<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Afrika

Kenské safari a magický Zanzibar

Zažite nezabudnuteľné chvíle v NP Maasai Mara, dejisku Veľkej migrácie a v NP Lake Nakuru presláveného tisíckami plameniakov obývajúcich brehy soľného jazera a ohrozenými nosorožcami skrývajúcimi sa v buši. Stopujte divoké zvieratá a staňte sa svedkom strhujúceho zápasu o život medzi korisťou a predátormi v nádherných scenériách kenských národných parkov. Napínavé dobrodružstvo ukončíte oddychom na exotických plážach Indického oceánu, pod kokosovými palmami na bielom piesku - na obľúbenom Zanzibare.

TRVANIE ZÁJAZDU
13 dní
KRAJINY
Keňa, Zanzibar
NÁROČNOSŤ
Nizka
CENA ZA OSOBU
od 3 140,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

3 ďalšie
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Nairobi
2. NP Lake Nakuru
3. Maasai Mara
4. Zanzibar

Doplnkové služby

Základne A1 storno poistenie
2,90 € /OS./DEŇ
Bicyklové safari v Hell's Gate
95,00 € /OS.
Komplexné CP ŠPORT
4,60 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

13.4.2021
-
25.4.2021
3 470,00 €
21.10.2021
-
02.11.2021
3 140,00 €
Na vyžiadanie
Na vyžiadanie

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU: 

1. deň: Odlet z Viedne, prílet do Nairobi

Po prílete do hlavného mesta Kene - Nairobi bude zabezpečený transport do hotela, kde prenocujete.  

2. deň: Nairobi – Maasai Mara

Po raňajkách Vás v hoteli vyzdvihne minibus a vydáte sa smerom do Rift Valley, kde sa Vám naskytnú krásne pohľady na krajinu rozliehajúcu sa stovky metrov pod Vami. Po príchode do NP Maasai Mara ešte využijete posledné lúče slnka na hľadanie dravcov, ktoré práve počas tejto časti dňa zvyknú loviť. Levy, gepardy, hyeny, či ďalšie šelmy sú stálymi obyvateľmi parku. Nocľah je zabezpečený v autentickom Fig Tree Camp priamo v parku uprostred divokej prírody. 

3. deň: Maasai Mara

Celý deň budete jazdiť po parku, prejdete naprieč celým jeho územím, popri hraniciach s Tanzániou až k rieke Mara, kde uvidíte dych vyrážajúce prírodné divadlo, kedy sa stovky pakoní a zebier vrhajú do rieky, aby ju prebrodili a dostali sa k čerstvým pastvinám Maasai Mary. Na brehoch číhajú krokodíly a v krovinách zas šelmy... Obed bude piknik v buši za spevu vtákov a zvedavých pohľadov opíc. 

4. deň: Maasai Mara, Lake Nakuru

Skoro ráno patrí park predovšetkým dravcom hľadajúcim korisť a vtákom všetkých druhov a veľkostí. Aj pre neznalca sú miestne operence fascinujúce, či už svojou nádherou alebo správaním. Po rannom safari nasleduje presun do NP Lake Nakuru, ktorý je jedným z posledných vo Východnej Afrike, kde voľne žijú ohrozené východoafrické čierne nosorožce. Čaká Vás dobrodružná cesta parkom pomedzi stáda antilop, zebier, byvoly, či žirafy. Park je preslávený aj svojim soľným jazerom, breh ktorého obývajú veľké kŕdle plameniakov. Nocľah v štýlovej safari-lodge priamo uprostred parku, kde sa vám pred terasou budú ráno prechádzať opice, či antilopy smerujúce k napájadlám.  

5. deň: NP Lake Nakuru, Nairobi

Skoro ráno sa vydáme hľadať ohrozené nosorožcece a ďalšie zaujímavé živočíchy. Po rannej jazde za zvieratami odchod späť do Nairobi. Cestou obed v Rift Valley. Poobede Vám ostane čas na krátku prehliadku Nairobi alebo oddych v hoteli. 

 6. deň: Prelet Nairobi - Zanzibar

Prelet z letiska v Nairobi priamo na čarokrásny Zanzibar. Po vybavení náležitostí ohľadom víz Vás už bude pred letiskom čakať šofér, ktorý Vás odvezie asi 1 a pol hodinu do vybraného hotela na Zanzibare.

7.-11. deň: Zanzibar

Či budete oddychovať na bielej pláži s kokosovými palmami v jednej z najvyhladávanejších oblastí ostrova Zanzibar, alebo sa vydáte preskúmať ostrov, navštívite centrum ostrova – mestečko Stone Town, pôjdete šnorchlovať počas výletu na lodi, či sa budete
prechádzať po džungli alebo spoznávať korenia, to je už len a len na Vás.  

12. deň: Odlet zo Zanzibaru

Transport z rezortu na zanzibarské letisko a cesta späť do Viedne. 

13. deň: Prílet do Viedne

Prílet na Schwechat (Viedeň), prípadne na iné letisko, podľa možností.

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede
  • Letiskové poplatky
  • 6x ubytovanie na Zanzibare 4* hoteli v dvojlôžkovej izbe s all inclusive
  • Safari v NP Maasai Mara a NP Lake Nakuru v 4x4 minibuse s miestnym sprievodcom
  • Ubytovanie a plná penzia počas safari
  • Ubytovanie v Nairobi pred a po safari v dvojlôžkovej izbe s raňajkami
  • Prelet z Nairobi na Zanzibar
  • 4x letiskový transport počas zájazdu
  • Slovenského sprievodcu počas pobytu v Keni
  • Asistenčné služby CK BALOO

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • Víza  
  • Povinné očkovanie proti žltej zimnici
  • Sprepitné
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného)

___________________________________________________

Pri návšteve Kene a Zanzibaru je povinné mať platné očkovanie proti žltej zimnici zaznamenané v medzinárodnom očkovacom preukaze. Odporúčame aj preventívne užívanie antimalarík počas zájazdu. 

Zájazd sa uskutoční pri minimálnom počte účastníkov: 3

Pre menšiu skupinu, či jednotlivca je cena na vyžiadanie, prosím, neváhajte nás kontaktovať!

O víza do Kene je nutné požiadať vopred prostredníctvom online aplikácie (cena 51 USD)

Víza do Tanzánie sa platia na mieste vstupu do krajiny (cena 50 USD)

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Thajsko, Malajzia, Singapur
Cesta naprieč juhovýchodnou Áziou
OD 2 390,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Botswana
Dobrodružstvo v Botswane - kempingové safari
OD 3 690,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Thajsko
Večne živý Bangkok a Ko Samui
OD 1 790,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Sierra Leone, Libéria
Sierra Leone a Libéria
OD 3 890,00 € /OS.

Prečítajte si

Dve tváre Zanzibaru

Jedna z obľúbených plážových afrických destinácií, Zanzibar, sa v poslednom čase stáva pomerne častou destináciou aj pre Slovákov. Posledné roky nás sem cestuje čím ďalej, tým viac. Nečudo, biele exotické pláže, kokosové palmy, tyrkysová farba Indického oceánu... Koho by to nelákalo? Asi každého, kto má rád plážové dovolenky. Je to výborná destinácia, ak vyberáte z afrických ostrovov. Uvidíte tu jedny z najkrajších pláží sveta, a zároveň pocítite tú skutočnú vnútrozemskú Afriku. Je tu tiež bezpečne a ani ceny piva nie sú najvyššie... V súčasnosti sa ale niekoľko vecí na ostrove podstatne mení. Severná časť ostrova je po väčšinu roka vypredaná, zatiaľ čo južná ostáva takmer prázdna. Severná časť, samozrejme, slušne profituje, úmerne k dopytu rastú aj ceny ubytovania a služieb, avšak ich kvalita pomaly zaostáva. Juh zase trpí nedostatkom hostí, rezorty pomaly začínajú chátrať, lebo na neustálu rekonštrukciu, aby držali tempo s často preceňovanými očakávaniami turistov. Často fungujú v obmedzenej prevádzke, čo najmarkantnejšie badať napríklad v menej rozmanitej ponuke jedla v reštaurácii. Aký je teda rozdiel medzi severom a juhom? Na severe sa nachádzajú dve najkrajšie pláže ostrova. To je Kendwa – jednoznačne top pláž na celom ostrove, za ktorou o veľa nezaostáva ani pláž Nungwi. Aby ste ma zle nechápali, pláže v ostatných častiach ostrova sú tiež nádherné, avšak mnohým ľuďom prekáža veľký rozdiel medzi prílivom a odlivom. Zatiaľ čo na Kendwe sa jedná sotva o zopár metrov, v niektorých častiach to je vyše kilometra. Ustúpený oceán vtedy odhalí koralové porasty, v malých jazierkach ostanú uväznené drobné rybky, miestni Zanzibarčania sa vydajú na „lov“ morských plodov. Pomedzi ostrovčeky malých koralov a morských porastov sa dá prejsť až ku koralovému útesu, do ktorého mohutne narážajú vlny oceánu. Táto scenéria má svoje obrovské čaro, avšak jednu veľkú nevýhodu – počas odlivu sa nedá kúpať a hostia si takmer polovicu dňa nemôžu užívať svoje výhľady „ako z katalógu“, kde si objednali vysnívanú dovolenku. Avšak dokonalá pláž má aj svoju daň. Na severe ostrova začína byť omnoho vyššia koncentrácia turistov, na ktorú sú ľudia zvyknutí z dovoleniek zo Stredomoria a súkromný juh často ľuďom prekáža aj v tom, že sa nudia opustených plážach či v rezortoch, okolo ktorých široko ďaleko nič nie je... Keď si turisti vyberú rezort na juhu, čo je častokrát aj kvôli nižším cenám, práve odtiaľ odchádzajú domov menej spokojní. Síce s perfektnými fotkami urobenými so smartfónmi bez potreby akéhokoľvek filtra, no v skutočnosti neodchádzajú vždy úplne nadšene. Kde je problém? Jednoducho pre seba netrafili ten správny typ dovolenky. Na Zanzibare totiž nie sú promenády, móla, obchodíky so suvenírmi a čínskymi produktami, zmrzlina na každom rohu, nafukovačky, balóniky a večerné flámovačky ako napríklad na ostrove Phi Phi v Thajsku. Každopádne, sever ostrova ponúka na zábavu a spojenie s ľuďmi viac možností ako juh. Preto by som pred cestou odporučil zvážiť, akú dovolenku si predstavujete a teda aj to, ktorú časť ostrova navštívite. Čo to teda je exotická dovolenka? Je to o destinácii, kde nie je veľa ľudí, kde si dokonale oddýchnete, kde sú prázdne pláže, autentický rezort priamo na pláži a absolútny pokoj v hojdacej sieti pod kokosovou palmou, kam vám nosia koktejlíky a tropické ovocie. A presne toto je juh ostrova, ktorý pripomína pôvodný Zanzibar. Ešte nedávno bol podobný aj sever, no v súčasnosti mi občas pripomína skôr krajšie stredomorské pláže. Naše tipy a rady na Zanzibar: Ak máte radi plnšie a živšie pláže, kde je viac ľudí a zábava, tak si rozhodne vyberte sever Zanzibaru. Ak túžite mať kľud od „beach boys“ a dokonale si od všetkého oddýchnuť, alebo prežiť dovolenku najmä s rodinou, tak si hľadajte svoje miesto na juhu ostrova. Zanzibar má tú obrovskú výhodu, že okrem nádherných pláží (či už s odlivom alebo bez) ponúka naozaj pestré možnosti dobrodružných aktivít. Určite preto neseďte celú dovolenku iba v rezorte, ale naplánujte si niekoľko fakultatívnych výletov. Či už to bude šnorchlovanie a morské safari, prechádzka medzi opicami v Jozani Forest, spoznávanie korenín a miestneho spôsobu života na Spice Tour, dúšok histórie a kultúry počas City Tour v Stone Town, pozorovanie delfínov, romantická plavba na ručne vyrobenej plachetničke Dhow pri západe slnka, alebo brázdenie po ostrove na prenajatej Vespe a hľadanie neobjavených zákutí Zanzibaru. To všetko Vám môže spraviť nezabudnuteľnú dovolenku v exotike aj bez pouličných stánkov a promenád preplnených turistami. A ak aj túžite po suveníroch, v Stone Town je aj pekná promenáda s čarovným lokálnym pouličným trhom. Mimochodom, toto miesto by som určite zaradil medzi povinné jazdy na Zanzibare. Samozrejme, ako sa hovorí, sto ľudí, sto chutí. Je teda úplne v poriadku, že každý má rád niečo iné. Čo sa ale týka výberu dovolenky, treba si vopred poriadne rozmyslieť, čo vlastne očakávame, aby sme si vybrali miesto, kde sa budeme cítiť dobre. Najdôležitejšie je sa niekde vybrať a užiť si to. Autor: Zoltán Komlósi

Aká je vlastne Afrika?

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi

Naša cesta do Konga za horskými gorilami

Po prebrázdení safari parkov vo východnej Afrike, niekoľkonásobnom splavení Nílu, kúpaní sa v jazerách Veľkej priekopovej prepadliny, preskúmaní vodopádov či po mnohých humanitárnych akciách sme sa rozhodli, že dospel čas na vychýrené stopovanie horských goríl. Táto aktivita je dostupná v troch krajinách Východnej Afriky - v Rwande, v Ugande a v Kongu (KDR). My sme sa rozhodli pre cenovo dostupnú dobrodružnú variantu v Kongu. Gorily tu žijú v pralese Národného parku Virunga, v najstaršom africkom pralese. V konžskom lese žije najväčší počet goríl (aj keď jedna rodina sa nedávno "presťahovala" do Rwandy), čo okolité krajiny ťažšie znášajú a dávajú do sveta vedieť, že Kongo je nebezpečné, turistov napádajú rebeli, zabíjajú strážcov parku atď. Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne a na týchto tvrdeniach je naozaj čosi pravdy. Nedávno rebeli naozaj zabili 5 rangerov a šoféra, no toto sa stalo vo vzdialenej časti parku (asi 200 km severnejšie od miesta, kde sa chodí za gorilami), ktorá je dlhodobo známa tým, že v divočine nežijú iba zvieratá, ale aj protivládni povstalci. S prvým ranným svetlom prechádzame rwandsko-konžskou hranicou až podozrivo hladko (a za krátku dobu) a pri rampe do Konga sa stretávame s naším dobrým kamarátom Barackom a jeho šoférom, ktorí nás majú brať až k hraniciam pralesa. Barack je super parťák, taký typ Afričana "hakuna matata", nič nie je problém, všetko sa dá vybaviť (čo v Kongu aj do bodky platí, najmä keď máte nejaké tie doláre navyše), so stálym úsmevom na tvári a trefnými poznámkami. Pôvodom je Rwanďan, no srdcom Konžan. Pri príchode do Gomy, mesta hneď za hranicami, ktoré je baštou MONUSCO - najväčšej a najdrahšej mierovej misie OSN na svete, akurát preberáme tému podplácania konžských úradníkov na hraniciach a rôznych situáciách, kedy pýtajú úplatky. Tak napríklad, ak nie ste zaočkovaní proti žltej zimnici (resp. ak nemáte o tom potvrdenie), tak môžete vojsť do krajiny za extra 100 dolárov, ktoré si úradník bez akejkoľvek hanby a snahy utajiť úplatok strčí do vrecka. "Sto dolárov za osobu len kvôli tomu, že si niekto zabudne zdrap papiera o očkovaní?" Pýtam sa, pretože táto suma sa mi zdá dosť vysoká dokonca aj na Kongo. Barack mi s vážnosťou odpovedá: "Yes, hundred dollars. Officers are very funny..." V krátkosti sa zastavujeme v kancelárii správcu parku Virunga, aby sme si vyzdvihli potvrdenie na stopovanie goríl. Zatiaľ sa tu zbierajú aj ďalšie autá s turistami a rangeri. Po asi 20 minútach, keď sa konečne všetci zozbierali, vyráža konvoj 5 terénnych áut s turistami a motorka, na ktorej sedí ranger s puškou na čele aj na chvoste konvoju. Šinieme si to cez rušné ulice Gomy a pri výjazde z mesta je krížom cez cestu postavená prvá home-made drevená rampa urobená z bambusu. Pri nej stojí postarší chlapík vo vyšedivenej šiltovke a pýta prvých 5 dolárov za prejazd. Po pár zdvorilostných frázach, ktoré si vymenil v miestnom jazyku s Barackom nám s krútením hlavy a dlhým nosom otvára "rampu". Keby sme nemali Baracka, tu by sme prišli o prvých 5 dolárov. Za čo? No za nič. Iba preto, že by sme chceli ísť ďalej. Definitívne opúšťame Gomu. Pri ceste stojí tabuľa, kde je farebne vyznačená aktivita neďalekého stále aktívneho vulkánu Nyiragongo, ktorý za posledných 40 rokov dva razy pochoval mesto Goma pod vrstvu lávy, spolu s pokynmi vo francúzštine, ako postupovať pri hroziacej erupcii. Rušné ulice sa pomaly menia na ojedinelé malé obchodíky pri ceste a autá a motorky nahrádzajú unikátne drevené trojkolky. Pod úpätím sopky Nyiragongo sa asfaltová cesta mení na poľnú. S dierami do výšky kolien, blatom, mlákami a ostrými kameňmi. Prejsť nasledujúcich 30 kilometrov nám zaberá vyše hodiny, každých pár kilometrov vidíme malé stany, pred ktorými sedia dvaja - traja vojaci. Pri chaotickej politickej situácii v Kongu možno len ťažko povedať, kto je "zlý a dobrý", pretože svoju pravdu majú aj vláda a vojaci, aj OSN, aj rebeli a povstalci. Pýtame sa teda Baracka, či vojaci nie sú nepríjemní na civilistov, prípadne turistov. "Noooo, they are good. Very stupid," uznanlivo odpovedá Barack. Konečne odbáčame z "hlavnej cesty" smerom do kopcov pokrytých hustým lesným porastom. Po ďalších 20 minútach prichádzame k rangerskej stanici a východziemu bodu na stopovanie goríl. Raňajky sme nestihli, keďže sme z hotela odchádzali pred pol šiestou ráno a na stole sa na mňa usmievajú muffiny a šálky na čaj. Pod nimi cenovka 2 doláre za každé. Uff, pri tej cene za gorily teda mohli aspoň túto pozornosť ponúknuť zadarmo. Nasledovalo krátke poučenie o tom, ako sa správať v pralese (nehádzať odpadky a ak na nás náhodou nečakane príde potreba, treba si vykopať jamu, vykonať potrebu a potom jamu po sebe zakopať). Na tabuli sú rozpísané gorilie rodiny, ktorá má koľko členov a kde sa zhruba nachádza. Dnes nás je 16 turistov, rozdeľujeme sa teda do 3 skupiniek a s každou skupinkou idú dvaja rangeri. Počasie sa zatiaľ ako tak drží. Je apríl, čo je najdaždivejší mesiac veľkého dažďového obdobia a my ideme do najväčšieho dažďového lesa v okolí. Toto veští iba jedno - veľký a silný dážď. Ach, prosím, prosím, nech prší až podvečer, modlím sa. Konečne vyrážame. Slovenský párik, francúzsky párik, čínsky párik, náš sprievodca Boss Jeremy s vysielačkou a ďalší ranger. Po prekročení natiahnutého drôtu, ktorý predpokladám, že slúži na oddelenie malého parkoviska od pralesa, sa blatová cestička rýchlo zužuje a sprava aj zľava hustne krovie. Jeden za druhým (na čele s Bossom Jeremym) kráčame vopred. Sem tam prekročíme korene stromov, či podlezieme liany. Po asi polhodine Boss Jeremy zastane a ukazuje na úzky konár, ktorý zasahuje do cesty. Treba ho rýchlo podliezť, pretože po ňom lezie nespočetne veľa červených lesných mravcov. OK, tak rýchlo idem prvá, za mnou lezie čínsky párik. Mladá Číňanka, ktorá je obutá skôr na aerobik než do dažďového pralesa s členkovými ponožkami a riflami zrazu začne jajkať. O-ou, mravce je vliezli do topánky a pod rifle. A štípu. A asi to bolí. Jej partner s dlhým copíkom pripomínajúci Sandokana jej pomáha rýchlo mravce oprášiť a obuť sa. Rýchlo ešte dve - tri fotky doštípaného lýtka do obrovského smartfónu a ide sa pralesom ďalej. Po ďalšej hodine predierania sa húštinou a presekávania si cesty mačetou sa za pomoci vysielačky dostávame k ďalším dvom rangerom, ktorí stopujú gorily a hovoria, že sú asi 100 metrov za kopcom. Super, konečne sme ich našli! A ani neprší! A v tom mi na čelo spadne prvá obrovská kvapka. Vzápätí ďalšia na krk. Rýchlosťou blesku si dávam dolu ruksak, vyťahujem šušťáčku a na ruksak naťahujem nepremokavý obal. Asi sekundu po tom, ako si natiahnem na hlavu kapucňu sa spúšťa taký lejak, že mám šušťáčku úplne premočenú a bojím sa pomyslieť na to, ako asi vyzerajú pasy v prednom vrecku ruksaku. Nasledujeme rangerov do lesa, kde dážď pomedzi listy stromov dopadá menšou intenzitou. Prechádzame cez kopec, no gorily nikde. Asi sa aj oni išli skryť pred dažďom. Tak ich stopujeme ďalej a naozaj, po asi 15 minútach ich konečne nachádzame. Čas nasadiť si na tvár chirurgickú masku. S gorilami máme spoločných vyše 95% DNA, čo okrem iného znamená aj to, že sme náchylní na rovnaké ochorenia. Aby sme sa teda vzájomne náhodou niečím nenakazili, je povinné v prítomnosti goríl nosiť na tvári masku. My, Francúzi a rangeri máme masky chirurgické, čo sme dostali ešte pred vstupom do lesa, Číňania majú vlastné, čierne, z nejakého čudného materiálu. Obchádzame veľký listnatý krík a za ním sa vo vysokej tráve kŕmi tenkým konárikom s mladými lístočkami malá gorila. Zvedavo na nás pozrie ako vychádzame spoza kríka. Očividne je na turistov zvyknutá, pretože vydáva nejaký priateľsky znejúci zvuk a vôbec sa nedá pri kŕmení rušiť. Úžasné. Čierny hustý premočený kožuch, veľké ploché nozdry, nažltlé zuby s malým konárikom medzi nimi, šikovné tmavé prsty a zvedavo-priateľský výraz tváre. Tesne vedľa Bossa Jeremyho zrazu na zem dopadá prúd vody z koruny veľkého bambusu. Boss Jeremy odskočí a z bambusu vykukne druhá, tentokrát dospelá gorila s malým mláďatkom na chrbte, ktorá práve skoro osprchovala Bossa Jeremyho svojou malou potrebou. Ostatní rangeri to považujú za dosť smiešne. Po chvíli ukazujú do húštiny, kde sa kŕmi ďalšia dospelá gorila. My turisti sa držíme v skupinke a nemo s úžasom pozeráme na tieto neopísateľné tvory z tesnej blízkosti (Číňanka odušu fotí, prihovára sa gorilám v Mandarínčine a natáča videá) a ostatní rangeri sa rozpŕchnu a hľadajú veľkého samca gorily so striebristou srsťou na chrbte, tzv. "Silverback-a". O chvíľu ho nájdu a volajú nás k nemu. Je asi o tretinu väčší ako dospelé samice a má výraz tváre, ktorý vyvoláva rešpekt. Ale asi len v západnej kultúre, pretože Číňanka k nemu nebojácne pristupuje bližšie, aby si ho odfotila. Ranger ju slušne upozorní, aby dodržiavala odstup. Boss Jeremy nám vysvetľuje, že gorilím samcom sa vo veku 15 rokov srsť na chrbte sfarbuje z čiernej na striebornú a podľa nej aj tento druh goríl nesie svoj názov. Gorily takto so zatajeným dychom sledujeme hodinu. Robíme nejaké fotky a zopár videí a potom nám Boss Jeremy oznámi, že je čas sa vrátiť. V nadmorskej výške takmer 2 400 metrov (aj keď tesne pod rovníkom) sa aj tak celá premočená trasiem od zimy, aspoň sa chôdzou naspäť zahrejem. V duchu sa teším, že si prezlečiem suché a čisté tepláky, termo tričko a suché ponožky, ktoré som si prezieravo zobrala so sebou. Cesta späť ide prevažne z kopca, takže napredujeme rýchlejšie. Dážď medzitým ustal, no cestičky sa premenili na bahno a čľapkanicu. Číňanka vo svojich aerobikových topánkach napreduje vopred viac po zadku ako po nohách. Všetci sa už ponáhľame naspäť, je nám zima, sme do nitky premočení a po uši zablatení. Ale zážitok stál za to! Tesne pred parkoviskom sa na nás spúšťa druhý lejak, mne to je už úplne jedno. V oboch topánkach mi čvachtá voda, kedysi biele ponožky sú totálne tmavohnedé, legíny mám na dvoch miestach roztrhané a dá sa zo mňa žmýkať voda. Konečne prichádzame k stanici rangerov, odkiaľ sme vyrazili. Barack stojí vo dverách a náramne sa začne smiať, keď nás zbadá. Podáva mi do ruky pero, aby som sa zapísala do knihy návštev a napísala spätnú väzbu, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Gorily boli úchvatné, prales nádherný, nedotknutý, prístup rangerov naozaj profesionálny, zážitok na celý život, hádam aj z fotiek a videí niečo bude. Prsty mám však také skrehnuté, že môj komentár je aj tak nečitateľný. Otváram ruksak, že sa idem prezliecť do suchých vecí. Vyťahujem tepláky, tričko, ponožky. Mokré, úplne mokré... Predstavím si takmer dvojhodinovú cestu späť na hranice, ktorú máme pred sebou. Takmer sa rozplačem od zimy a blata a sadám do auta. Vyťahujem rozmočené pasy, nech sa cestou aspoň trochu vysušia a začína sa natriasačka späť do Gomy. V horúcej sprche už v hoteli si premietam udalosti prežitého dňa, ponožky aj legíny sú už v koši, pasy ako tak vyschnuté (aj tak sú už plné, takže ich nie je veľká škoda). Potom si spomeniem na úžasné gorily, ktoré ako oáza pokoja obhrýzali vetvičky bambusov uprostred nedotknutej húštiny pralesa. A vrátila by som sa tam, aby som ich videla znovu, ale druhýkrát to bude inokedy ako v apríli... Autor: Mária Komlósi