<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Afrika

11 dní v koži terénneho pracovníka

Vycestujte s nami do Burundi - turisticky takmer nedotknutej krajiny a vyskúšjte si rozvojovu prácu na misii, na vlastnej koži. Navštívte slovenské humanitárne a rozvojové projekty v jednom z najchudobnejšich štátov sveta. Podporiť a pomôcť, ale hlavne zažiť vzrušujúce okamihy v srdci Afriky.

TRVANIE ZÁJAZDU
11 dní
KRAJINY
Burundi
NÁROČNOSŤ
Stredná
CENA ZA OSOBU
Na vyžiadanie
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

16 ďalších
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Bujumbura
2. Zdravotné stredisko Buraniro
3. Pygmejská kuchyňa Songa
4. Sirotinec v Condi
5. Najjužnejší prameň Nílu
6. Vodopády Karera
7. Zdravotné stredisko Gasura
8. Jazero Rwihinda a ostrov vtákov
9. Kigali

Doplnkové služby

Celodenné safari v Rwande
100,00 € /OS.
Komplexné CP TURISTA
2,30 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

Na vyžiadanie
0 / 5
1 390,00 €

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZDU: 

1. deň: Odlet z Viedne

Odlet z medzinárodného letiska Schwechat (Viedeň), prípadne iného, podľa možností, vo večerných hodinách. 

 2. deň: Bujumbura

Poobede prílet do Bujumbury, hlavného mesta Burundi. Transport do mesta, kde sa ubytujete a odpočiniete si po dlhej ceste. 

3. deň: Bujumbura

V Burundi budete mať s naším misionárom na starosti 2 zdravotné strediská, sirotinec a kuchyňu pre podvyživené deti kmeňa Pygmejov. Po raňajkách pôjdete kúpiť lieky pre zdravotné strediská do miestnej lekárne, zobrať zásoby vody, potravín a ďalších potrieb pre zvyšných členov tímu a vybavíte ďalšie povinnosti. Po obede budete mať čas si prezrieť Bujumburu. 

4. deň: Buraniro

Ráno vyrazíte do kopcov a pokračujete do asi 1,5h vzdialeného zdravotného strediska v dedinke Buraniro. Absolvujete prehliadku strediska a skontrolujete neďaleký antimalnutričný program. Nachádza sa tu aj malá knižnica pre miestnu komunitu. Večer Vás náš pracovník
zoberie do miestneho kabaretu, ktorý je kultúrnym centrom dediny.  

5. deň: Rutovu

Skoro ráno sa vyberiete do Rutovu, malého mestečka v centrálnej časti krajiny, kde si zložíte veci a pokračujete na miestny trh, kde budete zjednávať ceny za potraviny pre antimalnutričné projekty. Navštívite pygmejskú kuchyňu, ochutnáte miestne jedlo a vyberiete sa do sirotinca, kde budú podvečerné aktivity s deťmi. 

6. deň: Rutovu

Po neskorších raňajkách navštívite najjužnejší (a najvzdialenejší) prameň Nílu a pôjdete späť do sirotinca pomáhať s prípravou jedla pre takmer 200 detí z okolia. Program Vám spestria miestni umelci tradičným bubnovaním v krojoch. 

7. deň: Vodopády Karera, presun do Gasury

Opustíme Rutovu a vydáme sa smerom k severným hraniciam krajiny s Rwandou. Cestou sa zastavíme pri známych vodopádoch na rieke Karera, ktoré sú jedným z turistami najnavštevovanejších miest v krajine a patria do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Podvečer príchod do Gasury, kde sú ďalší členovia tímu. 

8. deň: Gasura

V Gasure sa nachádza druhé zdravotné stredisko, odovzdáte lieky a slovenská lekárka Vám podrobne ukáže kliniku, stretnete sa so zaujímavými prípadmi pacientov a vysvetlí Vám, ako funguje africké zdravotníctvo. Ubytovanie je priamo v „slovenskom dome“, na pláne je poobedné grilovanie, prechádzka po okolí a oddych.  

9. deň: Kirundo, presun do Kigali

Ráno návšteva prírodnej rezervácie – jazera Rwihinda, plavba malou loďkou a prechádzka po džungľou obrastenom ostrovčeku, doplnenie zásob na miestnom trhu a po obede presun do metropoly Rwandy – do Kigali, kde navštívite pamätník genocídy  

10. deň: Kigali

Ranná prehliadka Kigali, poobede odlet.  

11. deň: Prílet do Viedne

Prílet na Schwechat (Viedeň), prípadne na iné letisko, podľa možností.

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede
  • Letiskové poplatky
  • Ubytovanie s raňajkami počas celého zájazdu
  • Privátny transport počas celého zájazdu
  • Slovenského sprievodcu
  • Asistenčné služby CK BALOO

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si)
  • Víza (platia sa na mieste vstupu do krajiny, cena spolu 120 USD)
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného)
  • Povinné očkovanie proti žltej zimnici
  • Sprepitné

__________________________________________________

 N.B.: Pri návšteve Burundi je povinné mať platné očkovanie proti žltej zimnici zaznamenané v medzinárodnom očkovacom preukaze. Odporúčame aj preventívne užívanie antimalarík počas zájazdu. 

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagmiestny sprievodca
Zanzibar, Tanzánia
Tanzánska divočina a exotický Zanzibar
OD 2 090,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Namíbia
To najlepšie z Namíbie
OD 2 650,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Izrael
Izrael, Palestína a Mŕtve more
OD 990,00 € /OS.
flagmiestny sprievodca
Zanzibar
Medové týždne na Zanzibare
OD 1 750,00 € /OS.

Prečítajte si

Zambia a Zimbabwe - Viktóriine vodopády, Veľké Zimbabwe, čarovné jazierko a súkromné safari

Naše kroky tentokrát viedli do bývalej Rodézie, dnes známej ako Zambia a Zimbabwe, dvoch krajín geograficky aj historicky pomerne blízkych, no pre citlivé zmysly cestovateľa značne odlišných. Dobrodružstvo začalo v Lusake, hlavnom meste Zambie. Po vybavení všetkých náležitostí ohľadne spoločných víz pre obe krajiny nás už pred príletovou halou čakal Lion, ktorý nám odovzdal kľúče od nášho verného parťáka na najbližších 10 dní – strieborného terénneho džípu. V Zambii, rovnako ako v Zimbabwe a vo väčšine subsaharských krajín, sa jazdí naľavo. Cesty v Lusake spĺňali africký mestský štandard, poväčšine sme nachádzali zaplátané jamy na riedkom asfalte. Lusaka, aj napriek tomu, že v nej žije vyše milióna obyvateľov, nepôsobí pravým veľkomestským dojmom, pravdepodobne preto, lebo je v nej minimum budov, ktoré presahujú 5 poschodí. O piatej poobede však o sebe dala vedieť miestna doprava a my sme mali dostatok času pozrieť si hlavné lákadlá mesta z pohodlia auta počas toho, ako sme sa slimačím tempom okolo nich posúvali. V meste je niekoľko pekných katedrál, mešít, ale upravene pôsobia aj vládne budovy (najvyšší súd, budovy ministerstiev atď.). Naša cesta viedla do národného múzea, ktoré sa rozhodne nedá veľkosťou porovnávať s našimi menšími múzeami, no akurát v ňom bola zaujímavá výstava k okrúhlemu výročiu dokončenia železnice. Až tu som si naozaj uvedomila, ako systematicky sa (už tesne po osamostatnení afrických krajín od svojich európskych vládcov) do týchto krajín nahrnuli čínski investori. Začalo to výstavbou železnice v minulom storočí, dnes nájdeme čínske nápisy všade od plotu práve rekonštruovaného letiska až po obchody a čínske reštaurácie v centre Lusaky. V múzeu sme sa okrem výstavby železnice oboznámili aj s tradíciami Zambijčanov, so záujmom sme si prezerali krásne hlinené nádoby na použitie od výmyslu sveta, rôzne kopije, luky a harpúny na lov zvierat a mňa špeciálne zaujali exponáty čarodejníctva pripomínajúce woo-doo bábiky zo zdrapov látok, trsu tráv, štice ľudských vlasov obmotané motúzmi a rastliny a odvary ľudového liečiteľstva. Nebolo by to africké národné múzeum, keby nám tu nepripomenuli začiatky ľudstva v predstavení Australopiteka a jeho nasledovníkov a kolonialistickú éru. Toľko z Lusaky, koniec-koncov, zvyšok Zambie vie cestovateľovi ponúknuť väčšiu pasiu ako jej metropola. Z Lusaky sme odišli skoro ráno, aby sme sa vyhli zápcham a šinuli sme si to na našom tátošovi juhozápadne do mestečka Livingstone. Asi v polovici cesty sme sa zastavili v meste Choma, kde sme si okrem výdatného lokálneho obedu nakúpili aj nejaké suveníry a prezreli múzeum kmeňa Tonga, ktorý bol najviac postihnutý vybudovaním priehrady Kariba na južnej hranici Zambie so Zimbabwe. Okrem tradičných výstavných kúskov z každodenného života kmeňa, ich tradícií a kultúry bolo zaujímavé dozvedieť sa, ako ovplyvnila priehrada Kariba a jej výstavba Zambiu ako štát a kmeň Tonga ako obyvateľov práve tohto inkriminovaného územia. Zatiaľ, čo priehrada je zdrojom elektrickej energie a vody pre celú krajinu, miestni obyvatelia prišli o svoje pozemky, úrodnú pôdu, boli vysťahovaní do kopcov a z elektriky, ktorú priehrada produkuje, profitujú iba minimálne. Výstavba bola predmetom rôznych konfliktov, ktoré hrali významnú úlohu vo formovaní modernej zambijskej histórie. Neskôr poobede sme dorazili do Livingstone, turistického mesta ležiaceho na hranici so Zimbabwe a na hornom konci rieky Zambezi, ktorá sa práve tu prepadáva hlboko do údolia a tvorí jedny z najmajestátnejších vodopádov na svete – Viktóriine vodopády. Samotná rieka Zambezi je magická, jej brehy lemuje divočina prekypujúca životom, v noci počuť chrčanie hrochov a po ramenách rieky plávajú krokodíly. Zastavili sme sa na vyhliadkovom bode na rieku a naskytol sa nám netradičný pohľad, kde rieka na obzore končila hustým kúdolom bieleho dymu. Dymu, ktorý vydával ohlušujúci hrmot. Tak takto nejako asi vznikol aj miestny názov pre vodopády „Mosi Oa Tunya“ (Dym, ktorý hrmí). Na druhý deň skoro ráno sme sa vydali na miestny airstrip, z ktorého pravidelne každých 10 minút štartovalo rogalo. Zvedaví turisti, ktorí sa túžili kochať krásou vodopádov z vtáčej perspektívy, sa pomerne rýchlo na rogalách striedali. Miestny umelec hral paličkami na hudobný nástroj, ktorý vzdialene pripomínal obrovský xylofón, rozličné melódie od afrických až po Twinkle, Twinkle Little Star a Happy Birthday. My sme, však, čakali na malú helikoptéru, ktorú ešte rýchlo leštili pri hangári. Prišiel pilot, roztočila sa vrtuľa, nasadli sme a už sme sa vznášali do výšky ponad rieku Zambezi. Počas dokonalého bezoblačného rána sa nám naskytol neopakovateľný výhľad na čarokrásnu scenériu rieky, hrmiaci vodopád, dúhu, ktorú vytvárali ranné lúče slnka na prskajúcej vode a hlboký kaňon, na dne ktorého sa hadila rieka Zambezi pretínajúca rozľahlú savanu Zimbabwe. Po vzdušnom dobrodružstve sme sa vydali k vodopádom aj fyzicky. Najskôr sme zišli strmou cestičkou až ku dnu vodopádov, potom sme sa odvážili priamo k striekajúcemu prúdu vody. V rušnom obchodíku sme si za pár dolárov požičali dvojvrstvové pršiplášte a gumené topánky a z vyhliadkovej terasy nafotili hučiacu vodu. Začiatkom mája, na konci obdobia dažďov, býva rieka najvodnatejšia a vodopády najmohutnejšie. Ako sme napredovali s pršiplášťami a kapucňami na hlave, vodopád nás bičoval litrami vody intenzitou hurikánu. Po chvíli sme napoly poslepiačky prišli k úzkemu mostíku, po ktorom sa prúdom liala voda a ktorý nás doviedol na polostrov s famóznym výhľadom na vodopád a hrdlo rieky. Aj napriek dvojitej vrstve pršiplášťa sme sa vrátili k obchodíku do nitky premočení, no s nezabudnuteľným zážitkom a skvelými fotkami. Na preschnutie sme si dali ešte prechádzku hore riekou ponad vodopády a potom sme prešli hranicu po preslávenom moste (po ktorom môže ísť naraz iba jedno auto) do Zimbabwe, aby sme si tento div prírody vychutnali aj z náprotivnej strany kaňonu a znovu do nitky premokli. Našou ďalšou zastávkou bolo Great Zimbabwe, ruiny stredovekého sídla národa Bantu nachádzajúce sa v centrálnej časti Zimbabwe. Miestny sprievodca nás vyviedol úzkou starovekou cestičkou hadiacou sa pomedzi obrovské žulové vyvreniny na vrchol kopca, kde sa nachádzali zrúcaniny sofistikovaného opevnenia. Nezaostával ani s legendami a poznatkami o kultúre a histórii. Vysvetlil nám, že Zimbabwe nesie svoj názov práve po tomto mieste a v preklade znamená „Veľký kamenný dom“. Postupne sme prechádzali rôznymi časťami kráľovského sídla, labyrintom a sadli sme si pod obrovskú žulovú skalu. Voľný priestor pod niekoľko tonovou skalou slúžil nielen ako priestor na schladenie sa počas horúceho dňa. Z ničoho nič začal náš sprievodca revať z plných pľúc a jeho hlas sa rozliehal celým údolím. Po doznení poslednej ozveny k nám doľahla odpoveď z údolia. „Takto kráľ komunikoval s dedinou a so svojimi 200 manželkami, ktoré bývali v údolí,“ vysvetlil nám. Potom nám ešte ukázal monolit zimbabwianskeho vtáka, ktorý sa stal štátnym symbolom a začali sme pomaly schádzať do dedinky v údolí. Miestni dedinčania v nej dodnes pestujú tradície, vyrábajú hlinené nádoby, opracovávajú kože, vyrábajú zaujímavé suveníry a venujú sa tancu a spevu. Po krátkej prehliadke dedinky nám muži, ženy, starí aj mladí, odetí v tradičných krojoch nadšene zatancovali tanec na privolanie dažďa a vzápätí ďalší na uzdravenie chorého, ktorému už nepomáhala tradičná prírodná medicína. Atmosféra v dedinke bola nabitá radosťou, smiechom, pohostinnosťou a nadšením až tak, že sa nám odtiaľ iba ťažko odchádzalo, aby sme si prezreli poslednú časť opevnenia, tzv. Veľkú ohradu, ktorá slúžila ako výchovné stredisko pre dievčatá a chlapcov kmeňa a ktorá je po egyptských pyramídach najväčším solitárnym monumentom v Afrike. Steny boli postavené tak, že z nich prirodzene vychádzal chlad a úzke chodbičky poskytovali počas horúceho poobedia príjemný chládok. Na dverách bol stále pôvodný trám zo sandalového dreva, ktorý nesie hmotnosť celého kamenného múru už vyše 500 rokov. Prehliadku zrúcanín sme zakončili v malom múzeu a pokračovali sme do hlavného mesta Zimbabwe – Harare. Harare pripomína ostatné africké veľkomestá s chaotickou premávkou, smogom, ošarpanými ulicami, trhoviskami, prašným prostredím a vysokou hustotou populácie. No iba niečo vyše hodiny a pol cesty severne od Harare sa skrýva prírodný klenot, ktorý je turisticky pomerne málo frekventovaný. Týmto klenotom sú jaskyne Chinhoyi so svojím tajomným jazierkom, ktorého hĺbka sa odhaduje na vyše 100 metrov, no žiadny z potápačov ešte nedosiahol jeho dno. Premohli sme sa a zostúpili sme niekoľko desiatok metrov pod úroveň okolitej zeme, aby sme sa dostali k najmodrejšiemu jazierku, aké sme kedy videli. Pri kraji plávali v priezračnej vode ryby a smerom hlbšie pod skalný previs sa jeho kráľovsky modrá hladina menila na čoraz tmavšiu. Obišli sme previs z opačnej strany a zostúpili sme do jaskyne, v ktorej sme pokračovali tmavým tunelom osvetleným niekoľkými slabými lampami až k bodu, kde sa nám opäť naskytol pohľad na čarovné modré jazierko, tentokrát ešte sto násobne modrejšie a magickejšie. Nastal čas ísť ďalej. Tentokrát bol naším cieľom národný park Mana Pools, pokračovanie zambijského parku Lower Zambezi. Po vybavení povolenia nám nie úplne sympatická černoška otvorila rampu a my sme sa vybrali do útrob parku. Asi po troch kilometroch sme za zákrutou zbadali obrovskú levicu, ktorá sa prechádzala po ceste. Keď nás zbadala, skočila do húštiny vedľa cesty a so záujmom v lačných očiach nás sledovala, ako sme pomaly prechádzali našim džípom okolo jej úkrytu. Počas cesty k našej lodge, kde sme mali dohodnutý nocľah, sme prechádzali malebnou scenériou parku, ktorý sa postupne menil z lesnatej krajiny na savanovitú, sem-tam sme prešli po mostíkoch ponad vyschnutými riekami, občas sme obišli močiar, či malé jazierko. Počas cesty na nás zvedavo hľadeli bojazlivé antilopy, mohutné slony, paviány, brodivé vtáky, malé svinky, hyeny, krokodíly, či hrochy. Keď sme dorazili k malému domčeku, slnko akurát zapadalo na obzore do rieky Zambezi a posledné ružové lúče sa odrážali na zrkadlovej hladine, ktorú narúšali ponárajúce a vynárajúce sa hrochy. Z ničoho nič sa zrazu vynoril obrovský samec slona afrického a ťažkopádnym krokom prešiel priamo pred prahom našich dverí a vedľa nášho džípu. Široko-ďaleko nebolo žiadnych iných turistov a my sme mali túto prírodnú nádheru celú iba pre seba. V noci divočina vydávala intenzívne zvuky, ktoré sa znásobovali na vodnej hladine. Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sme vyrazili do parku, kde sme stretli rôzne divoké zvieratá, ktoré sa išli napájať ku rieke a malým jazierkam. Celé doobedie sme strávili v najscénickejšom národnom parku v Zimbabwe a okolo obeda sme sa pohli ďalej, späť ku hraniciam so Zambiou, kde leží priehrada Kariba, najväčšie jazero vytvorené ľudskou rukou na svete. Monumentálne steny priehrady zadržiavajú bilióny kubíkov vody rieky Zambezi. My sme sa rozhodli pre oddych v krásnom rezorte priamo na brehu priehrady. Izba s výhľadom na široké jazero, výborné jedlo a oddych boli našou odmenou po dlhej, ale zážitkami nabitej a spomienkami obohacujúcej ceste bývalou Rodéziou. Autor: Mária Komlósi

O živote Burunďanov

Veľa ľudí sa ma pýta na zážitky, pikošky, trápne aj nezabudnuteľné chvíle, ktoré som prežil v Afrike, ale musím uznať, že čím som dlhšie medzi týmito pre nás netradičnými ľuďmi, tým viac a viac mi z pamäte unikajú práve takéto okamihy. Preto som sa konečne dokopal k tomu, aby som ich zvečnil aspoň týmto spôsobom. Pochopiteľne, začnem s krajinou Burundi, keďže som tu s manželkou žil niekoľko rokov a doteraz sa tam pravidelne vraciam, mám tu priateľov aj srdce, a preto by som o živote Burunďanov veľmi rád niečo prezradil. Človek z rozvinutej krajiny zvyknutý na zlatý život by si mohol myslieť, že ich život je v podstate veľmi jednoduchý a prázdny. Burundi patrí medzi najchudobnejšie krajiny sveta a to sa odzrkadľuje aj na ich prioritách, kde je číslo jedna pravidlo „prežiť“. V momentálne zlej politickej situácii sa tento „pud“ ešte prehlbuje v porovnaní s obdobím pred poslednými prezidentskými voľbami, ktoré sa konali v roku 2015. V krajine je nedostatok všetkého, čo k životu a chodu krajiny treba. Či už ide o pohonné hmoty (nielen pre pohodlie, ako sme zvyknutí my, ale čuduj sa svete, naftu tankujú aj sanitky, hromadná doprava, využívajú ju generátory v nemocniciach, keď nie je elektrika – čo býva dosť často), jedlo, niekedy nie je už ani pitná voda, plynové bomby a čo je najhoršie, že občas nie je ani pivo a to už je, spomedzi všetkého doteraz menovaného, pre drvivú väčšinu dospelej populácie naozaj krízová situácia. Burunďania žijú z jedného dňa na druhý bez toho, aby niečo plánovali (aby som im ale teraz nekrivdil, toto je typické celkovo pre subsaharskú Afriku), málokedy riešia, čo bude zajtra a nieto ešte mesiace dopredu. No úsmev na tvári im nechýba asi nikdy :-). Azda tu platí pravidlo „sladkej nevedomosti“, že keď nevieš, aký by život mohol byť so všetkými vymoženosťami našej doby, si spokojný s tým málom, čo máš. Väčšina Burunďanov nemá stále zamestnanie, vyše 90% obyvateľov (z celkového počtu vyše 12 miliónov) sa živí tým, čo si dopestuje. No a tých menej ako 10% sú úradníci, učitelia, zdravotníci, policajti, vojaci, obchodníci, ktorých príjem sa počíta v desiatkach eur mesačne. Tak, napríklad, učiteľ na základnej škole zarobí za mesiac asi 40 EUR, diplomovaná zdravotná sestra s nočnými službami sa blíži k stovke. Väčšina Burunďanov je ale závislá na milosrdenstve počasia a slúžiacom zdraví, keďže ich obživou je samodopestovaná ryža, fazuľa, zemiaky, kasava a zopár sliepok, či kôz. Kozy, len tak mimochodom, neslúžia na dávanie mlieka, z ktorých si potom robia syry (je to iný druh kôz, ako sú naše), ale na mäso. V každej dedinke sa ale nájdu aj malí biznismeni, ľudia, ktorí majú malý obchodík na markete so zmiešaným tovarom, kde nájdete hocičo od lízatka, cez školské zošity, náhradné baterky do mobilov, až po Baygon – efektívny sprej proti všetkému druhu hmyzu (a podľa mňa aj malým cicavcom). Iní sa zadlžili, požičali si peniaze a kúpili si motorku a teraz si zarábajú s moto-taxi – na splátky aj na prežitie. Ďalší pestujú kávu, alebo zbierajú čajové listy (radšej im ani nehovoríme, koľko stojí jedno malé preso v Bratislave), ich odmena za zbieranie kávových zŕn alebo čajových lístkov je veľmi mizerná a ešte aj regulovaná štátom (rozumej ako žiadna šanca na fair trade, ale štátny monopol). Deti sa väčšinou zapodievajú pasením kôz, ak nejaký v rodine je. Školská dochádzka je síce zo zákona povinná, no keď nie je čo do úst, väčšinou nie je ani na školské poplatky a pomôcky a pud prežitia ide na prvé miesto. Ženy zvyknú na trhu predávať avokádo, banány, paradajky a čo im ostane nazvyš a pokazilo by sa skôr, než skonzumovalo. Pre oko a srdce Európana stojí za zmienku asi aj štandard bývania. Žiť v takých podmienkach by asi dokázal málokto. Domček z blata, žiadna podlaha iba zem. V stene domu sú samé diery, strecha ak nie je slamená, tak je plechová, tiež deravá, počas slnečného dňa cez ňu vidieť presvitať lúče slnka. V tom domčeku majú všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Bambusovú rohož na spanie (tí lepšie žijúci majú nejakú alternatívnu posteľ). Varia buď vnútri domu (ktorý nemá komín a všetok dym ostáva vnútri, čo síce nie je veľmi tdravé, ale odháňa to z interiéru komáre, ktoré môžu prenášať maláriu) na zemi, na ohni sú postavené tri kamene, na ktoré položia hliníkový hrniec. Zvonka domu (alebo aj vnútri, ak prší) sušia fazuľu, na noc dovnútra zatvárajú aj kozy, sliepku s kuriatkami, zajaca a všeličo iné živé. Hlodavce vo vnútri ich príbytku sú bežná vec, občas majú aj mačky. V jednej až dvoch miestnostiach malého domčeku ich kľudne spáva aj 8 a viac. Počas dňa sú všetci vonku a domček využívajú predovšetkým v noci na spanie. Svoje každodenné vydrané oblečenie si perú v lavóroch alebo v najbližšom potôčiku s lokálne vyrobeným mydlom z palmového oleja. Vodu do príbytku donášajú z najbližšej studne v notoricky známych žltých bandaskách (väčšinou ženy a deti na hlave). Okrem každodenného oblečenia majú aj nedeľné, v ktorom chodia do kostola, to je vždy dokonale vydrhnuté dočista a čím gýčovejšie a farebnejšie vyzerá a čím viac má volánov, krajek, a čipiek, tým je to samozrejme považované za krajšie :-). V tejto krajine je ale jedna zvláštnosť, je jednoduchá, chudobná, ale nie je špinavá, naozaj málokde vidieť odpadky (na rozdiel od Ázie). Tu sa nesmie plastová fľaša z minerálky pokrčiť a vyhodiť do odpadkov, tu sa pre použité plastové fľašky ľudia idú pobiť a častokrát si ju musia aj kúpiť. A keď nejakú majú, používajú až do rozpadnutia. Staré použité sáčky používajú na uschovanie dôležitých dokumentov, zdravotnej karty, dokladov a keď sú už úplne roztrhané, použijú ich na zapaľovanie dreveného uhlia. V podstate všetky použité veci skladujú a na niečo využívajú. Napríklad náš kuchár, ak po mne nájde vyhodený starý diár s prázdnymi stranami, tak si ho odloží a každú jednu stranu na niečo využije. Takisto, ak som vyhodil starú dotrhanú tašku alebo topánku, tak som ju o pár dní videl po domácky opravenú a opäť sa používala. Ak sa mi pokazila autobatéria, tak som ju daroval niekomu, kto z nej spravil elektriku vo svojom domčeku (baterku chodia týždenne nabíjať hore do dedinky) a niekoľko rokov s tou starou vyflákanou autobatériou si ešte nabíja svoj čínsky mobil. Najlepšia vec je, keď si na aute mením zjazdené pneumatiky. Vyrábajú si z nich papuče a predávajú ich na trhu, alebo gumené laná, na zafixovanie tovaru na bicykli. Bicykel je inak univerzálny dopravný prostriedok. Vedia na ňom prevážať ľudí, dobytok, niekoľko sto kilové vrecia a prejdú s tým aj desiatky kilometrov. A akí sú vlastne Burunďania? Sú to veľmi kontaktní ľudia (často sa pri zvítaní objímajú, každú chvíľu si podávajú ruky alebo sa za ruky prechádzajú po ulici, kľudne aj dvaja muži, je to znak dobrého priateľstva. Aj napriek tomu v akej chudobe žijú, neprevláda tu vysoká kriminalita. V Burundi sa ľudia tešia všetkému a všetko má svoju hodnotu. Ak si niekto niečo nové kúpi, príde sa na to pozrieť celá ulica a všetci sa s ním tešia. Takisto sa veľmi radi zabávajú, spievajú a tancujú a majú extrémne radi dlhé príhovory a radi sa počúvajú. Preto je burundská svadba vlastne celá o príhovoroch a nie veľmi o tanci. Samozrejme, ich každodenná zábava a rozptýlenie po ťažkom a horúcom dni je pitie banánového piva, ktoré ich našťastie nestojí veľa . Autor: Zoltán Komlósi

Niekoľko dôvodov prečo navštíviť Namíbiu

Vidieť v jednej krajine piesočné duny a more, to nie je až také výnimočné. Avšak, vidieť duny hneď vedľa oceánu a k tomu o pár metrov krásnu rozľahlú savanu s pobehujúcou divkou zverou – to už nenájdete hocikde. Práve takáto nádherná je Namíbia. Namíbia sľubuje dobrodružstvo a až gýčové výhľady. Táto obrovská a očarujúca krajina ponúka nezabudnuteľné zážitky. Jediné riziko, ktoré nastáva je, že sa sem budete chcieť ešte vrátiť. Určujúcou črtou krajiny je Namib, najstaršia púšť na svete, ktorá vedie celých 1.500 km vedľa pobrežia Atlantiku. Niektoré z najdramatickejších a napínavo vzdialených miest na planéte sa nachádzajú práve tu. Oslnivé duny Sossusvlei (najväčšie duny na svete), Fish River Canyon – najhlbší kaňon v Afrike a druhý najväčší na svete hneď po Grand Canyon. Jedinečný Namib Sand Sea a najviac výnimočná hviezdna nočná obloha nerušená žiadnym umelým svetlom. NP EtoshaNamíbia je tiež jedným z najlepších miest na svete, kde sa dá vidieť divoká zver. Krajina je domovom najväčšej populácie voľne žijúcich čiernych nosorožcov na svete, čo je ohrozený druh. Môžete tiež natrafiť na tmavovlasé, púšti prispôsobené levy, cválajúce stáda Hartmannovej horskej zebry, strakaté a hnedé hyeny, žirafy, slona prispôsobeného púšti, striebristých oryxov (Namíbske národné zviera). Namib Sand SeaNachádza sa na južnom pobreží Atlantiku. V národnom parku Namib-Naukluft, čo je najväčší park v Afrike. Namib Sand Sea, ktoré pokrýva viac ako 3 milióny hektárov, je jedinou pobrežnou púšťou na svete s krásnym červeným pieskom padajúcim až k skutočným vlnám oceánu. Púšť je miestom, kde sa rozprestiera prírodná krása zložená z dvoch dunových systémov, starobylé duny prekrývajú mladšie aktívnejšie duny. Pozorovať západ slnka na tomto prekrásnom mieste vo vás vyvolá nádherné emócie. Skalnaté kopce, pobrežné plochy, vyprchané rieky a lagúny, ktoré dotvárajú atmosféru krajiny počas dňa a v noci dokreslí nočná obloha južnej pologule dokonalý obraz. Viac ako polovica zvierat žijúcich v tejto púšti (300 druhov celkovo), nežije nikde inde na svete. Dá sa tu nájsť aj rastlina Welwitschia a dunná kôra. Namib Sand Sea je neuveriteľne suchá a jej primárnym zdrojom vody je hmla. Sossusvlei dunySossuvlei je najznámejším turistickým miestom v Namíbii, ktoré sa nachádza v národnom parku Namib-Naukluft. Veľká, biela, soľná a ílovitá pláň, lemovaná desiatkami prekrásnymi hrdzavo sfarbenými dunami. Tieto duny sú jedny z najvyšších na svete a sú súčasťou jedného z najstarších a najsuchších ekosystémov na zemi. Príroda neustále vytesáva túto krajinu. Vietor formuje kontúry dún, pričom sa ich farba mení z okrovej na leštenú pomarančovú až ohnivú červenú v priebehu dňa a dosahuje vrchol svojej brilancie tesne po východe slnka. Pláň zostáva suchá najviac v dôsledku púšte Namib. Sossusvlei, znamená „dead-end march“ alebo „posledný pochod" a je miestom, kde sa duny stretávajú a bránia ďalšiemu toku rieky Tsauchab. Počas očakávaného obdobia dažďov rieka napĺňa planinu a vytvára éterické sklovité jazero, v ktorom sú odrazy okolitých dún – krásne divadlo. Najvyššia duna sa nazýva Big Daddy (Veľký otec) a meria 325 metrov od spodu na vrchol. Pešia turistika je výzva, ale určite stojí za to! Fotografie z tejto prechádzky nepotrebujú žiadne filtre a predsa sú prenádherné. V krajine sa nachádza ešte mnoho ďalších zaujímavostí a aktivít. Tulene v Cape Cross, niekoľko tisícročné maľby v Twyfelfontein, plavba loďou po atlantiku za pelikánmi, v niektorých mesiacoch sa dajú pozorovať veľryby, jazdiť v púšti na ťave alebo na štvorkolkách. A čerešnička na torte je počas celého tripu skvelá gastronómia, kde môžeme ochutnať steaky z rôznych antilop, zebry a krokodíla. Neváhajte a vydajte sa s nami spoznať túto africkú rozmanitú krajinu – Namíbu. Autor. Zoltán Komlósi