<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Afrika

Marrákeš, Ait Ben Haddou, Merzouga a Essaouira

Kratšia a veľmi obľúbená verzia poznávačky po Maroku. Ochutnávka berberského života v púšti, exotický Marrákeš so svojími povestnými trhoviskami, čarokrásne štíty pohoria Atlas, hlinené ílové dmčeky, palmérie, olivovníky, šťavnaté sladké pomaranče, vôňa arganového oleja a mohutné vlny Atlantiku narážajúce do hrubých opevnení stredovekých prístavov.

TRVANIE ZÁJAZDU
8 dní
KRAJINY
Maroko
NÁROČNOSŤ
Nízka
CENA ZA OSOBU
od 1 190,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

5 ďalších
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Marrákeš
2. Vodopády Ouzoud
3. Ait Ben Haddou
4. Priesmyk Dadès
5. Merzouga
6. Essaouira
7. Marrákeš

Doplnkové služby

Základne A1 storno poistenie
2,90 € /OS./DEŇ
Letiskový transfer Bratislava - Viedeň - Bratislava
25,00 € /OS.
Profesionálne fotky
45,00 € /OS.
Samostatná izba
220,00 € /OS.

Vyberte si termín

16.3.2021
-
23.3.2021
termín v minulosti
1 190,00 €
16.10.2021
-
23.10.2021
1 190,00 €
Na vyžiadanie
Na vyžiadanie

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU:

1. deň: Odlet z Viedne, prílet do Marrákešu

Prílet do Marrákešu, v závislosti od času príletu bude k dispozícii poobedná a večerná prehliadka mesta, ktoré po západe slnka ožije hudbou a tancom miestnych umelcov.

2. deň: Marrákeš

Ráno sa vydáme na poldenný výlet ku krásnym vodopádom Ouzoud. Sú skryté medzi útesmi a k jazierku, do ktorého padajú, sa dostaneme romantickým chodníčkom lemovaným reštauráciami, stánkami a opicami skákajúcimi po zábradlí. Po obede sa vrátime do Marrákešu, kde sa poprechádzame jedinečnými záhradami Majorelle, prípadne navštívime múzeum Yves Saint Laurent, či múzeum arabskej kultúry a Berberské múzeum.

3. deň: Ait Ben Haddou, Ouarzazate

Ráno sa vydáme v ústrety pohoriu Atlas a jeho štítov pokrytých snehom. Prejdeme cez priesmyk s nádhernými výhľadmi a cestou nám budú miestni berberskí "hľadači pokladov" ponúkať drahokamy. Po prechode cez Atlas prídeme do mestečka Ait Ben Haddou, ktorého ksar bol dejiskom viacerých svetoznámych hollywoodskych trhákov. Pomedzi ílové domčeky nás prevedie miestni Berber, ktorý nám dá kurz jazyka, histórie, filmografie, ale určite nám ponúkne aj ručne tkané koberce a ponúkne nás pohárom čaju. Potom si pozrieme tradičnú výrobňu arganového oleja (a bola by škoda nekúpiť si zopár produktov z tejto vzácnej komodity priamo na mieste), kde si môžeme rôzne fázy výroby aj sami vyskúšať. Poobede bude fakultatívna možnosť navštíviť aj filmové štúdiá v neďalekom meste Quarzazate.

4. deň: Ouarzazate, Merzouga

Naša cesta bude viesť ďalej na východ smerom k púšti. Naším cieľom je mestečko Merzouga ležiace na okraji magických dún večne sa presýpajúceho piesku Erg Chebbi. Na obed si dáme marocké špeciality. Čaká nás jazda na ťavách pri západe slnka, v prípade záujmu môžeme prenocovať v púšti spolu s Berbermi, alebo sa kochať mierumilovnou púštnou scenériou z pohodlia lehátka pri bazéne v tradičnom riad-e.

5. deň: Merzouga, Priesmyk Dadès, Ouarzazate

Vychutnáme si tradičné bohaté marocké raňajky s povestným chutným chlebom na okraji púšte. Pre tých, ktorí vstanú dostatočne včas sa naskytne magický pohľad slnka vychádzajúceho ponad ružovkasté duny piesku. Poobede sa vydáme na cestu do Essaouira, prespíme v Ouarzazate. Cestou do Ouarzazate prejdeme jednou z najkrkolomnejších ciest na svete - priesmykom Dadès, ktorý vytvorila rieka Todra. 

6. deň: Ouarzazate, Essaouira

Ráno sa vydáme na západné pobrežie Maroka do Essaouiry, po ktorej zachovalých hradbách sa prechádzala Khaleesi a kde nás osvieži atlantický vánok, pozdravia všadeprítomné čajky a prímorská koloniálna atmosféra počas poobedného jedla a čaju. Prenocujeme v Essaouira.

7. deň: Presun do Marrákešu

Po raňajkách sa presunieme späť do Marrákešu, kde si ešte dokúpime suveníry, prípadne si pozrieme, čo sme nestihli.

8. deň: Marrákeš, odlet do Viedne

Ráno odlet odlet z Marrákešu a v poobedných hodinách prílet do Viedne.

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede 
  • Letiskové poplatky 
  • Privátny transport v rámci celého zájazdu 
  • Ubytovanie v dvojlôžkovoje izbe s raňajkami počas celého zájazdu
  • Slovenského sprievodcu 
  • Asistenčné služby CK BALOO 

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • Sprepitné 
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného) 
  • Vstupné poplatky

__________________________________________________

Zájazd sa organizuje pri minimálnom počte 3 účastníkov.

Pri návšteve Maroka nie sú povinné žiadne cestovateľské očkovania, odporúčame obnoviť si základné očkovania podľa platného očkovacieho kalendára. 

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Tanzánia, Zanzibar
Dobrodružné safari v Serengeti - Ngorongoro - Lake Manyara + Zanzibar
OD 2 390,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Rwanda, Zanzibar
Čarovná Rwanda a Zanzibar
OD 2 750,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Namíbia
Okruh rozprávkovou Namíbiou
OD 1 990,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Izrael
Izrael, Palestína a Mŕtve more
OD 990,00 € /OS.

Prečítajte si

Singapur

Singapur je mesto, ktoré ja osobne veľmi rád navštevujem. Ak by som si musel vybrať veľké mesto, kde by som mal žiť, určite by to bol Singapur. Samozrejme, nikdy by som nechcel žiť vo veľkom a rušnom meste, preferujem menšie mestá, kde nie sú zápchy, príroda je dostupnejšia a žije tam menej ľudí. V tomto blogu by som chcel predovšetkým opísať niektoré vlastnosti mesta, ktoré však vnímam veľmi pozitívne. Na úvod aspoň v rýchlosti trochu histórie. Moderný Singapur bol založený v roku 1819 a bol považovaný za obchodnú pobočku Východoindickej spoločnosti. Briti získali suverenitu nad ostrovmi v roku 1824. Počas 2. svetovej vojny bol okupovaný Japonskom a zároveň sa stal nezávislým od Spojeného kráľovstva. V roku 1963 sa spojil s inými bývalými britskými územiami s cieľom vytvoriť Malajziu. Tento pokus ale trval iba 2 roky a od r. 1965 sa úplne osamostatnil a začal si raziť vlastnú cestu k získaniu uznania ako jeden zo štyroch Ázijských tigrov. Singapur patrí medzi najdôležitejšie obchodné centrá na svete, je štvrtým najväčším finančným centrom sveta. Singapurský prístav je najvyťaženejší a druhý najväčší na svete. Celkovo sa Singapur nachádza vysoko v medzinárodných rebríčkoch pokiaľ ide o životnú úroveň, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a ekonomiku. Ale naspäť k téme. Medzi prvé pozitívne veci by som zaradil dopravu v meste, ktorá naozaj funguje hladko. Prečo? Lebo je cielene plánovaná na veľkosť mesta a práve tu je dôkaz, že sa to dá. V Singapure žije na 710,3 km2 približne 5,5 milióna obyvateľov, to znamená, že na 69 x menšom území ako je Slovensko žije porovnateľný počet obyvateľov. Teraz sa človek zamyslí, prečo sú vôbec v Bratislave zápchy? V prvom rade, Singapur má výbornú infraštruktúru metra, s ktorým je celé mesto dostupné a ľudia sa nemusia obávať, že niekde budú meškať. Podotknem, celý Singapur sa skladá z 63 ostrovov a vedeli vybudovať metro :) Ďalší dôvod je, že nie sú povolené staré autá, limitované sú kontrolami emisií, to znamená, že v Singapure nemá každý dve-tri autá, ale áut je menej a sú kvalitnejšie. Iba dodám, že po Japonsku je Singapur druhým najväčším vývozcom ojazdených áut. No a asi ďalším rozhodujúcim faktorom je aj vysoká cestná daň. Približne 3x drahšia ako v iným veľkomestách. Zámerom bolo donútiť ľudí naučiť sa používať efektívnejší a lacnejší dopravný prostriedok (podzemné metro) a samozrejme tým súčasne aj chrániť životné prostredie. V celku sa im týmto smerom darí a za to naozaj palec hore! Ďalšia kapitola, z ktorej by sa dalo zo Singapuru ponaučiť, je práve o životnom prostredí. V meste je neskutočne čisto, všade sú smetné koše a fajčiarske koše s popolníkmi. Ľudia musia dodržiavať zákony, inak sa udeľujú vysoké pokuty. Bavíme sa o pokutách v stovkách až tisíckach eur, napríklad, za fajčenie v metre je pokuta S$ 1000 (cca 644 EUR), konzumácia jedla/pitia v metre ich môže stáť S$ 500 (cca 322 EUR). Na všetko sú vyhradené miesta a všetko sa tým musí riadiť, aj keďvby to mohlo vyvolať obmedzujúci pocit, nie je to tak. Fajčiari môžu fajčiť len na vyhradených miestach. Keď sa na to pozrieme v teréne, v konečnom dôsledku tak vidíme špaky len v smetných popolníkoch a metro je neuveriteľne čisté. Žiadne mesto som nevidel s toľkou zeleňou, čo je v Singapure, niektoré mrakodrapy sú celé obrastené zeleňou. A práve kvôli tej zeleni by som videl obrovské rozdiely medzi, napríklad, Dubajom a Singapurom. Singapur má veľké šťastie na svoju geografickú polohu, kde často prší. V tomto meste krásne vidieť, že nie je všetko riešené umelým zavlažovacím systémom, ale prírodným dažďom. Dubaju sa ale musí nechať, že na to, že leží uprostred suchej púšte je tam aspoň snaha o pestovanie zelene. Ale atmosféra mesta je vždy o ľuďoch, ktorí v ňom žijú. Čo by bolo teda typické pre "People of Singapore"? Žijú tam ľudia, ktorí majú vo svojej kultúrnej mentalite neustále usmievanie sa, čo budí dojem, že sú skutočne šťastní. A čo my vieme? Možno aj naouzaj sú. Po celý čas som sa nestretol s agresivitou, neochotou, ľudia sú milí a problémy riešia v kľude. Domáci sú veľmi pohostinní a pozitívne otvorení k turistom. A toto je presne vec, ktorú na tomto mieste milujem. U nás na Slovensku chodia ľudia do práce s nechuťou (česť k výnimkám, akou je napríklad moja manželka :-)). Aby sme sa chápali správne, nejde o konkrétny druh práce, ale o prístup prídem, rýchlo urobím (napoly odfláknem) a idem domov. Niesom na mieste, aby som hodnotil kvalitu urobenej práce v Singapure, ale necítiť tu ten negativizmus z bežne pracujúcich domácich ľudí. Bezpečnosť. Málo si tu na Slovensku uvedomujeme jej cenu, no ten, kto precestoval kus sveta, vie, o čom píšem. Aj napriek tomu, že v uliciach Singapuru takmer nevidieť policajtov ani iné bezpečnostné zložky (v tomto by bola na porovnanie skvelá napríklad Rwanda, kde na každých 50 metrov chodníka v metropole Kigali stojí aspoň jeden policajt alebo vojak s Kalašnikovom), je tu úplne bezpečne. Nikde som nenatrafil na opitých machrov, ktorí vykrikovali a zavíjali na celú ulicu. Samozrejme, sa aj tu nájdu ojedinelé prípady, prípadne nejaká britská skupina mladých chalanov na rozlúčke so slobodou :). Gastronómia, ďalšia vynikajúca vec. Singapurská multikultúra sa odráža v rozmanitosti miestnej kuchyne, nájdete tu všetko od čínskej po malajskú, od indickej až po peranakanovú kuchyňu. Singapurská kuchyňa sa štylizovala celé stáročia. Ak navštívite Singapur, mali by ste vyskúšať niektoré z miestnych lahôdok, spomeniem iba zopár, ktoré učarovali mne, “Bat Kut Teh” (polievka z bravčových rebierok), „Chilli Crab”, „Fried Carrot Cake”, či “Laksa”. No a aká je najdôležitejšia vec pre turistu? Predsa úroveň turizmu. Niektorým cestovateľom vyhovuje čo najnižšia, aby mali zážitky čo najautentickejšie, iným aby doslova všetko naservírovali pred prah hotelovej izby. V Singapure je turizmus na vysokej úrovni, o všetko sa starajú a všetko majú do bodky naplánované a vybudované. Samozrejme, pocítiť to na cenách v porovnaní s inými štátmi juhovýchodnej Ázie, ale sú adekvátne ku kvalitným službám a servisu. Zaujal Vás tento článok a chceli by ste sa pozrieť do Singapuru? Od roku 2019 organizujeme zážitkové zájazdy aj tam (aj v kombinácii s ďalšími krajinami juhovýchodnej Ázie). Pri návšteve Singapuru nebude v programe chýbať Marina Bay Sands (kde sa na vyžiadanie môžeme aj ubytovať), Merlion, Gardens by the Bay, Singapore Flyer, Chinatown, Little India, botanická záhrada, nekonečne vysoké budovy v centre mesta a ďalšie vychytávky. Autor: Zoltán Komlósi

Aká je vlastne Afrika?

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi

Botswana, a.k.a. milujeme nedotknutú prírodu!

Botswana. Všetci moji africkí známi mi o tejto krajine hovorili ako o najvyspelejšej a najbezpečnejšej krajine južnej Afriky. Samozrejme, hneď ma to veľmi zaujalo a chcel som sa čím skôr o tom presvedčiť sám. Všetky okolité krajiny sme už navštívili, Botswanu sme si nechávali na koniec ako tú najvyspelejšiu a najbezpečnejšiu čerešničku. Uznávam, každá krajina je iná, všade je niečo lepšie, niečo horšie. O tom sme sa presvedčili hneď po príchode do Botswany. Ľudia sú milí (dobrá stránka), ľudia sú pomalí a dosť leniví (zlá stránka), čo im treba nechať je, že v krajine je naozaj bezpečne a v podstate tu všetko funguje, len nehorázne pomaly (čo väčšinu Európanov znervózňuje). Už hneď na letisku, kde som si po prílete chcel kúpiť lokálnu SIM kartu, to bolo o trpezlivosti. Najprv v stánku nebola predavačka, lebo vraj sedí na záchode. Asi pol hodine konečne prišla so širokým úsmevom na tvári (chvíľu som uvažoval, čomu ten úsmev pripísať). Ako som už spomenul, príjemná baba, ale pomalá. SIMku mi predala a vysvetlila mi, že si ju musím zaregistrovať sám a to tak, že zavolám na číslo, ktoré vytočila. Tam sa ozval týpek, ktorý sa vypytoval na otázky tipu: ako sa volám, kedy som sa narodil, kde som sa narodil a potom som mu musel vysvetliť, že SLOVAKIA je krajina a nie mesto. Najhoršie na tom bolo to, že som mu rozumel každé 3 slovo, lebo hovor sekal, pravdepodobne mal jeden z dobre známych čínskych mobilov, ktorých sú v Afrike medzi miestnymi tony. Po ďalšej kaskáde otázok ma to už fakt vytočilo, a vynadal som mu, že mu nič nerozumieť, nech si zaobstará normálny telefón a čo to má byť za štýl registrácie. Na to sa opýtal, či som turista, ja že áno! On na to „ahaaaa“, tak už nech mu len vysvetlím čo to teda je Slovakia a bude to OK. Nakoniec sa to podarilo a SIM karta bola na svete, zaregistrovaná, a mohol som si kúpiť extrémne drahé megabajty (2GB za 20€) s upozornením, že v parkoch to určite fungovať nebude ????. Ľudia, ktorí mi o Botswane hovorili, neklamali, len zrejme neboli trošku hlbšie v tej prírodnej časti, kam sme mali namierené my... Áno, bolo bezpečne, pekne, ľudia milí, cesty výborné (čo je v Afrike skôr rarita). V severnej časti pri namibsko-zambijsko-zimbabwianskej hranici (táto časť sa inak volá aj „Corner of Africa“ alebo „Roh Afriky“, pretože v jednom bode susedia štyri krajiny) v Kasane všetko fungovalo, nazval by som to priam „masovým turizmom“, lebo tá časť je asi tak všetko z Botswany, čo bežné cestovné kancelárie ponúkajú. Ale našim mottom je: „Keď do novej krajiny, tak poriadne!“, preto sme sa rozhodli ísť hlbšie, prejsť národný park Chobe, časť Linyanti, Savuti, rezervácie Moremi, prejsť do Makgadigadi Pans a nakoniec to najťažšie, divoké a pusté Kalahari. Deň prvý, vybrali sme sa nádhernou asfaltkou z Kasane do Linyanti, kde bol lokalizovaný náš kemp, kde sme plánovali prenocovať. Všetko bolo OK asi 80 km, kde sa zrazu zmenila asfaltka na piesok a hneď po 500 metroch sme aj s našou novou Toyotou Hilux zapadli. Najprv sme si mysleli, že sme museli niekde zísť z cesty, no po tom, ako nás lokálny macher vytiahol z piesku, oznámil nám, že takto to je až po Linyanti, čiže ďalších 78 km. Iba podotknem, zapadli sme na začiatku po cca 500 metroch!!! Haluz, otázka bola, pokračujeme ďalej? Neprešli sme 500m bez toho, aby sme zapadli, ako prejdeme ďalších 78 km? Potľapkali sme po pleci lokálneho machra, aby nám dal rýchlokurz tipov a trikov šoférovanie v hlbokom piesku (aj keď sme mali nejaké teoretické skúsenosti z Čadu, kde sme prešli celou Saharou niekoľko tisíc kilometrov, predsa len, tam sme mali profesionálnych šoférov). Alfa a omega je vypustiť si pneumatiky, no nikde sme nevedeli nájsť tlakomer, tak sme si netrúfali ich vypúšťať. Stále sme nevedeli, či pokračovať, alebo nie. Občas je zábavné, ako ľudia z podobných kútov sveta podobne rozmýšľajú a plánujú. O nejakú tú chvíľu prišli dvaja Poliaci, susedia. Približne rovnako nepripravení ako my, ale že určitú časť cesty pôjdeme spolu, ani oni nemajú spustené kolesa, rovnaký problém, ale ideme na to, Slovania sa spoja proti divočine!!!! Celý čas sme nemohli spomaliť pod 60-70 km/h, inak by sme boli zapadli. Svätoplukovská súdržnosť bola fajn, až kým sa nám nerozdelili cesty. Boli sme na 47. kilometri, to znamená, že nám ostávalo ešte 31 km do kempu, cesta sa zlepšila a my sme si mysleli, že máme vyhraté. Po 20 km naozaj ťažkého, ale ako-tak priechodného pieskového terénu, sme zapadli 11 km pred kempom Linyanti. Prvá snaha podkopať neskutočne zahrabanú vyše dvojtonovú Hiluxku bola márna, slnko na nás pálilo, slony a byvoly chodili okolo, no najviac sme sa báli levov, ktoré nás už mohli dlhší čas sledovať a čakať na tu správnu chvíľku, aby na nás zaútočili... Na hady a ostatnú háveď sme ani nemysleli... Tak sme sa rozhodli, že si sadneme do auta a budeme čakať, až niekto príde a pomôže nám. Povedali sme si, máme vodu, stehná z KFC, konzervy: losos, tuniak, paštéky (ako správni slovenskí turisti), rum, uhorky, papriku, cibuľu, chlieb, tak tu vydržíme aj 6-7 dní a pravdepodobne (asi, dúfam) nás moja žena začne hľadať po 3 dňoch, ak sa jej neozvem z mesta Maun, kde bol náš prvý cieľ. To bola naša jediná nádej. Tak sme prestali hrabať pod autom. Rozhodli sme sa, že o 16:00 si všetko prehodíme z korby do vnútra auta, aby sme nemuseli chodiť von po tme, kedy sú zvieratá v divočine najaktívnejšie. Ako sme si upratali veci, pripravili jedlo, pitie, mikiny, aby nám nebola v aute v noci zima, tak sme sa pousmiali a vytiahli vodku, že toto treba zapiť, sme správni Slováci, historka to bude dobrá, ak sa nám ju podarí niekomu raz rozprávať. Tak sme si uliali každý do svojho kalíšteka a dali si po dva poldeci. V tom momente sme zazreli, že prichádza nejaké auto, netrpezlivo sme čakali, najprv sme dúfali, že to budú nejaký vojaci alebo rangeri, alebo niečo podobné, len nie turisti ako my alebo Poliaci, lebo zapadnú vedľa nás. Samozrejme, boli to turisti, no tentoraz Nemci. Boli super, hneď sa vedľa zastavili a že pred 20 km zapadli aj oni a bojovali, že nám idu pomôcť. Mali lopatu, lyže, tlakomer, proste plnú výbavičku, ako sa na Nemcov patrí. Najprv sme vypustili kolesá z 3 na 1,5 atmosféry, potom vyhrabali cely podvozok a s pomoc lyží sme sa pohli. Sprevádzali nás až do kempu, spoločne sme prešli dokonca aj nepríjemnejšie úseky než tie, kde sme zapadli, no spustené pneumatiky nám poskytli úplne iný pohľad na šoférovanie v piesku. Tesne po západe slnka sme sa dostali do kempu, dali si ešte po poldeci, ponúkli aj našich nemeckých dobrodruhov a v noci v stane za ničím nenahraditeľných zvukov africkej divočiny sme rozmýšľali, čo prinesie nový deň. Naši nemeckí kamaráti nám tentoraz pomohli, aby sme nemuseli nocovať ktovie koľko dní v aute uprostred divočiny a nakoniec sme sa spolu dostali do kempu. Ale toto všetko je len začiatok tripu a nás čakalo ešte ďalších 6 podobných dni. Na druhý deň ráno sme sa vybrali za rangermi, aby nám poradili, aké sú cesty smerom ďalej na juh ku kempu Savuti, kde sme plánovali prenocovať najbližšie. Vďaka bohu, poradili nám inú cestu, než sme predtým pozerali na mape (tá bola tradične pod hlbokým pieskom). Nová cesta bola tiež piesková, ale nie nepriechodná a s vypustenými kolesami sme to bez väčších problémov zvládali. Príroda, ktorú sme míňali cestou, bola rajom pre oči, po močariskách sa potulovalo nespočetne veľa stád slonov, rôzne druhy antilop, žirafy a divé svinky. Cesta dp Savuti teda bola, na rozdiel od predošlého dňa, plná idylky a užívania si divočiny. Keď sme neskôr v ten deň dorazili až do kempu Savuti, hneď nás čakal luxusný pohľad na troch lenivých levov, ktorí sa vyvaľovali hneď vedľa cesty. Keď sme ich z tesnej blízkosti a bezpečia auta fotili, iba ledabolo hodili hlavou a ďalej trávili obsah svojho žalúdka (čokoľvek to už bolo). Tak sme jedným kolesom zišli trochu z cesty, aby sme im neprešli veľké laby. Noc sme prespali už tradične pod stanmi a boli sme zvedaví, čo prinesie ďalší deň. Vyrazili sme hneď ráno, pretože nás čakal pomerne dlhý presun krížom cez rezerváciu Moremi až k ďalšiemu kempu. Ešte v Savuti sme si do auta zobrali dvoch domácich, ktorí potrebovali odvoz do Maunu (náš smer). Klasickí Afričania typu Hakuna matata (prekl. žiadny problém), tvrdili nám, že cestu dobre poznajú a pomôžu nám dostať sa pár kilometrov od nášho cieľa. Len na doplnenie, v Botswane, hlavne v národných parkoch, je akékoľvek značenie ciest absolútne mizerné, GPS veľmi zradné, skôr dopletie, než pomôže, takže sa dosť ťažko orientuje. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov, po ktorých sme si uvedomili, že naši milí spolucestujúci nás síce s úsmevom navigujú, no sami presne nevedia kade. Nakoniec, po niekoľkých zablúdeniach sme sa dostali (aj s pomocou protiidúcich áut) na správny smer. Prišli sme do bodu, kde sa naše cesty rozdvojovali, tu sme si spokojne dali pivo s vedomím, že kemp máme približne 15 kilometrov ďaleko. Keď sme dorazili, musel som skonštatovať, že to je asi najkrajší kemp, kde som kedy na safari nocoval. Plný zvierat naokolo, večer zvuky slonov, levov, hrochov a desiatok ďalších druhov zvierat. To všetko v idylke akácií a západu slnka. Ráno sme sa zobudili do ďalšieho akčného dňa. Keď idete na safari, častokrát pri vstupe do parku dostanete nejaký ten reklamný prospekt, kde je buď mapa, alebo zoznam zvierat, ktoré v parku možno nájsť, niečo o histórii parku či aktivitách, ktoré sa tam dajú robiť. No a každý správny obsedantno-kompulzívny maniak má nutkanie vyčiarkať celý check list zvierat, ktoré v parku žijú (aj keď vôbec netuší, ako drvivá väčšina z nich vlastne naživo vyzerá). Rovnako sme sa teda aj my pustili do stopovania divokej zveri. Predierali sme sa stádami slonov, antilop, sledovali hrochy, žirafy s hlavami v korunách pichľavých akácií, kadejaké opice, prasiatka a pevne sme dúfali, že sa nám podarí zbadať aj niečo vzácne. Asi si teraz poviete, že sme nevďační, že nám „klasická“ africká divočina nestačí, ale uvidieť takého pangolina alebo aj pekného veľkého hada... Nestalo sa, škoda. Postupne sme sa presúvali k mestu Maun, kde sme mali konečne prenocovať v hoteli, dať si poriadnu sprchu a najesť sa v reštaurácii. A vybaviť čerešničku nášho výletu. Hneď po príchode do Maun sme sa vybrali na letisko, aby sme si zabookovali malé lietadielko a preleteli ponad slávnu deltu rieky Okavango. Delta Okavanga je jedinečná tým, že je to jediná vnútrozemská delta rieky na svete (aspoň podľa toho, čo viem). Hektolitre sladkej vody sa strácajú v púšti Kalahari, no ešte predtým za sebou zanechávajú bažiny, močiare a veľmi úrodnú a zelenú krajinu – raj pre zvieratá. A pre nadšených cestovateľov. Podarilo sa nám vybaviť 6 miestny letúň a naše vzdušné dobrodružstvo sa mohlo začať. Pocity z nasledujúcich 2 hodín iba ťažko opísať, bolo niečo úžasné. Už sme leteli ponad Viktóriine vodopády – to bola tiež pecka, no toto bolo niečo celkom iné. Z výšky (občas nie až tak veľkej) sme sledovali stáda slonov, byvolov, zebier a kadejakej ďalšej zveri, ako sa presúvajú v šachorí. Dostali sme sa na miesta, kde sa dostať autom je nemožné, kde majú zvieratká pokoj od turistov, kde je nedotknutá príroda. Stojí za to letieť aj vrtuľníkom, pretože dokáže visieť na jednom mieste a zísť ešte nižšie, prípadne aj pristáť na suchšej zemi v tesnej blízkosti zvierat. Po príchode z letiska sme si šli konečne oddýchnuť do hotela, samozrejme, skončili sme však na lokálnej tancovačke v nejakom ich „kultúrnom dome“ a nakoniec na lokálnej diskotéke až do štvrtej ráno. Ďalší deň (nie moc oddýchnutí) sme sa pokračovali do Soľných plání Makgadikgadi. Cesta opäť začala dobrodružne, nevedeli sme totiž nájsť vchod do parku a vôbec sme netušili aké budú cesty v parku. Nakoniec sme všetko našli a aj cesty boli OK. Soľné pláne by som asi najvierohodnejšie prirovnal k wastelands v hre Fallout, ak ste to niekedy hrali a ak nie, tak si proste predstavte nejaký post-apokalyptický film, do ktorého by bolo Makgadikgadi skvelá kulisa. Sem-tam nám po obzore prešli oryxy a tak, no fascinujúce boli pohľady na absolútnu pustatinu. Doteraz by som neveril, že absolútne nič môže byť také pekné. Ubytovali sme sa v peknom kempe, ktorý mal príznačný názov Tree Island Camp  a užili sme si príjemný večer pri ohni a zázvorovici. Na druhý deň sme sa prevážali krížom-krážom po pláňach Makgadikgadi, síce málo zvierat, ale vzhľadom na to, aké to bolo suché sme ich ani veľa nečakali. Ďalší plánbol presunúť sa sa do púšte Kalahari, no musím s hlbokým zármutkom priznať, že asi zvíťazila naša obrovská únava nad chuťou po ďalšom dobrodružstve (a útrapách) a rozhodli sme sa, že tento bonbónik si užijeme pri našej ďalšej návšteve Botswany. Pomaly sme sa druhou stranou Botswany vracali späť do Gaborone, kde sa náš výlet začal a, žiaľ, aj pomaly končil. Cestou sme ešte skočili do Molodi Naute Rezervácie, kde sme mohli zblízka sledovať gepardy, žirafy, nejaké antilopy, zebry, hrochy a krokodíly. No a ako by som to celé zhodnotil? Celkovo som bol z návštevy Botswany veľmi spokojný, je to absolútne dokonale prírodná krajina, kde radšej nepostavia ani asfaltové cesty, ani plot pre zvieratá, len aby zachovali originalitu prírody. Je to síce náročná cesta, ale mimoriadne dobrodružná (z toho dôvodu do tejto krajiny organizujeme iba jeden zájazd ročne, ktorý musí byť dokonale naplánovaný a na všetko musíme byť do bodky pripravení – samozrejme, zájazd sa dá objednať aj na mieru, keby niekto veľmi chcel). A posledné slová do bitky: Tešíme sa na ďalšiu výpravu a na ďalšie dobrodružstvá z tejto krajiny! Autor: Zoltán Komlósi