<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Afrika

Zanzibar so slovenským sprievodcom

11 dní / 8 nocí na exotickom Zanzibare so slovenským sprievodcom! K dispozícii nie sú iba nádherné biele pláže s kokosovými palmami a tyrkysovou vodou, ale aj množstvo fakultatívnych aktivít. Preskúmajte morské parky okolo ostrova, navštívte preslávené farmy s korením a les Jozani so vzácnymi opicami, spoznajte históriu Stone Town, pozorujte delfíny a objavujte celý ostrov. Ubytovanie v rezorte priamo na pláži s raňajkami.

TRVANIE ZÁJAZDU
11 dní
KRAJINY
Zanzibar
NÁROČNOSŤ
Nízka
akcia
-19%
1 590,00 €
CENA ZA OSOBU
od 1 290,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

16 ďalších
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Uroa Bay Beach Resort
2. Pláž Kendwa
3. Les Jozani
4. Farmy s korením
5. Reštaurácia The Rock
6. Stone Town
7. Plavba za delfínmi
8. Safari Blue dobrodružstvo

Doplnkové služby

Letiskový transfer Bratislava - Viedeň - Bratislava
20,00 € /OS.
Profesionálne fotky
45,00 € /OS.
Privátna izba 8x noc
300,00 € /OS.
Polpenzia 8x
120,00 € /OS.
E - VISA - Tanzánia, Zanzibar
50,00 € /OS.
Plná penzia
180,00 € /OS.
All inclusive
240,00 € /OS.
PANDEMIC poistenie
5,00 € /OS./DEŇ
Základne A1 storno poistenie
2,90 € /OS./DEŇ
Vyššie storno A3 poistenie zájazdu
4,20 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

15.1.2021
-
25.1.2021
vypredané
1 590,00 €
12.2.2021
-
22.2.2021
vypredané
akcia
-10 %
1 590,00 €
1 420,00 €
5.3.2021
-
15.3.2021
termín v minulosti
akcia
-12 %
1 590,00 €
1 390,00 €
19.3.2021
-
29.3.2021
akcia
-12 %
1 590,00 €
1 390,00 €
4.6.2021
-
14.6.2021
3 / 12
akcia
-18 %
1 590,00 €
1 290,00 €
12.7.2021
-
22.7.2021
akcia
-12 %
1 590,00 €
1 390,00 €
26.7.2021
-
05.8.2021
akcia
-10 %
1 590,00 €
1 420,00 €
17.9.2021
-
27.9.2021
0 / 12
akcia
-18 %
1 590,00 €
1 290,00 €
15.10.2021
-
25.10.2021
12 / 12
vypredané
1 590,00 €
26.11.2021
-
06.12.2021
0 / 12
1 590,00 €
29.12.2021
-
08.1.2022
Silvestrovský termín!
1 990,00 €
Na vyžiadanie
Pre individuálne skupiny!
Na vyžiadanie

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU:

1. deň: Odlet z Viedne

Odlet z medzinárodného letiska Schwechat (Viedeň) vo večerných hodinách, prípadne iného, podľa možností.

2. deň: Prílet na Zanzibar

Poobede prílet na medzinárodné letisko Kisauni v blízkosti hlavného mesta – Zanzibar City. Na letisku Vás bude čakať šofér a slovenský sprievodca, ktorý Vás odvezie do luxusného rezortu (Uroa Bay Beach Resort)

3. – 9. deň: Zanzibar, Uroa Bay Beach Resort

Oddych v rezorte priamo na bielej pláži indického oceánu. K dispozícii sú mnohé fakultatívne výlety, ktoré Vám spestria zážitky v exotike. 

10. deň: Odlet zo Zanzibaru

Na poludnie transport z hotelového rezortu na letisko Kisauni (odlet poobede).

11. deň: Prílet do Viedne

Prílet na medzinárodné letisko Schwechat v skorých ranných hodinách (Viedeň), prípadne iné letisko, podľa možností.

MOŽNOSTI AKTIVÍT NA OSTROVE

K dispozícii je pestrá ponuka fakultatívnych výletov, ktoré zabezpečujú naši spoľahliví partneri. Na výber máte prechádzku po lese Jozani, ktorý je domovom vzácnych opíc druhu „Colobus“, ako aj rozličných druhov vtákov. Môžete sa vybrať na farmy, na ktorých Zanzibarčania pestujú rôzne korenia a pripravia Vám z nich aj pokrm. Vyhliadková plavba loďou po pobreží ostrova s návštevou ešte turistami neobjavených zákutí, šnorchlovanie v morskom parku a návšteva dediniek patrí tiež k top vyhľadávaným atrakciám. Určite vás nesklame ani hlavné centrum ostrova - mestečko Stone Town, ktoré dodnes dýcha atmosférou niekdajšieho významného obchodného a otrokárskeho centra. Miestny sprievodca vás prevedie úzkymi uličkami, navštívite bývalý otrokársky trh, katedrálu, pevnosť, trhovisko, záhrady, kde rybári pripravujú na večeru svoje úlovky a ďalšie zaujímavé miesta. Skoro ráno sa môžete vybrať hľadať delfíny, pri západe slnka sa zas previezť na typickej plachetničke “Dhow”. K dispozícii je aj výlet na Prison Island, malý ostrovček neďaleko Stone Town, ktorý kedysi slúžil ako väzenie a karanténa, no dnes je domovom obrovských suchozemských korytnačiek (ktoré budete môcť kŕmiť), vtákov, motýľov, ale aj mnohých cicavcov. 

PONUKA FAKULTATÍVNYCH VÝLETOV:

Prison Island

Jozani Forest

Spice Tour

Stone Town City Tour

Plávanie s delfínmi

Šnorchlovanie na ostrove Mnemba

Prenájom bicyklov a preskúmanie ostrova

Prenájom motorky a preskúmanie ostrova

The Rock restaurant

Plavba ručne vyrobenou lokálnou plachetničkou "Dhow"

Jednodňový výlet do Dar Es Salaam

Dvojdňové safari v Mikumi NP (lokálny sprievodca)

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede
  • Letiskové poplatky
  • 8x ubytovanie v dvojlôžkovej izbe s raňajkami (Uroa Bay Beach Resort)
  • Spiatočný letiskový transport na Zanzibare
  • Fakultatívne výlety (Spice Tour, Jozani Forest, Stone Town - výlet do hlavného mesta, Prison Island)
  • Slovenského sprievodcu
  • Darček od CK BALOO
  • Asistenčné služby CK BALOO

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie + PANDEMIC pripoistenie (ohľadom sprostredkovania nás, prosím, kontaktujte)
  • Víza
  • Sprepitné
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného)
  • Fakultatívne výlety
  • Transport na letisko vo Viedni
  • Rt - PCR test (COVID-19)

__________________________________________________


Pri návšteve Zanzibaru sa nevyžaduje očkovanie proti žltej zimnici. Ostrov nie je rizikovo endemický na výskyt malárie. 

Víza na Zanzibar sa platia na mieste vstupu do krajiny (cena 50 USD)

Minimálny počet účastníkov zájazdu: 3 osoby

Zájazd vhodný aj pre väčšie skupiny.

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

V prípade ak by ste chceli odvoz na letisko priamo z domu, informujte sa na info@baloo.sk.

Odporúčame Vám zakúpiť si "PANDEMIC poistenie", aby ste si zabezpečili svoj zájazd v prípade ochorenia na COVID-19. Viac info na info@baloo.sk, na vyžiadanie Vám vypočítame cenu poistenia.

PROGRAM FAKULTATÍVNYCH VÝLETOV ZÁŽITKOVÉHO ZÁJAZDU:

1. deň: Odlet z Viedne

2. deň: Prílet na Zanzibar, presun do rezortu

3. deň: Šnorchlovanie na ostrove Mnemba (cca 45 EUR/osoba)

4. deň: Prenájom bicyklov a preskúmanie ostrova

5. deň:
Výlet na sever ostrova na Kendwa Beach

6. deň:
Spice Garden Tour, Stone Town City Tour (zahrnuté v cene zájazdu)

7. deň:
Plávanie s delfínmi (cca 50-60 EUR/osoba)

8. deň:
Prison Island (zahrnuté v cene zájazdu), Jozani Forest (zahrnuté v cene zájazdu)

9. deň:
Prenájom motorky a preskúmanie ostrova (25 EUR/motorka/2 osoby + benzín cca 8 - 10 EUR)

10. deň:
Odlet domov

11. deň:
Prílet do Viedne


V cene zájazdu sú zahrnuté 4 fakultatívne výlety

- Spice Garden Tour
- CIty Tour Stone Town
- Prison Island
- Jozani Forest

* ceny ostatných fakultatívnych výletov sú iba orientačné
* všetky fakultatívne výlety organizuje priamo na mieste náš slovenský sprievodca, ktorý Vám bude k dispozícii počas celého pobytu

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Juhoafrická republika
Juhoafrická republika
OD 2 590,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Malta
flagslovenský sprievodca
Tanzánia, Zanzibar
Dobrodružné safari v Serengeti - Ngorongoro - Lake Manyara + Zanzibar
OD 2 390,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Keňa, Zanzibar
Keňa - Maasai Mara + 6 dní Zanzibar
OD 2 390,00 € /OS.

Prečítajte si

Singapur

Singapur je mesto, ktoré ja osobne veľmi rád navštevujem. Ak by som si musel vybrať veľké mesto, kde by som mal žiť, určite by to bol Singapur. Samozrejme, nikdy by som nechcel žiť vo veľkom a rušnom meste, preferujem menšie mestá, kde nie sú zápchy, príroda je dostupnejšia a žije tam menej ľudí. V tomto blogu by som chcel predovšetkým opísať niektoré vlastnosti mesta, ktoré však vnímam veľmi pozitívne. Na úvod aspoň v rýchlosti trochu histórie. Moderný Singapur bol založený v roku 1819 a bol považovaný za obchodnú pobočku Východoindickej spoločnosti. Briti získali suverenitu nad ostrovmi v roku 1824. Počas 2. svetovej vojny bol okupovaný Japonskom a zároveň sa stal nezávislým od Spojeného kráľovstva. V roku 1963 sa spojil s inými bývalými britskými územiami s cieľom vytvoriť Malajziu. Tento pokus ale trval iba 2 roky a od r. 1965 sa úplne osamostatnil a začal si raziť vlastnú cestu k získaniu uznania ako jeden zo štyroch Ázijských tigrov. Singapur patrí medzi najdôležitejšie obchodné centrá na svete, je štvrtým najväčším finančným centrom sveta. Singapurský prístav je najvyťaženejší a druhý najväčší na svete. Celkovo sa Singapur nachádza vysoko v medzinárodných rebríčkoch pokiaľ ide o životnú úroveň, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a ekonomiku. Ale naspäť k téme. Medzi prvé pozitívne veci by som zaradil dopravu v meste, ktorá naozaj funguje hladko. Prečo? Lebo je cielene plánovaná na veľkosť mesta a práve tu je dôkaz, že sa to dá. V Singapure žije na 710,3 km2 približne 5,5 milióna obyvateľov, to znamená, že na 69 x menšom území ako je Slovensko žije porovnateľný počet obyvateľov. Teraz sa človek zamyslí, prečo sú vôbec v Bratislave zápchy? V prvom rade, Singapur má výbornú infraštruktúru metra, s ktorým je celé mesto dostupné a ľudia sa nemusia obávať, že niekde budú meškať. Podotknem, celý Singapur sa skladá z 63 ostrovov a vedeli vybudovať metro :) Ďalší dôvod je, že nie sú povolené staré autá, limitované sú kontrolami emisií, to znamená, že v Singapure nemá každý dve-tri autá, ale áut je menej a sú kvalitnejšie. Iba dodám, že po Japonsku je Singapur druhým najväčším vývozcom ojazdených áut. No a asi ďalším rozhodujúcim faktorom je aj vysoká cestná daň. Približne 3x drahšia ako v iným veľkomestách. Zámerom bolo donútiť ľudí naučiť sa používať efektívnejší a lacnejší dopravný prostriedok (podzemné metro) a samozrejme tým súčasne aj chrániť životné prostredie. V celku sa im týmto smerom darí a za to naozaj palec hore! Ďalšia kapitola, z ktorej by sa dalo zo Singapuru ponaučiť, je práve o životnom prostredí. V meste je neskutočne čisto, všade sú smetné koše a fajčiarske koše s popolníkmi. Ľudia musia dodržiavať zákony, inak sa udeľujú vysoké pokuty. Bavíme sa o pokutách v stovkách až tisíckach eur, napríklad, za fajčenie v metre je pokuta S$ 1000 (cca 644 EUR), konzumácia jedla/pitia v metre ich môže stáť S$ 500 (cca 322 EUR). Na všetko sú vyhradené miesta a všetko sa tým musí riadiť, aj keďvby to mohlo vyvolať obmedzujúci pocit, nie je to tak. Fajčiari môžu fajčiť len na vyhradených miestach. Keď sa na to pozrieme v teréne, v konečnom dôsledku tak vidíme špaky len v smetných popolníkoch a metro je neuveriteľne čisté. Žiadne mesto som nevidel s toľkou zeleňou, čo je v Singapure, niektoré mrakodrapy sú celé obrastené zeleňou. A práve kvôli tej zeleni by som videl obrovské rozdiely medzi, napríklad, Dubajom a Singapurom. Singapur má veľké šťastie na svoju geografickú polohu, kde často prší. V tomto meste krásne vidieť, že nie je všetko riešené umelým zavlažovacím systémom, ale prírodným dažďom. Dubaju sa ale musí nechať, že na to, že leží uprostred suchej púšte je tam aspoň snaha o pestovanie zelene. Ale atmosféra mesta je vždy o ľuďoch, ktorí v ňom žijú. Čo by bolo teda typické pre "People of Singapore"? Žijú tam ľudia, ktorí majú vo svojej kultúrnej mentalite neustále usmievanie sa, čo budí dojem, že sú skutočne šťastní. A čo my vieme? Možno aj naouzaj sú. Po celý čas som sa nestretol s agresivitou, neochotou, ľudia sú milí a problémy riešia v kľude. Domáci sú veľmi pohostinní a pozitívne otvorení k turistom. A toto je presne vec, ktorú na tomto mieste milujem. U nás na Slovensku chodia ľudia do práce s nechuťou (česť k výnimkám, akou je napríklad moja manželka :-)). Aby sme sa chápali správne, nejde o konkrétny druh práce, ale o prístup prídem, rýchlo urobím (napoly odfláknem) a idem domov. Niesom na mieste, aby som hodnotil kvalitu urobenej práce v Singapure, ale necítiť tu ten negativizmus z bežne pracujúcich domácich ľudí. Bezpečnosť. Málo si tu na Slovensku uvedomujeme jej cenu, no ten, kto precestoval kus sveta, vie, o čom píšem. Aj napriek tomu, že v uliciach Singapuru takmer nevidieť policajtov ani iné bezpečnostné zložky (v tomto by bola na porovnanie skvelá napríklad Rwanda, kde na každých 50 metrov chodníka v metropole Kigali stojí aspoň jeden policajt alebo vojak s Kalašnikovom), je tu úplne bezpečne. Nikde som nenatrafil na opitých machrov, ktorí vykrikovali a zavíjali na celú ulicu. Samozrejme, sa aj tu nájdu ojedinelé prípady, prípadne nejaká britská skupina mladých chalanov na rozlúčke so slobodou :). Gastronómia, ďalšia vynikajúca vec. Singapurská multikultúra sa odráža v rozmanitosti miestnej kuchyne, nájdete tu všetko od čínskej po malajskú, od indickej až po peranakanovú kuchyňu. Singapurská kuchyňa sa štylizovala celé stáročia. Ak navštívite Singapur, mali by ste vyskúšať niektoré z miestnych lahôdok, spomeniem iba zopár, ktoré učarovali mne, “Bat Kut Teh” (polievka z bravčových rebierok), „Chilli Crab”, „Fried Carrot Cake”, či “Laksa”. No a aká je najdôležitejšia vec pre turistu? Predsa úroveň turizmu. Niektorým cestovateľom vyhovuje čo najnižšia, aby mali zážitky čo najautentickejšie, iným aby doslova všetko naservírovali pred prah hotelovej izby. V Singapure je turizmus na vysokej úrovni, o všetko sa starajú a všetko majú do bodky naplánované a vybudované. Samozrejme, pocítiť to na cenách v porovnaní s inými štátmi juhovýchodnej Ázie, ale sú adekvátne ku kvalitným službám a servisu. Zaujal Vás tento článok a chceli by ste sa pozrieť do Singapuru? Od roku 2019 organizujeme zážitkové zájazdy aj tam (aj v kombinácii s ďalšími krajinami juhovýchodnej Ázie). Pri návšteve Singapuru nebude v programe chýbať Marina Bay Sands (kde sa na vyžiadanie môžeme aj ubytovať), Merlion, Gardens by the Bay, Singapore Flyer, Chinatown, Little India, botanická záhrada, nekonečne vysoké budovy v centre mesta a ďalšie vychytávky. Autor: Zoltán Komlósi

O živote Burunďanov

Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi

Keď sa život v africkom veľkomeste na týždeň zastaví...

Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi