<< Naspäť na ponuku zájazdov
flagslovenský sprievodca
Afrika

Dobrodružstvo v Botswane - kempingové safari

Botswana je domovom tých najlepších safari parkov v Afrike. NP Chobe, delta rieky Okavango a púšť Kalahari sú najväčšími vychytávkami tejto krajiny. S nami objavíte ich pravé čaro počas dobrodružného stanovania v divočine.

TRVANIE ZÁJAZDU
15 dní
KRAJINY
Botswana
NÁROČNOSŤ
Vysoká
CENA ZA OSOBU
od 3 690,00 €
VYBERTE TERMÍN
Vyberte si z ponuky termínov ...
POČET OSÔB
Počet osôb ...
ZOBRAZIŤ VŠETKY TERMÍNY

Galéria

6 ďalších
v galérii

Plán zájazdu

Kliknite na bod na mape alebo do zoznamu napravo
1. Gaborone
2. Francistown
3. Kasane
4. NP Chobe
5. NR Moremi
6. Delta rieky Okavango
7. NP Makgadikgadi Pans
8. NR Centrálneho Kalahari
author
"V cestovani nie som ziadny novacik, akurat, ze bez cestovky. Rozhodnutie ist cez cestovku bolo velmi rychle a spontanne a hlavne velmi narychlo. Musim uznat, ze absolutne nelutujem toto rozhodnutie a v konecnom dosledku to ani nemohlo byt lepsie. Vsetko sme mali naplanovane, operativne sa riesili zmeny, Zolo nam zariadil vsetko podla nasich poziadaviek. Stretli sme sa particka single ludi a spolocne sme si vytvorili dokonaly tim. Tolko zabavy a zazitkov, co sme pozazivali by som rozhodne v cestovani vo dvojici nezazila a taktiez vsetky vyletiky sme mali zorganizovane privatne. Nestretli sme sa zo ziadnymi plnkami, pretoze Zolo presne vedel, kde sa nam kedy oplati ist a ukazal nam miesta, ktore nam miestami vyrazili dych. Vybrala som si zajazd Zanzibar pre dobrodruhov, precestovali sme cely ostrov. menili sme si aj hotely, podla toho, v ktorej casti sme sa nachadzali. Pre cestovatela srdcom aj dusou zhodnotit, ze neviem, ci by som si dokazala tento trip vybavit lepsie aj sama, je zaroven dobrym odkazom, ze Baloo robi svoju robotu naozaj skvele a mozem ich jednoznacne iba odporucat vsetkymi desiatimi."

Lenka Kodajová

Doplnkové služby

Základne A1 storno poistenie
2,90 € /OS./DEŇ
Komplexné CP ŠPORT
4,60 € /OS./DEŇ

Vyberte si termín

26.8.2021
-
09.9.2021
3 690,00 €
Na vyžiadanie
Na vyžiadanie

Ďalšie informácie

ITINERÁR ZÁJAZD

1. deň: Odlet z Viedne

Odlet z medzinárodného letiska Schwechat (Viedeň), prípadne iného, podľa možností.

2. deň: Gaborone

Prílet do Gaborone, najväčšieho mesta Botswany a jej hlavného mesta. Nasleduje presun do hotela a oddych po dlhej ceste.

3. deň: Kasane

Dlhý presun do mestečka Kasane, ktoré leží v "Rohu Afriky", kde sa stretávajú štátne hranice štyroch krajín južnej Afriky - Botswany, Namíbie, Zambie a Zimbabwe. Oddych a príprava na prvý deň safari.

4. deň: NP Chobe

Vstup do NP Chobe, najnavštevovanejšieho parku v Botswane, ktorý je domovom veľkej populácie slonov, dravcov (levy, leopardy, gepardy), zebier, žiráf, byvolov, pakoní, hrochov, krokodílov, stoviek druhov vtákov a ďalších zvierat. Prejdeme popri rieke Chobe, ktorá zásobuje vlahou severnú časť parku. Obed formou pikniku v prírode, nocľah v Kasane.

5 - 7. deň: NP Chobe, Linyanti, Savuti

Budeme brázdiť po parku, sledovať zvieratá v akcii pri love, súbojoch, napájaní sa, hľadaní potravy... Navštívime najvyhľadávanejšie miesta parku - oblasť Linyanti a Savuti. Obed formou pikniku v prírode. Večera a nocľah v stane v kempe priamo v parku.

8. deň: Savuti, Maun

Skoro ráno sa vydáme do prírody sledovať zvieratá. Poobede presun do mestečka Maun. Možnosť vyhliadkového preletu ponad deltu Okavanga.

9. deň: Maun, NP Makgadikgadi Pans

Doplnenie zásob v mestečku Maun a presun do NP Makgadikgadi Pans, ktorý bol pred vyše 10 000 rokmi obrovským jazerom, do ktorého sa vlievala rieka Okavango. Dnes po jazere ostali iba nekonečné soľné pláne pripomínajúce mesačnú krajinu. Aj v tejto nehostinnej prírode, však, možno natrafiť na život, v tieni ojedinelých baobabov, či za suchými krovinami sa skrývajú pštrosy, zebry, žirafy, rôzne vtáky, či dravce. Obed formou pikniku, večera a nocľah v stane v kempe priamo v parku.

10. deň: NP Centrálneho Kalahari

Odchod z NP Makgadikgadi Pans do púšte Kalahari. Drsná suchá krajina, ktorá je domovom levov, gepardov, oryxov, hyen, šakalov, rôznych antilop, supov, no aj jedinečným miestom na pozorovanie žiarivých hviezd počas bezoblačných nocí. Obed formou pikniku, večera pri vatre a nocľah v stane priamo v Kalahari.

11. - 12. deň: NP Centrálneho Kalahari

Celý deň v púšti Kalahari, možnosť pešieho stopovania zvierat s Bušmenmi, pozorovaním zvierat so skúsenými miestnymi sprievodcami. Obed formou pikniku, večera pri vatre a nocľah v stane priamo v Kalahari.

13. deň: NP Centrálneho Kalahari

Okolo obeda opúšťame púšť Kalahari a smerujeme naspäť do civilizácie. Cestou do Gaborone prenocujeme v riadnej posteli v hoteli v jednom z mestečiek po ceste.

14. deň: Gaborone, odlet domov

Príchod do Gaborone, kde si odpočinieme po náročnom výlete. Možnosť odletu do Viedne (resp. na iné letisko).

15. deň: Prílet do Viedne

Prílet na Schwechat (Viedeň), prípadne iné letisko, podľa možností.

CENA ZAHŔŇA:

  • Spiatočnú letenku z Viedne v ekonomickej triede 
  • Letiskové poplatky
  • Privátny transport v rámci celého zájazdu 4x4 terénnym vozidlom 
  • 5x ubytovanie v dvojlôžkovej izbe s raňajkami 
  • Vstupy do národných parkov (NP Chobe, NP Makgadikgadi Pans, NR Centrálneho Kalahari)
  • 7x poplatok za kempovanie v národných parkoch
  • Kempingové vybavenie (stan, karimatku, spacák atď.)
  • Slovenského sprievodcu 
  • Asistenčné služby CK BALOO 

CENA NEZAHŔŇA:

  • Cestovné poistenie (možnosť priobjednať si) 
  • Sprepitné
  • Nápoje a stravu (okrem uvedeného)
  • Turistický poplatok vo výške 30 USD (platí sa na mieste vstupu do krajiny)
  • Aktivity v národných parkoch (stopovanie zvierat s Bušmenmi v Kalahari, vyhliadkový let ponad deltu Okavanga, splav delty Okavanga na kánoe a iné)

___________________________________________________

Zájazd sa uskutoční pri minimálnom počte účastníkov: 3

N.B.: Pri návšteve Botswany sa nevyžaduje očkovanie proti žltej zimnici. Odporúčame preventívne užívanie antimalarík počas celého zájazdu.

Občania SR pri návšteve Botswany za účelom turizmu nepodliehajú vízovej povinnosti.

V prípade prestupu v Johannesburgu (JAR) je nutné žiadať o bezplatné turistické víza do JAR vopred na najbližšej ambasáde (vo Viedni).

Pri zakúpení zájazdu Vám v prípade záujmu bude CK BALOO bezplatne asistovať pri vybavovaní víz.

Cestovný pas musí byť platný minimálne 6 mesiacov od vstupu do krajiny.

Cena pre deti do 12 rokov je na vyžiadanie.

Máte otázky? Spýtajte sa nás.

Podobné zájazdy

flagslovenský sprievodca
Keňa, Tanzánia, Zanzibar
Exkluzívne safari a Zanzibar
OD 4 090,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Alžírsko
Najväčšia krajina "Čierneho kontinentu" - Alžírsko
OD 2 290,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Keňa, Zanzibar
Kenské safari a magický Zanzibar
OD 3 140,00 € /OS.
flagslovenský sprievodca
Juhoafrická republika, Zambia, Zimbabwe, Botswana
To najlepšie z juhu Afriky
OD 2 790,00 € /OS.

Prečítajte si

Dve tváre Zanzibaru

Jedna z obľúbených plážových afrických destinácií, Zanzibar, sa v poslednom čase stáva pomerne častou destináciou aj pre Slovákov. Posledné roky nás sem cestuje čím ďalej, tým viac. Nečudo, biele exotické pláže, kokosové palmy, tyrkysová farba Indického oceánu... Koho by to nelákalo? Asi každého, kto má rád plážové dovolenky. Je to výborná destinácia, ak vyberáte z afrických ostrovov. Uvidíte tu jedny z najkrajších pláží sveta, a zároveň pocítite tú skutočnú vnútrozemskú Afriku. Je tu tiež bezpečne a ani ceny piva nie sú najvyššie... V súčasnosti sa ale niekoľko vecí na ostrove podstatne mení. Severná časť ostrova je po väčšinu roka vypredaná, zatiaľ čo južná ostáva takmer prázdna. Severná časť, samozrejme, slušne profituje, úmerne k dopytu rastú aj ceny ubytovania a služieb, avšak ich kvalita pomaly zaostáva. Juh zase trpí nedostatkom hostí, rezorty pomaly začínajú chátrať, lebo na neustálu rekonštrukciu, aby držali tempo s často preceňovanými očakávaniami turistov. Často fungujú v obmedzenej prevádzke, čo najmarkantnejšie badať napríklad v menej rozmanitej ponuke jedla v reštaurácii. Aký je teda rozdiel medzi severom a juhom? Na severe sa nachádzajú dve najkrajšie pláže ostrova. To je Kendwa – jednoznačne top pláž na celom ostrove, za ktorou o veľa nezaostáva ani pláž Nungwi. Aby ste ma zle nechápali, pláže v ostatných častiach ostrova sú tiež nádherné, avšak mnohým ľuďom prekáža veľký rozdiel medzi prílivom a odlivom. Zatiaľ čo na Kendwe sa jedná sotva o zopár metrov, v niektorých častiach to je vyše kilometra. Ustúpený oceán vtedy odhalí koralové porasty, v malých jazierkach ostanú uväznené drobné rybky, miestni Zanzibarčania sa vydajú na „lov“ morských plodov. Pomedzi ostrovčeky malých koralov a morských porastov sa dá prejsť až ku koralovému útesu, do ktorého mohutne narážajú vlny oceánu. Táto scenéria má svoje obrovské čaro, avšak jednu veľkú nevýhodu – počas odlivu sa nedá kúpať a hostia si takmer polovicu dňa nemôžu užívať svoje výhľady „ako z katalógu“, kde si objednali vysnívanú dovolenku. Avšak dokonalá pláž má aj svoju daň. Na severe ostrova začína byť omnoho vyššia koncentrácia turistov, na ktorú sú ľudia zvyknutí z dovoleniek zo Stredomoria a súkromný juh často ľuďom prekáža aj v tom, že sa nudia opustených plážach či v rezortoch, okolo ktorých široko ďaleko nič nie je... Keď si turisti vyberú rezort na juhu, čo je častokrát aj kvôli nižším cenám, práve odtiaľ odchádzajú domov menej spokojní. Síce s perfektnými fotkami urobenými so smartfónmi bez potreby akéhokoľvek filtra, no v skutočnosti neodchádzajú vždy úplne nadšene. Kde je problém? Jednoducho pre seba netrafili ten správny typ dovolenky. Na Zanzibare totiž nie sú promenády, móla, obchodíky so suvenírmi a čínskymi produktami, zmrzlina na každom rohu, nafukovačky, balóniky a večerné flámovačky ako napríklad na ostrove Phi Phi v Thajsku. Každopádne, sever ostrova ponúka na zábavu a spojenie s ľuďmi viac možností ako juh. Preto by som pred cestou odporučil zvážiť, akú dovolenku si predstavujete a teda aj to, ktorú časť ostrova navštívite. Čo to teda je exotická dovolenka? Je to o destinácii, kde nie je veľa ľudí, kde si dokonale oddýchnete, kde sú prázdne pláže, autentický rezort priamo na pláži a absolútny pokoj v hojdacej sieti pod kokosovou palmou, kam vám nosia koktejlíky a tropické ovocie. A presne toto je juh ostrova, ktorý pripomína pôvodný Zanzibar. Ešte nedávno bol podobný aj sever, no v súčasnosti mi občas pripomína skôr krajšie stredomorské pláže. Naše tipy a rady na Zanzibar: Ak máte radi plnšie a živšie pláže, kde je viac ľudí a zábava, tak si rozhodne vyberte sever Zanzibaru. Ak túžite mať kľud od „beach boys“ a dokonale si od všetkého oddýchnuť, alebo prežiť dovolenku najmä s rodinou, tak si hľadajte svoje miesto na juhu ostrova. Zanzibar má tú obrovskú výhodu, že okrem nádherných pláží (či už s odlivom alebo bez) ponúka naozaj pestré možnosti dobrodružných aktivít. Určite preto neseďte celú dovolenku iba v rezorte, ale naplánujte si niekoľko fakultatívnych výletov. Či už to bude šnorchlovanie a morské safari, prechádzka medzi opicami v Jozani Forest, spoznávanie korenín a miestneho spôsobu života na Spice Tour, dúšok histórie a kultúry počas City Tour v Stone Town, pozorovanie delfínov, romantická plavba na ručne vyrobenej plachetničke Dhow pri západe slnka, alebo brázdenie po ostrove na prenajatej Vespe a hľadanie neobjavených zákutí Zanzibaru. To všetko Vám môže spraviť nezabudnuteľnú dovolenku v exotike aj bez pouličných stánkov a promenád preplnených turistami. A ak aj túžite po suveníroch, v Stone Town je aj pekná promenáda s čarovným lokálnym pouličným trhom. Mimochodom, toto miesto by som určite zaradil medzi povinné jazdy na Zanzibare. Samozrejme, ako sa hovorí, sto ľudí, sto chutí. Je teda úplne v poriadku, že každý má rád niečo iné. Čo sa ale týka výberu dovolenky, treba si vopred poriadne rozmyslieť, čo vlastne očakávame, aby sme si vybrali miesto, kde sa budeme cítiť dobre. Najdôležitejšie je sa niekde vybrať a užiť si to. Autor: Zoltán Komlósi

Keď sa život v africkom veľkomeste na týždeň zastaví...

Presne pred 24 rokmi o tomto čase sa v malej vnútrozemskej krajine ležiacej v srdci Afriky spustila jedna z najhorších genocíd modernej histórie. Počas 100 dní masakry bolo zabitých vyše milióna Rwanďanov, predovšetkým príslušníkov etnika Tutsi, boli však medzi nimi aj Hutu, ktorí im pomáhali nájsť úkryt, prípadne boli spolu zosobášení. Rwandská genocída je učebnicovým príkladom davovej psychózy a systematického vymývania mozgov prostého ľudu s nedostatočným vzdelaním. Jej základom bola dlhodobá nerovnosť medzi kmeňmi Tutsi a Hutu. Zatiaľ, čo Tutsi boli dlhodobo privilegovaní v prístupe ku vzdelaniu, lepším pracovným pozíciám a v politike, väčšinoví Hutu sa postupne, potichu, začali mobilizovať. Poslednou iskrou, ktorá zapálila požiar, bolo uzatvorenie mierovej dohody a následné zostrelenie lietadla, v ktorom sa vracali rwandský a burundský prezidenti. Dodnes sa vedú dohady o tom, kto stojí za zostrelením lietadla, no v nasledujúce ráno sa po celej krajine rozpútalo peklo. Sused proti susedovi, pacient proti lekárovi, kňaz proti farníkom, učiteľ proti žiakom... Bez ľútosti a zmilovania, tie najhoršie spôsoby usmrtenia, aké si vedia hollywoodski scenáristi predstaviť. Muži, ženy, deti, starí aj chorí... Čo to zanechalo v krajine po takmer 25 rokoch? Od ukončenia genocídy prešla krajina výraznými zmenami. Oficiálny jazyk sa zmenil z francúzštiny na angličtinu, v identifikačnej karte sa viac neuvádza etnická príslušnosť a je striktne zakázané na ňu poukazovať - všetci občania sú Rwanďania. Po príleve financií z vládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácii sa začala budovať infraštruktúra, hospodárstvo sa postupne stavalo na nohy. Vďaka prírodným krásam krajiny sa Rwanda stala obľúbenou turistickou destináciou Východnej Afriky. Hlavné mesto Kigali sa stalo multikultúrnym centrom, kde nájdete všetko potrebné k pohodlnému životu expatriota. Len pre ozrejmenie, Rwanda je rozlohou asi polovica Slovenska a jej populácia presahuje 11 miliónov obyvateľov. Každodenný život v Kigali sa nesie v znamení pouličného ruchu, tisícov motorkárov zarábajúcich si na živobytie taxikárčením, hazardom na cestách a dvíhaním tlaku ostatným vodičom. Trhoviská a malé obchodíky prekypujú tovarom, obchodníci sa snažia prilákať zákazníkov do svojho malého kráľovstva, meniči peňazí sa snažia stiahnuť každú novú tvár do svojej zmenárne so sľubmi najlepšieho kurzu. Reštaurácie sa v čase obeda zaplnia ľuďmi, ktorí si prichádzajú odpočinúť a zahnať hlad. V rade s tanierom v ruke sa pomaly posúvajú k nádobám so šalátmi, ryžou, zemiakmi, kasavou, lenga-lenga, hranolkami, ugali, cestovinami, fazuľou, hovädzím mäsom a omáčkami. Zaneprázdnení čašníci behajú s táckami s citrónovou fantou a kolou medzi obsadenými stolmi. Po hlasnom "kssss" zas rýchlo donesú účet, aby sa mohli venovať novým zákazníkom. Na parkovisku sa snažia strážnici usmerňovať prichádzajúce a odchádzajúce autá, aby všetko šlo plynulo, no častokrát je efekt úplne opačný. Ľudia na ulici sa navzájom zdravia tak srdečne, až z toho plynie pocit, že v 1 a pol miliónovom meste hádam každý každého pozná. Na vidieku je koncentrácia života podobná. Na autobusových zastávkach sa pod slnečníkmi so značkou telekomunikačnej spoločnosti predáva kredit, miestni si posielajú videá, fotky, četujú... V zdravotných strediskách sa hlava na hlave tlačia pacienti s maláriou, bolesťami chrbta, či kašľom, viac, či menej vážnymi stavmi. Matky s deťmi na chrbtoch potom čakajú v rade do lekárne s požmolenými predpismi v ruke. Pred malými domčekmi s plechovými strechami visí vypraté oblečenie a pobehujú striedmo odeté deti. V kaderníctve sa ženám zapletajú vrkôčiky a mužom žiletkou holí brada a vlasy. O všetkom nezvyčajnom, čo sa stane, vie hneď celé okolie. Večer sa všetci presunú ku "kabaretom", tí, ktorí na to majú, si kúpia pivo a brošety - opekané kúsky mäsa (hlavne kozieho) na paličke, tí, ktorí majú peňazí menej, si kúpia lokálne banánové pivo a preberajú sa hlavné udalosti dňa. Z rádia ide hudba alebo futbal a podľa pokročilej hodiny a hladiny alkoholu sa úmerne zvyšuje aj hluk v spoločnosti. Potom však príde 7. apríl (výročie začatia genocídy) a s ním aj každoročný týždeň trvajúci oficiálny štátny smútok - Kwibuka. V krajine, kde žije vyše 11 miliónov ľudí zrazu máte pocit, akoby hádam nežil nikto. Ulice sú prázdne, obchodíky pozatvárané, reštaurácie otvorené iba krátko a pri prevažne opustených stoloch k vám pristúpi čašník a upozorní vás, aby ste telefonovali tichšie a nesmiali sa. V bare, ktorý býva inokedy počas futbalu na prasknutie, odmietnu prepnúť počas štvrťfinále Ligy majstrov na zápas, pretože je zakázané pozerať a počúvať hocičo iné ako národnú televíziu, kde dávajú dookola prenosy zo zhromaždení na počesť obetí genocídy. Kino nefunguje, operátori rozpošlú SMS-ky, že je zakázané preposielať si fotky, či videá. Úrady sú beznádejne zatvorené a týždeň je nemožné hocičo vybaviť. Ešte aj nemocnice a zdravotné strediská fungujú iba v pohotovostnom režime. Rwandskí pracovníci nemusia prísť do práce, ak to neuznajú za vhodné a navštevujú hroby svojich zosnulých príbuzných. Zahraniční obyvatelia sa poväčšine na týždeň vytratia z krajiny aj s rodinami, veď v škole sa nevyučuje a v Rwande nie je práve najvhodnejší čas na rodinný víkend na krásnom vidieku. Turisti, ktorí nevedomky navštívia Rwandu počas tohto týždňa pravdepodobne odídu veľmi sklamaní zo svojho cestovateľského zážitku. Celá krajina sa premení na mesto duchov, kde sa ojedinelý chodec, či motorkár iba bezducho presúva po prázdnej ulici. Kam sa ale všetci vytratili? Buď sedia vo svojich domoch, alebo sa zúčastňujú štátom organizovaných spomienkových zhromaždení, kde sa rozprávajú príbehy preživších genocídy a príbuzných obetí. Pokladajú sa vence na spoločné pamätníky a politici majú siahodlhé príhovory. O tom, aká to bola nespravodlivosť, ako sa to už nesmie zopakovať a ako sa na to nikdy nezabudne. Po týždni sa život vráti do normálu, ulice sa opäť zaplnia a v reštaurácii sa znovu zapne hudba a večer pri pive si zas môžete pozrieť futbal a radostne vyskočiť a vykríknuť pri góle. Autor: Mária Komlósi

Aká je vlastne Afrika?

Inšpiráciou na tento blog boli otázky, ktoré často dostávame vzhľadom na a na ktoré je, či už ťažšie alebo ľahšie odpovedať. Čo je Afrika pre človeka, ktorý v ozajstnej Afrike (teraz nemám na mysli Hurghadu) nikdy nebol? Bohužiaľ, aj tu platí povestné „kto to nezažil, nepochopí“. Charakterizujú dojímavé kampane a fotky UNICEF-u a US AID dnešnú Afriku? Áno aj nie. Nádherné portréty pomaľovaných a polonahých ľudí z kmeňov, či zvieratá zápasiace o život s prírodou? Áno aj nie. Tak sem zhrniem niektoré moje pozorovania a postrehy. „Ako vyzerá typický Afričan?“ Keby mi niekto povedal, aby som nakreslila typického Afričana, ani neviem, čo by som vlastne na papier dala. Vychudnuté dieťa v otrhaných šatách, obézneho černocha so zlatými prsteňmi, motorkára – taxikára s mobilom v ruke a vo vetrovke aj napriek tomu, že je vonku 30 stupňov? Tehotnú ženu s bandaskou s vodou na hlave alebo ženu s kyprými tvarmi, dokonalým zapletaným príčeskom a vysokými podpätkami prechádzajúcou po prašnej ulici predmestia africkej metropoly? Starca s posledným zubom s palicou, o ktorú sa opiera alebo Masaja, Pygmeja, Krováka, či príslušníka iného exotického etnika? Politika v slnečných okuliaroch v drahom obleku v najdrahšej terénnej Toyote obklopeného ochrankou so samopalmi alebo obchodníka na trhovisku, ktorý k svojmu stánku láka každého, kto prejde okolo? Voľba by bola ťažká, no vzhľadom na môj talent na kreslenie by asi bolo jedno, čo si vyberiem, výsledok by bola tmavohnedá machuľa. Aký je teda typický Afričan? Tak trochu nespokojný s tým, kde žije. Nespokojný, že tí, ktorí majú moc poväčšine všetko hrabú pre seba a svojich blízkych. Dokáže sa, však, tešiť z každodenných maličkostí. Veľmi prispôsobivý a dokáže bezchybne imitovať všetko, o čom si myslí, že to je dobré alebo užitočné. No predovšetkým je hrdý. Hrdý na to, že jeho domovom je Afrika. Hrdý na to, že jeho krajina je nezávislá. Hrdý na svoje tradície, hrdý na akéhokoľvek iného Afričana, ktorý v niečom prerazil, alebo niečo dokázal. Je priateľský a rodinný. „Prečo majú Afričania toľko detí, keď sa o nich nevedia postarať?“ Toto je tiež zložitá téma na diskusiu. A odpoveď, že preto, lebo nemajú elektriku a po večeroch sa nudia, alebo nevedia, čo sú to kondómy, rozhodne nie je správna. Do istej miery by sa dalo skonštatovať, že v období, keď bola klasická medicína v Afrike ešte iba vzácnou komoditou a detská úmrtnosť hádam prevyšovala šancu na prežitie do dospelosti, sa rodičia riadili logikou „čím viac detí budeme mať, tým je vyššia šanca, že aspoň jedno sa dožije dospelosti a postará sa o nás, keď budeme starí“. Medicína však odvtedy značne pokročila dokonca aj v Afrike, a našťastie, už rodiny nemusia bojovať s neblahou štatistikou. No detí je stále veľa. Väčšina afrických štátov podporuje myšlienku mať iba toľko detí, aby ich rodina dokázala uživiť a aj robí osvetu na plánované rodičovstvo, no stretla som sa už aj s výrokom nemenovaného burundského politika, že si treba brať príklad z Indie, ktorá má exponenciálne rastúcu ekonomiku a Indov je najviac na svete a teda úspech ich ekonomiky určite spočíva v ich množstve, čiže čím viac Burunďanov, tým lepšia ekonomika. Jedna chudobná Afričanka mi zas povedala, že v živote toho nemá veľa, z čoho sa môže tešiť, no každé jedno jej dieťa jej prináša veľkú radosť, keď ho vidí rásť, preto ich má osem. Ďalší mi povedal, že čím je rodina väčšia, tým je väčšia šanca, že niekto z nej bude úspešný a budú naňho všetci hrdí. V Afrike je rodina často útočiskom aj záchranou. Spolu žije aj niekoľko generácii. Keď príde problém, doslova zasadne rodinná rada a diskutujú, až pokým sa nenájde riešenie. Keď niekto z rodiny zažíva úspech, vždy sa oň delí s celou rodinou, občas aj so susedmi. Pre nás to znie neuveriteľne, no toto puto pretrváva aj po tom, čo deti dospejú, založia si vlastné rodiny a odídu z domu. Bola u nás jedna slovenská lekárka, ktorá sa pýtala nášho kolegu (Afričana), prečo nikdy nemá dosť peňazí aj napriek tomu, že má slušný plat, nie je ešte ženatý a má nízke náklady na život, prečo si nevie šetriť a peniaze odkladať. Dostala takúto odpoveď: „Pochádzam z ôsmich súrodencov a som druhý najstarší. Moji rodičia neboli bohatí, ale ani najchudobnejší. Vždy sme mali strechu nad hlavou a nejaké tie kozy, občas aj kravy a malé políčko, na ktorom sme pestovali fazuľu. Všetci súrodenci sme vychodili základnú školu. Môj starší brat sa ako prvý oženil a našiel si slušnú prácu v hlavnom meste, tak nám všetkým ostatným súrodencom platil štúdium. Ja som vďaka nemu skončil aj vysokú školu. On ďalej neštudoval, aby sme my ostatní mohli. Pred nejakým časom ale starší brat prišiel o prácu a teraz som na rade ja, aby som podporoval v štúdiu tých mladších. Rovnako, ak sa vyskytne nejaký problém, ak je niekto vážne chorý a treba zaplatiť nemocnicu, ak mu spadne dom, alebo nie je úroda, všetci sa spolupatrične podieľame na riešení problému.“ Je to teda výhoda alebo nevýhoda byť z veľkej rodiny? Je to pre rodičov a deti šťastie alebo nešťastie? Vec pohľadu... „Majú tam elektriku? Vodu? Vedia, čo je mobil?“ Elektrika v Afrike je niečo, čo je síce fajn, keď práve je, ale nie je žiadna pohroma, keď je aj niekoľko dní odpojená. My Európania si život bez elektriky nevieme asi ani predstaviť. Akonáhle dôjde k výpadku napr. počas búrky, okamžite telefonujeme do elektrárne, aby sme zistili, kde je problém a kedy ju zase pripoja. Bežný Afričan žijúci v meste či na vidieku elektriku používa najmä na svietenie a nabíjanie telefónu. Vyššia vrstva má aj televízor, chladničku a iné spotrebiče, no veľa Afričanov svoje domy k elektrike nemá pripojené vôbec, prípadne fungujú na malom solárnom paneli alebo na autobatérii, ku ktorej sú napojené káblami žiarovky alebo nabíjačky. Zdrojom energie sú najčastejšie vodné elektrárne a preto často závisí výroba elektriny na stavoch priehrad, ktoré zas závisia na tom, či boli sezónne dažde dostatočne intenzívne. Zažila som obdobie, kedy bolo v priehrade tak málo vody, že elektriku zapínali vždy iba na šesť hodín denne a to vždy v inej časti krajiny. Kňazi mali rozpis, kedy bude elektrika a na konci omše to vždy oznámili ľuďom. A nikto nehromžil (okrem nás). Nemocnice, hotely, reštaurácie a bohatšie domácnosti mávajú naftový generátor, ktorý im slúži v čase, keď elektrika vypadne. Voda je ale iný problém. Subsaharská Afrika je typická svojimi obdobiami sucha a dažďov, ktoré sa po tisíce rokov pravidelne striedali, príroda aj obyvatelia sa na nich spoliehali, no v dôsledku zmeny globálnej klímy sú čím ďalej, tým viac nevyspytateľnejšie. Príkladom môže byť jazero Čad, zdroj vody pre široké okolie, ktoré sa od 70. rokov minulého storočia zmenšilo takmer o 90%, čo rezultuje do lokálnych aj medzištátnych konfliktov (keďže ide o jazero ležiace na hranici štyroch krajín). Keňa aj Južná Afrika v poslednej dobe zažívajú extrémne suchá a predaj vody sa tu stal dobrým biznisom. Ak však aj prší a vody je v prameňoch, riekach a jazerách dostatok, priviesť ju do domácností býva často poldenná aktivita vybraných členov rodiny. Typickým obrazom pri potulkách Afrikou sú staršie deti alebo ženy, ktoré v žltých bandaskách nosia vodu od prameňa (studne, jazera, rieky...) do domu. Podľa siete vodovodov a vzdialenosti k zdroju to niekedy môže byť práca aj na niekoľko hodín. Existujú však aj oblasti, kde na každých cca 10 – 20 domčekov pripadá jeden vodovod, prípadne majú prívod vody priamo do domu. No a či poznajú mobil? Poznajú. Správny Afričan má aspoň dve až tri telefónne čísla, každé od iného operátora, lebo pokrytie sieťami nie je zďaleka dokonalé. Informačné a telekomunikačné technológie majú v treťom svete veľký úspech. A Afričania, hlavne mladí, sa snažia kráčať s dobou. Majú kontá na Facebooku, Whatsappe, sledujú BBC. Mobilné siete ponúkajú 3G internet, v mestách aj 4G a rôzne zvýhodnené balíčky na sociálne siete. „Behajú tam voľne levy?“ Stretnúť divoké zviera mimo národných parkov je v drvivej väčšine afrických krajín veľkou raritou. Aj keď mnohé parky nie sú oplotené, zvieratá sa prirodzene zdržujú ďaleko od ľudí a ich príbytkov. Aspoň toto sa za tú dlhú dobu života s človekom na jednej planéte tie chúďatá zvieratá už naučili. Aj keď parkov na safari je v Afrike neúrekom, väčšina Afričanov nevidela naživo v prírode (alebo aj v parku) slona, či leva. Za zvieratami sa chodí do parkov a donedávna bola táto zábavka výsadou turistov, no v poslednej dobe sa snažia krajiny promovať svoje prírodné bohatstvo aj pre svojich vlastných obyvateľov a tak je možné počas safari stretnúť napríklad aj školský autobus (zo súkromnej a drahej školy, samozrejme). „Majú všetci samopaly?“ Sú krajiny, kde majú samopaly takmer všetci (od pastierov kráv až po šamana), no sú krajiny, kde sú samopaly vyhradené iba pre policajtov, vojakov a ochrankárov. To je vlastne väčšina krajín. Zbraní je v populácii rozdistribuovaných rozhodne viac než u nás a sú krajiny, kde sa držanie zbraní zákonom ani nijako neupravuje. Čerešničkou na torte je napríklad fakt, že u policajtov v službách v Burundi nie je prísne trestané požívanie alkoholu. Sú však aj krajiny, ktoré si na policajtoch naozaj dajú záležať (susedná Rwanda). „A ako vlastne žijú? Čo jedia? Odkiaľ majú peniaze?“ Doba, keď Afričania bývali v prútených bambusových prístreškoch a okolo bedier nosili kožušinu zo zvierat, oštep v ruke a luk so šípmi na pleci patrí už minulosti. Samozrejme, existujú aj výnimky, no kmeňov, ktoré si do dnešného dňa uchovávajú tradičný život lovcov a zberačov, je už veľmi málo. Klasický dom novodobého Afričana žijúceho na vidieku alebo na predmestí veľkej metropoly je postavený z pálených tehál, nemá veľké rozmery ani pozemok okolo, strecha je najčastejšie plechová, škridle sú dominantou vyššej triedy. Chudobnejší domy stavajú aj z hlinených tehál, prípadne drevenú konštrukciu oblepia blatom zmiešaným s trusom, ktorý to dobre drží pokope. Tieto domy však obývajú najchudobnejší a častokrát ich nájdeme napríklad vo veľkých slumoch (chudobných mestských častiach). Interiér je zvyčajne zariadený striedmo, v spálni sú buď jednoduché postele, no častejšie iba trstinové podložky, na ktorých sú matrace. V obývacej časti je zopár stoličiek a jednoduchý stôl. Kuchyňa býva buď úplne oddelená od domu, no tí chudobnejší si dymia priamo v obývačke. V malom domčeku sa pomestia aj 3 generácie, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Samozrejme, aj v Afrike nájdeme luxusné sídla bohatej vrstvy, rozlohou veľké domy s vysokým krovom, upravenou záhradou, mohutným oplotením s elektrickým drôtom navrchu a veľkou bránou, pri ktorej vo dne v noci hliadkuje strážnik. Veľká väčšina populácie nemá náročné stravovacie návyky. Varenú fazuľu kombinujú najčastejšie s ryžou, zemiakmi, varenými, či smaženými banánmi, cestom s múkou z kukurice či kasavy, k tomu nejaká zelenina a prípadne kúsok kozieho alebo hovädzieho mäsa. Na raňajky mandazi, malé koláčiky, ktoré vzdialene pripomínajú naše šišky a pre deti rôzne kaše. Po ruke je často veľa ovocia a zeleniny (hádam s výnimkou veľmi suchých oblastí) a pri veľkých jazerách zase viacero druhov rýb. Zdroj obživy je predovšetkým poľnohospodárstvo, každý si na svojom políčku dopestuje základné suroviny, ktoré buď s rodinou skonzumuje, alebo predá, čo mu zostane a nakúpi si ďalšie potrebné veci. „Ako to teda zhrnúť?“ Afrika je jedinečná. Svojou rozmanitou a predsa podobnou kultúrou naprieč kontinentom, hrdými obyvateľmi, prenádhernou krajinou a dych-vyrážajúcou prírodou, jednoduchosťou a krásou. A ako raz jeden Uganďan povedal, Afričania vlastne ani nemajú problémy, ale „výzvy“. Autor: Mária Komlósi