<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagmiestny sprievodca
Afrika

Medové týždne v Tanzánii

Svadobná cesta, počas ktorej zažijete nielen romantické chvíle, ale aj dávku dobrodružstva. Jedinečné safari v 3 najlepších tanzánskych národných parkoch a ubytovanie v autentických lodgiach priamo v parku, kde sa spája luxus a dotyk s prírodou. Čarovnú prírodu vystriedajú dokonalé biele pláže, tyrkysová voda, palmy, morské špeciality, čerstvé tropické ovocie a srdeční Zanzibarčania.

TRVANIE ZÁJAZDU
13 dní
KRAJINY
Tanzánia, Zanzibar
NÁROČNOSŤ
Ľahká
CENA ZA OSOBU
Na vyžiadanie
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

18 ďalších
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Letisko Kilimanjaro
2. Arusha
3. NP Lake Manyara
4. Ngorongoro
5. Letisko Zanzibar
6. Zanzibar

Doplnkové služby

Základne A1 storno poistenie
2,90 € /OS./DEŇ
Komplexné CP ŠPORT
4,60 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

Na vyžiadanie
1 990,00 €

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU:

1. deň: Odlet z Viedne

Odlet z medzinárodného letiska Schwechat (Viedeň), prípadne iného, podľa možností.

2. deň: Prílet na letisko Kilimanjaro

Prílet do Tanzánie, transport do mesta Arusha (cca 1 hodina), ubytovanie v hoteli, oddych po dlhej ceste, čas na prehliadku mestečka Arusha.

3. deň: NP Lake Manyara

Ráno odchod z hotela v Arushi do NP Lake Manyara, ktorý je známy svojimi levmi, ktoré trávia čas počas horúceho dňa v korunách figovníkov. Celý deň safari v parku, nocľah zabezpečený v kempe.

4. deň: NP Ngorongoro

Celý deň sú v hľadáčiku dravce, ale aj plaché kopytníky pasúce sa na nekonečných savanách. Antilopy, zebry, žirafy, slony, hrochy, levy, leopardy, hrochy, krokodíly, stovky druhov vtákov a mnoho, mnoho ďalších voľne žijúcich zvierat. Nocľah na okraji krátera Ngorongoro v krásnej prírode.

5. deň: Ngorongoro, Arusha

Kráter Ngorongoro je útočiskom nosorožcov, ale aj levov, byvolov, mnohých ďalších kopytníkov, či menších cicavcov. Jedinečná je aj scenéria krajiny, zelené údolie vyhasnutého krátera. Podvečer presun späť do mestečka Arusha.

6. deň: Prelet na Zanzibar

Transport na letisko Kilimanjaro a prelet priamo na Zanzibar. Po prílete transport do hotela (cca 1 a pol hodiny).

7.-11. deň: Zanzibar

Či budete oddychovať na bielej pláži s kokosovými palmami, alebo sa vydáte preskúmať ostrov, navštívite jeho centrum – mestečko Stone Town, pôjdete šnorchlovať počas výletu na lodi, či sa budete prechádzať po džungli alebo spoznávať korenia, to je už len a len na Vás.  

12. deň: Odlet zo Zanzibaru

Transport z rezortu na zanzibarské letisko a cesta späť do Európy. 

13. deň: Prílet do Viedne

Prílet na Schwechat (Viedeň), prípadne iné letisko, podľa možností. 

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede
  • Letiskové poplatky
  • 2x ubytovanie v hoteli v Arushi pred a po safari v dvojlôžkovej izbe s raňajkami
  • Safari v NP Lake Manyara, NP Serengeti, NP Ngorongoro v 4x4 safari Landcruiseri
  • 2x ubytovanie v kempoch a plná penzia počas safari
  • Prelet z letiska Kilimanjaro na Zanzibar
  • 6x ubytovanie v vo vybranom rezorte na Zanzibare
  • 4x letiskový transport počas zájazdu
  • Asistenčné služby CK BALOO

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • Víza (cena 50 USD)
  • Sprepitné
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného)

___________________________________________________

Pri návšteve Tanzánie a Zanzibaru nie je povinné očkovanie proti žltej zimnici. 

Odporúčame preventívne užívanie antimalarík počas zájazdu.

Víza do Tanzánie (a na Zanzibar) sa platia na mieste vstupu do krajiny (cena 50 USD)

Zájazd je samostaný, nie skupinový.
Vieme prispôsobiť dátumy odchodu a príchodu podľa vášho želania.

V prípade záujmu o slovenského sprievodcu k tomuto zájazdu nás, prosím, kontaktujte.

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

Zájazd je vhodný aj pre jednotlivcov, či malé privátne skupiny.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Izrael
Izrael, Palestína a Mŕtve more
OD 990,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Maroko
Maroko - Klenot pri Atlantiku
OD 1 890,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Botswana
Dobrodružstvo v Botswane - kempingové safari
OD 3 690,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Juhoafrická republika, Zambia, Zimbabwe, Botswana
To najlepšie z juhu Afriky
OD 2 790,00 € /OS.

Prečítajte si

Aká je vlastne Afrika?

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi

Ako sa cestuje do Rwandy od augusta 2020, požiadavky a všetky informácie k bezproblémovej ceste.

Tak, ako drvivá väčšina obyvateľov našej planéty, aj my sme pocítili trpkú chuť koronakrízy. Každého sa dotkla svojim spôsobom, pre nás predstavovala najväčšiu limitáciu práve nemožnosť voľne cestovať po svete. Reštrikciám v cestovaní do zahraničia sa nedá nič vytknúť, pretože migrácia obyvateľstva je pri šírení epidémie jedným z jej kľúčových prostriedkov. Každá krajina sa vyrovnáva s bojom proti koronavírusu po svojom, niektoré krajiny sú úspešnejšie, iné menej. Po niekoľkých mesiacoch od začiatku pandémie sa Európska únia dokázala zjednotiť a vydala odporúčania pre cestovanie do zahraničia. Štáty sveta sa rozdelili do troch farieb, na zelené – teda tie, kde je šírenie vírusu pod kontrolou a prijaté opatrenia sú účinné, ďalej na žlté – tie, kde počet novonakazených stúpa a prijaté opatrenia nie sú postačujúce a, nakoniec, na červené – v ktorých dochádza k nekontrolovanému šíreniu vírusu. Každá krajina teda dostala svoju farbu, ktorá, samozrejme, okrem situácie s koronavírusom dosť závisí aj od diplomatických a politických vzťahov. Do tých „zelených“ sa dá vycestovať a po návrate domov Vás nečaká nič dramatické, so žltými a červenými krajinami môže byť problém a vyžaduje sa karanténa a negatívny PCR test. Začiatkom júla tohto roku sa Rwanda dostala na zelený zoznam ako jedna zo štyroch krajín Afriky. Keďže táto malá krajina ležiaca v srdci Afriky je jednou z našich top obľúbených destinácií, tak ma táto správa veľmi potešila. Počnúc od 01.08.2020 prijala aj Rwanda rozhodnutie znovu otvoriť svoje medzinárodné letisko a za splnenia istých podmienok začala púšťať cez svoje hranice zahraničných návštevníkov. Keďže podmienok vstupu do Rwandy a výstupu z rôznych krajín EÚ bolo hneď niekoľko, riskovať hneď prvé lety, kedy ešte neboli vychytané všetky úskalia opatrení, mi prišlo nerozumné a tak som si letenku zabookoval až na polovicu augusta. Spätne musím zhodnotiť, že to bolo dobré rozhodnutie, pretože niektoré z prvých letov boli zrušené (lety s Qatar Airlines), na iné zas nemohli nastúpiť všetci cestujúci (desiatky pasažierov Brussels Airlines zostali zaseknuté v Bruseli, pretože Belgičania majú podmienku výstupu iba nevyhnutné cestovanie, o čom takmer nikto nevedel a teda nemali potrebné dokumenty dokazujúce, že sa jedná o nevyhnutnú cestu). Tieto nezrovnalosti potom často vyústili do straty peňazí za letenku, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebudú refundované. S dostatočným časovým predstihom som si teda začal pripravovať všetky náležitosti. Dátum odletu som si vybral 12.08.20 a spomedzi leteckých spoločností som zvolil Ethiopian Airlines. Kľúčovou podmienkou vstupu do Rwandy je mať negatívny PCR test na koronavírus v akreditovanom laboratóriu, ktorý nie je starší ako 72 hodín (od 14.08.2020 predĺžené na 120 hodín) pred (prvým) odletom. Bez tohto testu by ma nepustili na palubu lietadla už vo Viedni. Potvrdenie o negativite v anglickom jazyku je nutné elektronicky odoslať do Rwandy, vyplniť k tomu tzv. „Locator form“ s údajmi, kde ste sa nachádzali v posledných dvoch týždňoch. Prázdny Boeing 787 na linke Viedeň - Addis Ababa, na palube bolo 22 pasažierov. Rwanda má vyhradené „karaneténne hotely“, v jednom z ktorých je nutné si zabookovať pobyt v karanténe. Hotel Vám zabezpečí aj transport z letiska do tohto hotela do ktorých idú ľudia, ktorí vstúpili do Rwandy, tu sa im zrealizuje v poradí druhý ster na PCR na COVID-19. Výsledky by mali byť k dispozícii najneskôr do 24h. Pasažier je zatiaľ ubytovaný v hoteli s plnou penziou, ktorý si ale platí z vlastných nákladov (hotel – možnosť výberu podľa kategórie ubytovania, jedlo aj PCR test). Po obdržaní negativity testu Vás ešte poučia a ste voľný. Mail z "Rwanda Biomedical Center" Potrebné dokumenty k vstupu do Rwandy od Augusta 2020: 1. Negatívny RT – PCR test, certifikovaný, v anglickom jazyku. Od 1. augusta to bolo 72 hodín pred prvým odletom, od 14. augusta je to až 120 pred prvým odletom. (treba sledovať ich požiadavky, ktoré sa každé 2 týždne menia) 2. Locator form, ktorí si musíte vyplniť pred odletom, link nájdete tu: https://rbc.gov.rw/travel 3. Rezervácia vybraného „karanténneho hotela“. Hotel Vám zabezpečí prevoz z letiska, po príchode do hotela Vás opäť otestujú RT – PCR testom a do 24 hodín obdržíte SMS, alebo email s výsledkom testu na COVID – 19. V prípade, ak je Váš test negatívny, môžete opustiť hotel a ste v Rwande. V prípade ak Váš výsledok je pozitívny, tak si Vás zoberú do karantény a poskytnú Vám liečbu, samozrejme, všetko na vlastné náklady. Vybrať si môžete z 24 hotelov, ktoré nájdete tu:https://rbc.gov.rw/travel/src/Passengers%20Info%20-%20Designated%20hotels.pdf ceny sú fixné. Negatívny RT - PCR test na COVID-19. Rezervácia "karanténneho hotela" Príprava dokumentov a vybavenie testovania boli mierne zdĺhavé, ale určite nie natoľko náročné, že by odradili presvedčeného cestovateľa. Môj let prebiehal bez akýchkoľvek komplikácií a ako čerešnička som išiel dreamlinerom, v ktorom nás bolo spolu 22, takže som mal dokonalé pohodlie a súkromie. Celý proces nebol zložitý, ale môže prísť ku komplikáciám a to, predovšetkým, ak náhodou budete mať pozitívny test na koronavírus. V prípade, že ide o prvý test realizovaný ešte doma, tak si musíte prebookovať letenku. Treba si dobre vybrať leteckú spoločnosť a typ letenky, niektoré majú možnosť prebookovania, ak nemôžete letieť v súvislosti COVID – 19. Treba si správne kúpiť letenku a dá sa tomuto riziku predísť. Ak prídete do Rwandy a Váš test na COVID–19 bude pozitívny, tak Vám to môže finančne navýšiť budget. Presné ceny neviem, ale v lepšom prípade by liečbu mohla hradiť poisťovňa, ale pobyt v karanténe budete hradiť vy, ak nemáte nejaké špeciálne poistenie. Samozrejme, ak prídete do Rwandy na 10 dní, nemusíte stihnúť let domov. Najrozumnejšie je, aspoň 4 dni pred prvým testom byť opatrný, nezúčastniť sa hromadných akcií, diskoték a ďalších rôznych miest, kde je vyššia šanca nákazy. Odchod z Rwandy: Pred odchodom sa musíte otestovať 72 hodín pred odletom, je to povinné, inak Vás nepustia cez check – in. Po prílete do Viedne: Ak sa preukážete negatívnym testom, v Rakúsku ste voľný. Na Slovensku platí 10 dňová povinná karanténa. Všetky informácie sú v platnosti teraz, treba si uvedomiť, že sa situácia neustále mení, budúci týždeň tieto požiadavky nemusa platiť. Vždy si treba overiť aktuálne podmienky vstupu a výstupu z krajín, kde cestujete. Všetky podrobné informácie nájdete tu: https://www.rbc.gov.rw/fileadmin/user_upload/annoucement/Info%20note%20for%20passengers%20arriving%20in%20Rwanda.pdf Autor: Zoltán Komlósi

O živote Burunďanov

Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi