<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Afrika

Zážitkový Zanzibar

Exotický Zanzibar so slovenským sprievodcom! K dispozícii nie sú iba nádherné biele pláže s kokosovými palmami a tyrkysovou vodou, ale aj množstvo fakultatívnych aktivít zahrnuté v cene zájazdu. Preskúmajte morské parky okolo ostrova, navštívte preslávené farmy s korením a les Jozani so vzácnymi opicami, spoznajte históriu Stone Town, pozorujte delfíny a objavujte celý ostrov. Ubytovanie v rezorte priamo na pláži s raňajkami.

TRVANIE ZÁJAZDU
11 dní
KRAJINY
Zanzibar
NÁROČNOSŤ
Nízka
CENA ZA OSOBU
od 1 890,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

16 ďalších
v galérii
author
"Bola som s CK Baloo???? prvýkrát na Azory+Lisabon. Je to úplne iný koncept cestovky než som bola doteraz zvyknutá a som veľmi vďačná za túto skúsenosť! Popravde, bolo to ako cestovanie s partiou kamošov, čo bolo super! ???? Pritom som nikoho zo zúčastnených predtým nepoznala. Všetko bolo výborne zorganizované a za týždeň sme toho stihli veľmi veľa. Zoli je super zdatný sprievodca a zároveň je s ním veľká sranda. Určite vrelo odporúčam a rada sa s Baloo zúčastnim nejakej ďalšej akcie! ???? Zdroj: FB"

Barbora

Doplnkové služby

Privátna izba 8x noc
250,00 € /OS.
Letiskový transfer
30,00 € /OS.
Polpenzia 8x
120,00 € /OS.
Plná penzia
180,00 € /OS.
All Inclusive
240,00 € /OS.
Poistenie storna zájazdu
6,30 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

28.9.2022
-
08.10.2022
termín v minulosti
1 790,00 €
16.11.2022
-
26.11.2022
vypredané
1 890,00 €
16.11.2022
-
26.11.2022
vypredané
1 890,00 €
25.11.2022
-
05.12.2022
termín v minulosti
1 850,00 €
13.1.2023
-
23.1.2023
1 / 14
1 890,00 €
17.2.2023
-
27.2.2023
9 / 14
Jarné prázdniny! Rýchlo sa vypredá!
1 890,00 €
24.2.2023
-
06.3.2023
5 / 14
Jarné prázdniny!
1 890,00 €
3.3.2023
-
13.3.2023
0 / 14
Jarné prázdniny!
1 890,00 €
15.3.2023
-
25.3.2023
0 / 14
1 890,00 €

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU:

1. deň: Odlet z Viedne/Budapešti

Odlet z medzinárodného letiska Schwechat (Viedeň) vo večerných hodinách, prípadne iného, podľa možností.

2. deň: Prílet na Zanzibar

Poobede prílet na medzinárodné letisko Kisauni v blízkosti hlavného mesta – Zanzibar City. Na letisku Vás bude čakať šofér a slovenský sprievodca, ktorý Vás odvezie do luxusného rezortu (Uroa Bay Beach Resort)

3. – 9. deň: Zanzibar, Uroa Bay Beach Resort

Oddych v rezorte priamo na bielej pláži indického oceánu. K dispozícii sú fakultatívne výlety na každý deň už v cene zájazdu, ktoré Vám spestria zážitky v exotike. 

10. deň: Odlet zo Zanzibaru

Na poludnie transport z hotelového rezortu na letisko Kisauni (odlet poobede).

11. deň: Prílet do Viedne/Budapešti

Prílet na medzinárodné letisko Schwechat v skorých ranných hodinách (Viedeň), prípadne iné letisko, podľa možností.

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede
  • Letiskové poplatky
  • 8x ubytovanie v dvojlôžkovej izbe (Uroa Bay Beach Resort)
  • 8x raňajky bufetovou formou
  • 2x obed (na Spice Tour a pri Mnemba Island)
  • Spiatočný letiskový transport na Zanzibare
  • Fakultatívne výlety (8)
    Spice Tour
    Jozani Forest
    Stone Town - výlet do hlavného mesta
    Prison Island
    Výlet Mtende, Paje, reštaurácia The Rock
    Šnorchlovanie pri ostrove Billa Gatesa - Mnemba, sand bank a plávanie s delfínmi
    Výlet na najkrajšie pláže (Kendwa a Nungwi)
    Obhliadka miestnej školy a grilovačka u lokálnych
  • Víza
  • Slovenského sprievodcu 24/7
  • Privátne transfery na Zanzibare
  • Darček od CK BALOO
  • Asistenčné služby CK BALOO

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie + PANDEMIC pripoistenie (ohľadom sprostredkovania nás, prosím, kontaktujte) - 69,30 EUR/osoba/zájazd
  • Sprepitné
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného)
  • Transport na letisko vo Viedni
  • Rt - PCR test na COVID -19 (36,90 - 70 EUR/osoba)

__________________________________________________


Pri návšteve Zanzibaru sa nevyžaduje očkovanie proti žltej zimnici. Ostrov nie je rizikovo endemický na výskyt malárie. 

V prípade ak by ste chceli odvoz na letisko priamo z domu, informujte sa na info@baloo.sk.

V cene zájazdu je zahrnutých 8 výletov a víza do Tanzánie

Ceny pre deti do 12 rokov.

V prípade, ak cestujete 2 dospelí + 1 alebo viac detí
2 - 12 rokov je zľava 200 EUR

V prípade, ak cestujete 1 dospelý + 1 dieťa do 12 rokov
2 - 12 rokov je zľava 100 EUR

COVID – 19: Vzhľadom na rýchlo sa meniacu situáciu ohľadom obmedzení Vás budeme o aktuálnych obmedzeniach informovať 10 - 14 dní pred odletom. Aktuálne opatrenia môžete sledovať na stránke Ministerstva zahraničných vecí: https://www.mzv.sk/cestovanie/covid19/obmedzenia-na-hraniciach

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Prečítajte si

Cestujeme s deťmi (počas prvých 6 mesiacov)

Cestovanie s deťmi je v poslednej dobe obľúbenou témou diskusie mnohých mladých rodičov. Zatiaľ, čo jedna strana má vyhranený názor, že malé deti netreba stresovať dlhým letom, či natriasaním sa v aute a najlepšie im je, keď majú svoj domáci zaužívaný režim a stereotypy, druhá časť rodičov argumentuje tým, že pre dieťa sú k jeho vývoju dôležité nové podnety a život rodičov sa predsa nekončí tým, že sa im narodia deti a musia ostať priklincovaní prvých päť (v prípade viacerých detí aj viac) rokov doma. Úplnú pravdu asi nenájdeme na strane jednej ani druhej. Je síce faktom, že pre deti je naozaj dôležité vytvoriť si návyky a mať svoj režim, no dvojtýždňová dovolenka ešte žiadnemu dieťaťu (a vonkoncom jeho rodičovi) neublížila, práve naopak, spestrila zaužívanú rutinu dní mamičiek na materskej dovolenke. Otázkou ostáva, v akom veku je aký typ dovolenky vhodný. Pravdepodobne sa všetci zhodneme na tom, že do ukončenia šestonedelia (prvých šesť týždňov po pôrode) z hľadiska pohodlia matky aj dieťaťa nie je najvhodnejšie prekonávať dlhé trasy. Rodičia sa so svojím novým prírastkom ešte iba zoznamujú (a on s nimi) a preto je najvhodnejšie byť v domácom prostredí. My sme sa na našu prvú dovolenku (10 dní v chorvátsku autom) vybrali, keď mala naša malá dcérka 2 mesiace. Išli sme autom a veľkou výhodou bolo, že takmer celú cestu do Chorvátska (a potom aj naspäť) prespala v autosedačke. 2-mesačné dieťa ešte nemá tak dobre vyvinutý systém regulácie telesnej teploty ako dospelý človek, preto je v tomto veku extrémne dôležité dbať na to, aby sa dieťa neprehrialo. Pobyt na priamom slnku sa v obedných hodinách vôbec neodporúča, ak je to nevyhnutné, nemal by presiahnuť pár minút, dieťa by malo mať na hlave ľahkú čiapočku alebo klobúčik proti slnku, pokožku vystavenú slnečnému žiareniu natretú kvalitným krémom s vysokým UV ochranným faktorom (50+) a oblečené ľahké priedušné oblečenie, ideálne z bavlny. Netreba zabúdať na potrebný zvýšený príjem tekutín, ak to dieťa bude tolerovať, tak okrem materského mlieka (prípadne mliečnej formuly) mu môžete dať aj trochu dojčenskej vody. Ak dieťa spí vonku v tieni v kočíku, kočík rozhodne ničím neprekrývajte. Zabránite tým prúdeniu vzduchu, teplota v kočíku sa značne zvýši a dieťaťu opäť hrozí riziko prehriatia organizmu. Priam ideálne sú však prechádzky pri zapadajúcom slnku po dlhej promenáde, či ranné kapučíno na čerstvom morskom vzduchu. No a či dieťa do 6 mesiacov počas dovolenky kúpať? V bazéne určite nie, voda je ošetrená chlórom a ten dráždi detskú pokožku. V mori tento problém nie je, dieťa môžeme skúsiť do vody ponoriť, treba však opäť myslieť na nedostatočnú reguláciu telesnej teploty, preto ho iba ovlažíme, aby sa pri dlhšom kúpaní nepodchladilo. Na prvý pohľad sa môže zdať, že s takým malým dieťaťom sa hádam na dovolenku ani nedá pobaliť, veď predsa potrebuje toľko vecí, ani nehovoriac o tom, že v lietadle je ešte batožina obmedzená. Opak je ale pravdou. Dnes už v každom lepšom hoteli, prípadne v apartmáne, majú na vyžiadanie k dispozícii (bez príplatku!) detskú postieľku aj s posteľným prádlom - aj keď to si odporúčam zobrať vlastné (nie všade pri praní používajú hypoalergénne pracie prostriedky), autosedačku (vajíčko) rovno využijete aj ako kočík (do auta nie je problém to nabaliť a v lietadle máte nárok na bezplatnú prepravu kočíka (čiže v prípade vajíčka aj autosedačky). Ak je dieťa kojené, o to väčšiu výhodu máte, že nemusíte nosiť (prípadne zháňať v obchodoch) mlieko. V prípade, že idete na odľahlejšie miesto, si akurát teda nabaľte plienky (do vychytených stredísk netreba, v obchodoch tam nájdete všetko). Zostáva už iba oblečenie, zopár obľúbených hračiek, nejaká tá dojčenská voda a detská kozmetika (vrátane opaľovacieho krému!). Odporúčame pred dovolenkou navštíviť aj pediatra a poradiť sa s ním, čo robiť v prípade základných zdravotných problémov. My sme išli na dovolenku do Chorvátska aj so starými rodičmi, takže keď sme si našu malú postriedali, tak sme si oddýchli všetci. Počas svojej druhej dovolenky mala už naša malá 5 mesiacov a my sme sa rozhodli skúsiť trochu exotickejšiu destináciu. Počas upršaného novembra sme sa vybrali na Seychely. Dlhý let s malým dieťaťom znie odstrašujúco, no dokonca aj v prípade, ak s ním ide iba jeden rodič, je to zvládnuteľné. Treba to priam využiť, pretože dieťa do 2 rokov cestuje iba za zlomok sumy ako v staršom veku. Na let sa, však, treba pripraviť už dopredu. Letecká spoločnosť síce eviduje, že na palube bude malé dieťa, to však neznamená, že automaticky dostane benefity, na ktoré má (zadarmo) nárok. Kontaktujte teda spoločnosť a vyžiadajte si miesto na sedenie v rade, kde sa dá namontovať "bassinet". Bassinet je niečo ako mini postieľka, ktorá sa namontuje do steny pred sedadlom a dieťa v nej môže počas letu nerušene spať a rodič, ktorý s ním cestuje, tak má pohodlie ako ostatní pasažieri. Možnosť bassinetu ponúkajú najmä interkontinentálne lety a väčšie lietadlá. Ak letíte napríklad do Grécka alebo Turecka, je možné, že lietadlo túto výbavu nebude mať. Myslím však, že 2-hodinový let sa dá vydržať aj s dieťaťom na rukách. Ďalší servis, na ktorý máte nárok, ale väčšinou treba minimálne 24 hodín pred letom oň požiadať je dojčenská strava. Ak ste už svojmu potomkovi začali dávať príkrmy, tak túto možnosť určite oceníte. Väčšinou ide buď o ovocnú výživu (väčšinou bez pridaného cukru) alebo zeleninové pyré. Niekedy k tomu dokonca býva aj dojčenské mlieko. Ak počas letu niekde prestupujete, treba si zarezervovať miesto + bassinet aj dojčenskú stravu na oba lety! Pri checkovaní batožiny sa checkuje aj kočík. Máte možnosť buď dať ho do podpalubia už na začiatku spolu s ostatnou batožinou, alebo ho iba označiť a personálu odovzdať až priamo pri nástupe na palubu, čiže ho ešte môžete využiť počas presunov na letisku. Ak prestupujete, tak pri opúšťaní lietadla požiadajte personál, aby Vám znovu dali kočík, inak ho automaticky preložia na ďalší let a Vy si ho budete môcť vyzdvihnúť až so zvyšnou batožinou. Ak necestujete s kočíkom, namiesto neho môžete zadarmo transportovať napríklad autosedačku. Ďalšia veľká výhoda cestovania s deťmi je, že všade máte prioritný servis. Nemusíte teda čakať v radoch na zacheckovanie batožiny, ale automaticky sa postavíte do VIP radu. Pri bezpečnostných kontrolách idete hneď dopredu a pri nástupe do lietadla máte tiež prednosť pred ostatnými pasažiermi. Let s dieťaťom býva väčšinou pozitívnym zážitkom, letušky majú detičky radi a prinesú im aj hračky (promo leteckej spoločnosti). Pobyt samotný bol vynikajúci, pláž s bielym pieskom a plytká voda sú pre detičky ideálne, aj v tomto vekovom období však treba dbať o detskú pokožku, najmä na jej ochranu pred slnkom. Celý jeden deň sme s požičaným autom brázdili po ostrove Mahé a objavovali krásne zákutia. Cesta domov bola rovnako bezproblémová ako cesta tam. Na záver ešte možno malý detail. Ak zbierate míle, za detskú letenku (do 2 rokov) sa Vám míle nepripočítavajú :-((. V znamení cestovania s deťmi pokračujeme aj v ďalších častiach našich cestovateľských blogov. Zostaňte s nami! Autor: Mária Komlósi

Aká je vlastne Afrika?

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi

Botswana, a.k.a. milujeme nedotknutú prírodu!

Botswana. Všetci moji africkí známi mi o tejto krajine hovorili ako o najvyspelejšej a najbezpečnejšej krajine južnej Afriky. Samozrejme, hneď ma to veľmi zaujalo a chcel som sa čím skôr o tom presvedčiť sám. Všetky okolité krajiny sme už navštívili, Botswanu sme si nechávali na koniec ako tú najvyspelejšiu a najbezpečnejšiu čerešničku. Uznávam, každá krajina je iná, všade je niečo lepšie, niečo horšie. O tom sme sa presvedčili hneď po príchode do Botswany. Ľudia sú milí (dobrá stránka), ľudia sú pomalí a dosť leniví (zlá stránka), čo im treba nechať je, že v krajine je naozaj bezpečne a v podstate tu všetko funguje, len nehorázne pomaly (čo väčšinu Európanov znervózňuje). Už hneď na letisku, kde som si po prílete chcel kúpiť lokálnu SIM kartu, to bolo o trpezlivosti. Najprv v stánku nebola predavačka, lebo vraj sedí na záchode. Asi pol hodine konečne prišla so širokým úsmevom na tvári (chvíľu som uvažoval, čomu ten úsmev pripísať). Ako som už spomenul, príjemná baba, ale pomalá. SIMku mi predala a vysvetlila mi, že si ju musím zaregistrovať sám a to tak, že zavolám na číslo, ktoré vytočila. Tam sa ozval týpek, ktorý sa vypytoval na otázky tipu: ako sa volám, kedy som sa narodil, kde som sa narodil a potom som mu musel vysvetliť, že SLOVAKIA je krajina a nie mesto. Najhoršie na tom bolo to, že som mu rozumel každé 3 slovo, lebo hovor sekal, pravdepodobne mal jeden z dobre známych čínskych mobilov, ktorých sú v Afrike medzi miestnymi tony. Po ďalšej kaskáde otázok ma to už fakt vytočilo, a vynadal som mu, že mu nič nerozumieť, nech si zaobstará normálny telefón a čo to má byť za štýl registrácie. Na to sa opýtal, či som turista, ja že áno! On na to „ahaaaa“, tak už nech mu len vysvetlím čo to teda je Slovakia a bude to OK. Nakoniec sa to podarilo a SIM karta bola na svete, zaregistrovaná, a mohol som si kúpiť extrémne drahé megabajty (2GB za 20€) s upozornením, že v parkoch to určite fungovať nebude ????. Ľudia, ktorí mi o Botswane hovorili, neklamali, len zrejme neboli trošku hlbšie v tej prírodnej časti, kam sme mali namierené my... Áno, bolo bezpečne, pekne, ľudia milí, cesty výborné (čo je v Afrike skôr rarita). V severnej časti pri namibsko-zambijsko-zimbabwianskej hranici (táto časť sa inak volá aj „Corner of Africa“ alebo „Roh Afriky“, pretože v jednom bode susedia štyri krajiny) v Kasane všetko fungovalo, nazval by som to priam „masovým turizmom“, lebo tá časť je asi tak všetko z Botswany, čo bežné cestovné kancelárie ponúkajú. Ale našim mottom je: „Keď do novej krajiny, tak poriadne!“, preto sme sa rozhodli ísť hlbšie, prejsť národný park Chobe, časť Linyanti, Savuti, rezervácie Moremi, prejsť do Makgadigadi Pans a nakoniec to najťažšie, divoké a pusté Kalahari. Deň prvý, vybrali sme sa nádhernou asfaltkou z Kasane do Linyanti, kde bol lokalizovaný náš kemp, kde sme plánovali prenocovať. Všetko bolo OK asi 80 km, kde sa zrazu zmenila asfaltka na piesok a hneď po 500 metroch sme aj s našou novou Toyotou Hilux zapadli. Najprv sme si mysleli, že sme museli niekde zísť z cesty, no po tom, ako nás lokálny macher vytiahol z piesku, oznámil nám, že takto to je až po Linyanti, čiže ďalších 78 km. Iba podotknem, zapadli sme na začiatku po cca 500 metroch!!! Haluz, otázka bola, pokračujeme ďalej? Neprešli sme 500m bez toho, aby sme zapadli, ako prejdeme ďalších 78 km? Potľapkali sme po pleci lokálneho machra, aby nám dal rýchlokurz tipov a trikov šoférovanie v hlbokom piesku (aj keď sme mali nejaké teoretické skúsenosti z Čadu, kde sme prešli celou Saharou niekoľko tisíc kilometrov, predsa len, tam sme mali profesionálnych šoférov). Alfa a omega je vypustiť si pneumatiky, no nikde sme nevedeli nájsť tlakomer, tak sme si netrúfali ich vypúšťať. Stále sme nevedeli, či pokračovať, alebo nie. Občas je zábavné, ako ľudia z podobných kútov sveta podobne rozmýšľajú a plánujú. O nejakú tú chvíľu prišli dvaja Poliaci, susedia. Približne rovnako nepripravení ako my, ale že určitú časť cesty pôjdeme spolu, ani oni nemajú spustené kolesa, rovnaký problém, ale ideme na to, Slovania sa spoja proti divočine!!!! Celý čas sme nemohli spomaliť pod 60-70 km/h, inak by sme boli zapadli. Svätoplukovská súdržnosť bola fajn, až kým sa nám nerozdelili cesty. Boli sme na 47. kilometri, to znamená, že nám ostávalo ešte 31 km do kempu, cesta sa zlepšila a my sme si mysleli, že máme vyhraté. Po 20 km naozaj ťažkého, ale ako-tak priechodného pieskového terénu, sme zapadli 11 km pred kempom Linyanti. Prvá snaha podkopať neskutočne zahrabanú vyše dvojtonovú Hiluxku bola márna, slnko na nás pálilo, slony a byvoly chodili okolo, no najviac sme sa báli levov, ktoré nás už mohli dlhší čas sledovať a čakať na tu správnu chvíľku, aby na nás zaútočili... Na hady a ostatnú háveď sme ani nemysleli... Tak sme sa rozhodli, že si sadneme do auta a budeme čakať, až niekto príde a pomôže nám. Povedali sme si, máme vodu, stehná z KFC, konzervy: losos, tuniak, paštéky (ako správni slovenskí turisti), rum, uhorky, papriku, cibuľu, chlieb, tak tu vydržíme aj 6-7 dní a pravdepodobne (asi, dúfam) nás moja žena začne hľadať po 3 dňoch, ak sa jej neozvem z mesta Maun, kde bol náš prvý cieľ. To bola naša jediná nádej. Tak sme prestali hrabať pod autom. Rozhodli sme sa, že o 16:00 si všetko prehodíme z korby do vnútra auta, aby sme nemuseli chodiť von po tme, kedy sú zvieratá v divočine najaktívnejšie. Ako sme si upratali veci, pripravili jedlo, pitie, mikiny, aby nám nebola v aute v noci zima, tak sme sa pousmiali a vytiahli vodku, že toto treba zapiť, sme správni Slováci, historka to bude dobrá, ak sa nám ju podarí niekomu raz rozprávať. Tak sme si uliali každý do svojho kalíšteka a dali si po dva poldeci. V tom momente sme zazreli, že prichádza nejaké auto, netrpezlivo sme čakali, najprv sme dúfali, že to budú nejaký vojaci alebo rangeri, alebo niečo podobné, len nie turisti ako my alebo Poliaci, lebo zapadnú vedľa nás. Samozrejme, boli to turisti, no tentoraz Nemci. Boli super, hneď sa vedľa zastavili a že pred 20 km zapadli aj oni a bojovali, že nám idu pomôcť. Mali lopatu, lyže, tlakomer, proste plnú výbavičku, ako sa na Nemcov patrí. Najprv sme vypustili kolesá z 3 na 1,5 atmosféry, potom vyhrabali cely podvozok a s pomoc lyží sme sa pohli. Sprevádzali nás až do kempu, spoločne sme prešli dokonca aj nepríjemnejšie úseky než tie, kde sme zapadli, no spustené pneumatiky nám poskytli úplne iný pohľad na šoférovanie v piesku. Tesne po západe slnka sme sa dostali do kempu, dali si ešte po poldeci, ponúkli aj našich nemeckých dobrodruhov a v noci v stane za ničím nenahraditeľných zvukov africkej divočiny sme rozmýšľali, čo prinesie nový deň. Naši nemeckí kamaráti nám tentoraz pomohli, aby sme nemuseli nocovať ktovie koľko dní v aute uprostred divočiny a nakoniec sme sa spolu dostali do kempu. Ale toto všetko je len začiatok tripu a nás čakalo ešte ďalších 6 podobných dni. Na druhý deň ráno sme sa vybrali za rangermi, aby nám poradili, aké sú cesty smerom ďalej na juh ku kempu Savuti, kde sme plánovali prenocovať najbližšie. Vďaka bohu, poradili nám inú cestu, než sme predtým pozerali na mape (tá bola tradične pod hlbokým pieskom). Nová cesta bola tiež piesková, ale nie nepriechodná a s vypustenými kolesami sme to bez väčších problémov zvládali. Príroda, ktorú sme míňali cestou, bola rajom pre oči, po močariskách sa potulovalo nespočetne veľa stád slonov, rôzne druhy antilop, žirafy a divé svinky. Cesta dp Savuti teda bola, na rozdiel od predošlého dňa, plná idylky a užívania si divočiny. Keď sme neskôr v ten deň dorazili až do kempu Savuti, hneď nás čakal luxusný pohľad na troch lenivých levov, ktorí sa vyvaľovali hneď vedľa cesty. Keď sme ich z tesnej blízkosti a bezpečia auta fotili, iba ledabolo hodili hlavou a ďalej trávili obsah svojho žalúdka (čokoľvek to už bolo). Tak sme jedným kolesom zišli trochu z cesty, aby sme im neprešli veľké laby. Noc sme prespali už tradične pod stanmi a boli sme zvedaví, čo prinesie ďalší deň. Vyrazili sme hneď ráno, pretože nás čakal pomerne dlhý presun krížom cez rezerváciu Moremi až k ďalšiemu kempu. Ešte v Savuti sme si do auta zobrali dvoch domácich, ktorí potrebovali odvoz do Maunu (náš smer). Klasickí Afričania typu Hakuna matata (prekl. žiadny problém), tvrdili nám, že cestu dobre poznajú a pomôžu nám dostať sa pár kilometrov od nášho cieľa. Len na doplnenie, v Botswane, hlavne v národných parkoch, je akékoľvek značenie ciest absolútne mizerné, GPS veľmi zradné, skôr dopletie, než pomôže, takže sa dosť ťažko orientuje. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov, po ktorých sme si uvedomili, že naši milí spolucestujúci nás síce s úsmevom navigujú, no sami presne nevedia kade. Nakoniec, po niekoľkých zablúdeniach sme sa dostali (aj s pomocou protiidúcich áut) na správny smer. Prišli sme do bodu, kde sa naše cesty rozdvojovali, tu sme si spokojne dali pivo s vedomím, že kemp máme približne 15 kilometrov ďaleko. Keď sme dorazili, musel som skonštatovať, že to je asi najkrajší kemp, kde som kedy na safari nocoval. Plný zvierat naokolo, večer zvuky slonov, levov, hrochov a desiatok ďalších druhov zvierat. To všetko v idylke akácií a západu slnka. Ráno sme sa zobudili do ďalšieho akčného dňa. Keď idete na safari, častokrát pri vstupe do parku dostanete nejaký ten reklamný prospekt, kde je buď mapa, alebo zoznam zvierat, ktoré v parku možno nájsť, niečo o histórii parku či aktivitách, ktoré sa tam dajú robiť. No a každý správny obsedantno-kompulzívny maniak má nutkanie vyčiarkať celý check list zvierat, ktoré v parku žijú (aj keď vôbec netuší, ako drvivá väčšina z nich vlastne naživo vyzerá). Rovnako sme sa teda aj my pustili do stopovania divokej zveri. Predierali sme sa stádami slonov, antilop, sledovali hrochy, žirafy s hlavami v korunách pichľavých akácií, kadejaké opice, prasiatka a pevne sme dúfali, že sa nám podarí zbadať aj niečo vzácne. Asi si teraz poviete, že sme nevďační, že nám „klasická“ africká divočina nestačí, ale uvidieť takého pangolina alebo aj pekného veľkého hada... Nestalo sa, škoda. Postupne sme sa presúvali k mestu Maun, kde sme mali konečne prenocovať v hoteli, dať si poriadnu sprchu a najesť sa v reštaurácii. A vybaviť čerešničku nášho výletu. Hneď po príchode do Maun sme sa vybrali na letisko, aby sme si zabookovali malé lietadielko a preleteli ponad slávnu deltu rieky Okavango. Delta Okavanga je jedinečná tým, že je to jediná vnútrozemská delta rieky na svete (aspoň podľa toho, čo viem). Hektolitre sladkej vody sa strácajú v púšti Kalahari, no ešte predtým za sebou zanechávajú bažiny, močiare a veľmi úrodnú a zelenú krajinu – raj pre zvieratá. A pre nadšených cestovateľov. Podarilo sa nám vybaviť 6 miestny letúň a naše vzdušné dobrodružstvo sa mohlo začať. Pocity z nasledujúcich 2 hodín iba ťažko opísať, bolo niečo úžasné. Už sme leteli ponad Viktóriine vodopády – to bola tiež pecka, no toto bolo niečo celkom iné. Z výšky (občas nie až tak veľkej) sme sledovali stáda slonov, byvolov, zebier a kadejakej ďalšej zveri, ako sa presúvajú v šachorí. Dostali sme sa na miesta, kde sa dostať autom je nemožné, kde majú zvieratká pokoj od turistov, kde je nedotknutá príroda. Stojí za to letieť aj vrtuľníkom, pretože dokáže visieť na jednom mieste a zísť ešte nižšie, prípadne aj pristáť na suchšej zemi v tesnej blízkosti zvierat. Po príchode z letiska sme si šli konečne oddýchnuť do hotela, samozrejme, skončili sme však na lokálnej tancovačke v nejakom ich „kultúrnom dome“ a nakoniec na lokálnej diskotéke až do štvrtej ráno. Ďalší deň (nie moc oddýchnutí) sme sa pokračovali do Soľných plání Makgadikgadi. Cesta opäť začala dobrodružne, nevedeli sme totiž nájsť vchod do parku a vôbec sme netušili aké budú cesty v parku. Nakoniec sme všetko našli a aj cesty boli OK. Soľné pláne by som asi najvierohodnejšie prirovnal k wastelands v hre Fallout, ak ste to niekedy hrali a ak nie, tak si proste predstavte nejaký post-apokalyptický film, do ktorého by bolo Makgadikgadi skvelá kulisa. Sem-tam nám po obzore prešli oryxy a tak, no fascinujúce boli pohľady na absolútnu pustatinu. Doteraz by som neveril, že absolútne nič môže byť také pekné. Ubytovali sme sa v peknom kempe, ktorý mal príznačný názov Tree Island Camp  a užili sme si príjemný večer pri ohni a zázvorovici. Na druhý deň sme sa prevážali krížom-krážom po pláňach Makgadikgadi, síce málo zvierat, ale vzhľadom na to, aké to bolo suché sme ich ani veľa nečakali. Ďalší plánbol presunúť sa sa do púšte Kalahari, no musím s hlbokým zármutkom priznať, že asi zvíťazila naša obrovská únava nad chuťou po ďalšom dobrodružstve (a útrapách) a rozhodli sme sa, že tento bonbónik si užijeme pri našej ďalšej návšteve Botswany. Pomaly sme sa druhou stranou Botswany vracali späť do Gaborone, kde sa náš výlet začal a, žiaľ, aj pomaly končil. Cestou sme ešte skočili do Molodi Naute Rezervácie, kde sme mohli zblízka sledovať gepardy, žirafy, nejaké antilopy, zebry, hrochy a krokodíly. No a ako by som to celé zhodnotil? Celkovo som bol z návštevy Botswany veľmi spokojný, je to absolútne dokonale prírodná krajina, kde radšej nepostavia ani asfaltové cesty, ani plot pre zvieratá, len aby zachovali originalitu prírody. Je to síce náročná cesta, ale mimoriadne dobrodružná (z toho dôvodu do tejto krajiny organizujeme iba jeden zájazd ročne, ktorý musí byť dokonale naplánovaný a na všetko musíme byť do bodky pripravení – samozrejme, zájazd sa dá objednať aj na mieru, keby niekto veľmi chcel). A posledné slová do bitky: Tešíme sa na ďalšiu výpravu a na ďalšie dobrodružstvá z tejto krajiny! Autor: Zoltán Komlósi