<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Afrika

Marrákeš, Ait Ben Haddou, Merzouga a Essaouira

Kratšia a veľmi obľúbená verzia poznávačky po Maroku. Ochutnávka berberského života v púšti, exotický Marrákeš so svojími povestnými trhoviskami, čarokrásne štíty pohoria Atlas, hlinené ílové dmčeky, palmérie, olivovníky, šťavnaté sladké pomaranče, vôňa arganového oleja a mohutné vlny Atlantiku narážajúce do hrubých opevnení stredovekých prístavov.

TRVANIE ZÁJAZDU
8 dní
KRAJINY
Maroko
NÁROČNOSŤ
Nízka
CENA ZA OSOBU
od 1 090,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

5 ďalších
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Marrákeš
2. Vodopády Ouzoud
3. Ait Ben Haddou
4. Priesmyk Dadès
5. Merzouga
6. Essaouira
7. Marrákeš
author
"Baloo nie je standardna cestovka. Je vynimocna. Na letisku vas nebude cakat delegat, ktory vam povie, aky program vas caka a ktoremu sa musite prisposobit. Krajinou vas sprevadza uprimny a zabavny clovek, ktory sa stane vasim skutocnym priatelom a ktory sa vam snazi splnit vase sny. Zolo je vzdy ochotny operativne zmenit program, ak sa vam zrazu zapaci nieco ine, vybavit casto nevybavitelne, pozna sa s lokalnymi a ludia ho maju radi. A vzdy s vami naplno prezije vase zazitky a vyrozprava vam popri nich kopec dalsich historiek, ktore zazil. Navyse, ludia z Baloo v Afrike dlhe roky sami zili a dokazu k turizmu na tomto kontinente pristupovat s uctou a respektom. Dbaju na to, aby ste nemali predsudky a vysvetlia vam lokalny kontext, vdaka comu sa zzijete s krajinou, pochopite ludi a nenarusate svojim pristupom miestnu kulturu. To v dnesnej dobe povazujem za velmi dolezite a na Baloo to mimoriadne ocenujem. Necestujem s cestovkami, ale s Baloo pojdem s doverou aj na kraj sveta. Navyse, Baloo je po financnej stranke velmi ferova cestovka vo vztahu k vam aj k lokalnej komunite. Urcite sa vam nestane, ze za vase peniaze poleti sprievodca prvou triedou ???? Ak zvazujete cestu s Baloo, rozhodne nemate preco vahat."

Janka Fedáková

Doplnkové služby

Základné poistenie
2,90 € /OS./DEŇ
Letiskový transfer
25,00 € /OS.
Profesionálne fotky
45,00 € /OS.
Samostatná izba
220,00 € /OS.

Vyberte si termín

13.3.2022
-
20.3.2022
2 / 12
1 090,00 €

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU:

1. deň: Odlet z Viedne, prílet do Marrákešu

Prílet do Marrákešu, v závislosti od času príletu bude k dispozícii poobedná a večerná prehliadka mesta, ktoré po západe slnka ožije hudbou a tancom miestnych umelcov.

2. deň: Marrákeš

Ráno sa vydáme na poldenný výlet ku krásnym vodopádom Ouzoud. Sú skryté medzi útesmi a k jazierku, do ktorého padajú, sa dostaneme romantickým chodníčkom lemovaným reštauráciami, stánkami a opicami skákajúcimi po zábradlí. Po obede sa vrátime do Marrákešu, kde sa poprechádzame jedinečnými záhradami Majorelle, prípadne navštívime múzeum Yves Saint Laurent, či múzeum arabskej kultúry a Berberské múzeum.

3. deň: Ait Ben Haddou, Ouarzazate

Ráno sa vydáme v ústrety pohoriu Atlas a jeho štítov pokrytých snehom. Prejdeme cez priesmyk s nádhernými výhľadmi a cestou nám budú miestni berberskí "hľadači pokladov" ponúkať drahokamy. Po prechode cez Atlas prídeme do mestečka Ait Ben Haddou, ktorého ksar bol dejiskom viacerých svetoznámych hollywoodskych trhákov. Pomedzi ílové domčeky nás prevedie miestni Berber, ktorý nám dá kurz jazyka, histórie, filmografie, ale určite nám ponúkne aj ručne tkané koberce a ponúkne nás pohárom čaju. Potom si pozrieme tradičnú výrobňu arganového oleja (a bola by škoda nekúpiť si zopár produktov z tejto vzácnej komodity priamo na mieste), kde si môžeme rôzne fázy výroby aj sami vyskúšať. Poobede bude fakultatívna možnosť navštíviť aj filmové štúdiá v neďalekom meste Quarzazate.

4. deň: Ouarzazate, Merzouga

Naša cesta bude viesť ďalej na východ smerom k púšti. Naším cieľom je mestečko Merzouga ležiace na okraji magických dún večne sa presýpajúceho piesku Erg Chebbi. Na obed si dáme marocké špeciality. Čaká nás jazda na ťavách pri západe slnka, v prípade záujmu môžeme prenocovať v púšti spolu s Berbermi, alebo sa kochať mierumilovnou púštnou scenériou z pohodlia lehátka pri bazéne v tradičnom riad-e.

5. deň: Merzouga, Priesmyk Dadès, Ouarzazate

Vychutnáme si tradičné bohaté marocké raňajky s povestným chutným chlebom na okraji púšte. Pre tých, ktorí vstanú dostatočne včas sa naskytne magický pohľad slnka vychádzajúceho ponad ružovkasté duny piesku. Poobede sa vydáme na cestu do Essaouira, prespíme v Ouarzazate. Cestou do Ouarzazate prejdeme jednou z najkrkolomnejších ciest na svete - priesmykom Dadès, ktorý vytvorila rieka Todra. 

6. deň: Ouarzazate, Essaouira

Ráno sa vydáme na západné pobrežie Maroka do Essaouiry, po ktorej zachovalých hradbách sa prechádzala Khaleesi a kde nás osvieži atlantický vánok, pozdravia všadeprítomné čajky a prímorská koloniálna atmosféra počas poobedného jedla a čaju. Prenocujeme v Essaouira.

7. deň: Presun do Marrákešu

Po raňajkách sa presunieme späť do Marrákešu, kde si ešte dokúpime suveníry, prípadne si pozrieme, čo sme nestihli.

8. deň: Marrákeš, odlet do Viedne

Ráno odlet odlet z Marrákešu a v poobedných hodinách prílet do Viedne.

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede 
  • Letiskové poplatky 
  • Privátny transport v rámci celého zájazdu 
  • Ubytovanie v dvojlôžkovoje izbe s raňajkami počas celého zájazdu
  • Slovenského sprievodcu 
  • Asistenčné služby CK BALOO 

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • Sprepitné 
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného) 
  • Vstupné poplatky

__________________________________________________

Zájazd sa organizuje pri minimálnom počte 3 účastníkov.

Pri návšteve Maroka nie sú povinné žiadne cestovateľské očkovania, odporúčame obnoviť si základné očkovania podľa platného očkovacieho kalendára. 

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Juhoafrická republika
Juhoafrická republika
flagslovenský sprievodca
Nórsko
Najkrajšie nórske ostrovy - Lofoty
OD 1 790,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Ukrajina
Černobyľ a Kyjev
flagslovenský sprievodca
Sierra Leone, Libéria
Sierra Leone a Libéria

Prečítajte si

Predsudky...

Často dostávam od Vás otázky, či sú Afričania rasisti, či majú pred nami rešpekt a ako sa vôbec správajú k bielym. Preto som sa rozhodol o tom napísať svoje názory a odporučania s niekoľkými príkladmi zo života. Samozrejme, filozoficky sa všetko dá vyvrátiť a na všetko existuje nejeden argument. Každý človek vníma svet a jeho problémy rôzne. Názory ľudí sa odvíjajú od viacerých faktorov, napríklad v akej spoločnosti žije, akú výchovu dostal, ako vníma média, aké má znalosti v danej problematike. Veľa ľudí absolútne podlahne médiam a vytvára si úplne iný obraz o danej problematike. Netvrdím, že média nie sú dôležité (bez nich by sa naši politici zbláznili od radosti a kradli by tisíckrát viac). Podané informácie sú síce často správne, ale spôsob ich prevedenia, aby bol obsah zaujímavý, je koniec koncom dezinformácia pre čitateľa. V prvom rade by sme sa mali naučiť čítať s porozumením a hlavne si všetky informácie overiť na dôveryhodných zdrojoch. A to je presne dezinformovanosť u nás na Slovensku o cudzincoch. Napríkld, akí sú Afričania zlí, nebezpeční, kradnú, unášajú atď. Média nikdy nezaujímali a ani nikdy nebudú písať a pozitívnych veciach, lebo to nie je vôbec atraktívne. Ľudí zaujíma iba problém (lebo sa im to teoreticky môže stať a vytvárajú si v hlave zbytočné obavy a predsudky). Nikoho nezaujíma, koľko lietadiel pristane bezpečne v cieľovej destinácii, ale ak príde k nejakému incidentu, obletí to celý svet do niekoľkých hodín. Zo skúseností by som si dovolil povedať, že v Afrike som sa skoro vôbec nestretol s rasisitickými narážkami na moju, alebo blízku osobu našej rasy. (netvrdím, že sa to nestáva). To by som si, ale nemohol dovoliť povedať o Slovensku. Žiaľ som doma málo, ale s rasizmom sa stretávam často. Najzaujímavejšie je to, že veľa ľudí má veľmi negatívne predsudky na ľudí s čiernou pokožkou. Neraz som sa stretol s názormi ľudí (mimochodom nikdy neboli v Afrike a v kontakte s tými ľuďmi), že čierni sú leniví, hlúpi, kradnú, nedá sa im zveriť nič, nebodaj si donesie moja dcéra domov čierneho, moslima, atď. Áno, rozmýšľajú inak, majú inú kultúru, podmienky, podnebie, iné choroby, iné problémy. Ale, položme si úprimne niekoľko férových otázok. U nás sa nekradne? U nás sa neporušujú ľudské práva? Nezabíjajú sa novinári? U nás sa nekradne v školských kuchyniach? U nás sa všetko poctivo zdaňuje a žiadni podnikateľ sa nesnaží oblafnúť daňový systém? U nás sa vôbec nesnažia zamestnanci podvádzať v robote, či už s časom na obede, alebo milión ďalších príkladov ako sa vyhnúť povinnostiam a oblafnúť šéfa šikovnými a podloženými výhovorkami. Je to u nás dokonalé, že si môžeme dovoliť ohovárať iných? Možno, že naše predsudky a názory na inú rasu máme vďaka dezinformáciam, v ktorých žijeme. Žijeme v podmienkach, v ktorých sa k informáciam rýchlejšie dostaneme a skôr súdime, ako tí v Afrike. Nezabúdajme, že ani my nie sme obklopení iba dokonalými genotypmi. Keď niekto dokáže povedať pred celým národom, že mu pes na snowboarde prepol pesničku a zľakol sa, tak to je fakt sila a niečo nie je v poriadku. A takí ľudia sa medzi nami pohybujú bežne a ohrozujú nás, naše deti a rodiny. Afričania k cudzincom sú všeobecne milí a nemajú žiadne rasistické útoky. Skôr sú až moc milí, pretože z nich chcú čo najviac peňazí vytiahnuť a to hlavne z turistov. Samozrejme, peniaze za službu. Na Slovensku, keď idete niečo predať, alebo chcete zarobiť peniaze nie ste milí k tým ľuďom, ktorým chcete predať svoj produkt? Ak nie, tak nemáte čo hľadať v podnikaní… Veci fungujú rovnako či tu na Slovensku, alebo tam v Afrike. Možno to prebieha inak a iné sú spôsoby, ale v svojej podstate sme všetci rovnakí. Ak sa nám pokazilo auto v Afrike (kdekoľvek na safari, či úplne mimo civilizácie), tak sa pri nás vždy zastavili ľudia a bez pýtania sa pustili do práce a pomohli nám aj na úkor ich programu. Napríklad v Čade, tam sú naozaj náročné úseky a auto sa môže pokaziť kedykoľvek. Neexistuje, aby sa pri pokazenom aute niekto v Afrike nezstavil a nepomohol. Podotknem, za posledných osem rokov sa mi to stalo nespočetne veľakrát, vždy mi pomohli a nikdy ma neokradli. Len pre zaujímavosť, niekoľkokrát som počul na Slovensku v rádiu, že na tej a tej ceste je odstavené pokazené auto – koľko iných áut sa zastaví a spýta sa, či nepotrebuje dotyčný pomoc? Netreba kategorizovať a rozdeľovať ľudí podľa farby pokožky, sociálneho postavenia, množstva finančných prostriedkov na účte, majetkov vo vlastníctve. Ľudia sú zlí a dobrí bez ohľadu na farbu pleti. Tých zlých, učte byť dobrými. Naučte sa dívať na svet a ich problémy pozitívne a s nadhľadom. Nehľadajte všade negatívne veci (lebo Vás to dostane, tam kde nechcete byť). Buďte otvorení k ľuďom každej rasy, cestujte, spoznávajte nové miesta, kultúry. Rešpektujte ich a čerpajte z nich skúsenosti, ktoré vás budú v živote posúvať správnym smerom. Nešetrite iba na hmotné veci, ale investujte aj do cestovania a spoznávania samého seba. Len tak sa zamyslite, kde ste boli na dovolenke v roku 2014, vynoria sa vám zážitky? Asi áno… A takisto si pamätáte aké tričko, botasky a iné hmotné veci ste tam mali v kufri zo sebou? Asi nie... Dajte šancu zážitkom s ľuďmi...rôznymi. Autor: Zoltán Komlósi

Botswana, a.k.a. milujeme nedotknutú prírodu!

Botswana. Všetci moji africkí známi mi o tejto krajine hovorili ako o najvyspelejšej a najbezpečnejšej krajine južnej Afriky. Samozrejme, hneď ma to veľmi zaujalo a chcel som sa čím skôr o tom presvedčiť sám. Všetky okolité krajiny sme už navštívili, Botswanu sme si nechávali na koniec ako tú najvyspelejšiu a najbezpečnejšiu čerešničku. Uznávam, každá krajina je iná, všade je niečo lepšie, niečo horšie. O tom sme sa presvedčili hneď po príchode do Botswany. Ľudia sú milí (dobrá stránka), ľudia sú pomalí a dosť leniví (zlá stránka), čo im treba nechať je, že v krajine je naozaj bezpečne a v podstate tu všetko funguje, len nehorázne pomaly (čo väčšinu Európanov znervózňuje). Už hneď na letisku, kde som si po prílete chcel kúpiť lokálnu SIM kartu, to bolo o trpezlivosti. Najprv v stánku nebola predavačka, lebo vraj sedí na záchode. Asi pol hodine konečne prišla so širokým úsmevom na tvári (chvíľu som uvažoval, čomu ten úsmev pripísať). Ako som už spomenul, príjemná baba, ale pomalá. SIMku mi predala a vysvetlila mi, že si ju musím zaregistrovať sám a to tak, že zavolám na číslo, ktoré vytočila. Tam sa ozval týpek, ktorý sa vypytoval na otázky tipu: ako sa volám, kedy som sa narodil, kde som sa narodil a potom som mu musel vysvetliť, že SLOVAKIA je krajina a nie mesto. Najhoršie na tom bolo to, že som mu rozumel každé 3 slovo, lebo hovor sekal, pravdepodobne mal jeden z dobre známych čínskych mobilov, ktorých sú v Afrike medzi miestnymi tony. Po ďalšej kaskáde otázok ma to už fakt vytočilo, a vynadal som mu, že mu nič nerozumieť, nech si zaobstará normálny telefón a čo to má byť za štýl registrácie. Na to sa opýtal, či som turista, ja že áno! On na to „ahaaaa“, tak už nech mu len vysvetlím čo to teda je Slovakia a bude to OK. Nakoniec sa to podarilo a SIM karta bola na svete, zaregistrovaná, a mohol som si kúpiť extrémne drahé megabajty (2GB za 20€) s upozornením, že v parkoch to určite fungovať nebude ????. Ľudia, ktorí mi o Botswane hovorili, neklamali, len zrejme neboli trošku hlbšie v tej prírodnej časti, kam sme mali namierené my... Áno, bolo bezpečne, pekne, ľudia milí, cesty výborné (čo je v Afrike skôr rarita). V severnej časti pri namibsko-zambijsko-zimbabwianskej hranici (táto časť sa inak volá aj „Corner of Africa“ alebo „Roh Afriky“, pretože v jednom bode susedia štyri krajiny) v Kasane všetko fungovalo, nazval by som to priam „masovým turizmom“, lebo tá časť je asi tak všetko z Botswany, čo bežné cestovné kancelárie ponúkajú. Ale našim mottom je: „Keď do novej krajiny, tak poriadne!“, preto sme sa rozhodli ísť hlbšie, prejsť národný park Chobe, časť Linyanti, Savuti, rezervácie Moremi, prejsť do Makgadigadi Pans a nakoniec to najťažšie, divoké a pusté Kalahari. Deň prvý, vybrali sme sa nádhernou asfaltkou z Kasane do Linyanti, kde bol lokalizovaný náš kemp, kde sme plánovali prenocovať. Všetko bolo OK asi 80 km, kde sa zrazu zmenila asfaltka na piesok a hneď po 500 metroch sme aj s našou novou Toyotou Hilux zapadli. Najprv sme si mysleli, že sme museli niekde zísť z cesty, no po tom, ako nás lokálny macher vytiahol z piesku, oznámil nám, že takto to je až po Linyanti, čiže ďalších 78 km. Iba podotknem, zapadli sme na začiatku po cca 500 metroch!!! Haluz, otázka bola, pokračujeme ďalej? Neprešli sme 500m bez toho, aby sme zapadli, ako prejdeme ďalších 78 km? Potľapkali sme po pleci lokálneho machra, aby nám dal rýchlokurz tipov a trikov šoférovanie v hlbokom piesku (aj keď sme mali nejaké teoretické skúsenosti z Čadu, kde sme prešli celou Saharou niekoľko tisíc kilometrov, predsa len, tam sme mali profesionálnych šoférov). Alfa a omega je vypustiť si pneumatiky, no nikde sme nevedeli nájsť tlakomer, tak sme si netrúfali ich vypúšťať. Stále sme nevedeli, či pokračovať, alebo nie. Občas je zábavné, ako ľudia z podobných kútov sveta podobne rozmýšľajú a plánujú. O nejakú tú chvíľu prišli dvaja Poliaci, susedia. Približne rovnako nepripravení ako my, ale že určitú časť cesty pôjdeme spolu, ani oni nemajú spustené kolesa, rovnaký problém, ale ideme na to, Slovania sa spoja proti divočine!!!! Celý čas sme nemohli spomaliť pod 60-70 km/h, inak by sme boli zapadli. Svätoplukovská súdržnosť bola fajn, až kým sa nám nerozdelili cesty. Boli sme na 47. kilometri, to znamená, že nám ostávalo ešte 31 km do kempu, cesta sa zlepšila a my sme si mysleli, že máme vyhraté. Po 20 km naozaj ťažkého, ale ako-tak priechodného pieskového terénu, sme zapadli 11 km pred kempom Linyanti. Prvá snaha podkopať neskutočne zahrabanú vyše dvojtonovú Hiluxku bola márna, slnko na nás pálilo, slony a byvoly chodili okolo, no najviac sme sa báli levov, ktoré nás už mohli dlhší čas sledovať a čakať na tu správnu chvíľku, aby na nás zaútočili... Na hady a ostatnú háveď sme ani nemysleli... Tak sme sa rozhodli, že si sadneme do auta a budeme čakať, až niekto príde a pomôže nám. Povedali sme si, máme vodu, stehná z KFC, konzervy: losos, tuniak, paštéky (ako správni slovenskí turisti), rum, uhorky, papriku, cibuľu, chlieb, tak tu vydržíme aj 6-7 dní a pravdepodobne (asi, dúfam) nás moja žena začne hľadať po 3 dňoch, ak sa jej neozvem z mesta Maun, kde bol náš prvý cieľ. To bola naša jediná nádej. Tak sme prestali hrabať pod autom. Rozhodli sme sa, že o 16:00 si všetko prehodíme z korby do vnútra auta, aby sme nemuseli chodiť von po tme, kedy sú zvieratá v divočine najaktívnejšie. Ako sme si upratali veci, pripravili jedlo, pitie, mikiny, aby nám nebola v aute v noci zima, tak sme sa pousmiali a vytiahli vodku, že toto treba zapiť, sme správni Slováci, historka to bude dobrá, ak sa nám ju podarí niekomu raz rozprávať. Tak sme si uliali každý do svojho kalíšteka a dali si po dva poldeci. V tom momente sme zazreli, že prichádza nejaké auto, netrpezlivo sme čakali, najprv sme dúfali, že to budú nejaký vojaci alebo rangeri, alebo niečo podobné, len nie turisti ako my alebo Poliaci, lebo zapadnú vedľa nás. Samozrejme, boli to turisti, no tentoraz Nemci. Boli super, hneď sa vedľa zastavili a že pred 20 km zapadli aj oni a bojovali, že nám idu pomôcť. Mali lopatu, lyže, tlakomer, proste plnú výbavičku, ako sa na Nemcov patrí. Najprv sme vypustili kolesá z 3 na 1,5 atmosféry, potom vyhrabali cely podvozok a s pomoc lyží sme sa pohli. Sprevádzali nás až do kempu, spoločne sme prešli dokonca aj nepríjemnejšie úseky než tie, kde sme zapadli, no spustené pneumatiky nám poskytli úplne iný pohľad na šoférovanie v piesku. Tesne po západe slnka sme sa dostali do kempu, dali si ešte po poldeci, ponúkli aj našich nemeckých dobrodruhov a v noci v stane za ničím nenahraditeľných zvukov africkej divočiny sme rozmýšľali, čo prinesie nový deň. Naši nemeckí kamaráti nám tentoraz pomohli, aby sme nemuseli nocovať ktovie koľko dní v aute uprostred divočiny a nakoniec sme sa spolu dostali do kempu. Ale toto všetko je len začiatok tripu a nás čakalo ešte ďalších 6 podobných dni. Na druhý deň ráno sme sa vybrali za rangermi, aby nám poradili, aké sú cesty smerom ďalej na juh ku kempu Savuti, kde sme plánovali prenocovať najbližšie. Vďaka bohu, poradili nám inú cestu, než sme predtým pozerali na mape (tá bola tradične pod hlbokým pieskom). Nová cesta bola tiež piesková, ale nie nepriechodná a s vypustenými kolesami sme to bez väčších problémov zvládali. Príroda, ktorú sme míňali cestou, bola rajom pre oči, po močariskách sa potulovalo nespočetne veľa stád slonov, rôzne druhy antilop, žirafy a divé svinky. Cesta dp Savuti teda bola, na rozdiel od predošlého dňa, plná idylky a užívania si divočiny. Keď sme neskôr v ten deň dorazili až do kempu Savuti, hneď nás čakal luxusný pohľad na troch lenivých levov, ktorí sa vyvaľovali hneď vedľa cesty. Keď sme ich z tesnej blízkosti a bezpečia auta fotili, iba ledabolo hodili hlavou a ďalej trávili obsah svojho žalúdka (čokoľvek to už bolo). Tak sme jedným kolesom zišli trochu z cesty, aby sme im neprešli veľké laby. Noc sme prespali už tradične pod stanmi a boli sme zvedaví, čo prinesie ďalší deň. Vyrazili sme hneď ráno, pretože nás čakal pomerne dlhý presun krížom cez rezerváciu Moremi až k ďalšiemu kempu. Ešte v Savuti sme si do auta zobrali dvoch domácich, ktorí potrebovali odvoz do Maunu (náš smer). Klasickí Afričania typu Hakuna matata (prekl. žiadny problém), tvrdili nám, že cestu dobre poznajú a pomôžu nám dostať sa pár kilometrov od nášho cieľa. Len na doplnenie, v Botswane, hlavne v národných parkoch, je akékoľvek značenie ciest absolútne mizerné, GPS veľmi zradné, skôr dopletie, než pomôže, takže sa dosť ťažko orientuje. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov, po ktorých sme si uvedomili, že naši milí spolucestujúci nás síce s úsmevom navigujú, no sami presne nevedia kade. Nakoniec, po niekoľkých zablúdeniach sme sa dostali (aj s pomocou protiidúcich áut) na správny smer. Prišli sme do bodu, kde sa naše cesty rozdvojovali, tu sme si spokojne dali pivo s vedomím, že kemp máme približne 15 kilometrov ďaleko. Keď sme dorazili, musel som skonštatovať, že to je asi najkrajší kemp, kde som kedy na safari nocoval. Plný zvierat naokolo, večer zvuky slonov, levov, hrochov a desiatok ďalších druhov zvierat. To všetko v idylke akácií a západu slnka. Ráno sme sa zobudili do ďalšieho akčného dňa. Keď idete na safari, častokrát pri vstupe do parku dostanete nejaký ten reklamný prospekt, kde je buď mapa, alebo zoznam zvierat, ktoré v parku možno nájsť, niečo o histórii parku či aktivitách, ktoré sa tam dajú robiť. No a každý správny obsedantno-kompulzívny maniak má nutkanie vyčiarkať celý check list zvierat, ktoré v parku žijú (aj keď vôbec netuší, ako drvivá väčšina z nich vlastne naživo vyzerá). Rovnako sme sa teda aj my pustili do stopovania divokej zveri. Predierali sme sa stádami slonov, antilop, sledovali hrochy, žirafy s hlavami v korunách pichľavých akácií, kadejaké opice, prasiatka a pevne sme dúfali, že sa nám podarí zbadať aj niečo vzácne. Asi si teraz poviete, že sme nevďační, že nám „klasická“ africká divočina nestačí, ale uvidieť takého pangolina alebo aj pekného veľkého hada... Nestalo sa, škoda. Postupne sme sa presúvali k mestu Maun, kde sme mali konečne prenocovať v hoteli, dať si poriadnu sprchu a najesť sa v reštaurácii. A vybaviť čerešničku nášho výletu. Hneď po príchode do Maun sme sa vybrali na letisko, aby sme si zabookovali malé lietadielko a preleteli ponad slávnu deltu rieky Okavango. Delta Okavanga je jedinečná tým, že je to jediná vnútrozemská delta rieky na svete (aspoň podľa toho, čo viem). Hektolitre sladkej vody sa strácajú v púšti Kalahari, no ešte predtým za sebou zanechávajú bažiny, močiare a veľmi úrodnú a zelenú krajinu – raj pre zvieratá. A pre nadšených cestovateľov. Podarilo sa nám vybaviť 6 miestny letúň a naše vzdušné dobrodružstvo sa mohlo začať. Pocity z nasledujúcich 2 hodín iba ťažko opísať, bolo niečo úžasné. Už sme leteli ponad Viktóriine vodopády – to bola tiež pecka, no toto bolo niečo celkom iné. Z výšky (občas nie až tak veľkej) sme sledovali stáda slonov, byvolov, zebier a kadejakej ďalšej zveri, ako sa presúvajú v šachorí. Dostali sme sa na miesta, kde sa dostať autom je nemožné, kde majú zvieratká pokoj od turistov, kde je nedotknutá príroda. Stojí za to letieť aj vrtuľníkom, pretože dokáže visieť na jednom mieste a zísť ešte nižšie, prípadne aj pristáť na suchšej zemi v tesnej blízkosti zvierat. Po príchode z letiska sme si šli konečne oddýchnuť do hotela, samozrejme, skončili sme však na lokálnej tancovačke v nejakom ich „kultúrnom dome“ a nakoniec na lokálnej diskotéke až do štvrtej ráno. Ďalší deň (nie moc oddýchnutí) sme sa pokračovali do Soľných plání Makgadikgadi. Cesta opäť začala dobrodružne, nevedeli sme totiž nájsť vchod do parku a vôbec sme netušili aké budú cesty v parku. Nakoniec sme všetko našli a aj cesty boli OK. Soľné pláne by som asi najvierohodnejšie prirovnal k wastelands v hre Fallout, ak ste to niekedy hrali a ak nie, tak si proste predstavte nejaký post-apokalyptický film, do ktorého by bolo Makgadikgadi skvelá kulisa. Sem-tam nám po obzore prešli oryxy a tak, no fascinujúce boli pohľady na absolútnu pustatinu. Doteraz by som neveril, že absolútne nič môže byť také pekné. Ubytovali sme sa v peknom kempe, ktorý mal príznačný názov Tree Island Camp  a užili sme si príjemný večer pri ohni a zázvorovici. Na druhý deň sme sa prevážali krížom-krážom po pláňach Makgadikgadi, síce málo zvierat, ale vzhľadom na to, aké to bolo suché sme ich ani veľa nečakali. Ďalší plánbol presunúť sa sa do púšte Kalahari, no musím s hlbokým zármutkom priznať, že asi zvíťazila naša obrovská únava nad chuťou po ďalšom dobrodružstve (a útrapách) a rozhodli sme sa, že tento bonbónik si užijeme pri našej ďalšej návšteve Botswany. Pomaly sme sa druhou stranou Botswany vracali späť do Gaborone, kde sa náš výlet začal a, žiaľ, aj pomaly končil. Cestou sme ešte skočili do Molodi Naute Rezervácie, kde sme mohli zblízka sledovať gepardy, žirafy, nejaké antilopy, zebry, hrochy a krokodíly. No a ako by som to celé zhodnotil? Celkovo som bol z návštevy Botswany veľmi spokojný, je to absolútne dokonale prírodná krajina, kde radšej nepostavia ani asfaltové cesty, ani plot pre zvieratá, len aby zachovali originalitu prírody. Je to síce náročná cesta, ale mimoriadne dobrodružná (z toho dôvodu do tejto krajiny organizujeme iba jeden zájazd ročne, ktorý musí byť dokonale naplánovaný a na všetko musíme byť do bodky pripravení – samozrejme, zájazd sa dá objednať aj na mieru, keby niekto veľmi chcel). A posledné slová do bitky: Tešíme sa na ďalšiu výpravu a na ďalšie dobrodružstvá z tejto krajiny! Autor: Zoltán Komlósi

Keď sa život v africkom veľkomeste na týždeň zastaví...

Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi