Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi

Tak, ako drvivá väčšina obyvateľov našej planéty, aj my sme pocítili trpkú chuť koronakrízy. Každého sa dotkla svojim spôsobom, pre nás predstavovala najväčšiu limitáciu práve nemožnosť voľne cestovať po svete. Reštrikciám v cestovaní do zahraničia sa nedá nič vytknúť, pretože migrácia obyvateľstva je pri šírení epidémie jedným z jej kľúčových prostriedkov. Každá krajina sa vyrovnáva s bojom proti koronavírusu po svojom, niektoré krajiny sú úspešnejšie, iné menej. Po niekoľkých mesiacoch od začiatku pandémie sa Európska únia dokázala zjednotiť a vydala odporúčania pre cestovanie do zahraničia. Štáty sveta sa rozdelili do troch farieb, na zelené – teda tie, kde je šírenie vírusu pod kontrolou a prijaté opatrenia sú účinné, ďalej na žlté – tie, kde počet novonakazených stúpa a prijaté opatrenia nie sú postačujúce a, nakoniec, na červené – v ktorých dochádza k nekontrolovanému šíreniu vírusu. Každá krajina teda dostala svoju farbu, ktorá, samozrejme, okrem situácie s koronavírusom dosť závisí aj od diplomatických a politických vzťahov. Do tých „zelených“ sa dá vycestovať a po návrate domov Vás nečaká nič dramatické, so žltými a červenými krajinami môže byť problém a vyžaduje sa karanténa a negatívny PCR test. Začiatkom júla tohto roku sa Rwanda dostala na zelený zoznam ako jedna zo štyroch krajín Afriky. Keďže táto malá krajina ležiaca v srdci Afriky je jednou z našich top obľúbených destinácií, tak ma táto správa veľmi potešila. Počnúc od 01.08.2020 prijala aj Rwanda rozhodnutie znovu otvoriť svoje medzinárodné letisko a za splnenia istých podmienok začala púšťať cez svoje hranice zahraničných návštevníkov. Keďže podmienok vstupu do Rwandy a výstupu z rôznych krajín EÚ bolo hneď niekoľko, riskovať hneď prvé lety, kedy ešte neboli vychytané všetky úskalia opatrení, mi prišlo nerozumné a tak som si letenku zabookoval až na polovicu augusta. Spätne musím zhodnotiť, že to bolo dobré rozhodnutie, pretože niektoré z prvých letov boli zrušené (lety s Qatar Airlines), na iné zas nemohli nastúpiť všetci cestujúci (desiatky pasažierov Brussels Airlines zostali zaseknuté v Bruseli, pretože Belgičania majú podmienku výstupu iba nevyhnutné cestovanie, o čom takmer nikto nevedel a teda nemali potrebné dokumenty dokazujúce, že sa jedná o nevyhnutnú cestu). Tieto nezrovnalosti potom často vyústili do straty peňazí za letenku, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebudú refundované. S dostatočným časovým predstihom som si teda začal pripravovať všetky náležitosti. Dátum odletu som si vybral 12.08.20 a spomedzi leteckých spoločností som zvolil Ethiopian Airlines. Kľúčovou podmienkou vstupu do Rwandy je mať negatívny PCR test na koronavírus v akreditovanom laboratóriu, ktorý nie je starší ako 72 hodín (od 14.08.2020 predĺžené na 120 hodín) pred (prvým) odletom. Bez tohto testu by ma nepustili na palubu lietadla už vo Viedni. Potvrdenie o negativite v anglickom jazyku je nutné elektronicky odoslať do Rwandy, vyplniť k tomu tzv. „Locator form“ s údajmi, kde ste sa nachádzali v posledných dvoch týždňoch. Prázdny Boeing 787 na linke Viedeň - Addis Ababa, na palube bolo 22 pasažierov. Rwanda má vyhradené „karaneténne hotely“, v jednom z ktorých je nutné si zabookovať pobyt v karanténe. Hotel Vám zabezpečí aj transport z letiska do tohto hotela do ktorých idú ľudia, ktorí vstúpili do Rwandy, tu sa im zrealizuje v poradí druhý ster na PCR na COVID-19. Výsledky by mali byť k dispozícii najneskôr do 24h. Pasažier je zatiaľ ubytovaný v hoteli s plnou penziou, ktorý si ale platí z vlastných nákladov (hotel – možnosť výberu podľa kategórie ubytovania, jedlo aj PCR test). Po obdržaní negativity testu Vás ešte poučia a ste voľný. Mail z "Rwanda Biomedical Center" Potrebné dokumenty k vstupu do Rwandy od Augusta 2020: 1. Negatívny RT – PCR test, certifikovaný, v anglickom jazyku. Od 1. augusta to bolo 72 hodín pred prvým odletom, od 14. augusta je to až 120 pred prvým odletom. (treba sledovať ich požiadavky, ktoré sa každé 2 týždne menia) 2. Locator form, ktorí si musíte vyplniť pred odletom, link nájdete tu: https://rbc.gov.rw/travel 3. Rezervácia vybraného „karanténneho hotela“. Hotel Vám zabezpečí prevoz z letiska, po príchode do hotela Vás opäť otestujú RT – PCR testom a do 24 hodín obdržíte SMS, alebo email s výsledkom testu na COVID – 19. V prípade, ak je Váš test negatívny, môžete opustiť hotel a ste v Rwande. V prípade ak Váš výsledok je pozitívny, tak si Vás zoberú do karantény a poskytnú Vám liečbu, samozrejme, všetko na vlastné náklady. Vybrať si môžete z 24 hotelov, ktoré nájdete tu:https://rbc.gov.rw/travel/src/Passengers%20Info%20-%20Designated%20hotels.pdf ceny sú fixné. Negatívny RT - PCR test na COVID-19. Rezervácia "karanténneho hotela" Príprava dokumentov a vybavenie testovania boli mierne zdĺhavé, ale určite nie natoľko náročné, že by odradili presvedčeného cestovateľa. Môj let prebiehal bez akýchkoľvek komplikácií a ako čerešnička som išiel dreamlinerom, v ktorom nás bolo spolu 22, takže som mal dokonalé pohodlie a súkromie. Celý proces nebol zložitý, ale môže prísť ku komplikáciám a to, predovšetkým, ak náhodou budete mať pozitívny test na koronavírus. V prípade, že ide o prvý test realizovaný ešte doma, tak si musíte prebookovať letenku. Treba si dobre vybrať leteckú spoločnosť a typ letenky, niektoré majú možnosť prebookovania, ak nemôžete letieť v súvislosti COVID – 19. Treba si správne kúpiť letenku a dá sa tomuto riziku predísť. Ak prídete do Rwandy a Váš test na COVID–19 bude pozitívny, tak Vám to môže finančne navýšiť budget. Presné ceny neviem, ale v lepšom prípade by liečbu mohla hradiť poisťovňa, ale pobyt v karanténe budete hradiť vy, ak nemáte nejaké špeciálne poistenie. Samozrejme, ak prídete do Rwandy na 10 dní, nemusíte stihnúť let domov. Najrozumnejšie je, aspoň 4 dni pred prvým testom byť opatrný, nezúčastniť sa hromadných akcií, diskoték a ďalších rôznych miest, kde je vyššia šanca nákazy. Odchod z Rwandy: Pred odchodom sa musíte otestovať 72 hodín pred odletom, je to povinné, inak Vás nepustia cez check – in. Po prílete do Viedne: Ak sa preukážete negatívnym testom, v Rakúsku ste voľný. Na Slovensku platí 10 dňová povinná karanténa. Všetky informácie sú v platnosti teraz, treba si uvedomiť, že sa situácia neustále mení, budúci týždeň tieto požiadavky nemusa platiť. Vždy si treba overiť aktuálne podmienky vstupu a výstupu z krajín, kde cestujete. Všetky podrobné informácie nájdete tu: https://www.rbc.gov.rw/fileadmin/user_upload/annoucement/Info%20note%20for%20passengers%20arriving%20in%20Rwanda.pdf Autor: Zoltán Komlósi