<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Afrika

"Malý" okruh Namíbiou

Skrátená verzia populárnej cesty po Namíbii, tie najväčšie lákadlá púštneho sveta a skvelý oddych od uponáhľaného života.

TRVANIE ZÁJAZDU
11 dní
KRAJINY
Namíbia
NÁROČNOSŤ
Stredná
akcia
-12%
2 490,00 €
CENA ZA OSOBU
od 2 190,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

15 ďalších
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Windhoek
2. Sossusvlei, Deadvlei
3. Swakopmund a Walvis Bay
4. Cape Cross
5. Twyfelfontein
6. Opuwo - zem kmeňa Himba
7. NP Etosha
8. Otjiwarongo
9. Windhoek

Doplnkové služby

Storno poistenie zájazdu
3,40 € /OS./DEŇ
Komplexné CP TURISTA
2,30 € /OS./DEŇ
Profesionálne fotky
35,00 € /OS.
Letiskový transfer Bratislava - Viedeň - Bratislava
20,00 € /OS.
Privátna izba
400,00 € /OS.
Vybavenie víz
15,00 € /OS.

Vyberte si termín

25.2.2021
-
07.3.2021
0 / 12
akcia
-12 %
2 490,00 €
2 190,00 €
22.11.2021
-
02.12.2021
0 / 12
2 490,00 €
Na vyžiadanie
0 / 12
Na vyžiadanie

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU:

1. deň: Odlet z Viedne 

Odlet z medzinárodného letiska Schwechat (Viedeň) vo večerných hodinách, prípadne iného, podľa možností.

2. deň: Prílet Windhoek

Prílet do Windhoek, hlavného mesta Namíbie v skorých poobedných hodinách. Po prílete oddych v hoteli. 

3. deň: Sossusvlei, Deadvlei, Big Daddy Dune

Ráno vyrazíme do púšte Namib, ktorá sa rozprestiera na namibskom pobreží a v jej srdci sa nachádzajú dych-vyrážajúce miesta ako Sossusvlei a Deadvlei a okolité obrovské duny piesku, ktorých farba sa s posúvajúcim sa slnkom po oblohe mení. Na dunách možno zazrieť oryxy (kopytníky s dlhými, rovnými parohmi), ktoré sa prechádzajú po chrbtoch dún. Na tomto čarovnom mieste strávime neskoré poobedie.

4. deň: Walvis Bay

Prejdeme do Walvis Bay, jediného prístavu na namíbskom pobreží, kde je hlboká voda (až po Luderitz). Po dlhej ceste autom si oddýchneme v príjemnej atmosfére prístavu, na plážach pri atlantiku s pelikánmi na jedej strane a luxusnými vilami na druhej.

5. deň: Walvis Bay, Swakopmund

Na výber bude viacero aktivít. Môžeme absolvovať plavbu na katamaráne, počas ktorej budeme sledovať tulene, pelikány, čajky, ísť predkúmať okolité duny na štvorkolkách, ochutnáme miestne mušle a pozrieme si prístav. Z Walvis Bay prejdeme do neďalekého mesta Swakopmund, ktoré je oázou v púšti a prekypuje staronemeckou architektúrou, krásnymi plážami s palmami a vynikajúcimi reštauráciami s miestnymi špecialitami, kde môžete ochutnať mäso z miestnych antilop, ako kudu, oryx, či springbok. 

6. deň: Swakopmund, vrak lode Zeira, Cape Cross

Zo Swakopmundu pokračujeme pozdĺž pobrežia smerom ku Cape Cross. Cestou sa zastavíme pri vraku lode Zeira, ktorá stroskotala na Pobreží kostier v r. 2008. Cape Cross – mys, kde sa vylodil prvý Európan na území dnešnej Namíbie a na pamiatku tejto udalosti tu postavil kríž. Na tejto pláži sa vyvaľujú stovky tuleňov. Kurz zmeníme smerom do vnútrozemia k Twyfelfontein, ktoré je preslávené svojimi rytinami v červených skalách starými tisíce rokov. Noc strávime v čarovnom kempe usadenom medzi mohutnými pravekými skalami.

7. deň: Twyfelfontein, Opuwo

Ráno absolvujeme prehliadku pravekých nástenných malieb a skalných rytín, miestny sprievodca nám poukazuje okolie a vyrozpráva zaujímavé príbehy. Potom sa vydáme na sever Namíbie do pohraničia s Angolou, kde sa nachádza malé mestečko Opuwo. Svoj domov tu má kmeň Himba, známy svojím unikátnym spôsobom zdobenia sa. Ženy kmeňa Himba až do dnešných čias chodia iba sporo odeté, na pokožku a vlasy si nanášajú okrovú maslovú zmes, aby ich chránila pred slnkom, hmyzom, ale i nečistotami, pretože voda je v tejto časti sveta veľmi vzácnou komoditou. 

8. deň: Opuwo, NP Etosha

Absolvujeme prehliadku dedinky, kde tento vzácny kmeň žije a dozviete sa veľa zaujímavých informácií o ich kultúre a zvykoch, k tomu samozrejme patria aj neopakovateľné fotografie. Dievčatá sa tu vydávajú v extrémne mladom veku, nebýva výnimkou, že tu dostanete ponuky na sobáš so 7-ročným dievčaťom. Poobede sa presúvame do NP Etosha, kde sa ubytujeme v autentickom kempe priamo v divočine. Pri posledných lúčoch zapadajúceho slnka budeme hľadať dravce, ktorými je (okrem iných druhov) tento park preslávený.

9. deň: Etosha, Otjiwarongo

Pri východe slnka vyrážame za zvieratami, budeme sa snažiť zazrieť dravce, ako si hasia smäd po nočnom love, či vzácne nosorožce. S pribúdajúcim časom dravce vystriedajú mierumilovné kopytníky – antilopy, žirafy, zebry a ďalšie divoké zvieratá, ktoré sa zhlukujú v okolí napájadiel. NP Etosha obývajú slony, nosorožce, levy a desiatky ďalších druhov cicavcov a stovky druhov vtákov. Po odchode z parku prejdeme do neďalekého mesta Otjiwarongo, kde sídli centrum na záchranu gepardov (Cheetah Conservation Fund). Navštívime kliniku, múzeum, uvidíme gepardy, ktoré boli zachránené a čakajú na zotavenie, aby sa mohli vrátiť späť do divočiny. Navštívime krokodíliu farmu, kde si môžete objednať jedlo z krokodíla a pozriete si, ako sa tieto plazy chovajú, môžete si tu aj kúpiť výrobky z krokodílej kože.

10. deň: Windhoek, odlet z Windhoek

Doobeda ešte atmosféra afrického mesta, prehliadka centra, nákup suvenírov a prechádzky po okolí. Na obed presun na letisko a odlet domov. 

11. deň: Prílet do Viedne

Prílet na Schwechat v skorých ranných hodinách, prípadne na iné letisko, podľa možností.

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede 
  • Letiskové poplatky 
  • Privátny transport v rámci celého zájazdu 
  • Ubytovanie v dvojlôžkovej izbe s raňajkami počas celého zájazdu 
  • Vstupy do národných parkov (NP Etosha, Twyfefontein, Sossusvlei, Cape Cross) a miestnych sprievodcov
  • Návštevu kmeňa Himba, návštevu krokodílej farmy
  • Slovenského sprievodcu 
  • Asistenčné služby CK BALOO 

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si) 
  • Víza (vybavujú sa vopred na namíbskej ambasáde vo Viedni, cena 80 EUR) 
  • Sprepitné 
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného) 

___________________________________________________

N.B.: Pri návšteve Namíbie sa nevyžaduje očkovanie proti žltej zimnici, krajina nie je endemická na výskyt malárie. 

Zájazd sa uskutoční pri minimálnom počte účastníkov: 3

Pre menšiu skupinu, či jednotlivca je cena na vyžiadanie, prosím, neváhajte nás kontaktovať!

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Tanzánia
7 dní v divočine - SAFARI
OD 2 650,00 € /OS.
flagmiestny sprievodca
Keňa, Zanzibar
Budgetové safari v Keni + Zanzibar
OD 1 790,00 € /OS.
flagmiestny sprievodca
Keňa, Tanzánia, Zanzibar
Safari v Keni a Tanzánii + Zanzibar
OD 2 490,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Keňa, Tanzánia
TOP 5 safari parkov
OD 3 090,00 € /OS.

Prečítajte si

Ako sa pripraviť na cestu do Afriky a na nič nezabudnúť? Peniaze, batožina, bezpečnosť... (časť druhá)

1. Hotovosť alebo radšej kreditka? Často kladená otázka, ktorá znie jednoducho, no odpoveď opäť závisí na krajine, do ktorej cestujete. Zatiaľ čo napr. v Maroku alebo v Juhoafrickej republike kreditkou zaplatíte takmer všade, v Burundi by ste terminál našli naozaj výnimočne. Vo všeobecnosti však platí pravidlo, že vo väčších mestách sa dajú nájsť miesta, kde sa dá zaplatiť aj bezhotovostne, najmä obchodné centrá, veľké supermarkety, drahšie hotely atď. Treba však mať na pamäti, že informácie z kreditnej karty sa dajú aj zneužiť, preto nikdy neposielajte odfotenú kartu napr. emailom a svoju kartu pri platení nespúšťajte z očí. Vzhľadom k vyššie uvedeným rizikám je preto jednoduchšie mať so sebou hotovosť, ktorú si pri príchode do krajiny zameníte za domácu menu. Zmenárne bývajú častokrát otvorené sedem dní v týždni a prijímajú eurá aj americké doláre. Pri dolároch si ale treba dať pozor na dátum vydania bankoviek, pretože „staré“ doláre, ktoré boli vydané pred rokom 2006, na väčšine miest nebudú chcieť akceptovať. Taktiež je dobré aspoň orientačne poznať kurz domácej meny k euru, či americkému doláru, pretože tak, ako všade v Afrike, aj v zmenárňach sa dá vyjednávať, najmä ak meníte väčší obnos peňazí. S lokálnymi peniazmi vo vrecku už poľahky nakúpite suveníry, občerstvenie, či niekoho odmeníte. S peňaženkou plnou peňazí si ale treba dávať pozor na vreckových zlodejov, ktorí sú v týchto krajinách naozaj vynaliezaví. Peniaze, doklady, mobilný telefón a ďalšie cennosti sa neodporúča nosiť v malom vrecku v ruksaku na chrbte a kabelky zas možno odstrihnúť, či strhnúť z ramena napr. z motorky. Ideálne majte peniazerozložené po viacerých kôpkach na miestach, kde sa cudzia ruka nepozorovane dostane iba ťažko. No a koľko si so sebou vziať? To opäť závisí na destinácii a druhu zájazdu. Dobre si pozrite, čo všetko zahŕňa, resp. nezahŕňa cena zájazdu, ak idete na luxusnú dovolenku na pláži, konzumácia v hoteli sa pravdepodobne bude dať uhradiť aj kreditkou, no suveníry, fakultatívne zájazdy (ak nie sú zahrnuté v cene), či sprepitné pôjde z hotovosti. Ohľadne cien v tej-ktorej krajine sa neváhajte s nami poradiť, keďže sa značne líšia, nedá sa použiť univerzálny kľúč, podľa ktorého by ste si vedeli vyrátať svoje pravdepodobné náklady. 2. Batožina Čo sa batožiny týka, tá je limitovaná leteckými spoločnosťami. Na letenke býva vo väčšine prípadov napísaná povolená hmotnosť a počet kusov batožiny, ktoré si môžete bezplatne zobrať. Ak cestujete viacerými spoločnosťami, prípadne ak je vo Vašom programe prelet medzi vzdialenejšími miestami, môže sa stať, že táto letecká spoločnosť bezplatne akceptuje iba jeden kus batožiny, zatiaľ čo interkontinentálne lety zoberú dva kusy. V takomto prípade máte dve možnosti. Buď si druhý kus pri prelete doplatíte, alebo sa pobalíte v rámci limitu. Batožinu si zabaľte takú, ktorá Vám je pohodlnejšia. Ak sa Vám lepšie ťahá kufor na kolieskach než nesie veľký ruksak na chrbte, kľudne sa zbaľte do kufra. Do auta sa zmestí aj kufor aj ruksak, preferencie teda záležia na Vás. Pred odovzdaním batožiny do podpalubia sa uistite, že všetky predmety, ktoré máte zabalené v príručnej batožine sú povolené zobrať na palubu lietadla, vyhnete sa tým nepríjemnej situácii, kedy budete musieť zakázané veci bez milosti odhodiť. Ak máte v batožine cenné veci, či taška samotná je drahšia, oplatí sa porozmýšľať aj nad poistením batožiny. 3. Bezpečnosť Pri cestách do cudziny sa oplatí držať sa starého známeho úslovia „aký kraj, taký mrav“. Každá krajina má svoje kultúrne zvyklosti a tým, že sa nimi budete aspoň čiastočne riadiť, preukážete miestnym obyvateľom, že ich kultúru rešpektujete. Či sa už jedná o štýl obliekania sa, stolovania, či požívania alkoholu alebo správania sa medzi sebou, dodržiavaním základných pravidiel sa vyhnete mnohým nepríjemným až trápnym situáciám. a. Urgentné stavy V prípade, že sa vyskytne akýkoľvek problém, je dobré vedieť, na koho sa treba rýchlo obrátiť so žiadosťou o pomoc. V prípade náhle vzniknutých nepokojov v navštívenej oblasti, problémoch so zákonom, či strate alebo odcudzení dokladov sa treba obrátiť na slovenské veľvyslanectvo v danej krajine. Ak sa toto v krajine nenachádza, možno sa obrátiť na akékoľvek iné veľvyslanectvo členského štátu EÚ, ktoré je povinné Vám poskytnúť konzulárnu pomoc, ako keby ste boli jeho občanom. V prípade choroby, úrazu alebo nehody je dobré poznať číslo na záchranku (ak tento systém v danej krajine funguje), zistiť si, ktorá nemocnica alebo klinika dokáže poskytnúť adekvátnu zdravotnú starostlivosť a kontaktovať poisťovňu. Nápomocní Vám nepretržite budú, samozrejme, aj naši sprievodcovia. b. Beriem lieky, trpím chronickým ochorením Chronické ochorenia samotné nie sú prekážkou v cestovaní v prípade, že sú liečené, zdravotný stav je stabilizovaný, lekár súhlasí s cestou a pacient má so sebou potrebné lieky a vybavenie na manažment svojej choroby. Dôležité je dobre si vyrátať dávkovanie liekov (a zobrať si nejaké pre istotu aj navyše) a nechať sa poučiť od lekára, ako postupovať v prípade náhleho zhoršenia stavu. Každopádne je, však, vhodné informovať o indispozícii aj organizátora zájazdu, pretože niektoré aktivity v rámci zájazdu by mohli byť rizikové (namáhavá túra pre diabetikov, prašné alebo vlhké prostredie pre astmatikov atď.). c. Ako sa vyhnúť krádežiam Drobná kriminalita, možno s výnimkou zopár miest, prekvitá všade na svete. Riešiť odcudzenie dokladov, či peňazí alebo mobilného telefónu dokáže poriadne pokaziť dovolenku, preto je fajn, ak sa týmto situáciám predchádza. V prípade, že máte u seba väčší obnos peňazí, nemajte ho na jednom mieste, radšej si peniaze rozdeľte po viacerých taškách, či vreckách. Cennosti (doklady, mobil, foťák, peniaze atď.) nikdy nenechávajte nestrážené a nenoste ich na miestach, na ktoré priamo nevidíte (napr. v ruksaku na chrbte alebo v zadnom vrecku nohavíc), radšej použite náprsné vrecko, či drobnú tašku, ktorú máte zavesenú na krku a vloženú pod tričkom. Nevyvolávajte dojem, že máte veľa peňazí, pri platení ich všetky nevyťahujte z peňaženky, prípadne ich na verejných miestach neprerátavajte. Rovnako v aute na viditeľnom mieste nenechávajte kabelky, mobily alebo fotoaparáty. d. Pred cestou sa nezabudnite zaregistrovať Pred vycestovaním do cudziny je vhodné sa zaregistrovať na stránke ministerstva zahraničných vecí

Naša cesta do Konga za horskými gorilami

Po prebrázdení safari parkov vo východnej Afrike, niekoľkonásobnom splavení Nílu, kúpaní sa v jazerách Veľkej priekopovej prepadliny, preskúmaní vodopádov či po mnohých humanitárnych akciách sme sa rozhodli, že dospel čas na vychýrené stopovanie horských goríl. Táto aktivita je dostupná v troch krajinách Východnej Afriky - v Rwande, v Ugande a v Kongu (KDR). My sme sa rozhodli pre cenovo dostupnú dobrodružnú variantu v Kongu. Gorily tu žijú v pralese Národného parku Virunga, v najstaršom africkom pralese. V konžskom lese žije najväčší počet goríl (aj keď jedna rodina sa nedávno "presťahovala" do Rwandy), čo okolité krajiny ťažšie znášajú a dávajú do sveta vedieť, že Kongo je nebezpečné, turistov napádajú rebeli, zabíjajú strážcov parku atď. Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne a na týchto tvrdeniach je naozaj čosi pravdy. Nedávno rebeli naozaj zabili 5 rangerov a šoféra, no toto sa stalo vo vzdialenej časti parku (asi 200 km severnejšie od miesta, kde sa chodí za gorilami), ktorá je dlhodobo známa tým, že v divočine nežijú iba zvieratá, ale aj protivládni povstalci. S prvým ranným svetlom prechádzame rwandsko-konžskou hranicou až podozrivo hladko (a za krátku dobu) a pri rampe do Konga sa stretávame s naším dobrým kamarátom Barackom a jeho šoférom, ktorí nás majú brať až k hraniciam pralesa. Barack je super parťák, taký typ Afričana "hakuna matata", nič nie je problém, všetko sa dá vybaviť (čo v Kongu aj do bodky platí, najmä keď máte nejaké tie doláre navyše), so stálym úsmevom na tvári a trefnými poznámkami. Pôvodom je Rwanďan, no srdcom Konžan. Pri príchode do Gomy, mesta hneď za hranicami, ktoré je baštou MONUSCO - najväčšej a najdrahšej mierovej misie OSN na svete, akurát preberáme tému podplácania konžských úradníkov na hraniciach a rôznych situáciách, kedy pýtajú úplatky. Tak napríklad, ak nie ste zaočkovaní proti žltej zimnici (resp. ak nemáte o tom potvrdenie), tak môžete vojsť do krajiny za extra 100 dolárov, ktoré si úradník bez akejkoľvek hanby a snahy utajiť úplatok strčí do vrecka. "Sto dolárov za osobu len kvôli tomu, že si niekto zabudne zdrap papiera o očkovaní?" Pýtam sa, pretože táto suma sa mi zdá dosť vysoká dokonca aj na Kongo. Barack mi s vážnosťou odpovedá: "Yes, hundred dollars. Officers are very funny..." V krátkosti sa zastavujeme v kancelárii správcu parku Virunga, aby sme si vyzdvihli potvrdenie na stopovanie goríl. Zatiaľ sa tu zbierajú aj ďalšie autá s turistami a rangeri. Po asi 20 minútach, keď sa konečne všetci zozbierali, vyráža konvoj 5 terénnych áut s turistami a motorka, na ktorej sedí ranger s puškou na čele aj na chvoste konvoju. Šinieme si to cez rušné ulice Gomy a pri výjazde z mesta je krížom cez cestu postavená prvá home-made drevená rampa urobená z bambusu. Pri nej stojí postarší chlapík vo vyšedivenej šiltovke a pýta prvých 5 dolárov za prejazd. Po pár zdvorilostných frázach, ktoré si vymenil v miestnom jazyku s Barackom nám s krútením hlavy a dlhým nosom otvára "rampu". Keby sme nemali Baracka, tu by sme prišli o prvých 5 dolárov. Za čo? No za nič. Iba preto, že by sme chceli ísť ďalej. Definitívne opúšťame Gomu. Pri ceste stojí tabuľa, kde je farebne vyznačená aktivita neďalekého stále aktívneho vulkánu Nyiragongo, ktorý za posledných 40 rokov dva razy pochoval mesto Goma pod vrstvu lávy, spolu s pokynmi vo francúzštine, ako postupovať pri hroziacej erupcii. Rušné ulice sa pomaly menia na ojedinelé malé obchodíky pri ceste a autá a motorky nahrádzajú unikátne drevené trojkolky. Pod úpätím sopky Nyiragongo sa asfaltová cesta mení na poľnú. S dierami do výšky kolien, blatom, mlákami a ostrými kameňmi. Prejsť nasledujúcich 30 kilometrov nám zaberá vyše hodiny, každých pár kilometrov vidíme malé stany, pred ktorými sedia dvaja - traja vojaci. Pri chaotickej politickej situácii v Kongu možno len ťažko povedať, kto je "zlý a dobrý", pretože svoju pravdu majú aj vláda a vojaci, aj OSN, aj rebeli a povstalci. Pýtame sa teda Baracka, či vojaci nie sú nepríjemní na civilistov, prípadne turistov. "Noooo, they are good. Very stupid," uznanlivo odpovedá Barack. Konečne odbáčame z "hlavnej cesty" smerom do kopcov pokrytých hustým lesným porastom. Po ďalších 20 minútach prichádzame k rangerskej stanici a východziemu bodu na stopovanie goríl. Raňajky sme nestihli, keďže sme z hotela odchádzali pred pol šiestou ráno a na stole sa na mňa usmievajú muffiny a šálky na čaj. Pod nimi cenovka 2 doláre za každé. Uff, pri tej cene za gorily teda mohli aspoň túto pozornosť ponúknuť zadarmo. Nasledovalo krátke poučenie o tom, ako sa správať v pralese (nehádzať odpadky a ak na nás náhodou nečakane príde potreba, treba si vykopať jamu, vykonať potrebu a potom jamu po sebe zakopať). Na tabuli sú rozpísané gorilie rodiny, ktorá má koľko členov a kde sa zhruba nachádza. Dnes nás je 16 turistov, rozdeľujeme sa teda do 3 skupiniek a s každou skupinkou idú dvaja rangeri. Počasie sa zatiaľ ako tak drží. Je apríl, čo je najdaždivejší mesiac veľkého dažďového obdobia a my ideme do najväčšieho dažďového lesa v okolí. Toto veští iba jedno - veľký a silný dážď. Ach, prosím, prosím, nech prší až podvečer, modlím sa. Konečne vyrážame. Slovenský párik, francúzsky párik, čínsky párik, náš sprievodca Boss Jeremy s vysielačkou a ďalší ranger. Po prekročení natiahnutého drôtu, ktorý predpokladám, že slúži na oddelenie malého parkoviska od pralesa, sa blatová cestička rýchlo zužuje a sprava aj zľava hustne krovie. Jeden za druhým (na čele s Bossom Jeremym) kráčame vopred. Sem tam prekročíme korene stromov, či podlezieme liany. Po asi polhodine Boss Jeremy zastane a ukazuje na úzky konár, ktorý zasahuje do cesty. Treba ho rýchlo podliezť, pretože po ňom lezie nespočetne veľa červených lesných mravcov. OK, tak rýchlo idem prvá, za mnou lezie čínsky párik. Mladá Číňanka, ktorá je obutá skôr na aerobik než do dažďového pralesa s členkovými ponožkami a riflami zrazu začne jajkať. O-ou, mravce je vliezli do topánky a pod rifle. A štípu. A asi to bolí. Jej partner s dlhým copíkom pripomínajúci Sandokana jej pomáha rýchlo mravce oprášiť a obuť sa. Rýchlo ešte dve - tri fotky doštípaného lýtka do obrovského smartfónu a ide sa pralesom ďalej. Po ďalšej hodine predierania sa húštinou a presekávania si cesty mačetou sa za pomoci vysielačky dostávame k ďalším dvom rangerom, ktorí stopujú gorily a hovoria, že sú asi 100 metrov za kopcom. Super, konečne sme ich našli! A ani neprší! A v tom mi na čelo spadne prvá obrovská kvapka. Vzápätí ďalšia na krk. Rýchlosťou blesku si dávam dolu ruksak, vyťahujem šušťáčku a na ruksak naťahujem nepremokavý obal. Asi sekundu po tom, ako si natiahnem na hlavu kapucňu sa spúšťa taký lejak, že mám šušťáčku úplne premočenú a bojím sa pomyslieť na to, ako asi vyzerajú pasy v prednom vrecku ruksaku. Nasledujeme rangerov do lesa, kde dážď pomedzi listy stromov dopadá menšou intenzitou. Prechádzame cez kopec, no gorily nikde. Asi sa aj oni išli skryť pred dažďom. Tak ich stopujeme ďalej a naozaj, po asi 15 minútach ich konečne nachádzame. Čas nasadiť si na tvár chirurgickú masku. S gorilami máme spoločných vyše 95% DNA, čo okrem iného znamená aj to, že sme náchylní na rovnaké ochorenia. Aby sme sa teda vzájomne náhodou niečím nenakazili, je povinné v prítomnosti goríl nosiť na tvári masku. My, Francúzi a rangeri máme masky chirurgické, čo sme dostali ešte pred vstupom do lesa, Číňania majú vlastné, čierne, z nejakého čudného materiálu. Obchádzame veľký listnatý krík a za ním sa vo vysokej tráve kŕmi tenkým konárikom s mladými lístočkami malá gorila. Zvedavo na nás pozrie ako vychádzame spoza kríka. Očividne je na turistov zvyknutá, pretože vydáva nejaký priateľsky znejúci zvuk a vôbec sa nedá pri kŕmení rušiť. Úžasné. Čierny hustý premočený kožuch, veľké ploché nozdry, nažltlé zuby s malým konárikom medzi nimi, šikovné tmavé prsty a zvedavo-priateľský výraz tváre. Tesne vedľa Bossa Jeremyho zrazu na zem dopadá prúd vody z koruny veľkého bambusu. Boss Jeremy odskočí a z bambusu vykukne druhá, tentokrát dospelá gorila s malým mláďatkom na chrbte, ktorá práve skoro osprchovala Bossa Jeremyho svojou malou potrebou. Ostatní rangeri to považujú za dosť smiešne. Po chvíli ukazujú do húštiny, kde sa kŕmi ďalšia dospelá gorila. My turisti sa držíme v skupinke a nemo s úžasom pozeráme na tieto neopísateľné tvory z tesnej blízkosti (Číňanka odušu fotí, prihovára sa gorilám v Mandarínčine a natáča videá) a ostatní rangeri sa rozpŕchnu a hľadajú veľkého samca gorily so striebristou srsťou na chrbte, tzv. "Silverback-a". O chvíľu ho nájdu a volajú nás k nemu. Je asi o tretinu väčší ako dospelé samice a má výraz tváre, ktorý vyvoláva rešpekt. Ale asi len v západnej kultúre, pretože Číňanka k nemu nebojácne pristupuje bližšie, aby si ho odfotila. Ranger ju slušne upozorní, aby dodržiavala odstup. Boss Jeremy nám vysvetľuje, že gorilím samcom sa vo veku 15 rokov srsť na chrbte sfarbuje z čiernej na striebornú a podľa nej aj tento druh goríl nesie svoj názov. Gorily takto so zatajeným dychom sledujeme hodinu. Robíme nejaké fotky a zopár videí a potom nám Boss Jeremy oznámi, že je čas sa vrátiť. V nadmorskej výške takmer 2 400 metrov (aj keď tesne pod rovníkom) sa aj tak celá premočená trasiem od zimy, aspoň sa chôdzou naspäť zahrejem. V duchu sa teším, že si prezlečiem suché a čisté tepláky, termo tričko a suché ponožky, ktoré som si prezieravo zobrala so sebou. Cesta späť ide prevažne z kopca, takže napredujeme rýchlejšie. Dážď medzitým ustal, no cestičky sa premenili na bahno a čľapkanicu. Číňanka vo svojich aerobikových topánkach napreduje vopred viac po zadku ako po nohách. Všetci sa už ponáhľame naspäť, je nám zima, sme do nitky premočení a po uši zablatení. Ale zážitok stál za to! Tesne pred parkoviskom sa na nás spúšťa druhý lejak, mne to je už úplne jedno. V oboch topánkach mi čvachtá voda, kedysi biele ponožky sú totálne tmavohnedé, legíny mám na dvoch miestach roztrhané a dá sa zo mňa žmýkať voda. Konečne prichádzame k stanici rangerov, odkiaľ sme vyrazili. Barack stojí vo dverách a náramne sa začne smiať, keď nás zbadá. Podáva mi do ruky pero, aby som sa zapísala do knihy návštev a napísala spätnú väzbu, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Gorily boli úchvatné, prales nádherný, nedotknutý, prístup rangerov naozaj profesionálny, zážitok na celý život, hádam aj z fotiek a videí niečo bude. Prsty mám však také skrehnuté, že môj komentár je aj tak nečitateľný. Otváram ruksak, že sa idem prezliecť do suchých vecí. Vyťahujem tepláky, tričko, ponožky. Mokré, úplne mokré... Predstavím si takmer dvojhodinovú cestu späť na hranice, ktorú máme pred sebou. Takmer sa rozplačem od zimy a blata a sadám do auta. Vyťahujem rozmočené pasy, nech sa cestou aspoň trochu vysušia a začína sa natriasačka späť do Gomy. V horúcej sprche už v hoteli si premietam udalosti prežitého dňa, ponožky aj legíny sú už v koši, pasy ako tak vyschnuté (aj tak sú už plné, takže ich nie je veľká škoda). Potom si spomeniem na úžasné gorily, ktoré ako oáza pokoja obhrýzali vetvičky bambusov uprostred nedotknutej húštiny pralesa. A vrátila by som sa tam, aby som ich videla znovu, ale druhýkrát to bude inokedy ako v apríli... Autor: Mária Komlósi

Zambia a Zimbabwe - Viktóriine vodopády, Veľké Zimbabwe, čarovné jazierko a súkromné safari

Naše kroky tentokrát viedli do bývalej Rodézie, dnes známej ako Zambia a Zimbabwe, dvoch krajín geograficky aj historicky pomerne blízkych, no pre citlivé zmysly cestovateľa značne odlišných. Dobrodružstvo začalo v Lusake, hlavnom meste Zambie. Po vybavení všetkých náležitostí ohľadne spoločných víz pre obe krajiny nás už pred príletovou halou čakal Lion, ktorý nám odovzdal kľúče od nášho verného parťáka na najbližších 10 dní – strieborného terénneho džípu. V Zambii, rovnako ako v Zimbabwe a vo väčšine subsaharských krajín, sa jazdí naľavo. Cesty v Lusake spĺňali africký mestský štandard, poväčšine sme nachádzali zaplátané jamy na riedkom asfalte. Lusaka, aj napriek tomu, že v nej žije vyše milióna obyvateľov, nepôsobí pravým veľkomestským dojmom, pravdepodobne preto, lebo je v nej minimum budov, ktoré presahujú 5 poschodí. O piatej poobede však o sebe dala vedieť miestna doprava a my sme mali dostatok času pozrieť si hlavné lákadlá mesta z pohodlia auta počas toho, ako sme sa slimačím tempom okolo nich posúvali. V meste je niekoľko pekných katedrál, mešít, ale upravene pôsobia aj vládne budovy (najvyšší súd, budovy ministerstiev atď.). Naša cesta viedla do národného múzea, ktoré sa rozhodne nedá veľkosťou porovnávať s našimi menšími múzeami, no akurát v ňom bola zaujímavá výstava k okrúhlemu výročiu dokončenia železnice. Až tu som si naozaj uvedomila, ako systematicky sa (už tesne po osamostatnení afrických krajín od svojich európskych vládcov) do týchto krajín nahrnuli čínski investori. Začalo to výstavbou železnice v minulom storočí, dnes nájdeme čínske nápisy všade od plotu práve rekonštruovaného letiska až po obchody a čínske reštaurácie v centre Lusaky. V múzeu sme sa okrem výstavby železnice oboznámili aj s tradíciami Zambijčanov, so záujmom sme si prezerali krásne hlinené nádoby na použitie od výmyslu sveta, rôzne kopije, luky a harpúny na lov zvierat a mňa špeciálne zaujali exponáty čarodejníctva pripomínajúce woo-doo bábiky zo zdrapov látok, trsu tráv, štice ľudských vlasov obmotané motúzmi a rastliny a odvary ľudového liečiteľstva. Nebolo by to africké národné múzeum, keby nám tu nepripomenuli začiatky ľudstva v predstavení Australopiteka a jeho nasledovníkov a kolonialistickú éru. Toľko z Lusaky, koniec-koncov, zvyšok Zambie vie cestovateľovi ponúknuť väčšiu pasiu ako jej metropola. Z Lusaky sme odišli skoro ráno, aby sme sa vyhli zápcham a šinuli sme si to na našom tátošovi juhozápadne do mestečka Livingstone. Asi v polovici cesty sme sa zastavili v meste Choma, kde sme si okrem výdatného lokálneho obedu nakúpili aj nejaké suveníry a prezreli múzeum kmeňa Tonga, ktorý bol najviac postihnutý vybudovaním priehrady Kariba na južnej hranici Zambie so Zimbabwe. Okrem tradičných výstavných kúskov z každodenného života kmeňa, ich tradícií a kultúry bolo zaujímavé dozvedieť sa, ako ovplyvnila priehrada Kariba a jej výstavba Zambiu ako štát a kmeň Tonga ako obyvateľov práve tohto inkriminovaného územia. Zatiaľ, čo priehrada je zdrojom elektrickej energie a vody pre celú krajinu, miestni obyvatelia prišli o svoje pozemky, úrodnú pôdu, boli vysťahovaní do kopcov a z elektriky, ktorú priehrada produkuje, profitujú iba minimálne. Výstavba bola predmetom rôznych konfliktov, ktoré hrali významnú úlohu vo formovaní modernej zambijskej histórie. Neskôr poobede sme dorazili do Livingstone, turistického mesta ležiaceho na hranici so Zimbabwe a na hornom konci rieky Zambezi, ktorá sa práve tu prepadáva hlboko do údolia a tvorí jedny z najmajestátnejších vodopádov na svete – Viktóriine vodopády. Samotná rieka Zambezi je magická, jej brehy lemuje divočina prekypujúca životom, v noci počuť chrčanie hrochov a po ramenách rieky plávajú krokodíly. Zastavili sme sa na vyhliadkovom bode na rieku a naskytol sa nám netradičný pohľad, kde rieka na obzore končila hustým kúdolom bieleho dymu. Dymu, ktorý vydával ohlušujúci hrmot. Tak takto nejako asi vznikol aj miestny názov pre vodopády „Mosi Oa Tunya“ (Dym, ktorý hrmí). Na druhý deň skoro ráno sme sa vydali na miestny airstrip, z ktorého pravidelne každých 10 minút štartovalo rogalo. Zvedaví turisti, ktorí sa túžili kochať krásou vodopádov z vtáčej perspektívy, sa pomerne rýchlo na rogalách striedali. Miestny umelec hral paličkami na hudobný nástroj, ktorý vzdialene pripomínal obrovský xylofón, rozličné melódie od afrických až po Twinkle, Twinkle Little Star a Happy Birthday. My sme, však, čakali na malú helikoptéru, ktorú ešte rýchlo leštili pri hangári. Prišiel pilot, roztočila sa vrtuľa, nasadli sme a už sme sa vznášali do výšky ponad rieku Zambezi. Počas dokonalého bezoblačného rána sa nám naskytol neopakovateľný výhľad na čarokrásnu scenériu rieky, hrmiaci vodopád, dúhu, ktorú vytvárali ranné lúče slnka na prskajúcej vode a hlboký kaňon, na dne ktorého sa hadila rieka Zambezi pretínajúca rozľahlú savanu Zimbabwe. Po vzdušnom dobrodružstve sme sa vydali k vodopádom aj fyzicky. Najskôr sme zišli strmou cestičkou až ku dnu vodopádov, potom sme sa odvážili priamo k striekajúcemu prúdu vody. V rušnom obchodíku sme si za pár dolárov požičali dvojvrstvové pršiplášte a gumené topánky a z vyhliadkovej terasy nafotili hučiacu vodu. Začiatkom mája, na konci obdobia dažďov, býva rieka najvodnatejšia a vodopády najmohutnejšie. Ako sme napredovali s pršiplášťami a kapucňami na hlave, vodopád nás bičoval litrami vody intenzitou hurikánu. Po chvíli sme napoly poslepiačky prišli k úzkemu mostíku, po ktorom sa prúdom liala voda a ktorý nás doviedol na polostrov s famóznym výhľadom na vodopád a hrdlo rieky. Aj napriek dvojitej vrstve pršiplášťa sme sa vrátili k obchodíku do nitky premočení, no s nezabudnuteľným zážitkom a skvelými fotkami. Na preschnutie sme si dali ešte prechádzku hore riekou ponad vodopády a potom sme prešli hranicu po preslávenom moste (po ktorom môže ísť naraz iba jedno auto) do Zimbabwe, aby sme si tento div prírody vychutnali aj z náprotivnej strany kaňonu a znovu do nitky premokli. Našou ďalšou zastávkou bolo Great Zimbabwe, ruiny stredovekého sídla národa Bantu nachádzajúce sa v centrálnej časti Zimbabwe. Miestny sprievodca nás vyviedol úzkou starovekou cestičkou hadiacou sa pomedzi obrovské žulové vyvreniny na vrchol kopca, kde sa nachádzali zrúcaniny sofistikovaného opevnenia. Nezaostával ani s legendami a poznatkami o kultúre a histórii. Vysvetlil nám, že Zimbabwe nesie svoj názov práve po tomto mieste a v preklade znamená „Veľký kamenný dom“. Postupne sme prechádzali rôznymi časťami kráľovského sídla, labyrintom a sadli sme si pod obrovskú žulovú skalu. Voľný priestor pod niekoľko tonovou skalou slúžil nielen ako priestor na schladenie sa počas horúceho dňa. Z ničoho nič začal náš sprievodca revať z plných pľúc a jeho hlas sa rozliehal celým údolím. Po doznení poslednej ozveny k nám doľahla odpoveď z údolia. „Takto kráľ komunikoval s dedinou a so svojimi 200 manželkami, ktoré bývali v údolí,“ vysvetlil nám. Potom nám ešte ukázal monolit zimbabwianskeho vtáka, ktorý sa stal štátnym symbolom a začali sme pomaly schádzať do dedinky v údolí. Miestni dedinčania v nej dodnes pestujú tradície, vyrábajú hlinené nádoby, opracovávajú kože, vyrábajú zaujímavé suveníry a venujú sa tancu a spevu. Po krátkej prehliadke dedinky nám muži, ženy, starí aj mladí, odetí v tradičných krojoch nadšene zatancovali tanec na privolanie dažďa a vzápätí ďalší na uzdravenie chorého, ktorému už nepomáhala tradičná prírodná medicína. Atmosféra v dedinke bola nabitá radosťou, smiechom, pohostinnosťou a nadšením až tak, že sa nám odtiaľ iba ťažko odchádzalo, aby sme si prezreli poslednú časť opevnenia, tzv. Veľkú ohradu, ktorá slúžila ako výchovné stredisko pre dievčatá a chlapcov kmeňa a ktorá je po egyptských pyramídach najväčším solitárnym monumentom v Afrike. Steny boli postavené tak, že z nich prirodzene vychádzal chlad a úzke chodbičky poskytovali počas horúceho poobedia príjemný chládok. Na dverách bol stále pôvodný trám zo sandalového dreva, ktorý nesie hmotnosť celého kamenného múru už vyše 500 rokov. Prehliadku zrúcanín sme zakončili v malom múzeu a pokračovali sme do hlavného mesta Zimbabwe – Harare. Harare pripomína ostatné africké veľkomestá s chaotickou premávkou, smogom, ošarpanými ulicami, trhoviskami, prašným prostredím a vysokou hustotou populácie. No iba niečo vyše hodiny a pol cesty severne od Harare sa skrýva prírodný klenot, ktorý je turisticky pomerne málo frekventovaný. Týmto klenotom sú jaskyne Chinhoyi so svojím tajomným jazierkom, ktorého hĺbka sa odhaduje na vyše 100 metrov, no žiadny z potápačov ešte nedosiahol jeho dno. Premohli sme sa a zostúpili sme niekoľko desiatok metrov pod úroveň okolitej zeme, aby sme sa dostali k najmodrejšiemu jazierku, aké sme kedy videli. Pri kraji plávali v priezračnej vode ryby a smerom hlbšie pod skalný previs sa jeho kráľovsky modrá hladina menila na čoraz tmavšiu. Obišli sme previs z opačnej strany a zostúpili sme do jaskyne, v ktorej sme pokračovali tmavým tunelom osvetleným niekoľkými slabými lampami až k bodu, kde sa nám opäť naskytol pohľad na čarovné modré jazierko, tentokrát ešte sto násobne modrejšie a magickejšie. Nastal čas ísť ďalej. Tentokrát bol naším cieľom národný park Mana Pools, pokračovanie zambijského parku Lower Zambezi. Po vybavení povolenia nám nie úplne sympatická černoška otvorila rampu a my sme sa vybrali do útrob parku. Asi po troch kilometroch sme za zákrutou zbadali obrovskú levicu, ktorá sa prechádzala po ceste. Keď nás zbadala, skočila do húštiny vedľa cesty a so záujmom v lačných očiach nás sledovala, ako sme pomaly prechádzali našim džípom okolo jej úkrytu. Počas cesty k našej lodge, kde sme mali dohodnutý nocľah, sme prechádzali malebnou scenériou parku, ktorý sa postupne menil z lesnatej krajiny na savanovitú, sem-tam sme prešli po mostíkoch ponad vyschnutými riekami, občas sme obišli močiar, či malé jazierko. Počas cesty na nás zvedavo hľadeli bojazlivé antilopy, mohutné slony, paviány, brodivé vtáky, malé svinky, hyeny, krokodíly, či hrochy. Keď sme dorazili k malému domčeku, slnko akurát zapadalo na obzore do rieky Zambezi a posledné ružové lúče sa odrážali na zrkadlovej hladine, ktorú narúšali ponárajúce a vynárajúce sa hrochy. Z ničoho nič sa zrazu vynoril obrovský samec slona afrického a ťažkopádnym krokom prešiel priamo pred prahom našich dverí a vedľa nášho džípu. Široko-ďaleko nebolo žiadnych iných turistov a my sme mali túto prírodnú nádheru celú iba pre seba. V noci divočina vydávala intenzívne zvuky, ktoré sa znásobovali na vodnej hladine. Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sme vyrazili do parku, kde sme stretli rôzne divoké zvieratá, ktoré sa išli napájať ku rieke a malým jazierkam. Celé doobedie sme strávili v najscénickejšom národnom parku v Zimbabwe a okolo obeda sme sa pohli ďalej, späť ku hraniciam so Zambiou, kde leží priehrada Kariba, najväčšie jazero vytvorené ľudskou rukou na svete. Monumentálne steny priehrady zadržiavajú bilióny kubíkov vody rieky Zambezi. My sme sa rozhodli pre oddych v krásnom rezorte priamo na brehu priehrady. Izba s výhľadom na široké jazero, výborné jedlo a oddych boli našou odmenou po dlhej, ale zážitkami nabitej a spomienkami obohacujúcej ceste bývalou Rodéziou. Autor: Mária Komlósi