že sme museli niekde zísť z cesty, no po tom, ako nás lokálny macher vytiahol z piesku, oznámil nám, že takto to je až po Linyanti, čiže ďalších 78 km. Iba podotknem, zapadli sme na začiatku po cca 500 metroch!!! Haluz, otázka bola, pokračujeme ďalej? Neprešli sme 500m bez toho, aby sme zapadli, ako prejdeme ďalších 78 km? Potľapkali sme po pleci lokálneho machra, aby nám dal rýchlokurz tipov a trikov šoférovanie v hlbokom piesku (aj keď sme mali nejaké teoretické skúsenosti z Čadu, kde sme prešli celou Saharou niekoľko tisíc kilometrov, predsa len, tam sme mali profesionálnych šoférov). Alfa a omega je vypustiť si pneumatiky, no nikde sme nevedeli nájsť tlakomer, tak sme si netrúfali ich vypúšťať. Stále sme nevedeli, či pokračovať, alebo nie. Občas je zábavné, ako ľudia z podobných kútov sveta podobne rozmýšľajú a plánujú. O nejakú tú chvíľu prišli dvaja Poliaci, susedia. Približne rovnako nepripravení ako my, ale že určitú časť cesty pôjdeme spolu, ani oni nemajú spustené kolesa, rovnaký problém, ale ideme na to, Slovania sa spoja proti divočine!!!! Celý čas sme nemohli spomaliť pod 60-70 km/h, inak by sme boli zapadli. Svätoplukovská súdržnosť bola fajn, až kým sa nám nerozdelili cesty. Boli sme na 47. kilometri, to znamená, že nám ostávalo ešte 31 km do kempu, cesta sa zlepšila a my sme si mysleli, že máme vyhraté. Po 20 km naozaj ťažkého, ale ako-tak priechodného pieskového terénu, sme zapadli 11 km pred kempom Linyanti. Prvá snaha podkopať neskutočne zahrabanú vyše dvojtonovú Hiluxku bola márna, slnko na nás pálilo, slony a byvoly chodili okolo, no najviac sme sa báli levov, ktoré nás už mohli dlhší čas sledovať a čakať na tu správnu chvíľku, aby na nás zaútočili... Na hady a ostatnú háveď sme ani nemysleli... Tak sme sa rozhodli, že si sadneme do auta a budeme čakať, až niekto príde a pomôže nám. Povedali sme si, máme vodu, stehná z KFC, konzervy: losos, tuniak, paštéky (ako správni slovenskí turisti), rum, uhorky, papriku, cibuľu, chlieb, tak tu vydržíme aj 6-7 dní a pravdepodobne (asi, dúfam) nás moja žena začne hľadať po 3 dňoch, ak sa jej neozvem z mesta Maun, kde bol náš prvý cieľ. To bola naša jediná nádej. Tak sme prestali hrabať pod autom. Rozhodli sme sa, že o 16:00 si všetko prehodíme z korby do vnútra auta, aby sme nemuseli chodiť von po tme, kedy sú zvieratá v divočine najaktívnejšie. Ako sme si upratali veci, pripravili jedlo, pitie, mikiny, aby nám nebola v aute v noci zima, tak sme sa pousmiali a vytiahli vodku, že toto treba zapiť, sme správni Slováci, historka to bude dobrá, ak sa nám ju podarí niekomu raz rozprávať. Tak sme si uliali každý do svojho kalíšteka a dali si po dva poldeci. V tom momente sme zazreli, že prichádza nejaké auto, netrpezlivo sme čakali, najprv sme dúfali, že to budú nejaký vojaci alebo rangeri, alebo niečo podobné, len nie turisti ako my alebo Poliaci, lebo zapadnú vedľa nás. Samozrejme, boli to turisti, no tentoraz Nemci. Boli super, hneď sa vedľa zastavili a že pred 20 km zapadli aj oni a bojovali, že nám idu pomôcť. Mali lopatu, lyže, tlakomer, proste plnú výbavičku, ako sa na Nemcov patrí. Najprv sme vypustili kolesá z 3 na 1,5 atmosféry, potom vyhrabali cely podvozok a s pomoc lyží sme sa pohli. Sprevádzali nás až do kempu, spoločne sme prešli dokonca aj nepríjemnejšie úseky než tie, kde sme zapadli, no spustené pneumatiky nám poskytli úplne iný pohľad na šoférovanie v piesku. Tesne po západe slnka sme sa dostali do kempu, dali si ešte po poldeci, ponúkli aj našich nemeckých dobrodruhov a v noci v stane za ničím nenahraditeľných zvukov africkej divočiny sme rozmýšľali, čo prinesie nový deň. Naši nemeckí kamaráti nám tentoraz pomohli, aby sme nemuseli nocovať ktovie koľko dní v aute uprostred divočiny a nakoniec sme sa spolu dostali do kempu. Ale toto všetko je len začiatok tripu a nás čakalo ešte ďalších 6 podobných dni. Na druhý deň ráno sme sa vybrali za rangermi, aby nám poradili, aké sú cesty smerom ďalej na juh ku kempu Savuti, kde sme plánovali prenocovať najbližšie. Vďaka bohu, poradili nám inú cestu, než sme predtým pozerali na mape (tá bola tradične pod hlbokým pieskom). Nová cesta bola tiež piesková, ale nie nepriechodná a s vypustenými kolesami sme to bez väčších problémov zvládali. Príroda, ktorú sme míňali cestou, bola rajom pre oči, po močariskách sa potulovalo nespočetne veľa stád slonov, rôzne druhy antilop, žirafy a divé svinky. Cesta dp Savuti teda bola, na rozdiel od predošlého dňa, plná idylky a užívania si divočiny. Keď sme neskôr v ten deň dorazili až do kempu Savuti, hneď nás čakal luxusný pohľad na troch lenivých levov, ktorí sa vyvaľovali hneď vedľa cesty. Keď sme ich z tesnej blízkosti a bezpečia auta fotili, iba ledabolo hodili hlavou a ďalej trávili obsah svojho žalúdka (čokoľvek to už bolo). Tak sme jedným kolesom zišli trochu z cesty, aby sme im neprešli veľké laby. Noc sme prespali už tradične pod stanmi a boli sme zvedaví, čo prinesie ďalší deň. Vyrazili sme hneď ráno, pretože nás čakal pomerne dlhý presun krížom cez rezerváciu Moremi až k ďalšiemu kempu. Ešte v Savuti sme si do auta zobrali dvoch domácich, ktorí potrebovali odvoz do Maunu (náš smer). Klasickí Afričania typu Hakuna matata (prekl. žiadny problém), tvrdili nám, že cestu dobre poznajú a pomôžu nám dostať sa pár kilometrov od nášho cieľa. Len na doplnenie, v Botswane, hlavne v národných parkoch, je akékoľvek značenie ciest absolútne mizerné, GPS veľmi zradné, skôr dopletie, než pomôže, takže sa dosť ťažko orientuje. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov, po ktorých sme si uvedomili, že naši milí spolucestujúci nás síce s úsmevom navigujú, no sami presne nevedia kade. Nakoniec, po niekoľkých zablúdeniach sme sa dostali (aj s pomocou protiidúcich áut) na správny smer. Prišli sme do bodu, kde sa naše cesty rozdvojovali, tu sme si spokojne dali pivo s vedomím, že kemp máme približne 15 kilometrov ďaleko. Keď sme dorazili, musel som skonštatovať, že to je asi najkrajší kemp, kde som kedy na safari nocoval. Plný zvierat naokolo, večer zvuky slonov, levov, hrochov a desiatok ďalších druhov zvierat. To všetko v idylke akácií a západu slnka. Ráno sme sa zobudili do ďalšieho akčného dňa. Keď idete na safari, častokrát pri vstupe do parku dostanete nejaký ten reklamný prospekt, kde je buď mapa, alebo zoznam zvierat, ktoré v parku možno nájsť, niečo o histórii parku či aktivitách, ktoré sa tam dajú robiť. No a každý správny obsedantno-kompulzívny maniak má nutkanie vyčiarkať celý check list zvierat, ktoré v parku žijú (aj keď vôbec netuší, ako drvivá väčšina z nich vlastne naživo vyzerá). Rovnako sme sa teda aj my pustili do stopovania divokej zveri. Predierali sme sa stádami slonov, antilop, sledovali hrochy, žirafy s hlavami v korunách pichľavých akácií, kadejaké opice, prasiatka a pevne sme dúfali, že sa nám podarí zbadať aj niečo vzácne. Asi si teraz poviete, že sme nevďační, že nám „klasická“ africká divočina nestačí, ale uvidieť takého pangolina alebo aj pekného veľkého hada... Nestalo sa, škoda. Postupne sme sa presúvali k mestu Maun, kde sme mali konečne prenocovať v hoteli, dať si poriadnu sprchu a najesť sa v reštaurácii. A vybaviť čerešničku nášho výletu. Hneď po príchode do Maun sme sa vybrali na letisko, aby sme si zabookovali malé lietadielko a preleteli ponad slávnu deltu rieky Okavango. Delta Okavanga je jedinečná tým, že je to jediná vnútrozemská delta rieky na svete (aspoň podľa toho, čo viem). Hektolitre sladkej vody sa strácajú v púšti Kalahari, no ešte predtým za sebou zanechávajú bažiny, močiare a veľmi úrodnú a zelenú krajinu – raj pre zvieratá. A pre nadšených cestovateľov. Podarilo sa nám vybaviť 6 miestny letúň a naše vzdušné dobrodružstvo sa mohlo začať. Pocity z nasledujúcich 2 hodín iba ťažko opísať, bolo niečo úžasné. Už sme leteli ponad Viktóriine vodopády – to bola tiež pecka, no toto bolo niečo celkom iné. Z výšky (občas nie až tak veľkej) sme sledovali stáda slonov, byvolov, zebier a kadejakej ďalšej zveri, ako sa presúvajú v šachorí. Dostali sme sa na miesta, kde sa dostať autom je nemožné, kde majú zvieratká pokoj od turistov, kde je nedotknutá príroda. Stojí za to letieť aj vrtuľníkom, pretože dokáže visieť na jednom mieste a zísť ešte nižšie, prípadne aj pristáť na suchšej zemi v tesnej blízkosti zvierat. Po príchode z letiska sme si šli konečne oddýchnuť do hotela, samozrejme, skončili sme však na lokálnej tancovačke v nejakom ich „kultúrnom dome“ a nakoniec na lokálnej diskotéke až do štvrtej ráno. Ďalší deň (nie moc oddýchnutí) sme sa pokračovali do Soľných plání Makgadikgadi. Cesta opäť začala dobrodružne, nevedeli sme totiž nájsť vchod do parku a vôbec sme netušili aké budú cesty v parku. Nakoniec sme všetko našli a aj cesty boli OK. Soľné pláne by som asi najvierohodnejšie prirovnal k wastelands v hre Fallout, ak ste to niekedy hrali a ak nie, tak si proste predstavte nejaký post-apokalyptický film, do ktorého by bolo Makgadikgadi skvelá kulisa. Sem-tam nám po obzore prešli oryxy a tak, no fascinujúce boli pohľady na absolútnu pustatinu. Doteraz by som neveril, že absolútne nič môže byť také pekné. Ubytovali sme sa v peknom kempe, ktorý mal príznačný názov Tree Island Camp  a užili sme si príjemný večer pri ohni a zázvorovici. Na druhý deň sme sa prevážali krížom-krážom po pláňach Makgadikgadi, síce málo zvierat, ale vzhľadom na to, aké to bolo suché sme ich ani veľa nečakali. Ďalší plánbol presunúť sa sa do púšte Kalahari, no musím s hlbokým zármutkom priznať, že asi zvíťazila naša obrovská únava nad chuťou po ďalšom dobrodružstve (a útrapách) a rozhodli sme sa, že tento bonbónik si užijeme pri našej ďalšej návšteve Botswany. Pomaly sme sa druhou stranou Botswany vracali späť do Gaborone, kde sa náš výlet začal a, žiaľ, aj pomaly končil. Cestou sme ešte skočili do Molodi Naute Rezervácie, kde sme mohli zblízka sledovať gepardy, žirafy, nejaké antilopy, zebry, hrochy a krokodíly. No a ako by som to celé zhodnotil? Celkovo som bol z návštevy Botswany veľmi spokojný, je to absolútne dokonale prírodná krajina, kde radšej nepostavia ani asfaltové cesty, ani plot pre zvieratá, len aby zachovali originalitu prírody. Je to síce náročná cesta, ale mimoriadne dobrodružná (z toho dôvodu do tejto krajiny organizujeme iba jeden zájazd ročne, ktorý musí byť dokonale naplánovaný a na všetko musíme byť do bodky pripravení – samozrejme, zájazd sa dá objednať aj na mieru, keby niekto veľmi chcel). A posledné slová do bitky: Tešíme sa na ďalšiu výpravu a na ďalšie dobrodružstvá z tejto krajiny! Autor: Zoltán Komlósi