Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi