<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Afrika

Juhoafrická republika

Výber z toho najlepšieho, čo ponúka Južná Afrika. Od rušného veľkomesta cez malebnú krajinu kaňonov, vodopády, prastaré jaskyne, safari dobrodružstvo, pláže, kultúrne zážitky až po oddych vo svetoznámych viniciach.

TRVANIE ZÁJAZDU
12 dní
KRAJINY
Juhoafrická republika
NÁROČNOSŤ
Stredná
CENA ZA OSOBU
od 2 690,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

14 ďalších
v galérii
author
"Baloo nie je standardna cestovka. Je vynimocna. Na letisku vas nebude cakat delegat, ktory vam povie, aky program vas caka a ktoremu sa musite prisposobit. Krajinou vas sprevadza uprimny a zabavny clovek, ktory sa stane vasim skutocnym priatelom a ktory sa vam snazi splnit vase sny. Zolo je vzdy ochotny operativne zmenit program, ak sa vam zrazu zapaci nieco ine, vybavit casto nevybavitelne, pozna sa s lokalnymi a ludia ho maju radi. A vzdy s vami naplno prezije vase zazitky a vyrozprava vam popri nich kopec dalsich historiek, ktore zazil. Navyse, ludia z Baloo v Afrike dlhe roky sami zili a dokazu k turizmu na tomto kontinente pristupovat s uctou a respektom. Dbaju na to, aby ste nemali predsudky a vysvetlia vam lokalny kontext, vdaka comu sa zzijete s krajinou, pochopite ludi a nenarusate svojim pristupom miestnu kulturu. To v dnesnej dobe povazujem za velmi dolezite a na Baloo to mimoriadne ocenujem. Necestujem s cestovkami, ale s Baloo pojdem s doverou aj na kraj sveta. Navyse, Baloo je po financnej stranke velmi ferova cestovka vo vztahu k vam aj k lokalnej komunite. Urcite sa vam nestane, ze za vase peniaze poleti sprievodca prvou triedou ???? Ak zvazujete cestu s Baloo, rozhodne nemate preco vahat."

Janka Fedáková

Doplnkové služby

Vybavenie víz
15,00 € /OS.
Letiskový transfer
30,00 € /OS.
COVID garancia
9,20 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

5.10.2022
-
16.10.2022
2 690,00 €

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU:

1. deň: Odlet z Viedne

Odlet z medzinárodného letiska Schwechat (Viedeň), prípadne iného, podľa možností.

2. deň: Prílet do Johannesburgu

Prílet do Johannesburgu, najväčšieho mesta Juhoafrickej republiky a jej hlavného ekonomického strediska. Nasleduje presun do hotela a oddych po dlhej ceste spolu s krátkou poobednou prehliadkou mesta.

3. deň: Johannesburg

Prehliadka afrického superveľkomesta, jeho rušných ulíc, najväčšej predmestskej štvrte Soweto, návšteva Mandelovho domu, múzea apartheidu...

4. deň: Jaskyne Sudwala, Hazyview

Jaskyne Sudwala sú vzdialené pár hodín cesty autom východne od Johannesburgu. Sú to najstaršie jaskyne v Afrike a ich základ vznikol ešte v časoch, keď bola Afrika ešte súčasťou prakontinentu Gondwana. Z jaskýň sa presunieme do sympatického mestečka Hazyview na okraji NP Kruger, kde bude možnosť vybrať si z mnohých poobedných aktivít. Navštívite kultúrnu dedinku, zajazdíte si na slonoch, odvážite sa na lanové dráhy alebo sa dozviete veľa zaujímavého o hadoch a krokodíloch?

5. deň: Blyde River Canyon

Tretí najväčší kaňon sveta bol vytvorený riekou Blyde, ktorá sa hadí na jeho dne. Za jasného počasia a dobrej viditeľnosti sa Vám naskytnú malebné výhľady na prekrásnu krajinu. Navštívime viaceré vodopády a bude možnosť absolvovať aj plavbu na loďke po rieke Blyde. Podvečer sa vrátime do Hazyview.

6. deň: NP Kruger

Je pred nami celodenné safari v jednom z najvychytenejších safari parkov na svete. Divoké zvieratá tu žijú voľne v prírode a my sa budeme snažiť nájsť čo najviac druhov a zachytiť ich v akcii. Všetko z pohodlia a bezpečia auta.

7. deň: St. Lucia

Skoro ráno vyrazíme do prímorského mestečka St. Lucia ležiaceho pri iSimangaliso Wetland Park, ktorý je rajom krokodílov a hrochov. Pobrežie lemujú piesočnaté pláže a dajú sa tu nakúpiť aj jedinečné suveníry.

8. deň: Durban

Ráno je možnosť vydať sa na plavbu loďou, z ktorej budete pozorovať delfíny a veľryby. Po obede presun do mesta Durban, známeho juhoafrického plážového strediska so zlatistým pásom piesku pri Indickom oceáne. Poobedie je venované relaxu, prechádzkam, návšteve jedinečnej botanickej záhrady, kde rastú prehistorické rastliny, či návšteve známeho akvária, kde sa môžete potápať so žralokmi.

9. deň: Kapské Mesto

Prelet do Kapského Mesta, čarovného prístavu a klenotu Južnej Afriky. Preslávené vinice, malebný prístav, cesta lanovkou na stolovú horu s prekrásnymi výhľadmi na mesto a jeho okolie.

10. deň: Mys dobrej nádeje

Výlet na Mys dobrej nádeje, kedysi mylne považovaného za miesto, kde sa stretáva Atlantický a Indický oceán. Prechádzka po pláži, kde sa vyvaľujú tučniaky, po okolí sa prechádzajú pštrosy, damony, či vzácne kapské zebry.

11. deň: Odlet z Kapského mesta

Transport na medzinárodné letisko v Kapskom Meste a cesta naspäť do Viedne.

12. deň: Prílet do Viedne

Prílet na Schwechat (Viedeň).

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede 
  • Letiskové poplatky 
  • Privátny transport v rámci celého zájazdu 
  • 9x ubytovanie v dvojlôžkovej izbe s raňajkami
  • Prelet medzi Durban a Kapským Mestom
  • Prehliadku Johannesburgu a vstupy do múzeí, vstup do jaskýň Sudwala, vstupy do NP Blyde River Canyon, vstup a safari v NP Kruger, vstup a plavba loďou v iSimangaliso Wetland Park, lanovku na Stolovú horu, prehliadku Kapského Mesta, vstup na Mys dobrej nádeje a do Boulders Penguin Colony
  • Slovenského sprievodcu 
  • Asistenčné služby CK BALOO 

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • COVID garancia - poistenie (9,20 EUR/deň)
  • PCR testy (od 37 EUR - 70 EUR)
  • Fakultatívne aktivity v Hazyview
  • Sprepitné 
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného) 

__________________________________________________

O bezplatné víza do JAR je potrebné žiadať vopred na najbližšej ambasáde (vo Viedni).

Pri zakúpení zájazdu Vám v prípade záujmu bude CK BALOO bezplatne asistovať pri vybavovaní víz.

Pri návšteve Juhoafrickej republiky sa nevyžaduje očkovanie proti žltej zimnici, krajina nie je endemická na výskyt malárie. 

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

COVID - 19

Podmienky vstupu do krajiny

Od 1. októbra musí každý cestujúci, ktorý vstupuje do Juhoafrickej republiky predložiť negatívny PCR test na COVID-19 nie starší ako 72 hodín, ktorý musí byť vykonaný certifikovaným zariadením a musí byť v anglickom jazyku. V prípade nesplnenia tejto podmienky, bude musieť podstúpiť povinnú karanténu v štátnom zariadení na vlastné náklady. Pri vstupe do krajiny bude každý podrobený skríningu meraním telesnej teploty a príznakov ochorenia na Covid-19.

 V prípade pozitívnych symptómov bude cestujúci umiestnený do povinnej štátnej karantény až do negatívneho výsledku testu. 

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Španielsko
Andalúzia
OD 1 050,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Rwanda, Burundi
Rwanda a Burundi, kedysi "RUANDA-URUNDI"
flagslovenský sprievodca
Irak
Irak - expedícia
OD 3 390,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Etiópia
Etiópia - severný okruh

Prečítajte si

Keď sa život v africkom veľkomeste na týždeň zastaví...

Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi

Naša cesta do Konga za horskými gorilami

Po prebrázdení safari parkov vo východnej Afrike, niekoľkonásobnom splavení Nílu, kúpaní sa v jazerách Veľkej priekopovej prepadliny, preskúmaní vodopádov či po mnohých humanitárnych akciách sme sa rozhodli, že dospel čas na vychýrené stopovanie horských goríl. Táto aktivita je dostupná v troch krajinách Východnej Afriky - v Rwande, v Ugande a v Kongu (KDR). My sme sa rozhodli pre cenovo dostupnú dobrodružnú variantu v Kongu. Gorily tu žijú v pralese Národného parku Virunga, v najstaršom africkom pralese. V konžskom lese žije najväčší počet goríl (aj keď jedna rodina sa nedávno "presťahovala" do Rwandy), čo okolité krajiny ťažšie znášajú a dávajú do sveta vedieť, že Kongo je nebezpečné, turistov napádajú rebeli, zabíjajú strážcov parku atď. Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístok nepohne a na týchto tvrdeniach je naozaj čosi pravdy. Nedávno rebeli naozaj zabili 5 rangerov a šoféra, no toto sa stalo vo vzdialenej časti parku (asi 200 km severnejšie od miesta, kde sa chodí za gorilami), ktorá je dlhodobo známa tým, že v divočine nežijú iba zvieratá, ale aj protivládni povstalci. S prvým ranným svetlom prechádzame rwandsko-konžskou hranicou až podozrivo hladko (a za krátku dobu) a pri rampe do Konga sa stretávame s naším dobrým kamarátom Barackom a jeho šoférom, ktorí nás majú brať až k hraniciam pralesa. Barack je super parťák, taký typ Afričana "hakuna matata", nič nie je problém, všetko sa dá vybaviť (čo v Kongu aj do bodky platí, najmä keď máte nejaké tie doláre navyše), so stálym úsmevom na tvári a trefnými poznámkami. Pôvodom je Rwanďan, no srdcom Konžan. Pri príchode do Gomy, mesta hneď za hranicami, ktoré je baštou MONUSCO - najväčšej a najdrahšej mierovej misie OSN na svete, akurát preberáme tému podplácania konžských úradníkov na hraniciach a rôznych situáciách, kedy pýtajú úplatky. Tak napríklad, ak nie ste zaočkovaní proti žltej zimnici (resp. ak nemáte o tom potvrdenie), tak môžete vojsť do krajiny za extra 100 dolárov, ktoré si úradník bez akejkoľvek hanby a snahy utajiť úplatok strčí do vrecka. "Sto dolárov za osobu len kvôli tomu, že si niekto zabudne zdrap papiera o očkovaní?" Pýtam sa, pretože táto suma sa mi zdá dosť vysoká dokonca aj na Kongo. Barack mi s vážnosťou odpovedá: "Yes, hundred dollars. Officers are very funny..." V krátkosti sa zastavujeme v kancelárii správcu parku Virunga, aby sme si vyzdvihli potvrdenie na stopovanie goríl. Zatiaľ sa tu zbierajú aj ďalšie autá s turistami a rangeri. Po asi 20 minútach, keď sa konečne všetci zozbierali, vyráža konvoj 5 terénnych áut s turistami a motorka, na ktorej sedí ranger s puškou na čele aj na chvoste konvoju. Šinieme si to cez rušné ulice Gomy a pri výjazde z mesta je krížom cez cestu postavená prvá home-made drevená rampa urobená z bambusu. Pri nej stojí postarší chlapík vo vyšedivenej šiltovke a pýta prvých 5 dolárov za prejazd. Po pár zdvorilostných frázach, ktoré si vymenil v miestnom jazyku s Barackom nám s krútením hlavy a dlhým nosom otvára "rampu". Keby sme nemali Baracka, tu by sme prišli o prvých 5 dolárov. Za čo? No za nič. Iba preto, že by sme chceli ísť ďalej. Definitívne opúšťame Gomu. Pri ceste stojí tabuľa, kde je farebne vyznačená aktivita neďalekého stále aktívneho vulkánu Nyiragongo, ktorý za posledných 40 rokov dva razy pochoval mesto Goma pod vrstvu lávy, spolu s pokynmi vo francúzštine, ako postupovať pri hroziacej erupcii. Rušné ulice sa pomaly menia na ojedinelé malé obchodíky pri ceste a autá a motorky nahrádzajú unikátne drevené trojkolky. Pod úpätím sopky Nyiragongo sa asfaltová cesta mení na poľnú. S dierami do výšky kolien, blatom, mlákami a ostrými kameňmi. Prejsť nasledujúcich 30 kilometrov nám zaberá vyše hodiny, každých pár kilometrov vidíme malé stany, pred ktorými sedia dvaja - traja vojaci. Pri chaotickej politickej situácii v Kongu možno len ťažko povedať, kto je "zlý a dobrý", pretože svoju pravdu majú aj vláda a vojaci, aj OSN, aj rebeli a povstalci. Pýtame sa teda Baracka, či vojaci nie sú nepríjemní na civilistov, prípadne turistov. "Noooo, they are good. Very stupid," uznanlivo odpovedá Barack. Konečne odbáčame z "hlavnej cesty" smerom do kopcov pokrytých hustým lesným porastom. Po ďalších 20 minútach prichádzame k rangerskej stanici a východziemu bodu na stopovanie goríl. Raňajky sme nestihli, keďže sme z hotela odchádzali pred pol šiestou ráno a na stole sa na mňa usmievajú muffiny a šálky na čaj. Pod nimi cenovka 2 doláre za každé. Uff, pri tej cene za gorily teda mohli aspoň túto pozornosť ponúknuť zadarmo. Nasledovalo krátke poučenie o tom, ako sa správať v pralese (nehádzať odpadky a ak na nás náhodou nečakane príde potreba, treba si vykopať jamu, vykonať potrebu a potom jamu po sebe zakopať). Na tabuli sú rozpísané gorilie rodiny, ktorá má koľko členov a kde sa zhruba nachádza. Dnes nás je 16 turistov, rozdeľujeme sa teda do 3 skupiniek a s každou skupinkou idú dvaja rangeri. Počasie sa zatiaľ ako tak drží. Je apríl, čo je najdaždivejší mesiac veľkého dažďového obdobia a my ideme do najväčšieho dažďového lesa v okolí. Toto veští iba jedno - veľký a silný dážď. Ach, prosím, prosím, nech prší až podvečer, modlím sa. Konečne vyrážame. Slovenský párik, francúzsky párik, čínsky párik, náš sprievodca Boss Jeremy s vysielačkou a ďalší ranger. Po prekročení natiahnutého drôtu, ktorý predpokladám, že slúži na oddelenie malého parkoviska od pralesa, sa blatová cestička rýchlo zužuje a sprava aj zľava hustne krovie. Jeden za druhým (na čele s Bossom Jeremym) kráčame vopred. Sem tam prekročíme korene stromov, či podlezieme liany. Po asi polhodine Boss Jeremy zastane a ukazuje na úzky konár, ktorý zasahuje do cesty. Treba ho rýchlo podliezť, pretože po ňom lezie nespočetne veľa červených lesných mravcov. OK, tak rýchlo idem prvá, za mnou lezie čínsky párik. Mladá Číňanka, ktorá je obutá skôr na aerobik než do dažďového pralesa s členkovými ponožkami a riflami zrazu začne jajkať. O-ou, mravce je vliezli do topánky a pod rifle. A štípu. A asi to bolí. Jej partner s dlhým copíkom pripomínajúci Sandokana jej pomáha rýchlo mravce oprášiť a obuť sa. Rýchlo ešte dve - tri fotky doštípaného lýtka do obrovského smartfónu a ide sa pralesom ďalej. Po ďalšej hodine predierania sa húštinou a presekávania si cesty mačetou sa za pomoci vysielačky dostávame k ďalším dvom rangerom, ktorí stopujú gorily a hovoria, že sú asi 100 metrov za kopcom. Super, konečne sme ich našli! A ani neprší! A v tom mi na čelo spadne prvá obrovská kvapka. Vzápätí ďalšia na krk. Rýchlosťou blesku si dávam dolu ruksak, vyťahujem šušťáčku a na ruksak naťahujem nepremokavý obal. Asi sekundu po tom, ako si natiahnem na hlavu kapucňu sa spúšťa taký lejak, že mám šušťáčku úplne premočenú a bojím sa pomyslieť na to, ako asi vyzerajú pasy v prednom vrecku ruksaku. Nasledujeme rangerov do lesa, kde dážď pomedzi listy stromov dopadá menšou intenzitou. Prechádzame cez kopec, no gorily nikde. Asi sa aj oni išli skryť pred dažďom. Tak ich stopujeme ďalej a naozaj, po asi 15 minútach ich konečne nachádzame. Čas nasadiť si na tvár chirurgickú masku. S gorilami máme spoločných vyše 95% DNA, čo okrem iného znamená aj to, že sme náchylní na rovnaké ochorenia. Aby sme sa teda vzájomne náhodou niečím nenakazili, je povinné v prítomnosti goríl nosiť na tvári masku. My, Francúzi a rangeri máme masky chirurgické, čo sme dostali ešte pred vstupom do lesa, Číňania majú vlastné, čierne, z nejakého čudného materiálu. Obchádzame veľký listnatý krík a za ním sa vo vysokej tráve kŕmi tenkým konárikom s mladými lístočkami malá gorila. Zvedavo na nás pozrie ako vychádzame spoza kríka. Očividne je na turistov zvyknutá, pretože vydáva nejaký priateľsky znejúci zvuk a vôbec sa nedá pri kŕmení rušiť. Úžasné. Čierny hustý premočený kožuch, veľké ploché nozdry, nažltlé zuby s malým konárikom medzi nimi, šikovné tmavé prsty a zvedavo-priateľský výraz tváre. Tesne vedľa Bossa Jeremyho zrazu na zem dopadá prúd vody z koruny veľkého bambusu. Boss Jeremy odskočí a z bambusu vykukne druhá, tentokrát dospelá gorila s malým mláďatkom na chrbte, ktorá práve skoro osprchovala Bossa Jeremyho svojou malou potrebou. Ostatní rangeri to považujú za dosť smiešne. Po chvíli ukazujú do húštiny, kde sa kŕmi ďalšia dospelá gorila. My turisti sa držíme v skupinke a nemo s úžasom pozeráme na tieto neopísateľné tvory z tesnej blízkosti (Číňanka odušu fotí, prihovára sa gorilám v Mandarínčine a natáča videá) a ostatní rangeri sa rozpŕchnu a hľadajú veľkého samca gorily so striebristou srsťou na chrbte, tzv. "Silverback-a". O chvíľu ho nájdu a volajú nás k nemu. Je asi o tretinu väčší ako dospelé samice a má výraz tváre, ktorý vyvoláva rešpekt. Ale asi len v západnej kultúre, pretože Číňanka k nemu nebojácne pristupuje bližšie, aby si ho odfotila. Ranger ju slušne upozorní, aby dodržiavala odstup. Boss Jeremy nám vysvetľuje, že gorilím samcom sa vo veku 15 rokov srsť na chrbte sfarbuje z čiernej na striebornú a podľa nej aj tento druh goríl nesie svoj názov. Gorily takto so zatajeným dychom sledujeme hodinu. Robíme nejaké fotky a zopár videí a potom nám Boss Jeremy oznámi, že je čas sa vrátiť. V nadmorskej výške takmer 2 400 metrov (aj keď tesne pod rovníkom) sa aj tak celá premočená trasiem od zimy, aspoň sa chôdzou naspäť zahrejem. V duchu sa teším, že si prezlečiem suché a čisté tepláky, termo tričko a suché ponožky, ktoré som si prezieravo zobrala so sebou. Cesta späť ide prevažne z kopca, takže napredujeme rýchlejšie. Dážď medzitým ustal, no cestičky sa premenili na bahno a čľapkanicu. Číňanka vo svojich aerobikových topánkach napreduje vopred viac po zadku ako po nohách. Všetci sa už ponáhľame naspäť, je nám zima, sme do nitky premočení a po uši zablatení. Ale zážitok stál za to! Tesne pred parkoviskom sa na nás spúšťa druhý lejak, mne to je už úplne jedno. V oboch topánkach mi čvachtá voda, kedysi biele ponožky sú totálne tmavohnedé, legíny mám na dvoch miestach roztrhané a dá sa zo mňa žmýkať voda. Konečne prichádzame k stanici rangerov, odkiaľ sme vyrazili. Barack stojí vo dverách a náramne sa začne smiať, keď nás zbadá. Podáva mi do ruky pero, aby som sa zapísala do knihy návštev a napísala spätnú väzbu, čo sa nám páčilo a nepáčilo. Gorily boli úchvatné, prales nádherný, nedotknutý, prístup rangerov naozaj profesionálny, zážitok na celý život, hádam aj z fotiek a videí niečo bude. Prsty mám však také skrehnuté, že môj komentár je aj tak nečitateľný. Otváram ruksak, že sa idem prezliecť do suchých vecí. Vyťahujem tepláky, tričko, ponožky. Mokré, úplne mokré... Predstavím si takmer dvojhodinovú cestu späť na hranice, ktorú máme pred sebou. Takmer sa rozplačem od zimy a blata a sadám do auta. Vyťahujem rozmočené pasy, nech sa cestou aspoň trochu vysušia a začína sa natriasačka späť do Gomy. V horúcej sprche už v hoteli si premietam udalosti prežitého dňa, ponožky aj legíny sú už v koši, pasy ako tak vyschnuté (aj tak sú už plné, takže ich nie je veľká škoda). Potom si spomeniem na úžasné gorily, ktoré ako oáza pokoja obhrýzali vetvičky bambusov uprostred nedotknutej húštiny pralesa. A vrátila by som sa tam, aby som ich videla znovu, ale druhýkrát to bude inokedy ako v apríli... Autor: Mária Komlósi

O živote Burunďanov

Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi