<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Afrika

Južný Sudán - najzachovalejšie kmene

Navštívte s nami jedny z najzachovalejších kmeňov na svete. Ak chcete vidieť, ako to vyzerá v kmeňovo založenej spoločnosti, v ktorej po dlhých rokoch bojov konečne nastal mier, Južný Sudán je pre vás. Je to dobrodružstvo pre tých najnáročnejších. S miestnymi sprievodcami a povoleniami sa budeme snažiť dostať k tým najtradičnejším kmeňom v jednej z najchudobnejších a najskorumpovanejších krajín. Kmene ako Mundari, Dinka, Boyá a Toposa nám ukážu ich tradičný život a dobytčie trhy. Táto cestovateľská čerešnička na torte by milovníkom dobrodružstva nemala chýbať na zozname vysnívaných destinácií.

TRVANIE ZÁJAZDU
9 dní
KRAJINY
Južný Sudán
NÁROČNOSŤ
vysoká
akcia
-9%
4 390,00 €
CENA ZA OSOBU
od 3 990,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

9 ďalších
v galérii
author
"Baloo nie je standardna cestovka. Je vynimocna. Na letisku vas nebude cakat delegat, ktory vam povie, aky program vas caka a ktoremu sa musite prisposobit. Krajinou vas sprevadza uprimny a zabavny clovek, ktory sa stane vasim skutocnym priatelom a ktory sa vam snazi splnit vase sny. Zolo je vzdy ochotny operativne zmenit program, ak sa vam zrazu zapaci nieco ine, vybavit casto nevybavitelne, pozna sa s lokalnymi a ludia ho maju radi. A vzdy s vami naplno prezije vase zazitky a vyrozprava vam popri nich kopec dalsich historiek, ktore zazil. Navyse, ludia z Baloo v Afrike dlhe roky sami zili a dokazu k turizmu na tomto kontinente pristupovat s uctou a respektom. Dbaju na to, aby ste nemali predsudky a vysvetlia vam lokalny kontext, vdaka comu sa zzijete s krajinou, pochopite ludi a nenarusate svojim pristupom miestnu kulturu. To v dnesnej dobe povazujem za velmi dolezite a na Baloo to mimoriadne ocenujem. Necestujem s cestovkami, ale s Baloo pojdem s doverou aj na kraj sveta. Navyse, Baloo je po financnej stranke velmi ferova cestovka vo vztahu k vam aj k lokalnej komunite. Urcite sa vam nestane, ze za vase peniaze poleti sprievodca prvou triedou ???? Ak zvazujete cestu s Baloo, rozhodne nemate preco vahat."

Janka Fedáková

Doplnkové služby

Poistenie storno zájazdu
na vyžiadanie
Letiskový transfer
30,00 € /OS.

Vyberte si termín

21.2.2023
-
01.3.2023
0 / 8
expedícia
akcia
-9 %
4 390,00 €
3 990,00 €

Ďalšie informácie

1. deň Budapešť - Juba

Odlet z Budapešti do Juby. 

2. deň Juba

Ráno priletíme do Juby - hlavného mesta Južného Sudánu. Ukážeme si, ako to vyzerá v jedinom veľkom meste krajiny a skúsime urobiť niekoľko vzácnych fotografií, nakoľko toto mesto je výzva pre fotografov. Užijeme si úplnú neturistickú atmosféru, lebo sem chodí ozaj málokto.

3. deň Juba - Kapoeta

Čaká nás veľmi dlhá cesta do mestečka Kapoeta. Spoznáme náš prvý kmeň Toposa. Tento kmeň je známy dekoratívnymi jazvami po celom tele. Toposa sa raz za čas ocitnú v menších vojenských konfliktoch s okolitým kmeňmi spoza hraníc, hlavne kvôli dobytku, ktorý pre nich znamená všetko.

4. deň Kapoeta - Kimatong

Ráno ešte strávime čas s ľudmi Toposa a následne sa vydáme ku pohoriu Kimatong. Navštívime kmeň Boyá, ktorý je známy svojím farebným oblečením a tiež zjazvenými telami. Vyšliapeme aj do jednej z odľahlejších dedín v kopcoch a večer prespíme v stanoch.

5. deň Kimatong - Juba - Bor

Vrátime sa späť do Juby a po ceste si vychutnáme okolitú prírodnú scenériu. Po lokálnom obede prídeme do Boru, dobytčieho tábora kmeňa Dinka. Tí tvoria až 35 % populácie Južného Sudánu, čo je najväčšie etnické zastúpenie v tejto mladej krajine.

6. deň Bor - Terekeka

Prichádzame ku kmeňu Mundari, ktorý patrí k najzaujímavejším v celej krajine. Práve oni sú najznámejší chovatelia dobytka a ich stáda patria k najväčším.

7. deň Terekeka

Celý deň strávime s kmeňom Mundari a spoznáme ich kultúru. Budeme ich sledovať ich pri bežných aktivitách, ale ukážu nám aj ich tradície. Skúsite si tradičné zápasenie, v ktorom si aj organizujú súťaže?

8. deň Terekeka - Juba

Rozlúčime sa s kmeňom Mundari a po rannom pozorovaní ich dobytčích stád, kedy sa dajú spraviť najkrajšie fotografie, sa odvezieme späť do Juby.

9. deň Juba - Viedeň

Ranný odlet z Juby.

* program sa môže podľa aktuálnej situácie v Južnom Sudáne meniť, je to krajina pre náročnejšieho cestovatela, ktorý túži po jedinečnom zážitku.

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Budapešti a Viedne v ekonomickej triede
  • Letiskové poplatky
  • Privátny transport v rámci celého zájazdu 
  • Ubytovanie v miestnych hoteloch a stanoch podľa možností
  • Väčšinu základnej stravy a pitia
  • Povolenia a poplatky
  • Slovenského sprievodcu 
  • Asistenčné služby CK BALOO 

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • Víza (o víza do Južného Sudánu je nutné požiadať vopred prostredníctvom online aplikácie, cena 100 USD)
  • Povinné očkovanie proti žltej zimnici
  • Sprepitné a dobrovoľné príspevky kmeňom

___________________________________________________

Garancia odchodu: Spustenie expedície nie je podmienené počtom ľudí a bude spustená aj pokiaľ bude prihlásený len 1 človek.

Expedícia: Treba očakávať, že ide o náročnú expedíciu v nestabilnej neturistickej krajine. Naše kontakty v krajine nám zaistia čo najplynulejší a bezpečný prechod krajinou. Počas zájazdu spíme aj v stanoch a cesty sú v nekvalitnom stave. Odnesiete si tak úplne unikátny zážitok z krajiny, do ktorej nikto nechodí a dostanete sa ku meňom, ktoré stretli len pár turistov za celú ich existenciu. 

N.B.: Pri návšteve Južného Sudánu je povinné mať platné očkovanie proti žltej zimnici zaznamenané v medzinárodnom očkovacom preukaze. Odporúčame aj preventívne užívanie antimalarík počas zájazdu. 

COVID – 19: Vzhľadom na rýchlo sa meniacu situáciu ohľadom obmedzení Vás budeme o aktuálnych obmedzeniach informovať 10 - 14 dní pred odletom. Aktuálne opatrenia môžete sledovať na stránke Ministerstva zahraničných vecí: https://www.mzv.sk/cestovanie/covid19/obmedzenia-na-hraniciach.

Víza: Je potrebné požiadať o e-visa pomocou oficiálnej webovej stránky. Víza stoja 100 USD.

Poistenie: Odporúčame Vám zakúpiť si poistenie storno zájazdu, aby ste si zabezpečili svoj zájazd v prípade ochorenia na COVID-19. Viac info na info@baloo.sk, na vyžiadanie Vám vypočítame cenu poistenia.

Storno poistenie zájazdu (100 % krytie) je na vyžiadanie za príplatok.

CK BALOO si vyhradzuje právo zmeniť termín a program v súvislosti s bezpečnostnou situáciou v Južnom Sudáne.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Prečítajte si

Keď sa život v africkom veľkomeste na týždeň zastaví...

Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi

Naša cesta do Konga za horskými gorilami

Po prebrázdení safari parkov vo východnej Afrike, niekoľkonásobnom splavení Nílu, kúpaní sa v jazerách Veľkej priekopovej prepadliny, preskúmaní vodopádov či po mnohých humanitárnych akciách sme sa rozhodli, že dospel čas na vychýrené stopovanie horských goríl. Táto aktivita je dostupná v troch krajinách Východnej Afriky - v Rwande, v Ugande a v Kongu (KDR). My sme sa rozhodli pre cenovo dostupnú dobrodružnú variantu v Kongu. Gorily tu žijú v pralese Národného parku Virunga, v najstaršom africkom pralese. V konžskom lese žije najväčší počet goríl (aj keď jedna rodina sa nedávno "presťahovala" do Rwandy), čo okolité krajiny ťažšie znášajú a dávajú do sveta vedieť, že Kongo je nebezpečné, turistov napádajú rebeli, zabíjajú strážcov parku atď. Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne a na týchto tvrdeniach je naozaj čosi pravdy. Nedávno rebeli naozaj zabili 5 rangerov a šoféra, no toto sa stalo vo vzdialenej časti parku (asi 200 km severnejšie od miesta, kde sa chodí za gorilami), ktorá je dlhodobo známa tým, že v divočine nežijú iba zvieratá, ale aj protivládni povstalci. S prvým ranným svetlom prechádzame rwandsko-konžskou hranicou až podozrivo hladko (a za krátku dobu) a pri rampe do Konga sa stretávame s naším dobrým kamarátom Barackom a jeho šoférom, ktorí nás majú brať až k hraniciam pralesa. Barack je super parťák, taký typ Afričana "hakuna matata", nič nie je problém, všetko sa dá vybaviť (čo v Kongu aj do bodky platí, najmä keď máte nejaké tie doláre navyše), so stálym úsmevom na tvári a trefnými poznámkami. Pôvodom je Rwanďan, no srdcom Konžan. Pri príchode do Gomy, mesta hneď za hranicami, ktoré je baštou MONUSCO - najväčšej a najdrahšej mierovej misie OSN na svete, akurát preberáme tému podplácania konžských úradníkov na hraniciach a rôznych situáciách, kedy pýtajú úplatky. Tak napríklad, ak nie ste zaočkovaní proti žltej zimnici (resp. ak nemáte o tom potvrdenie), tak môžete vojsť do krajiny za extra 100 dolárov, ktoré si úradník bez akejkoľvek hanby a snahy utajiť úplatok strčí do vrecka. "Sto dolárov za osobu len kvôli tomu, že si niekto zabudne zdrap papiera o očkovaní?" Pýtam sa, pretože táto suma sa mi zdá dosť vysoká dokonca aj na Kongo. Barack mi s vážnosťou odpovedá: "Yes, hundred dollars. Officers are very funny..." V krátkosti sa zastavujeme v kancelárii správcu parku Virunga, aby sme si vyzdvihli potvrdenie na stopovanie goríl. Zatiaľ sa tu zbierajú aj ďalšie autá s turistami a rangeri. Po asi 20 minútach, keď sa konečne všetci zozbierali, vyráža konvoj 5 terénnych áut s turistami a motorka, na ktorej sedí ranger s puškou na čele aj na chvoste konvoju. Šinieme si to cez rušné ulice Gomy a pri výjazde z mesta je krížom cez cestu postavená prvá home-made drevená rampa urobená z bambusu. Pri nej stojí postarší chlapík vo vyšedivenej šiltovke a pýta prvých 5 dolárov za prejazd. Po pár zdvorilostných frázach, ktoré si vymenil v miestnom jazyku s Barackom nám s krútením hlavy a dlhým nosom otvára "rampu". Keby sme nemali Baracka, tu by sme prišli o prvých 5 dolárov. Za čo? No za nič. Iba preto, že by sme chceli ísť ďalej. Definitívne opúšťame Gomu. Pri ceste stojí tabuľa, kde je farebne vyznačená aktivita neďalekého stále aktívneho vulkánu Nyiragongo, ktorý za posledných 40 rokov dva razy pochoval mesto Goma pod vrstvu lávy, spolu s pokynmi vo francúzštine, ako postupovať pri hroziacej erupcii. Rušné ulice sa pomaly menia na ojedinelé malé obchodíky pri ceste a autá a motorky nahrádzajú unikátne drevené trojkolky. Pod úpätím sopky Nyiragongo sa asfaltová cesta mení na poľnú. S dierami do výšky kolien, blatom, mlákami a ostrými kameňmi. Prejsť nasledujúcich 30 kilometrov nám zaberá vyše hodiny, každých pár kilometrov vidíme malé stany, pred ktorými sedia dvaja - traja vojaci. Pri chaotickej politickej situácii v Kongu možno len ťažko povedať, kto je "zlý a dobrý", pretože svoju pravdu majú aj vláda a vojaci, aj OSN, aj rebeli a povstalci. Pýtame sa teda Baracka, či vojaci nie sú nepríjemní na civilistov, prípadne turistov. "Noooo, they are good. Very stupid," uznanlivo odpovedá Barack. Konečne odbáčame z "hlavnej cesty" smerom do kopcov pokrytých hustým lesným porastom. Po ďalších 20 minútach prichádzame k rangerskej stanici a východziemu bodu na stopovanie goríl. Raňajky sme nestihli, keďže sme z hotela odchádzali pred pol šiestou ráno a na stole sa na mňa usmievajú muffiny a šálky na čaj. Pod nimi cenovka 2 doláre za každé. Uff, pri tej cene za gorily teda mohli aspoň túto pozornosť ponúknuť zadarmo. Nasledovalo krátke poučenie o tom, ako sa správať v pralese (nehádzať odpadky a ak na nás náhodou nečakane príde potreba, treba si vykopať jamu, vykonať potrebu a potom jamu po sebe zakopať). Na tabuli sú rozpísané gorilie rodiny, ktorá má koľko členov a kde sa zhruba nachádza. Dnes nás je 16 turistov, rozdeľujeme sa teda do 3 skupiniek a s každou skupinkou idú dvaja rangeri. Počasie sa zatiaľ ako tak drží. Je apríl, čo je najdaždivejší mesiac veľkého dažďového obdobia a my ideme do najväčšieho dažďového lesa v okolí. Toto veští iba jedno - veľký a silný dážď. Ach, prosím, prosím, nech prší až podvečer, modlím sa. Konečne vyrážame. Slovenský párik, francúzsky párik, čínsky párik, náš sprievodca Boss Jeremy s vysielačkou a ďalší ranger. Po prekročení natiahnutého drôtu, ktorý predpokladám, že slúži na oddelenie malého parkoviska od pralesa, sa blatová cestička rýchlo zužuje a sprava aj zľava hustne krovie. Jeden za druhým (na čele s Bossom Jeremym) kráčame vopred. Sem tam prekročíme korene stromov, či podlezieme liany. Po asi polhodine Boss Jeremy zastane a ukazuje na úzky konár, ktorý zasahuje do cesty. Treba ho rýchlo podliezť, pretože po ňom lezie nespočetne veľa červených lesných mravcov. OK, tak rýchlo idem prvá, za mnou lezie čínsky párik. Mladá Číňanka, ktorá je obutá skôr na aerobik než do dažďového pralesa s členkovými ponožkami a riflami zrazu začne jajkať. O-ou, mravce je vliezli do topánky a pod rifle. A štípu. A asi to bolí. Jej partner s dlhým copíkom pripomínajúci Sandokana jej pomáha rýchlo mravce oprášiť a obuť sa. Rýchlo ešte dve - tri fotky doštípaného lýtka do obrovského smartfónu a ide sa pralesom ďalej. Po ďalšej hodine predierania sa húštinou a presekávania si cesty mačetou sa za pomoci vysielačky dostávame k ďalším dvom rangerom, ktorí stopujú gorily a hovoria, že sú asi 100 metrov za kopcom. Super, konečne sme ich našli! A ani neprší! A v tom mi na čelo spadne prvá obrovská kvapka. Vzápätí ďalšia na krk. Rýchlosťou blesku si dávam dolu ruksak, vyťahujem šušťáčku a na ruksak naťahujem nepremokavý obal. Asi sekundu po tom, ako si natiahnem na hlavu kapucňu sa spúšťa taký lejak, že mám šušťáčku úplne premočenú a bojím sa pomyslieť na to, ako asi vyzerajú pasy v prednom vrecku ruksaku. Nasledujeme rangerov do lesa, kde dážď pomedzi listy stromov dopadá menšou intenzitou. Prechádzame cez kopec, no gorily nikde. Asi sa aj oni išli skryť pred dažďom. Tak ich stopujeme ďalej a naozaj, po asi 15 minútach ich konečne nachádzame. Čas nasadiť si na tvár chirurgickú masku. S gorilami máme spoločných vyše 95% DNA, čo okrem iného znamená aj to, že sme náchylní na rovnaké ochorenia. Aby sme sa teda vzájomne náhodou niečím nenakazili, je povinné v prítomnosti goríl nosiť na tvári masku. My, Francúzi a rangeri máme masky chirurgické, čo sme dostali ešte pred vstupom do lesa, Číňania majú vlastné, čierne, z nejakého čudného materiálu. Obchádzame veľký listnatý krík a za ním sa vo vysokej tráve kŕmi tenkým konárikom s mladými lístočkami malá gorila. Zvedavo na nás pozrie ako vychádzame spoza kríka. Očividne je na turistov zvyknutá, pretože vydáva nejaký priateľsky znejúci zvuk a vôbec sa nedá pri kŕmení rušiť. Úžasné. Čierny hustý premočený kožuch, veľké ploché nozdry, nažltlé zuby s malým konárikom medzi nimi, šikovné tmavé prsty a zvedavo-priateľský výraz tváre. Tesne vedľa Bossa Jeremyho zrazu na zem dopadá prúd vody z koruny veľkého bambusu. Boss Jeremy odskočí a z bambusu vykukne druhá, tentokrát dospelá gorila s malým mláďatkom na chrbte, ktorá práve skoro osprchovala Bossa Jeremyho svojou malou potrebou. Ostatní rangeri to považujú za dosť smiešne. Po chvíli ukazujú do húštiny, kde sa kŕmi ďalšia dospelá gorila. My turisti sa držíme v skupinke a nemo s úžasom pozeráme na tieto neopísateľné tvory z tesnej blízkosti (Číňanka odušu fotí, prihovára sa gorilám v Mandarínčine a natáča videá) a ostatní rangeri sa rozpŕchnu a hľadajú veľkého samca gorily so striebristou srsťou na chrbte, tzv. "Silverback-a". O chvíľu ho nájdu a volajú nás k nemu. Je asi o tretinu väčší ako dospelé samice a má výraz tváre, ktorý vyvoláva rešpekt. Ale asi len v západnej kultúre, pretože Číňanka k nemu nebojácne pristupuje bližšie, aby si ho odfotila. Ranger ju slušne upozorní, aby dodržiavala odstup. Boss Jeremy nám vysvetľuje, že gorilím samcom sa vo veku 15 rokov srsť na chrbte sfarbuje z čiernej na striebornú a podľa nej aj tento druh goríl nesie svoj názov. Gorily takto so zatajeným dychom sledujeme hodinu. Robíme nejaké fotky a zopár videí a potom nám Boss Jeremy oznámi, že je čas sa vrátiť. V nadmorskej výške takmer 2 400 metrov (aj keď tesne pod rovníkom) sa aj tak celá premočená trasiem od zimy, aspoň sa chôdzou naspäť zahrejem. V duchu sa teším, že si prezlečiem suché a čisté tepláky, termo tričko a suché ponožky, ktoré som si prezieravo zobrala so sebou. Cesta späť ide prevažne z kopca, takže napredujeme rýchlejšie. Dážď medzitým ustal, no cestičky sa premenili na bahno a čľapkanicu. Číňanka vo svojich aerobikových topánkach napreduje vopred viac po zadku ako po nohách. Všetci sa už ponáhľame naspäť, je nám zima, sme do nitky premočení a po uši zablatení. Ale zážitok stál za to! Tesne pred parkoviskom sa na nás spúšťa druhý lejak, mne to je už úplne jedno. V oboch topánkach mi čvachtá voda, kedysi biele ponožky sú totálne tmavohnedé, legíny mám na dvoch miestach roztrhané a dá sa zo mňa žmýkať voda. Konečne prichádzame k stanici rangerov, odkiaľ sme vyrazili. Barack stojí vo dverách a náramne sa začne smiať, keď nás zbadá. Podáva mi do ruky pero, aby som sa zapísala do knihy návštev a napísala spätnú väzbu, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Gorily boli úchvatné, prales nádherný, nedotknutý, prístup rangerov naozaj profesionálny, zážitok na celý život, hádam aj z fotiek a videí niečo bude. Prsty mám však také skrehnuté, že môj komentár je aj tak nečitateľný. Otváram ruksak, že sa idem prezliecť do suchých vecí. Vyťahujem tepláky, tričko, ponožky. Mokré, úplne mokré... Predstavím si takmer dvojhodinovú cestu späť na hranice, ktorú máme pred sebou. Takmer sa rozplačem od zimy a blata a sadám do auta. Vyťahujem rozmočené pasy, nech sa cestou aspoň trochu vysušia a začína sa natriasačka späť do Gomy. V horúcej sprche už v hoteli si premietam udalosti prežitého dňa, ponožky aj legíny sú už v koši, pasy ako tak vyschnuté (aj tak sú už plné, takže ich nie je veľká škoda). Potom si spomeniem na úžasné gorily, ktoré ako oáza pokoja obhrýzali vetvičky bambusov uprostred nedotknutej húštiny pralesa. A vrátila by som sa tam, aby som ich videla znovu, ale druhýkrát to bude inokedy ako v apríli... Autor: Mária Komlósi

Ako to je s koronavírusom na Zanzibare?

Tentoraz Vám prinášam správy priamo zo Zanzibaru. Po návšteve Rwandy som sa presunul na jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete a tým je Zanzibar. Hneď po prílete do Dar Es Salaam som začal pociťovať určitú voľnosť a počínajúci pocit dovolenky. Väčšina mojich ciest je spojená s prácou a preto je u mňa pocit dovolenky nevyvolá len tak hocičo. Tanzánia spolu so Zanzibarom je miesto, ktoré tie ťažko dosiahnuteľné pocity vyvolá ihneď po prílete. Veď si predstavte krajinu ako Tanzánia. Majú exotický Zanzibar s luxusnými rezortmi a plážami s bielym pieskom, bez pochyby toto miesto patrí medzi top exotické miesta na celom svete. Ďalej, majú neskutočne veľké teritória národných parkov s divou zverou. Serengeti, kráter Ngorongoro a ďalšie skvelé miesta na safari. Takisto by som chcel pripomenúť, že sa tu nachádza aj známe Kilimandžáro, strecha Afriky. Najdôležitejšie je, že toto všetko môžete navštíviť bez obáv, lebo Tanzánia je jedna z najbezpečnejších krajín Afriky. Mount Kilimanjaro Posedné roky boli príjmy z turizmu veľmi pozitívne a každým rokom rástli. Tanzánska ekonomika sa opiera predovšetkým o turizmus. Nemusíme sa tým pádom ani baviť o tom, ako im koronakríza doriadila ekonomiku a ako vplýva na život lokálnych ľudí. Je to jednoducho katastrofa, tak ako všade na svete. Skôr ma ale zaujal ich postoj k vírusu. Rozhodli sa vírus prijať a žiť s ním tak, ako žili aj doteraz. Najprv som si povedal, škoda, teraz pravdepodobne dlho nepôjdem na môj obľúbený Zanzibar, lebo sa tam vírus bude nekontrolovane šíriť, budú umierať ľudia a žiadna letecká spoločnosť tam nebude lietať. Nuž, momentálne je pravdou úplný opak. Po 4 mesiacoch si ležím na lehátku v takmer ľudoprázdnom rezorte na Zanzibare a pri bazéne píšem tento blog. A keby to niekoho zaujímalo, lieta sem KLM, Qatar, Ethiopian Airlines a Turkish Airlines. Uroa Bay Beach Resort Po pristáti v Dar Es Salaam ani len nekontrolovali, či som priletel s negatívnym PCR testom, klasicky som si povypĺňal všetky byrokratické formuláriky, kúpil víza a hoplá už som v Tanzánii. Taxikár ma vítal, že tu v Tanzánii nemáme koronavírus a nemusíme nosiť rúška, ja som sa len jemne usmial, a rúško som si nechal po celý čas nasadené. Na letisku s vnútroštátnymi letmi v Dar Es Salaam to bolo úplne voľné, na check-in síce mali niektorí pracovníci rúška, ale zďaleka nie všetci. Väčšina ďalších pracovníkov letiska rúško nemala, pasažieri tiež nemali až zopár výnimiek. Po prílete na Zanzibar ma opäť vítali na letisku, že tu nie je koronavírus, vítajte na Zanzibare, hakuna matata. Taxikár tiež potvrdil, že tu vírus nie je. Samozrejme, rúško som mal nasadené až pokiaľ som neprišiel do rezortu. V rezorte s kapacitou tristo ľudí nás bolo ubytovaných presne osem. V rezorte pred krízou pracovalo 242 ľudí a museli prepustiť až takmer 80% personálu. Sú to lokálni Tanzánčania, ktorí prišli o svoj príjem (niekedy jediný príjem v celej rodine). Podotknem, na Zanzibare sú desiatky rezortov, kde masovo prepúšťali. Uroa Bay Beach Resort Strávil som teda týždeň v prázdnom rezorte, väčšinu času som strávil rozhovormi s personálom a majiteľmi rezortu. Žiadni ďalší turisti neprišli. Keď som odchádzal, bol som tam iba ja a jedna ukrajinská rodina (traja). Celý personál mi hovoril, že nevedia o prítomnosti vírusu, možno tu je, možno nie, ale nič im to nemení na každodennom živote. V ich rodinách v Dar Es Salaam sú všetci zdraví a fungujú bez obmedzení a opatrení a nikto im z rodiny neumrel. Dar Es Salaam je veľké a extrémne zaľudnené mesto. Lokálne markety sú plné, autobusové stanice takisto, ale všetko funguje ako predtým. Bez opatrení, hranice sú otvorené celému svetu a ľudia hovoria, že necítia prítomnosť vírusu. Či je počet úmrtí v roku 2020 vyšší ako minulé roky, to naozaj neviem, ale ľudia tu určite neumierajú ako v katastrofických filmoch. Ale toto číslo by nás mohlo uviesť do úplne inej reality. Štatistiky o koronavíruse nie sú známe, ľudia ochorenie na COVID-19 vnímajú ako ďalšie infekčné ochorenie. Prípady sa určite niekde zapisujú a rátajú, ale nikde to nezverejňujú, tak ako aj pre ďalšie ochorenia. V podstate nestrašia a nezaťažujú ľudí s číslami. Uroa Bay Pred odchodom zo Zanzibaru som sa ešte zastavil na niekoľko hodín v Stone Town, nemôžem predsa odísť bez toho, že si nedám vychýrený miestny „seafood“. V meste bolo cítiť, že im chýbajú turisti. Keď som sa prechádzal úzkymi uličkami kamenného mesta, pripomínalo mi to Káhiru, kde na každom rohu vnucujúco ponúkajú svoje služby. Toto v Stone Town doteraz nikdy nebolo tak citeľné ako dnes. Nečudo, turisti tu nechávajú nemalé peniaze. Takisto som zažil trošku nepríjemnú situáciu, keď ma lokálny Zanzibarčan upozornil, že tu nemajú koronu a môžem si dať dole rúško. Z toho vyplýva iba to, že si ľudia uvedomujú, koľko škody napáchal koronavírus v ich živote a už nechcú opatrenia a zákazy, chcú žiť ako pred koronakrízou. Seefood v Stone Town Aby som to zhodnotil, je to pre mňa úplne iný pohľad na vec, je vidieť, že o novom víruse toho ešte zďaleka nevieme všetko. Naďalej si myslím, že vírus je nebezpečný a musíme byť všade obozretní. Zanzibar považujem za bezpečné miesto, je to ostrov a v rezorte sa zdržiava iba pár ľudí z personálu, ktorí tu žijú a zopár hostí zo zahraničia. Keďže je tu veľmi málo turistov a pláže sú prázdne, považujem toto miesto za bezpečnejšie ako ktorékoľvek v Európe. Ani lietania sa nemusíte báť, pokiaľ dodržiavate základné pravidlá ROR (nosenie rúška, odstupy od ľudí a dezinfekcia rúk). Ďalší článok bude o živote Burunďanov počas koronakrízy, kde sa budem nachádzať niekoľko nasledujúcich týždňov. Autor: Zoltan Komlosi Naše momentálne zájazdy do Tanzánie a na Zanzibar nájdete tu: Zanzibar - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/zanzibar-so-slovenskym-sprievodcom Tanzánia (safari) + Zanzibar - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/safari-v-serengeti-ngorongoro-lake-manyara-zanzibar Kilimandžáro - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/vystup-na-kilimandzaro Kilimandžáro + safari - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/kilimandjaro-safari-lake-manyara Tanzánia - 7 dní v divočine (safari) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/7-dni-v-divocine-safari Medové týždne v Tanzánii (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/medove-tyzdne-v-tanzanii Medové týždne na Zanzibare (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/zanzibar-deluxe Tanzánska divočina a exotický Zanzibar (bez sprievodcu) - https://www.baloo.sk/afrika/nase-zajazdy/tanzanska-divocina-a-exoticky-zanzibar Ďalšie naše zájazdy si môžete pozrieť na www.baloo.sk