Objavujte s nami svet

„Cestovanie je jediná vec, ktorú keď kúpiš, urobí ťa bohatším.“ – Neznámy autor

ponuka zájazdov

Spoznávajte s nami celý svet

Srdečne Vás zdravíme! Voláme sa BALOO a sme cestovná kancelária, ktorá sa špecializuje predovšetkým na organizovanie poznávacích zájazdov. Hovorí sa, že život je ako kniha a ten, kto necestuje, číta dookola tú istú stranu. Pravda je naozaj taká, že spoznávanie nových krajín, nových kultúr a rôznych spôsobov života v nás otvára nové obzory. Skúsenosti, ktoré nadobudneme a miesta, ktoré navštívime, v našich spomienkach potom zostanú už navždy.

author
"Baloo nie je standardna cestovka. Je vynimocna. Na letisku vas nebude cakat delegat, ktory vam povie, aky program vas caka a ktoremu sa musite prisposobit. Krajinou vas sprevadza uprimny a zabavny clovek, ktory sa stane vasim skutocnym priatelom a ktory sa vam snazi splnit vase sny. Zolo je vzdy ochotny operativne zmenit program, ak sa vam zrazu zapaci nieco ine, vybavit casto nevybavitelne, pozna sa s lokalnymi a ludia ho maju radi. A vzdy s vami naplno prezije vase zazitky a vyrozprava vam popri nich kopec dalsich historiek, ktore zazil. Navyse, ludia z Baloo v Afrike dlhe roky sami zili a dokazu k turizmu na tomto kontinente pristupovat s uctou a respektom. Dbaju na to, aby ste nemali predsudky a vysvetlia vam lokalny kontext, vdaka comu sa zzijete s krajinou, pochopite ludi a nenarusate svojim pristupom miestnu kulturu. To v dnesnej dobe povazujem za velmi dolezite a na Baloo to mimoriadne ocenujem. Necestujem s cestovkami, ale s Baloo pojdem s doverou aj na kraj sveta. Navyse, Baloo je po financnej stranke velmi ferova cestovka vo vztahu k vam aj k lokalnej komunite. Urcite sa vam nestane, ze za vase peniaze poleti sprievodca prvou triedou ???? Ak zvazujete cestu s Baloo, rozhodne nemate preco vahat."

Janka Fedáková

Prečítajte si

Aktuálna situácia v Rwande, ako zvládajú koronavírus a aké sú opatrenia.

Malá stredoafrická krajina s rozlohou 26.338 km2, s obyvateľstvom 12,8 milióna obyvateľov rozhodne nepatrí medzi málo zaľudnené krajiny. Len si predstavte, približne o 7,35 milióna viacej ľudí na území polovice Slovenska. Čisto teoreticky by sa tu prenos vírusu COVID – 19 mal šíriť o mnoho rýchlejšie ako u nás. No nie je to tak. V súčasnosti majú okolo 2100 aktívnych prípadov na COVID – 19, cca 4200 potvrdených prípadov a 17 úmrtí. Najviac nakazených je vo veku 20 až 29 rokov, väčšinou sa jedná o lokálny prenos. V článku Vám uvediem niekoľko dôvodov, prečo sú Rwanďania úspešní v boji proti koronavírusu. Rúška musia mať všetci, aj na motorke. Jedným z najhlavnejších dôvodov je, že od marca až dodnes má Rwanda uzavreté všetky pozemné hraničné priechody a dostanete sa tu iba letecky a aj to iba od 1.8.2020. Po prílete každý pasažier musí preukázať negatívny test (realizovaný 120 hodín pred prvým odletom). Po pridelení víz si každý vyzdvihne svoje batožiny a musí ísť do 24 hodinovej karantény, kde sa spraví druhý výter na COVID – 19. Po obdržaní správy s negatívnym výsledkom ste voľný. Importovaných prípadov je málo a ak aj sú, tak sú veľmi rýchlo lokalizované. Ďalší veľmi efektívny dôvod je, že ľudia dlhodobo dodržiavajú opatrenia a naučili sa s nimi žiť. Nikto nekomentuje nariadenie vlády a všetci robia, čo im „krízový štáb“ nariadi. Nešíria sa dezinformácie a hoaxy o víruse, ako u nás na doma. Žiaľ, u nás na Slovensku sa vytvára okolo koronavírusu riadna smršť dezinformácií a veru nepomáha nám to v boji proti vírusu. Nevýhodou Rwandy je skôr lokálny prenos, ako importovaný. Často vypukne lokálny prenos na marketoch, kde je koncentrácia ľudí veľmi vysoká. V takýchto prípadoch ide každý jeden pracovník, ktorý bol v kontakte s pozitívnym prípadom do karantény a na určitý čas sa uzavrie celý market. Okolo marketov sa zhromažďuje viacej ľudí, preto je lokálny prenos vírusu častý. Ak by som mal opísať, ako to dnes prakticky vyzerá v Rwande, je to jednoduché, presne takisto ako predtým, ale nevidieť nikoho bez rúška. Všade je povinnosť mať rúška, či ste v interiéri, či ste vonku na ulici, v aute, na motorke, pri behaní, všade. Jedine doma nemusíte mať a výnimku majú reštaurácie. Pred každým vchodom do akejkoľvek budovy Vám odmerajú teplotu a musíte si umyť ruky, alebo vydezinfikovať. Reštaurácie sú otvorené len do 21:00, bary sú zavreté, posilňovne a vnútorné športoviská sú zavreté. Žiadne hromadné akcie, dikotéky, futbalové zápasy a podobné. Autobusy fungujú v obmedzenom režime, kde stredné sedadlo musí byť voľné. Počet cestujúcich je znížený o cca 30 percent. Banky, úrady a firmy fungujú ako predtým, len každý musí mať rúško, umyť si respektíve vydezinfikovať si ruky a pred príchodom do budovy sa meria teplota. Asi najzaujímavejším opatrením je takzvaní „curfew“, to znamená, že máte obmedzený pohyb vonku (úplný lockdown). Curfew platí od 19:00 do 5:00 (ak je lepšia epidemilogická situácia, tak je od 21:00 - 5:00). Absolútny zákaz vychádzania na ulicu, všetci sa musia zdržiavať doma, toto platí od začiatku pandémie. V nevyhnutných prípadoch pohybu (práca) v tomto čase sa musí vyžiadať povolenie vopred. Pripomína mi to opatrenie z vojnových čias z Burundi, kde sa nesmelo pohybovať medzi provinciami od 19:00 do 7:00. Viete si predstaviť takéto opatrenie u nás doma? Asi nie, ak by sme takéto nariadenie dostali od vlády, tak by ešte v ten týždeň padla vláda. Tu v Rwande, bez jediného slova, konfliktu, každý dodržiava pokyny, ktoré dostali. Kto by sa ale predsa len odvážil, zoberú ho na futbalový štadión (kde sa aj testuje), počká si tam cez noc, na druhý deň dostane prednášku o koronavíruse a lekciu ako sa má správať počas koronakrízy. Niekedy je to až prehnané voči ľuďom. Turizmus v Rwande je znovuotvorený, aj pre lokálnych aj pre zahraničných turistov, no niektoré národné parky, kde sú ohrozené jedince sa nesmie vstúpiť bez preukázania negatívneho testu na COVID – 19, maximálne 72 hodín staré. Celkovo informatizácia ľudí o štatistikách je dobrá, porovnateľná s Európskymi krajinami. Každé ráno je oficiálne oznámený počet nových nakazených, ktoré pribudli v predchádzajúci deň, počet vykonaných testov, počet vyliečených, počet aktuálnych nakazených, počet lokálnych prenosov, počet importovaných prenosov, počet nakazených podľa veku, pohlavia, celkový počet testov a počet potvrdených úmrtí. Všetko je zverejnené na štátnej web stránke. Každé 2 týždne sa oznamujú zmeny v reštrikciách. Každý deň sú aktualizované štatistiky s presnými informáciami. Zatiaľ som sa nestretol s nikým, kto by mal pochybnosť v existencii vírusu, títo ľudia majú skúsenosti s rôznymi vírusmi a infekciami a prijali to s optimizmom. Ľudia sa usmievajú a čakajú, kým sa to celé skončí. Ich úlohou je dodržiavať reštrikcie a tým to zhaslo. V ďalších článkoch Vám prinesieme informácie priamo z Tanzánie a z Burundi. Autor: Zoltán Komlósi

Rozhovor - letenkyzababku.sk

Prečítajte si super rozhovor, tentokrát nás vyspovedali z www.letenkyzababku.sk :) Klik sem dole https://www.letenkyzababku.sk/robi-sprievodcu-po-rwande-turisticky-poznam-rwandu-lepsie-ako-slovensko/

Zambia a Zimbabwe - Viktóriine vodopády, Veľké Zimbabwe, čarovné jazierko a súkromné safari

Naše kroky tentokrát viedli do bývalej Rodézie, dnes známej ako Zambia a Zimbabwe, dvoch krajín geograficky aj historicky pomerne blízkych, no pre citlivé zmysly cestovateľa značne odlišných. Dobrodružstvo začalo v Lusake, hlavnom meste Zambie. Po vybavení všetkých náležitostí ohľadne spoločných víz pre obe krajiny nás už pred príletovou halou čakal Lion, ktorý nám odovzdal kľúče od nášho verného parťáka na najbližších 10 dní – strieborného terénneho džípu. V Zambii, rovnako ako v Zimbabwe a vo väčšine subsaharských krajín, sa jazdí naľavo. Cesty v Lusake spĺňali africký mestský štandard, poväčšine sme nachádzali zaplátané jamy na riedkom asfalte. Lusaka, aj napriek tomu, že v nej žije vyše milióna obyvateľov, nepôsobí pravým veľkomestským dojmom, pravdepodobne preto, lebo je v nej minimum budov, ktoré presahujú 5 poschodí. O piatej poobede však o sebe dala vedieť miestna doprava a my sme mali dostatok času pozrieť si hlavné lákadlá mesta z pohodlia auta počas toho, ako sme sa slimačím tempom okolo nich posúvali. V meste je niekoľko pekných katedrál, mešít, ale upravene pôsobia aj vládne budovy (najvyšší súd, budovy ministerstiev atď.). Naša cesta viedla do národného múzea, ktoré sa rozhodne nedá veľkosťou porovnávať s našimi menšími múzeami, no akurát v ňom bola zaujímavá výstava k okrúhlemu výročiu dokončenia železnice. Až tu som si naozaj uvedomila, ako systematicky sa (už tesne po osamostatnení afrických krajín od svojich európskych vládcov) do týchto krajín nahrnuli čínski investori. Začalo to výstavbou železnice v minulom storočí, dnes nájdeme čínske nápisy všade od plotu práve rekonštruovaného letiska až po obchody a čínske reštaurácie v centre Lusaky. V múzeu sme sa okrem výstavby železnice oboznámili aj s tradíciami Zambijčanov, so záujmom sme si prezerali krásne hlinené nádoby na použitie od výmyslu sveta, rôzne kopije, luky a harpúny na lov zvierat a mňa špeciálne zaujali exponáty čarodejníctva pripomínajúce woo-doo bábiky zo zdrapov látok, trsu tráv, štice ľudských vlasov obmotané motúzmi a rastliny a odvary ľudového liečiteľstva. Nebolo by to africké národné múzeum, keby nám tu nepripomenuli začiatky ľudstva v predstavení Australopiteka a jeho nasledovníkov a kolonialistickú éru. Toľko z Lusaky, koniec-koncov, zvyšok Zambie vie cestovateľovi ponúknuť väčšiu pasiu ako jej metropola. Z Lusaky sme odišli skoro ráno, aby sme sa vyhli zápcham a šinuli sme si to na našom tátošovi juhozápadne do mestečka Livingstone. Asi v polovici cesty sme sa zastavili v meste Choma, kde sme si okrem výdatného lokálneho obedu nakúpili aj nejaké suveníry a prezreli múzeum kmeňa Tonga, ktorý bol najviac postihnutý vybudovaním priehrady Kariba na južnej hranici Zambie so Zimbabwe. Okrem tradičných výstavných kúskov z každodenného života kmeňa, ich tradícií a kultúry bolo zaujímavé dozvedieť sa, ako ovplyvnila priehrada Kariba a jej výstavba Zambiu ako štát a kmeň Tonga ako obyvateľov práve tohto inkriminovaného územia. Zatiaľ, čo priehrada je zdrojom elektrickej energie a vody pre celú krajinu, miestni obyvatelia prišli o svoje pozemky, úrodnú pôdu, boli vysťahovaní do kopcov a z elektriky, ktorú priehrada produkuje, profitujú iba minimálne. Výstavba bola predmetom rôznych konfliktov, ktoré hrali významnú úlohu vo formovaní modernej zambijskej histórie. Neskôr poobede sme dorazili do Livingstone, turistického mesta ležiaceho na hranici so Zimbabwe a na hornom konci rieky Zambezi, ktorá sa práve tu prepadáva hlboko do údolia a tvorí jedny z najmajestátnejších vodopádov na svete – Viktóriine vodopády. Samotná rieka Zambezi je magická, jej brehy lemuje divočina prekypujúca životom, v noci počuť chrčanie hrochov a po ramenách rieky plávajú krokodíly. Zastavili sme sa na vyhliadkovom bode na rieku a naskytol sa nám netradičný pohľad, kde rieka na obzore končila hustým kúdolom bieleho dymu. Dymu, ktorý vydával ohlušujúci hrmot. Tak takto nejako asi vznikol aj miestny názov pre vodopády „Mosi Oa Tunya“ (Dym, ktorý hrmí). Na druhý deň skoro ráno sme sa vydali na miestny airstrip, z ktorého pravidelne každých 10 minút štartovalo rogalo. Zvedaví turisti, ktorí sa túžili kochať krásou vodopádov z vtáčej perspektívy, sa pomerne rýchlo na rogalách striedali. Miestny umelec hral paličkami na hudobný nástroj, ktorý vzdialene pripomínal obrovský xylofón, rozličné melódie od afrických až po Twinkle, Twinkle Little Star a Happy Birthday. My sme, však, čakali na malú helikoptéru, ktorú ešte rýchlo leštili pri hangári. Prišiel pilot, roztočila sa vrtuľa, nasadli sme a už sme sa vznášali do výšky ponad rieku Zambezi. Počas dokonalého bezoblačného rána sa nám naskytol neopakovateľný výhľad na čarokrásnu scenériu rieky, hrmiaci vodopád, dúhu, ktorú vytvárali ranné lúče slnka na prskajúcej vode a hlboký kaňon, na dne ktorého sa hadila rieka Zambezi pretínajúca rozľahlú savanu Zimbabwe. Po vzdušnom dobrodružstve sme sa vydali k vodopádom aj fyzicky. Najskôr sme zišli strmou cestičkou až ku dnu vodopádov, potom sme sa odvážili priamo k striekajúcemu prúdu vody. V rušnom obchodíku sme si za pár dolárov požičali dvojvrstvové pršiplášte a gumené topánky a z vyhliadkovej terasy nafotili hučiacu vodu. Začiatkom mája, na konci obdobia dažďov, býva rieka najvodnatejšia a vodopády najmohutnejšie. Ako sme napredovali s pršiplášťami a kapucňami na hlave, vodopád nás bičoval litrami vody intenzitou hurikánu. Po chvíli sme napoly poslepiačky prišli k úzkemu mostíku, po ktorom sa prúdom liala voda a ktorý nás doviedol na polostrov s famóznym výhľadom na vodopád a hrdlo rieky. Aj napriek dvojitej vrstve pršiplášťa sme sa vrátili k obchodíku do nitky premočení, no s nezabudnuteľným zážitkom a skvelými fotkami. Na preschnutie sme si dali ešte prechádzku hore riekou ponad vodopády a potom sme prešli hranicu po preslávenom moste (po ktorom môže ísť naraz iba jedno auto) do Zimbabwe, aby sme si tento div prírody vychutnali aj z náprotivnej strany kaňonu a znovu do nitky premokli. Našou ďalšou zastávkou bolo Great Zimbabwe, ruiny stredovekého sídla národa Bantu nachádzajúce sa v centrálnej časti Zimbabwe. Miestny sprievodca nás vyviedol úzkou starovekou cestičkou hadiacou sa pomedzi obrovské žulové vyvreniny na vrchol kopca, kde sa nachádzali zrúcaniny sofistikovaného opevnenia. Nezaostával ani s legendami a poznatkami o kultúre a histórii. Vysvetlil nám, že Zimbabwe nesie svoj názov práve po tomto mieste a v preklade znamená „Veľký kamenný dom“. Postupne sme prechádzali rôznymi časťami kráľovského sídla, labyrintom a sadli sme si pod obrovskú žulovú skalu. Voľný priestor pod niekoľko tonovou skalou slúžil nielen ako priestor na schladenie sa počas horúceho dňa. Z ničoho nič začal náš sprievodca revať z plných pľúc a jeho hlas sa rozliehal celým údolím. Po doznení poslednej ozveny k nám doľahla odpoveď z údolia. „Takto kráľ komunikoval s dedinou a so svojimi 200 manželkami, ktoré bývali v údolí,“ vysvetlil nám. Potom nám ešte ukázal monolit zimbabwianskeho vtáka, ktorý sa stal štátnym symbolom a začali sme pomaly schádzať do dedinky v údolí. Miestni dedinčania v nej dodnes pestujú tradície, vyrábajú hlinené nádoby, opracovávajú kože, vyrábajú zaujímavé suveníry a venujú sa tancu a spevu. Po krátkej prehliadke dedinky nám muži, ženy, starí aj mladí, odetí v tradičných krojoch nadšene zatancovali tanec na privolanie dažďa a vzápätí ďalší na uzdravenie chorého, ktorému už nepomáhala tradičná prírodná medicína. Atmosféra v dedinke bola nabitá radosťou, smiechom, pohostinnosťou a nadšením až tak, že sa nám odtiaľ iba ťažko odchádzalo, aby sme si prezreli poslednú časť opevnenia, tzv. Veľkú ohradu, ktorá slúžila ako výchovné stredisko pre dievčatá a chlapcov kmeňa a ktorá je po egyptských pyramídach najväčším solitárnym monumentom v Afrike. Steny boli postavené tak, že z nich prirodzene vychádzal chlad a úzke chodbičky poskytovali počas horúceho poobedia príjemný chládok. Na dverách bol stále pôvodný trám zo sandalového dreva, ktorý nesie hmotnosť celého kamenného múru už vyše 500 rokov. Prehliadku zrúcanín sme zakončili v malom múzeu a pokračovali sme do hlavného mesta Zimbabwe – Harare. Harare pripomína ostatné africké veľkomestá s chaotickou premávkou, smogom, ošarpanými ulicami, trhoviskami, prašným prostredím a vysokou hustotou populácie. No iba niečo vyše hodiny a pol cesty severne od Harare sa skrýva prírodný klenot, ktorý je turisticky pomerne málo frekventovaný. Týmto klenotom sú jaskyne Chinhoyi so svojím tajomným jazierkom, ktorého hĺbka sa odhaduje na vyše 100 metrov, no žiadny z potápačov ešte nedosiahol jeho dno. Premohli sme sa a zostúpili sme niekoľko desiatok metrov pod úroveň okolitej zeme, aby sme sa dostali k najmodrejšiemu jazierku, aké sme kedy videli. Pri kraji plávali v priezračnej vode ryby a smerom hlbšie pod skalný previs sa jeho kráľovsky modrá hladina menila na čoraz tmavšiu. Obišli sme previs z opačnej strany a zostúpili sme do jaskyne, v ktorej sme pokračovali tmavým tunelom osvetleným niekoľkými slabými lampami až k bodu, kde sa nám opäť naskytol pohľad na čarovné modré jazierko, tentokrát ešte sto násobne modrejšie a magickejšie. Nastal čas ísť ďalej. Tentokrát bol naším cieľom národný park Mana Pools, pokračovanie zambijského parku Lower Zambezi. Po vybavení povolenia nám nie úplne sympatická černoška otvorila rampu a my sme sa vybrali do útrob parku. Asi po troch kilometroch sme za zákrutou zbadali obrovskú levicu, ktorá sa prechádzala po ceste. Keď nás zbadala, skočila do húštiny vedľa cesty a so záujmom v lačných očiach nás sledovala, ako sme pomaly prechádzali našim džípom okolo jej úkrytu. Počas cesty k našej lodge, kde sme mali dohodnutý nocľah, sme prechádzali malebnou scenériou parku, ktorý sa postupne menil z lesnatej krajiny na savanovitú, sem-tam sme prešli po mostíkoch ponad vyschnutými riekami, občas sme obišli močiar, či malé jazierko. Počas cesty na nás zvedavo hľadeli bojazlivé antilopy, mohutné slony, paviány, brodivé vtáky, malé svinky, hyeny, krokodíly, či hrochy. Keď sme dorazili k malému domčeku, slnko akurát zapadalo na obzore do rieky Zambezi a posledné ružové lúče sa odrážali na zrkadlovej hladine, ktorú narúšali ponárajúce a vynárajúce sa hrochy. Z ničoho nič sa zrazu vynoril obrovský samec slona afrického a ťažkopádnym krokom prešiel priamo pred prahom našich dverí a vedľa nášho džípu. Široko-ďaleko nebolo žiadnych iných turistov a my sme mali túto prírodnú nádheru celú iba pre seba. V noci divočina vydávala intenzívne zvuky, ktoré sa znásobovali na vodnej hladine. Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sme vyrazili do parku, kde sme stretli rôzne divoké zvieratá, ktoré sa išli napájať ku rieke a malým jazierkam. Celé doobedie sme strávili v najscénickejšom národnom parku v Zimbabwe a okolo obeda sme sa pohli ďalej, späť ku hraniciam so Zambiou, kde leží priehrada Kariba, najväčšie jazero vytvorené ľudskou rukou na svete. Monumentálne steny priehrady zadržiavajú bilióny kubíkov vody rieky Zambezi. My sme sa rozhodli pre oddych v krásnom rezorte priamo na brehu priehrady. Izba s výhľadom na široké jazero, výborné jedlo a oddych boli našou odmenou po dlhej, ale zážitkami nabitej a spomienkami obohacujúcej ceste bývalou Rodéziou. Autor: Mária Komlósi