Objavujte s nami svet

„Cestovanie. Najprv ťa zanechá bez slov, potom ťa premení na rozprávača.“ – Ibn Battuta

ponuka zájazdov

Spoznávajte s nami celý svet

Srdečne Vás zdravíme! Voláme sa BALOO a sme cestovná kancelária, ktorá sa špecializuje predovšetkým na organizovanie poznávacích zájazdov. Hovorí sa, že život je ako kniha a ten, kto necestuje, číta dookola tú istú stranu. Pravda je naozaj taká, že spoznávanie nových krajín, nových kultúr a rôznych spôsobov života v nás otvára nové obzory. Skúsenosti, ktoré nadobudneme a miesta, ktoré navštívime, v našich spomienkach potom zostanú už navždy.

author
"Baloo nie je standardna cestovka. Je vynimocna. Na letisku vas nebude cakat delegat, ktory vam povie, aky program vas caka a ktoremu sa musite prisposobit. Krajinou vas sprevadza uprimny a zabavny clovek, ktory sa stane vasim skutocnym priatelom a ktory sa vam snazi splnit vase sny. Zolo je vzdy ochotny operativne zmenit program, ak sa vam zrazu zapaci nieco ine, vybavit casto nevybavitelne, pozna sa s lokalnymi a ludia ho maju radi. A vzdy s vami naplno prezije vase zazitky a vyrozprava vam popri nich kopec dalsich historiek, ktore zazil. Navyse, ludia z Baloo v Afrike dlhe roky sami zili a dokazu k turizmu na tomto kontinente pristupovat s uctou a respektom. Dbaju na to, aby ste nemali predsudky a vysvetlia vam lokalny kontext, vdaka comu sa zzijete s krajinou, pochopite ludi a nenarusate svojim pristupom miestnu kulturu. To v dnesnej dobe povazujem za velmi dolezite a na Baloo to mimoriadne ocenujem. Necestujem s cestovkami, ale s Baloo pojdem s doverou aj na kraj sveta. Navyse, Baloo je po financnej stranke velmi ferova cestovka vo vztahu k vam aj k lokalnej komunite. Urcite sa vam nestane, ze za vase peniaze poleti sprievodca prvou triedou ???? Ak zvazujete cestu s Baloo, rozhodne nemate preco vahat."

Janka Fedáková

Prečítajte si

Ako sa žije v Demokratickej republike Kongo počas koronakrízy? Rozhovor s našim Barackom.

Ako sa žije v Demokratickej republike Kongo počas koronakrízy? Položili sme niekoľko otázok nášmu priateľovi a biznis partnerovi Barackovi, ktorý žije v meste Goma a sprevádza nás po Kongu. Barack je náš dlhoročný partner a priateľ z DR Kongo (spriatelili sme sa ešte z čias pred vznikom BALOO), ktorý nás roky bezpečne sprevádza a zabezpečuje plynulosť našich zájazdov v Kongu. Jeho život je extrémne zasiahnutý súčasnou koronakrízou, keďže jediným zdrojom jeho príjmu je turizmus. S Barackom v Gome. Ako vyzerá tvoj život v týchto dňoch počas koronakrízy? Ako ťa to zasiahlo?Zúfalo. Náš život a moju rodinu koronavírus zasiahol asi najviac. Keďže roky žijeme z turizmu, v súčasnej situácii, kedy sú zatvorené hranice a celosvetovo obmedzené cestovanie, máme od začiatku pandémie doslova nulový príjem. Celý svet sa uzavrel, všetky turistické atrakcie boli do septembra neprístupné. Štát ako DR Kongo svojim občanom nepomôže, je to každodenný boj o prežitie do ďalšieho dňa, až pokiaľ sa turisti nevrátia späť. Od septembra je opäť otvorené letisko a máme vo výhľade prvých klientov. Dúfam, že sa to pomaly bude vracať do normálu. Ako to vyzerá v Gome v súčasnosti?V Gome to už vyzerá rovnako ako pred vypuknutím pandémie. Vírus tu stále je, ale ľudia sa skôr starajú o svoj každodenný život a prežitie. Väčšina ľudí v Gome žije z ruky do úst, zo dňa na deň, nemajú žiadne rezervy, dnes majú čo jesť, zajtra nemusia mať. Od rána do večera sa snažia niečo zarobiť, aby mohli nakúpiť jedlo na ďalší deň a prežiť. A takto to ide stále dookola. Čo si lokálni ľudia v Gome myslia o koronavíruse? Ako to celé vnímajú?Ľudia v Gome veľmi neveria, že je vírus reálny, majú voči celej situácii skôr negatívny postoj. Vírus nám oslabuje už aj tak slabú ekonomiku, zároveň, však, máme pred vírusom rešpekt. Všetci máme zmiešané pocity, pretože vírus nám zatiaľ viac škodí z ekonomického hľadiska, ako zo zdravotného. Možno je to aj preto, lebo sme tu pravidelne zvyknutí na ebolu, ktorá sa s COVID-19 nedá porovnávať. Aké máte v Gome reštrikcie? Zo začiatku sme mali zákaz vychádzania a rôzne „lockdowny“, čo nám spôsobovalo veľké utrpenie. Väčšina ľudí totiž nemá veľké zásoby jedla, ani financie. Našťastie, to netrvalo dlho a život sa vrátil do akého-takého normálu. V súčasnosti sú naše nariadenia používanie rúšok, „social distancing“ – 1 metrový odstup, umývanie a dezinfekcia rúk takmer všade. Koľko PCR testov sa vykonáva v Gome denne?Neviem, nie je presná evidencia. Podľa mňa nikto nevie, koľko je v skutočnosti testovaných, koľko z nich je pozitívnych. Goma je dvojmiliónové husto zaľudnené mesto, ak by sme chceli mať relevantné štatistiky, tak by sme museli testovať masovo. Ako zasiahol COVID-19 obyvateľstvo v Gome?Po uvoľnení reštrikcií je to pre nás všetkých o niečo lepšie, môžeme sa postupne vrátiť do života a zarobiť nejaké drobné na jedlo, či už vo svojich malých obchodíkoch, na poliach, ale zďaleka to nie je to, čo to bývalo predtým. Na začiatku bol najhorší asi zákaz vychádzania, „lockdown“, to bolo najväčšie utrpenie. Hranice so susedným štátmi sú uzavreté a to nám spôsobuje ďalší problém, pretože veľa ľudí má svoje malé obchodíky prepojené s Rwandou, či s Ugandou, prípadne dochádzajú za prácou a príbuznými za hranice. Zákaz pendlovania medzi susednými krajinami je dodnes veľkou prekážkou našej ešte slabšej ekonomiky počas koronavírusu. Prežívajú ľudia počas koronavírusu horšie časy ako bežne v minulosti?Samozrejme, ľudia majú ešte menej peňazí, ako mali pred koronakrízou a začínajú pociťovať beznádej a zúfalstvo, čo príde s každým novým dňom. Takisto, ľudia žijú v strachu, aj keď realite vírusu nechcú veriť, aj tak sa ho boja a myslia si, že ak existuje, tak je nebezpečný. Aká je v súčasnosti v Gome bezpečnosť?V Gome je bezpečnostná situácia dobrá a pomerne stabilná. Počas noci, v podstate už po 19:00, sa neodporúča prechádzať sa po uliciac. Je lepšie presúvať sa autom, ale toto bolo v podstate rovnaké aj pred pandémiou. S dreveným bicyklom "chukudu" v Gome. Môžu sa v súčasnosti dostať do Gomy turisti? Áno, 1. septembra sa otvorilo medzinárodné letisko v Gome a napr. Ethiopian Airlines sem lieta 3x do týždňa. V septembri k nám prídu prví turisti z Izraelu a dúfame, že to bude čím ďalej, tým lepšie a postupne sa vrátime do normálneho života. Aké sú požiadavky pre turistov po prílete do Gomy?Pri prílete sa vyžaduje negatívny PCR test. Ktoré turistické aktivity sú momentálne v DR Kongo sprístupnené?Je možné navštíviť gorily, ale iba v NP Kahuzi Biega, kde žijú nížinné gorily. NP Virunga, kde sa nachádzajú vysokohorské gorily, je ešte uzavretý. Keďže gorily sú veľmi podobné ľuďom, existuje riziko, že by sa teoreticky mohli od ľudí nakaziť koronavírusom. Sopka Nyiragongo je tiež sprístupnená, plavba na jazere Kivu a prehliadka Gomy je takisto možná. Rovnako je možná aj návšteva šimpanzov Bonobo, ale to je turistická atrakcia z Kinshasy. Vulkán NYIRAGONGO Ochorel si počas pandémie na COVID-19, prípadne iné ochorenie počas koronakrízy? A tvoja rodina?Nie, našťastie, ja aj moja rodina sme a aj sme boli zdraví od začiatku pandémie. Pevne dúfame, že to tak aj zostane. Barackove deti v DR Kongu Barackove slová na záver. „DR Kongo je nádherná a rozmanitá krajina s exotickou prírodou a jedinečnou kultúrou. Ako turistická destinácia sa Vám s istotou bude páčiť. Viem, že naša krajina je neslávne známa aj z rôznych negatívnych správ zo zahraničnej tlače, ale turizmu sa to viac-menej netýka. Naše turistické atrakcie sú bezpečné a kladieme na bezpečnosť návštevníkov extrémne vysokú pozornosť a opatrnosť. V prvom rade nám ide vždy o Vašu bezpečnosť. Tí, ktorí nás už opakovane tu v Kongu navštívili, ako napríklad aj Zoltán a BALOO, Vám môžu potvrdiť, že turisti sú u nás vždy vítaní. Sme veľmi vďační návštevníkom z celého sveta, ktorí nás prídu podporiť svojou návštevou a pomáhajú nám budovať turizmus. DR Kongo má totiž extrémne vysoký turistický potenciál.“ Autor: Zoltán Komlósi ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- English version How does the life go in the Democratic Republic of Congo during the corona crisis? We asked a few questions from our friend and business partner Barack, who lives in Goma and is guiding us around the DR Congo. Barack is our long-term partner and friend from DR Congo (we became friends from the time before the establishment of BALOO), who guiding us safely for years and ensures the continuity of our tours in DR Congo. His life is extremely affected by the current corona crisis, as the only source of income is tourism. What does your life look like these days during the corona crisis? How did it affect you?It is desperate. The coronavirus probably affected my life and that of my family the most. As we live from tourism for years, in the current situation of closed borders and globally limited travel, we have literally zero income since the beginning of the pandemic. The whole world shut and all tourist attractions were inaccessible until September. A country like the DR Congo will not help its citizens, it is a daily struggle to survive until the next day, until the tourists return. The airport has been opened again since September and we have the first clients in view. I hope it will slowly get back to normal. What does it look like in Goma at the moment?Here in Goma, it already looks the same as it had before the outbreak of the pandemic. The virus is still here, but people care about their daily lives and their survival. Most people in Goma live from hand to mouth, from day to day, they have no reserves, today they have something to eat, but not necessarily for tomorrow. From morning till night, they try to earn something so they can buy food for the next day and survive. And that is how it keeps going. What do local people in Goma think about coronavirus? How do they perceive it all?People in Goma do not believe that the virus is real, they have rather negative attitude towards the whole situation. The virus weakens our already weak economy, but at the same time, however, we have respect for the virus. We all have mixed feelings, because so far, the virus is harming us more economically than it is in terms of health. Maybe it's because we're used to Ebola outbreaks, which can't be compared to COVID-19. What are the restrictions in Goma?From the beginning we had a curfew and various "lockdowns", which caused us big suffering. Most people do not have large food supplies or finances. Fortunately, it didn't take long for life to return to normal. At present our regulations are the use of face masks, social distancing - 1 meter distance, handwashing and hand sanitizing almost everywhere. How many PCR tests are performed in Goma per day?I don't know, there is no accurate record. In my opinion, no one knows how many people are actually tested, and how many of them are positive. Goma is a city of two million people, it is extremely densely populated, if we wanted to have relevant statistics, we would have to test very massively. How did COVID-19 affect the population in Goma?After the restrictions are released, it is a bit better for all of us, we can gradually return to life and earn some small money for food, either in our small shops, or in the fields, but it is far from what it used to be. In the beginning, the worst was probably the curfew, which was the greatest suffering. The borders with neighbouring countries are closed, and it causes us another problem, because many people have their small businesses connected to Rwanda or Uganda, or they come to work and relatives abroad. The ban on crossing the border to neighbouring countries is still a major obstacle to our even more weakened economy due to coronavirus. Do people experience worse times during coronavirus than in the past?Of course, people have even less money than they used to have before the corona crisis and are getting to feel the hopelessness and despair that comes with each new day. Also, people live in fear, even if they do not want to believe the reality of the virus, they are still afraid of it and think that if it exists, it is dangerous. How is the security in Goma right now?In Goma, the security situation is good and relatively stable. During the night, basically after 19:00, it is not recommended to walk the street. It is better to move by car, but this was almost the same before the pandemic. Can tourists currently get to Goma?Yes, on 1st of September, the international airport in Goma opened and e.g. Ethiopian Airlines has 3 flights per week here. The first tourists from Israel will come to visit us in September, and we hope that the further it goes, the better, and gradually we will return to normal life. What are the requirements for tourists after arriving in Goma?A negative PCR test is required on arrival. Which tourist activities are currently available in DR Congo?It is possible to visit gorillas, but only in the Kahuzi Biega National Park where lowland gorillas live. The Virunga National Park, where the mountain gorillas are located, is still closed. Because gorillas are very similar to humans, there is a risk that they could theoretically attract coronavirus from humans. Nyiragongo Volcano is also accessible, boating on Lake Kivu and a city tour of Goma is also possible. It is possible to visit the Bonobo chimpanzees as well, but this tourist attraction is available from Kinshasa. Did you become ill during the pandemic of COVID-19, or any other disease during the coronacrisis? How about your family?No, fortunately, my family and I have been healthy since the beginning of the pandemic. We firmly hope that it will remain so. Barack's words at the end.“DR Congo is a beautiful and diverse land with exotic nature and unique culture. As a tourist destination, you will definitely like it. I know that our country is also infamous for various negative reports from the foreign press, but tourism is more or less not affected. Our tourist attractions are safe and we place extremely high attention and caution on the safety of visitors. First and foremost, we always care about your safety. Those who have visited us repeatedly here in Congo, such as Zoltán and BALOO, can confirm to you that tourists are always welcomed to our country. We are very grateful to visitors from all over the world who come to support us with their visit and help us build tourism. DR Congo has an extremely high tourist potential. "

Botswana, a.k.a. milujeme nedotknutú prírodu!

Botswana. Všetci moji africkí známi mi o tejto krajine hovorili ako o najvyspelejšej a najbezpečnejšej krajine južnej Afriky. Samozrejme, hneď ma to veľmi zaujalo a chcel som sa čím skôr o tom presvedčiť sám. Všetky okolité krajiny sme už navštívili, Botswanu sme si nechávali na koniec ako tú najvyspelejšiu a najbezpečnejšiu čerešničku. Uznávam, každá krajina je iná, všade je niečo lepšie, niečo horšie. O tom sme sa presvedčili hneď po príchode do Botswany. Ľudia sú milí (dobrá stránka), ľudia sú pomalí a dosť leniví (zlá stránka), čo im treba nechať je, že v krajine je naozaj bezpečne a v podstate tu všetko funguje, len nehorázne pomaly (čo väčšinu Európanov znervózňuje). Už hneď na letisku, kde som si po prílete chcel kúpiť lokálnu SIM kartu, to bolo o trpezlivosti. Najprv v stánku nebola predavačka, lebo vraj sedí na záchode. Asi pol hodine konečne prišla so širokým úsmevom na tvári (chvíľu som uvažoval, čomu ten úsmev pripísať). Ako som už spomenul, príjemná baba, ale pomalá. SIMku mi predala a vysvetlila mi, že si ju musím zaregistrovať sám a to tak, že zavolám na číslo, ktoré vytočila. Tam sa ozval týpek, ktorý sa vypytoval na otázky tipu: ako sa volám, kedy som sa narodil, kde som sa narodil a potom som mu musel vysvetliť, že SLOVAKIA je krajina a nie mesto. Najhoršie na tom bolo to, že som mu rozumel každé 3 slovo, lebo hovor sekal, pravdepodobne mal jeden z dobre známych čínskych mobilov, ktorých sú v Afrike medzi miestnymi tony. Po ďalšej kaskáde otázok ma to už fakt vytočilo, a vynadal som mu, že mu nič nerozumieť, nech si zaobstará normálny telefón a čo to má byť za štýl registrácie. Na to sa opýtal, či som turista, ja že áno! On na to „ahaaaa“, tak už nech mu len vysvetlím čo to teda je Slovakia a bude to OK. Nakoniec sa to podarilo a SIM karta bola na svete, zaregistrovaná, a mohol som si kúpiť extrémne drahé megabajty (2GB za 20€) s upozornením, že v parkoch to určite fungovať nebude ????. Ľudia, ktorí mi o Botswane hovorili, neklamali, len zrejme neboli trošku hlbšie v tej prírodnej časti, kam sme mali namierené my... Áno, bolo bezpečne, pekne, ľudia milí, cesty výborné (čo je v Afrike skôr rarita). V severnej časti pri namibsko-zambijsko-zimbabwianskej hranici (táto časť sa inak volá aj „Corner of Africa“ alebo „Roh Afriky“, pretože v jednom bode susedia štyri krajiny) v Kasane všetko fungovalo, nazval by som to priam „masovým turizmom“, lebo tá časť je asi tak všetko z Botswany, čo bežné cestovné kancelárie ponúkajú. Ale našim mottom je: „Keď do novej krajiny, tak poriadne!“, preto sme sa rozhodli ísť hlbšie, prejsť národný park Chobe, časť Linyanti, Savuti, rezervácie Moremi, prejsť do Makgadigadi Pans a nakoniec to najťažšie, divoké a pusté Kalahari. Deň prvý, vybrali sme sa nádhernou asfaltkou z Kasane do Linyanti, kde bol lokalizovaný náš kemp, kde sme plánovali prenocovať. Všetko bolo OK asi 80 km, kde sa zrazu zmenila asfaltka na piesok a hneď po 500 metroch sme aj s našou novou Toyotou Hilux zapadli. Najprv sme si mysleli, že sme museli niekde zísť z cesty, no po tom, ako nás lokálny macher vytiahol z piesku, oznámil nám, že takto to je až po Linyanti, čiže ďalších 78 km. Iba podotknem, zapadli sme na začiatku po cca 500 metroch!!! Haluz, otázka bola, pokračujeme ďalej? Neprešli sme 500m bez toho, aby sme zapadli, ako prejdeme ďalších 78 km? Potľapkali sme po pleci lokálneho machra, aby nám dal rýchlokurz tipov a trikov šoférovanie v hlbokom piesku (aj keď sme mali nejaké teoretické skúsenosti z Čadu, kde sme prešli celou Saharou niekoľko tisíc kilometrov, predsa len, tam sme mali profesionálnych šoférov). Alfa a omega je vypustiť si pneumatiky, no nikde sme nevedeli nájsť tlakomer, tak sme si netrúfali ich vypúšťať. Stále sme nevedeli, či pokračovať, alebo nie. Občas je zábavné, ako ľudia z podobných kútov sveta podobne rozmýšľajú a plánujú. O nejakú tú chvíľu prišli dvaja Poliaci, susedia. Približne rovnako nepripravení ako my, ale že určitú časť cesty pôjdeme spolu, ani oni nemajú spustené kolesa, rovnaký problém, ale ideme na to, Slovania sa spoja proti divočine!!!! Celý čas sme nemohli spomaliť pod 60-70 km/h, inak by sme boli zapadli. Svätoplukovská súdržnosť bola fajn, až kým sa nám nerozdelili cesty. Boli sme na 47. kilometri, to znamená, že nám ostávalo ešte 31 km do kempu, cesta sa zlepšila a my sme si mysleli, že máme vyhraté. Po 20 km naozaj ťažkého, ale ako-tak priechodného pieskového terénu, sme zapadli 11 km pred kempom Linyanti. Prvá snaha podkopať neskutočne zahrabanú vyše dvojtonovú Hiluxku bola márna, slnko na nás pálilo, slony a byvoly chodili okolo, no najviac sme sa báli levov, ktoré nás už mohli dlhší čas sledovať a čakať na tu správnu chvíľku, aby na nás zaútočili... Na hady a ostatnú háveď sme ani nemysleli... Tak sme sa rozhodli, že si sadneme do auta a budeme čakať, až niekto príde a pomôže nám. Povedali sme si, máme vodu, stehná z KFC, konzervy: losos, tuniak, paštéky (ako správni slovenskí turisti), rum, uhorky, papriku, cibuľu, chlieb, tak tu vydržíme aj 6-7 dní a pravdepodobne (asi, dúfam) nás moja žena začne hľadať po 3 dňoch, ak sa jej neozvem z mesta Maun, kde bol náš prvý cieľ. To bola naša jediná nádej. Tak sme prestali hrabať pod autom. Rozhodli sme sa, že o 16:00 si všetko prehodíme z korby do vnútra auta, aby sme nemuseli chodiť von po tme, kedy sú zvieratá v divočine najaktívnejšie. Ako sme si upratali veci, pripravili jedlo, pitie, mikiny, aby nám nebola v aute v noci zima, tak sme sa pousmiali a vytiahli vodku, že toto treba zapiť, sme správni Slováci, historka to bude dobrá, ak sa nám ju podarí niekomu raz rozprávať. Tak sme si uliali každý do svojho kalíšteka a dali si po dva poldeci. V tom momente sme zazreli, že prichádza nejaké auto, netrpezlivo sme čakali, najprv sme dúfali, že to budú nejaký vojaci alebo rangeri, alebo niečo podobné, len nie turisti ako my alebo Poliaci, lebo zapadnú vedľa nás. Samozrejme, boli to turisti, no tentoraz Nemci. Boli super, hneď sa vedľa zastavili a že pred 20 km zapadli aj oni a bojovali, že nám idu pomôcť. Mali lopatu, lyže, tlakomer, proste plnú výbavičku, ako sa na Nemcov patrí. Najprv sme vypustili kolesá z 3 na 1,5 atmosféry, potom vyhrabali cely podvozok a s pomoc lyží sme sa pohli. Sprevádzali nás až do kempu, spoločne sme prešli dokonca aj nepríjemnejšie úseky než tie, kde sme zapadli, no spustené pneumatiky nám poskytli úplne iný pohľad na šoférovanie v piesku. Tesne po západe slnka sme sa dostali do kempu, dali si ešte po poldeci, ponúkli aj našich nemeckých dobrodruhov a v noci v stane za ničím nenahraditeľných zvukov africkej divočiny sme rozmýšľali, čo prinesie nový deň. Naši nemeckí kamaráti nám tentoraz pomohli, aby sme nemuseli nocovať ktovie koľko dní v aute uprostred divočiny a nakoniec sme sa spolu dostali do kempu. Ale toto všetko je len začiatok tripu a nás čakalo ešte ďalších 6 podobných dni. Na druhý deň ráno sme sa vybrali za rangermi, aby nám poradili, aké sú cesty smerom ďalej na juh ku kempu Savuti, kde sme plánovali prenocovať najbližšie. Vďaka bohu, poradili nám inú cestu, než sme predtým pozerali na mape (tá bola tradične pod hlbokým pieskom). Nová cesta bola tiež piesková, ale nie nepriechodná a s vypustenými kolesami sme to bez väčších problémov zvládali. Príroda, ktorú sme míňali cestou, bola rajom pre oči, po močariskách sa potulovalo nespočetne veľa stád slonov, rôzne druhy antilop, žirafy a divé svinky. Cesta dp Savuti teda bola, na rozdiel od predošlého dňa, plná idylky a užívania si divočiny. Keď sme neskôr v ten deň dorazili až do kempu Savuti, hneď nás čakal luxusný pohľad na troch lenivých levov, ktorí sa vyvaľovali hneď vedľa cesty. Keď sme ich z tesnej blízkosti a bezpečia auta fotili, iba ledabolo hodili hlavou a ďalej trávili obsah svojho žalúdka (čokoľvek to už bolo). Tak sme jedným kolesom zišli trochu z cesty, aby sme im neprešli veľké laby. Noc sme prespali už tradične pod stanmi a boli sme zvedaví, čo prinesie ďalší deň. Vyrazili sme hneď ráno, pretože nás čakal pomerne dlhý presun krížom cez rezerváciu Moremi až k ďalšiemu kempu. Ešte v Savuti sme si do auta zobrali dvoch domácich, ktorí potrebovali odvoz do Maunu (náš smer). Klasickí Afričania typu Hakuna matata (prekl. žiadny problém), tvrdili nám, že cestu dobre poznajú a pomôžu nám dostať sa pár kilometrov od nášho cieľa. Len na doplnenie, v Botswane, hlavne v národných parkoch, je akékoľvek značenie ciest absolútne mizerné, GPS veľmi zradné, skôr dopletie, než pomôže, takže sa dosť ťažko orientuje. Prešli sme niekoľko desiatok kilometrov, po ktorých sme si uvedomili, že naši milí spolucestujúci nás síce s úsmevom navigujú, no sami presne nevedia kade. Nakoniec, po niekoľkých zablúdeniach sme sa dostali (aj s pomocou protiidúcich áut) na správny smer. Prišli sme do bodu, kde sa naše cesty rozdvojovali, tu sme si spokojne dali pivo s vedomím, že kemp máme približne 15 kilometrov ďaleko. Keď sme dorazili, musel som skonštatovať, že to je asi najkrajší kemp, kde som kedy na safari nocoval. Plný zvierat naokolo, večer zvuky slonov, levov, hrochov a desiatok ďalších druhov zvierat. To všetko v idylke akácií a západu slnka. Ráno sme sa zobudili do ďalšieho akčného dňa. Keď idete na safari, častokrát pri vstupe do parku dostanete nejaký ten reklamný prospekt, kde je buď mapa, alebo zoznam zvierat, ktoré v parku možno nájsť, niečo o histórii parku či aktivitách, ktoré sa tam dajú robiť. No a každý správny obsedantno-kompulzívny maniak má nutkanie vyčiarkať celý check list zvierat, ktoré v parku žijú (aj keď vôbec netuší, ako drvivá väčšina z nich vlastne naživo vyzerá). Rovnako sme sa teda aj my pustili do stopovania divokej zveri. Predierali sme sa stádami slonov, antilop, sledovali hrochy, žirafy s hlavami v korunách pichľavých akácií, kadejaké opice, prasiatka a pevne sme dúfali, že sa nám podarí zbadať aj niečo vzácne. Asi si teraz poviete, že sme nevďační, že nám „klasická“ africká divočina nestačí, ale uvidieť takého pangolina alebo aj pekného veľkého hada... Nestalo sa, škoda. Postupne sme sa presúvali k mestu Maun, kde sme mali konečne prenocovať v hoteli, dať si poriadnu sprchu a najesť sa v reštaurácii. A vybaviť čerešničku nášho výletu. Hneď po príchode do Maun sme sa vybrali na letisko, aby sme si zabookovali malé lietadielko a preleteli ponad slávnu deltu rieky Okavango. Delta Okavanga je jedinečná tým, že je to jediná vnútrozemská delta rieky na svete (aspoň podľa toho, čo viem). Hektolitre sladkej vody sa strácajú v púšti Kalahari, no ešte predtým za sebou zanechávajú bažiny, močiare a veľmi úrodnú a zelenú krajinu – raj pre zvieratá. A pre nadšených cestovateľov. Podarilo sa nám vybaviť 6 miestny letúň a naše vzdušné dobrodružstvo sa mohlo začať. Pocity z nasledujúcich 2 hodín iba ťažko opísať, bolo niečo úžasné. Už sme leteli ponad Viktóriine vodopády – to bola tiež pecka, no toto bolo niečo celkom iné. Z výšky (občas nie až tak veľkej) sme sledovali stáda slonov, byvolov, zebier a kadejakej ďalšej zveri, ako sa presúvajú v šachorí. Dostali sme sa na miesta, kde sa dostať autom je nemožné, kde majú zvieratká pokoj od turistov, kde je nedotknutá príroda. Stojí za to letieť aj vrtuľníkom, pretože dokáže visieť na jednom mieste a zísť ešte nižšie, prípadne aj pristáť na suchšej zemi v tesnej blízkosti zvierat. Po príchode z letiska sme si šli konečne oddýchnuť do hotela, samozrejme, skončili sme však na lokálnej tancovačke v nejakom ich „kultúrnom dome“ a nakoniec na lokálnej diskotéke až do štvrtej ráno. Ďalší deň (nie moc oddýchnutí) sme sa pokračovali do Soľných plání Makgadikgadi. Cesta opäť začala dobrodružne, nevedeli sme totiž nájsť vchod do parku a vôbec sme netušili aké budú cesty v parku. Nakoniec sme všetko našli a aj cesty boli OK. Soľné pláne by som asi najvierohodnejšie prirovnal k wastelands v hre Fallout, ak ste to niekedy hrali a ak nie, tak si proste predstavte nejaký post-apokalyptický film, do ktorého by bolo Makgadikgadi skvelá kulisa. Sem-tam nám po obzore prešli oryxy a tak, no fascinujúce boli pohľady na absolútnu pustatinu. Doteraz by som neveril, že absolútne nič môže byť také pekné. Ubytovali sme sa v peknom kempe, ktorý mal príznačný názov Tree Island Camp  a užili sme si príjemný večer pri ohni a zázvorovici. Na druhý deň sme sa prevážali krížom-krážom po pláňach Makgadikgadi, síce málo zvierat, ale vzhľadom na to, aké to bolo suché sme ich ani veľa nečakali. Ďalší plánbol presunúť sa sa do púšte Kalahari, no musím s hlbokým zármutkom priznať, že asi zvíťazila naša obrovská únava nad chuťou po ďalšom dobrodružstve (a útrapách) a rozhodli sme sa, že tento bonbónik si užijeme pri našej ďalšej návšteve Botswany. Pomaly sme sa druhou stranou Botswany vracali späť do Gaborone, kde sa náš výlet začal a, žiaľ, aj pomaly končil. Cestou sme ešte skočili do Molodi Naute Rezervácie, kde sme mohli zblízka sledovať gepardy, žirafy, nejaké antilopy, zebry, hrochy a krokodíly. No a ako by som to celé zhodnotil? Celkovo som bol z návštevy Botswany veľmi spokojný, je to absolútne dokonale prírodná krajina, kde radšej nepostavia ani asfaltové cesty, ani plot pre zvieratá, len aby zachovali originalitu prírody. Je to síce náročná cesta, ale mimoriadne dobrodružná (z toho dôvodu do tejto krajiny organizujeme iba jeden zájazd ročne, ktorý musí byť dokonale naplánovaný a na všetko musíme byť do bodky pripravení – samozrejme, zájazd sa dá objednať aj na mieru, keby niekto veľmi chcel). A posledné slová do bitky: Tešíme sa na ďalšiu výpravu a na ďalšie dobrodružstvá z tejto krajiny! Autor: Zoltán Komlósi

Singapur

Singapur je mesto, ktoré ja osobne veľmi rád navštevujem. Ak by som si musel vybrať veľké mesto, kde by som mal žiť, určite by to bol Singapur. Samozrejme, nikdy by som nechcel žiť vo veľkom a rušnom meste, preferujem menšie mestá, kde nie sú zápchy, príroda je dostupnejšia a žije tam menej ľudí. V tomto blogu by som chcel predovšetkým opísať niektoré vlastnosti mesta, ktoré však vnímam veľmi pozitívne. Na úvod aspoň v rýchlosti trochu histórie. Moderný Singapur bol založený v roku 1819 a bol považovaný za obchodnú pobočku Východoindickej spoločnosti. Briti získali suverenitu nad ostrovmi v roku 1824. Počas 2. svetovej vojny bol okupovaný Japonskom a zároveň sa stal nezávislým od Spojeného kráľovstva. V roku 1963 sa spojil s inými bývalými britskými územiami s cieľom vytvoriť Malajziu. Tento pokus ale trval iba 2 roky a od r. 1965 sa úplne osamostatnil a začal si raziť vlastnú cestu k získaniu uznania ako jeden zo štyroch Ázijských tigrov. Singapur patrí medzi najdôležitejšie obchodné centrá na svete, je štvrtým najväčším finančným centrom sveta. Singapurský prístav je najvyťaženejší a druhý najväčší na svete. Celkovo sa Singapur nachádza vysoko v medzinárodných rebríčkoch pokiaľ ide o životnú úroveň, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a ekonomiku. Ale naspäť k téme. Medzi prvé pozitívne veci by som zaradil dopravu v meste, ktorá naozaj funguje hladko. Prečo? Lebo je cielene plánovaná na veľkosť mesta a práve tu je dôkaz, že sa to dá. V Singapure žije na 710,3 km2 približne 5,5 milióna obyvateľov, to znamená, že na 69 x menšom území ako je Slovensko žije porovnateľný počet obyvateľov. Teraz sa človek zamyslí, prečo sú vôbec v Bratislave zápchy? V prvom rade, Singapur má výbornú infraštruktúru metra, s ktorým je celé mesto dostupné a ľudia sa nemusia obávať, že niekde budú meškať. Podotknem, celý Singapur sa skladá z 63 ostrovov a vedeli vybudovať metro :) Ďalší dôvod je, že nie sú povolené staré autá, limitované sú kontrolami emisií, to znamená, že v Singapure nemá každý dve-tri autá, ale áut je menej a sú kvalitnejšie. Iba dodám, že po Japonsku je Singapur druhým najväčším vývozcom ojazdených áut. No a asi ďalším rozhodujúcim faktorom je aj vysoká cestná daň. Približne 3x drahšia ako v iným veľkomestách. Zámerom bolo donútiť ľudí naučiť sa používať efektívnejší a lacnejší dopravný prostriedok (podzemné metro) a samozrejme tým súčasne aj chrániť životné prostredie. V celku sa im týmto smerom darí a za to naozaj palec hore! Ďalšia kapitola, z ktorej by sa dalo zo Singapuru ponaučiť, je práve o životnom prostredí. V meste je neskutočne čisto, všade sú smetné koše a fajčiarske koše s popolníkmi. Ľudia musia dodržiavať zákony, inak sa udeľujú vysoké pokuty. Bavíme sa o pokutách v stovkách až tisíckach eur, napríklad, za fajčenie v metre je pokuta S$ 1000 (cca 644 EUR), konzumácia jedla/pitia v metre ich môže stáť S$ 500 (cca 322 EUR). Na všetko sú vyhradené miesta a všetko sa tým musí riadiť, aj keďvby to mohlo vyvolať obmedzujúci pocit, nie je to tak. Fajčiari môžu fajčiť len na vyhradených miestach. Keď sa na to pozrieme v teréne, v konečnom dôsledku tak vidíme špaky len v smetných popolníkoch a metro je neuveriteľne čisté. Žiadne mesto som nevidel s toľkou zeleňou, čo je v Singapure, niektoré mrakodrapy sú celé obrastené zeleňou. A práve kvôli tej zeleni by som videl obrovské rozdiely medzi, napríklad, Dubajom a Singapurom. Singapur má veľké šťastie na svoju geografickú polohu, kde často prší. V tomto meste krásne vidieť, že nie je všetko riešené umelým zavlažovacím systémom, ale prírodným dažďom. Dubaju sa ale musí nechať, že na to, že leží uprostred suchej púšte je tam aspoň snaha o pestovanie zelene. Ale atmosféra mesta je vždy o ľuďoch, ktorí v ňom žijú. Čo by bolo teda typické pre "People of Singapore"? Žijú tam ľudia, ktorí majú vo svojej kultúrnej mentalite neustále usmievanie sa, čo budí dojem, že sú skutočne šťastní. A čo my vieme? Možno aj naouzaj sú. Po celý čas som sa nestretol s agresivitou, neochotou, ľudia sú milí a problémy riešia v kľude. Domáci sú veľmi pohostinní a pozitívne otvorení k turistom. A toto je presne vec, ktorú na tomto mieste milujem. U nás na Slovensku chodia ľudia do práce s nechuťou (česť k výnimkám, akou je napríklad moja manželka :-)). Aby sme sa chápali správne, nejde o konkrétny druh práce, ale o prístup prídem, rýchlo urobím (napoly odfláknem) a idem domov. Niesom na mieste, aby som hodnotil kvalitu urobenej práce v Singapure, ale necítiť tu ten negativizmus z bežne pracujúcich domácich ľudí. Bezpečnosť. Málo si tu na Slovensku uvedomujeme jej cenu, no ten, kto precestoval kus sveta, vie, o čom píšem. Aj napriek tomu, že v uliciach Singapuru takmer nevidieť policajtov ani iné bezpečnostné zložky (v tomto by bola na porovnanie skvelá napríklad Rwanda, kde na každých 50 metrov chodníka v metropole Kigali stojí aspoň jeden policajt alebo vojak s Kalašnikovom), je tu úplne bezpečne. Nikde som nenatrafil na opitých machrov, ktorí vykrikovali a zavíjali na celú ulicu. Samozrejme, sa aj tu nájdu ojedinelé prípady, prípadne nejaká britská skupina mladých chalanov na rozlúčke so slobodou :). Gastronómia, ďalšia vynikajúca vec. Singapurská multikultúra sa odráža v rozmanitosti miestnej kuchyne, nájdete tu všetko od čínskej po malajskú, od indickej až po peranakanovú kuchyňu. Singapurská kuchyňa sa štylizovala celé stáročia. Ak navštívite Singapur, mali by ste vyskúšať niektoré z miestnych lahôdok, spomeniem iba zopár, ktoré učarovali mne, “Bat Kut Teh” (polievka z bravčových rebierok), „Chilli Crab”, „Fried Carrot Cake”, či “Laksa”. No a aká je najdôležitejšia vec pre turistu? Predsa úroveň turizmu. Niektorým cestovateľom vyhovuje čo najnižšia, aby mali zážitky čo najautentickejšie, iným aby doslova všetko naservírovali pred prah hotelovej izby. V Singapure je turizmus na vysokej úrovni, o všetko sa starajú a všetko majú do bodky naplánované a vybudované. Samozrejme, pocítiť to na cenách v porovnaní s inými štátmi juhovýchodnej Ázie, ale sú adekvátne ku kvalitným službám a servisu. Zaujal Vás tento článok a chceli by ste sa pozrieť do Singapuru? Od roku 2019 organizujeme zážitkové zájazdy aj tam (aj v kombinácii s ďalšími krajinami juhovýchodnej Ázie). Pri návšteve Singapuru nebude v programe chýbať Marina Bay Sands (kde sa na vyžiadanie môžeme aj ubytovať), Merlion, Gardens by the Bay, Singapore Flyer, Chinatown, Little India, botanická záhrada, nekonečne vysoké budovy v centre mesta a ďalšie vychytávky. Autor: Zoltán Komlósi