Objavujte s nami svet
„Žiadne miesto nie je také zlé, ako ti dopredu hovoria, že bude.“ – Chuck Thompson
ponuka zájazdovSpoznávajte s nami celý svet
Srdečne Vás zdravíme! Voláme sa BALOO a sme cestovná kancelária, ktorá sa špecializuje predovšetkým na organizovanie poznávacích zájazdov. Hovorí sa, že život je ako kniha a ten, kto necestuje, číta dookola tú istú stranu. Pravda je naozaj taká, že spoznávanie nových krajín, nových kultúr a rôznych spôsobov života v nás otvára nové obzory. Skúsenosti, ktoré nadobudneme a miesta, ktoré navštívime, v našich spomienkach potom zostanú už navždy.
"Baloo nie je standardna cestovka. Je vynimocna. Na letisku vas nebude cakat delegat, ktory vam povie, aky program vas caka a ktoremu sa musite prisposobit. Krajinou vas sprevadza uprimny a zabavny clovek, ktory sa stane vasim skutocnym priatelom a ktory sa vam snazi splnit vase sny. Zolo je vzdy ochotny operativne zmenit program, ak sa vam zrazu zapaci nieco ine, vybavit casto nevybavitelne, pozna sa s lokalnymi a ludia ho maju radi. A vzdy s vami naplno prezije vase zazitky a vyrozprava vam popri nich kopec dalsich historiek, ktore zazil. Navyse, ludia z Baloo v Afrike dlhe roky sami zili a dokazu k turizmu na tomto kontinente pristupovat s uctou a respektom. Dbaju na to, aby ste nemali predsudky a vysvetlia vam lokalny kontext, vdaka comu sa zzijete s krajinou, pochopite ludi a nenarusate svojim pristupom miestnu kulturu. To v dnesnej dobe povazujem za velmi dolezite a na Baloo to mimoriadne ocenujem. Necestujem s cestovkami, ale s Baloo pojdem s doverou aj na kraj sveta. Navyse, Baloo je po financnej stranke velmi ferova cestovka vo vztahu k vam aj k lokalnej komunite. Urcite sa vam nestane, ze za vase peniaze poleti sprievodca prvou triedou ???? Ak zvazujete cestu s Baloo, rozhodne nemate preco vahat."
Janka Fedáková
Prečítajte si
Ako sa cestuje do Rwandy od augusta 2020, požiadavky a všetky informácie k bezproblémovej ceste.
Tak, ako drvivá väčšina obyvateľov našej planéty, aj my sme pocítili trpkú chuť koronakrízy. Každého sa dotkla svojim spôsobom, pre nás predstavovala najväčšiu limitáciu práve nemožnosť voľne cestovať po svete. Reštrikciám v cestovaní do zahraničia sa nedá nič vytknúť, pretože migrácia obyvateľstva je pri šírení epidémie jedným z jej kľúčových prostriedkov. Každá krajina sa vyrovnáva s bojom proti koronavírusu po svojom, niektoré krajiny sú úspešnejšie, iné menej. Po niekoľkých mesiacoch od začiatku pandémie sa Európska únia dokázala zjednotiť a vydala odporúčania pre cestovanie do zahraničia. Štáty sveta sa rozdelili do troch farieb, na zelené – teda tie, kde je šírenie vírusu pod kontrolou a prijaté opatrenia sú účinné, ďalej na žlté – tie, kde počet novonakazených stúpa a prijaté opatrenia nie sú postačujúce a, nakoniec, na červené – v ktorých dochádza k nekontrolovanému šíreniu vírusu. Každá krajina teda dostala svoju farbu, ktorá, samozrejme, okrem situácie s koronavírusom dosť závisí aj od diplomatických a politických vzťahov. Do tých „zelených“ sa dá vycestovať a po návrate domov Vás nečaká nič dramatické, so žltými a červenými krajinami môže byť problém a vyžaduje sa karanténa a negatívny PCR test. Začiatkom júla tohto roku sa Rwanda dostala na zelený zoznam ako jedna zo štyroch krajín Afriky. Keďže táto malá krajina ležiaca v srdci Afriky je jednou z našich top obľúbených destinácií, tak ma táto správa veľmi potešila. Počnúc od 01.08.2020 prijala aj Rwanda rozhodnutie znovu otvoriť svoje medzinárodné letisko a za splnenia istých podmienok začala púšťať cez svoje hranice zahraničných návštevníkov. Keďže podmienok vstupu do Rwandy a výstupu z rôznych krajín EÚ bolo hneď niekoľko, riskovať hneď prvé lety, kedy ešte neboli vychytané všetky úskalia opatrení, mi prišlo nerozumné a tak som si letenku zabookoval až na polovicu augusta. Spätne musím zhodnotiť, že to bolo dobré rozhodnutie, pretože niektoré z prvých letov boli zrušené (lety s Qatar Airlines), na iné zas nemohli nastúpiť všetci cestujúci (desiatky pasažierov Brussels Airlines zostali zaseknuté v Bruseli, pretože Belgičania majú podmienku výstupu iba nevyhnutné cestovanie, o čom takmer nikto nevedel a teda nemali potrebné dokumenty dokazujúce, že sa jedná o nevyhnutnú cestu). Tieto nezrovnalosti potom často vyústili do straty peňazí za letenku, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebudú refundované. S dostatočným časovým predstihom som si teda začal pripravovať všetky náležitosti. Dátum odletu som si vybral 12.08.20 a spomedzi leteckých spoločností som zvolil Ethiopian Airlines. Kľúčovou podmienkou vstupu do Rwandy je mať negatívny PCR test na koronavírus v akreditovanom laboratóriu, ktorý nie je starší ako 72 hodín (od 14.08.2020 predĺžené na 120 hodín) pred (prvým) odletom. Bez tohto testu by ma nepustili na palubu lietadla už vo Viedni. Potvrdenie o negativite v anglickom jazyku je nutné elektronicky odoslať do Rwandy, vyplniť k tomu tzv. „Locator form“ s údajmi, kde ste sa nachádzali v posledných dvoch týždňoch. Prázdny Boeing 787 na linke Viedeň - Addis Ababa, na palube bolo 22 pasažierov. Rwanda má vyhradené „karaneténne hotely“, v jednom z ktorých je nutné si zabookovať pobyt v karanténe. Hotel Vám zabezpečí aj transport z letiska do tohto hotela do ktorých idú ľudia, ktorí vstúpili do Rwandy, tu sa im zrealizuje v poradí druhý ster na PCR na COVID-19. Výsledky by mali byť k dispozícii najneskôr do 24h. Pasažier je zatiaľ ubytovaný v hoteli s plnou penziou, ktorý si ale platí z vlastných nákladov (hotel – možnosť výberu podľa kategórie ubytovania, jedlo aj PCR test). Po obdržaní negativity testu Vás ešte poučia a ste voľný. Mail z "Rwanda Biomedical Center" Potrebné dokumenty k vstupu do Rwandy od Augusta 2020: 1. Negatívny RT – PCR test, certifikovaný, v anglickom jazyku. Od 1. augusta to bolo 72 hodín pred prvým odletom, od 14. augusta je to až 120 pred prvým odletom. (treba sledovať ich požiadavky, ktoré sa každé 2 týždne menia) 2. Locator form, ktorí si musíte vyplniť pred odletom, link nájdete tu: https://rbc.gov.rw/travel 3. Rezervácia vybraného „karanténneho hotela“. Hotel Vám zabezpečí prevoz z letiska, po príchode do hotela Vás opäť otestujú RT – PCR testom a do 24 hodín obdržíte SMS, alebo email s výsledkom testu na COVID – 19. V prípade, ak je Váš test negatívny, môžete opustiť hotel a ste v Rwande. V prípade ak Váš výsledok je pozitívny, tak si Vás zoberú do karantény a poskytnú Vám liečbu, samozrejme, všetko na vlastné náklady. Vybrať si môžete z 24 hotelov, ktoré nájdete tu:https://rbc.gov.rw/travel/src/Passengers%20Info%20-%20Designated%20hotels.pdf ceny sú fixné. Negatívny RT - PCR test na COVID-19. Rezervácia "karanténneho hotela" Príprava dokumentov a vybavenie testovania boli mierne zdĺhavé, ale určite nie natoľko náročné, že by odradili presvedčeného cestovateľa. Môj let prebiehal bez akýchkoľvek komplikácií a ako čerešnička som išiel dreamlinerom, v ktorom nás bolo spolu 22, takže som mal dokonalé pohodlie a súkromie. Celý proces nebol zložitý, ale môže prísť ku komplikáciám a to, predovšetkým, ak náhodou budete mať pozitívny test na koronavírus. V prípade, že ide o prvý test realizovaný ešte doma, tak si musíte prebookovať letenku. Treba si dobre vybrať leteckú spoločnosť a typ letenky, niektoré majú možnosť prebookovania, ak nemôžete letieť v súvislosti COVID – 19. Treba si správne kúpiť letenku a dá sa tomuto riziku predísť. Ak prídete do Rwandy a Váš test na COVID–19 bude pozitívny, tak Vám to môže finančne navýšiť budget. Presné ceny neviem, ale v lepšom prípade by liečbu mohla hradiť poisťovňa, ale pobyt v karanténe budete hradiť vy, ak nemáte nejaké špeciálne poistenie. Samozrejme, ak prídete do Rwandy na 10 dní, nemusíte stihnúť let domov. Najrozumnejšie je, aspoň 4 dni pred prvým testom byť opatrný, nezúčastniť sa hromadných akcií, diskoték a ďalších rôznych miest, kde je vyššia šanca nákazy. Odchod z Rwandy: Pred odchodom sa musíte otestovať 72 hodín pred odletom, je to povinné, inak Vás nepustia cez check – in. Po prílete do Viedne: Ak sa preukážete negatívnym testom, v Rakúsku ste voľný. Na Slovensku platí 10 dňová povinná karanténa. Všetky informácie sú v platnosti teraz, treba si uvedomiť, že sa situácia neustále mení, budúci týždeň tieto požiadavky nemusa platiť. Vždy si treba overiť aktuálne podmienky vstupu a výstupu z krajín, kde cestujete. Všetky podrobné informácie nájdete tu: https://www.rbc.gov.rw/fileadmin/user_upload/annoucement/Info%20note%20for%20passengers%20arriving%20in%20Rwanda.pdf Autor: Zoltán Komlósi
Naše kroky tentokrát viedli do bývalej Rodézie, dnes známej ako Zambia a Zimbabwe, dvoch krajín geograficky aj historicky pomerne blízkych, no pre citlivé zmysly cestovateľa značne odlišných. Dobrodružstvo začalo v Lusake, hlavnom meste Zambie. Po vybavení všetkých náležitostí ohľadne spoločných víz pre obe krajiny nás už pred príletovou halou čakal Lion, ktorý nám odovzdal kľúče od nášho verného parťáka na najbližších 10 dní – strieborného terénneho džípu. V Zambii, rovnako ako v Zimbabwe a vo väčšine subsaharských krajín, sa jazdí naľavo. Cesty v Lusake spĺňali africký mestský štandard, poväčšine sme nachádzali zaplátané jamy na riedkom asfalte. Lusaka, aj napriek tomu, že v nej žije vyše milióna obyvateľov, nepôsobí pravým veľkomestským dojmom, pravdepodobne preto, lebo je v nej minimum budov, ktoré presahujú 5 poschodí. O piatej poobede však o sebe dala vedieť miestna doprava a my sme mali dostatok času pozrieť si hlavné lákadlá mesta z pohodlia auta počas toho, ako sme sa slimačím tempom okolo nich posúvali. V meste je niekoľko pekných katedrál, mešít, ale upravene pôsobia aj vládne budovy (najvyšší súd, budovy ministerstiev atď.). Naša cesta viedla do národného múzea, ktoré sa rozhodne nedá veľkosťou porovnávať s našimi menšími múzeami, no akurát v ňom bola zaujímavá výstava k okrúhlemu výročiu dokončenia železnice. Až tu som si naozaj uvedomila, ako systematicky sa (už tesne po osamostatnení afrických krajín od svojich európskych vládcov) do týchto krajín nahrnuli čínski investori. Začalo to výstavbou železnice v minulom storočí, dnes nájdeme čínske nápisy všade od plotu práve rekonštruovaného letiska až po obchody a čínske reštaurácie v centre Lusaky. V múzeu sme sa okrem výstavby železnice oboznámili aj s tradíciami Zambijčanov, so záujmom sme si prezerali krásne hlinené nádoby na použitie od výmyslu sveta, rôzne kopije, luky a harpúny na lov zvierat a mňa špeciálne zaujali exponáty čarodejníctva pripomínajúce woo-doo bábiky zo zdrapov látok, trsu tráv, štice ľudských vlasov obmotané motúzmi a rastliny a odvary ľudového liečiteľstva. Nebolo by to africké národné múzeum, keby nám tu nepripomenuli začiatky ľudstva v predstavení Australopiteka a jeho nasledovníkov a kolonialistickú éru. Toľko z Lusaky, koniec-koncov, zvyšok Zambie vie cestovateľovi ponúknuť väčšiu pasiu ako jej metropola. Z Lusaky sme odišli skoro ráno, aby sme sa vyhli zápcham a šinuli sme si to na našom tátošovi juhozápadne do mestečka Livingstone. Asi v polovici cesty sme sa zastavili v meste Choma, kde sme si okrem výdatného lokálneho obedu nakúpili aj nejaké suveníry a prezreli múzeum kmeňa Tonga, ktorý bol najviac postihnutý vybudovaním priehrady Kariba na južnej hranici Zambie so Zimbabwe. Okrem tradičných výstavných kúskov z každodenného života kmeňa, ich tradícií a kultúry bolo zaujímavé dozvedieť sa, ako ovplyvnila priehrada Kariba a jej výstavba Zambiu ako štát a kmeň Tonga ako obyvateľov práve tohto inkriminovaného územia. Zatiaľ, čo priehrada je zdrojom elektrickej energie a vody pre celú krajinu, miestni obyvatelia prišli o svoje pozemky, úrodnú pôdu, boli vysťahovaní do kopcov a z elektriky, ktorú priehrada produkuje, profitujú iba minimálne. Výstavba bola predmetom rôznych konfliktov, ktoré hrali významnú úlohu vo formovaní modernej zambijskej histórie. Neskôr poobede sme dorazili do Livingstone, turistického mesta ležiaceho na hranici so Zimbabwe a na hornom konci rieky Zambezi, ktorá sa práve tu prepadáva hlboko do údolia a tvorí jedny z najmajestátnejších vodopádov na svete – Viktóriine vodopády. Samotná rieka Zambezi je magická, jej brehy lemuje divočina prekypujúca životom, v noci počuť chrčanie hrochov a po ramenách rieky plávajú krokodíly. Zastavili sme sa na vyhliadkovom bode na rieku a naskytol sa nám netradičný pohľad, kde rieka na obzore končila hustým kúdolom bieleho dymu. Dymu, ktorý vydával ohlušujúci hrmot. Tak takto nejako asi vznikol aj miestny názov pre vodopády „Mosi Oa Tunya“ (Dym, ktorý hrmí). Na druhý deň skoro ráno sme sa vydali na miestny airstrip, z ktorého pravidelne každých 10 minút štartovalo rogalo. Zvedaví turisti, ktorí sa túžili kochať krásou vodopádov z vtáčej perspektívy, sa pomerne rýchlo na rogalách striedali. Miestny umelec hral paličkami na hudobný nástroj, ktorý vzdialene pripomínal obrovský xylofón, rozličné melódie od afrických až po Twinkle, Twinkle Little Star a Happy Birthday. My sme, však, čakali na malú helikoptéru, ktorú ešte rýchlo leštili pri hangári. Prišiel pilot, roztočila sa vrtuľa, nasadli sme a už sme sa vznášali do výšky ponad rieku Zambezi. Počas dokonalého bezoblačného rána sa nám naskytol neopakovateľný výhľad na čarokrásnu scenériu rieky, hrmiaci vodopád, dúhu, ktorú vytvárali ranné lúče slnka na prskajúcej vode a hlboký kaňon, na dne ktorého sa hadila rieka Zambezi pretínajúca rozľahlú savanu Zimbabwe. Po vzdušnom dobrodružstve sme sa vydali k vodopádom aj fyzicky. Najskôr sme zišli strmou cestičkou až ku dnu vodopádov, potom sme sa odvážili priamo k striekajúcemu prúdu vody. V rušnom obchodíku sme si za pár dolárov požičali dvojvrstvové pršiplášte a gumené topánky a z vyhliadkovej terasy nafotili hučiacu vodu. Začiatkom mája, na konci obdobia dažďov, býva rieka najvodnatejšia a vodopády najmohutnejšie. Ako sme napredovali s pršiplášťami a kapucňami na hlave, vodopád nás bičoval litrami vody intenzitou hurikánu. Po chvíli sme napoly poslepiačky prišli k úzkemu mostíku, po ktorom sa prúdom liala voda a ktorý nás doviedol na polostrov s famóznym výhľadom na vodopád a hrdlo rieky. Aj napriek dvojitej vrstve pršiplášťa sme sa vrátili k obchodíku do nitky premočení, no s nezabudnuteľným zážitkom a skvelými fotkami. Na preschnutie sme si dali ešte prechádzku hore riekou ponad vodopády a potom sme prešli hranicu po preslávenom moste (po ktorom môže ísť naraz iba jedno auto) do Zimbabwe, aby sme si tento div prírody vychutnali aj z náprotivnej strany kaňonu a znovu do nitky premokli. Našou ďalšou zastávkou bolo Great Zimbabwe, ruiny stredovekého sídla národa Bantu nachádzajúce sa v centrálnej časti Zimbabwe. Miestny sprievodca nás vyviedol úzkou starovekou cestičkou hadiacou sa pomedzi obrovské žulové vyvreniny na vrchol kopca, kde sa nachádzali zrúcaniny sofistikovaného opevnenia. Nezaostával ani s legendami a poznatkami o kultúre a histórii. Vysvetlil nám, že Zimbabwe nesie svoj názov práve po tomto mieste a v preklade znamená „Veľký kamenný dom“. Postupne sme prechádzali rôznymi časťami kráľovského sídla, labyrintom a sadli sme si pod obrovskú žulovú skalu. Voľný priestor pod niekoľko tonovou skalou slúžil nielen ako priestor na schladenie sa počas horúceho dňa. Z ničoho nič začal náš sprievodca revať z plných pľúc a jeho hlas sa rozliehal celým údolím. Po doznení poslednej ozveny k nám doľahla odpoveď z údolia. „Takto kráľ komunikoval s dedinou a so svojimi 200 manželkami, ktoré bývali v údolí,“ vysvetlil nám. Potom nám ešte ukázal monolit zimbabwianskeho vtáka, ktorý sa stal štátnym symbolom a začali sme pomaly schádzať do dedinky v údolí. Miestni dedinčania v nej dodnes pestujú tradície, vyrábajú hlinené nádoby, opracovávajú kože, vyrábajú zaujímavé suveníry a venujú sa tancu a spevu. Po krátkej prehliadke dedinky nám muži, ženy, starí aj mladí, odetí v tradičných krojoch nadšene zatancovali tanec na privolanie dažďa a vzápätí ďalší na uzdravenie chorého, ktorému už nepomáhala tradičná prírodná medicína. Atmosféra v dedinke bola nabitá radosťou, smiechom, pohostinnosťou a nadšením až tak, že sa nám odtiaľ iba ťažko odchádzalo, aby sme si prezreli poslednú časť opevnenia, tzv. Veľkú ohradu, ktorá slúžila ako výchovné stredisko pre dievčatá a chlapcov kmeňa a ktorá je po egyptských pyramídach najväčším solitárnym monumentom v Afrike. Steny boli postavené tak, že z nich prirodzene vychádzal chlad a úzke chodbičky poskytovali počas horúceho poobedia príjemný chládok. Na dverách bol stále pôvodný trám zo sandalového dreva, ktorý nesie hmotnosť celého kamenného múru už vyše 500 rokov. Prehliadku zrúcanín sme zakončili v malom múzeu a pokračovali sme do hlavného mesta Zimbabwe – Harare. Harare pripomína ostatné africké veľkomestá s chaotickou premávkou, smogom, ošarpanými ulicami, trhoviskami, prašným prostredím a vysokou hustotou populácie. No iba niečo vyše hodiny a pol cesty severne od Harare sa skrýva prírodný klenot, ktorý je turisticky pomerne málo frekventovaný. Týmto klenotom sú jaskyne Chinhoyi so svojím tajomným jazierkom, ktorého hĺbka sa odhaduje na vyše 100 metrov, no žiadny z potápačov ešte nedosiahol jeho dno. Premohli sme sa a zostúpili sme niekoľko desiatok metrov pod úroveň okolitej zeme, aby sme sa dostali k najmodrejšiemu jazierku, aké sme kedy videli. Pri kraji plávali v priezračnej vode ryby a smerom hlbšie pod skalný previs sa jeho kráľovsky modrá hladina menila na čoraz tmavšiu. Obišli sme previs z opačnej strany a zostúpili sme do jaskyne, v ktorej sme pokračovali tmavým tunelom osvetleným niekoľkými slabými lampami až k bodu, kde sa nám opäť naskytol pohľad na čarovné modré jazierko, tentokrát ešte sto násobne modrejšie a magickejšie. Nastal čas ísť ďalej. Tentokrát bol naším cieľom národný park Mana Pools, pokračovanie zambijského parku Lower Zambezi. Po vybavení povolenia nám nie úplne sympatická černoška otvorila rampu a my sme sa vybrali do útrob parku. Asi po troch kilometroch sme za zákrutou zbadali obrovskú levicu, ktorá sa prechádzala po ceste. Keď nás zbadala, skočila do húštiny vedľa cesty a so záujmom v lačných očiach nás sledovala, ako sme pomaly prechádzali našim džípom okolo jej úkrytu. Počas cesty k našej lodge, kde sme mali dohodnutý nocľah, sme prechádzali malebnou scenériou parku, ktorý sa postupne menil z lesnatej krajiny na savanovitú, sem-tam sme prešli po mostíkoch ponad vyschnutými riekami, občas sme obišli močiar, či malé jazierko. Počas cesty na nás zvedavo hľadeli bojazlivé antilopy, mohutné slony, paviány, brodivé vtáky, malé svinky, hyeny, krokodíly, či hrochy. Keď sme dorazili k malému domčeku, slnko akurát zapadalo na obzore do rieky Zambezi a posledné ružové lúče sa odrážali na zrkadlovej hladine, ktorú narúšali ponárajúce a vynárajúce sa hrochy. Z ničoho nič sa zrazu vynoril obrovský samec slona afrického a ťažkopádnym krokom prešiel priamo pred prahom našich dverí a vedľa nášho džípu. Široko-ďaleko nebolo žiadnych iných turistov a my sme mali túto prírodnú nádheru celú iba pre seba. V noci divočina vydávala intenzívne zvuky, ktoré sa znásobovali na vodnej hladine. Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sme vyrazili do parku, kde sme stretli rôzne divoké zvieratá, ktoré sa išli napájať ku rieke a malým jazierkam. Celé doobedie sme strávili v najscénickejšom národnom parku v Zimbabwe a okolo obeda sme sa pohli ďalej, späť ku hraniciam so Zambiou, kde leží priehrada Kariba, najväčšie jazero vytvorené ľudskou rukou na svete. Monumentálne steny priehrady zadržiavajú bilióny kubíkov vody rieky Zambezi. My sme sa rozhodli pre oddych v krásnom rezorte priamo na brehu priehrady. Izba s výhľadom na široké jazero, výborné jedlo a oddych boli našou odmenou po dlhej, ale zážitkami nabitej a spomienkami obohacujúcej ceste bývalou Rodéziou. Autor: Mária Komlósi
Často dostávam od Vás otázky, či sú Afričania rasisti, či majú pred nami rešpekt a ako sa vôbec správajú k bielym. Preto som sa rozhodol o tom napísať svoje názory a odporučania s niekoľkými príkladmi zo života. Samozrejme, filozoficky sa všetko dá vyvrátiť a na všetko existuje nejeden argument. Každý človek vníma svet a jeho problémy rôzne. Názory ľudí sa odvíjajú od viacerých faktorov, napríklad v akej spoločnosti žije, akú výchovu dostal, ako vníma média, aké má znalosti v danej problematike. Veľa ľudí absolútne podlahne médiam a vytvára si úplne iný obraz o danej problematike. Netvrdím, že média nie sú dôležité (bez nich by sa naši politici zbláznili od radosti a kradli by tisíckrát viac). Podané informácie sú síce často správne, ale spôsob ich prevedenia, aby bol obsah zaujímavý, je koniec koncom dezinformácia pre čitateľa. V prvom rade by sme sa mali naučiť čítať s porozumením a hlavne si všetky informácie overiť na dôveryhodných zdrojoch. A to je presne dezinformovanosť u nás na Slovensku o cudzincoch. Napríkld, akí sú Afričania zlí, nebezpeční, kradnú, unášajú atď. Média nikdy nezaujímali a ani nikdy nebudú písať a pozitívnych veciach, lebo to nie je vôbec atraktívne. Ľudí zaujíma iba problém (lebo sa im to teoreticky môže stať a vytvárajú si v hlave zbytočné obavy a predsudky). Nikoho nezaujíma, koľko lietadiel pristane bezpečne v cieľovej destinácii, ale ak príde k nejakému incidentu, obletí to celý svet do niekoľkých hodín. Zo skúseností by som si dovolil povedať, že v Afrike som sa skoro vôbec nestretol s rasisitickými narážkami na moju, alebo blízku osobu našej rasy. (netvrdím, že sa to nestáva). To by som si, ale nemohol dovoliť povedať o Slovensku. Žiaľ som doma málo, ale s rasizmom sa stretávam často. Najzaujímavejšie je to, že veľa ľudí má veľmi negatívne predsudky na ľudí s čiernou pokožkou. Neraz som sa stretol s názormi ľudí (mimochodom nikdy neboli v Afrike a v kontakte s tými ľuďmi), že čierni sú leniví, hlúpi, kradnú, nedá sa im zveriť nič, nebodaj si donesie moja dcéra domov čierneho, moslima, atď. Áno, rozmýšľajú inak, majú inú kultúru, podmienky, podnebie, iné choroby, iné problémy. Ale, položme si úprimne niekoľko férových otázok. U nás sa nekradne? U nás sa neporušujú ľudské práva? Nezabíjajú sa novinári? U nás sa nekradne v školských kuchyniach? U nás sa všetko poctivo zdaňuje a žiadni podnikateľ sa nesnaží oblafnúť daňový systém? U nás sa vôbec nesnažia zamestnanci podvádzať v robote, či už s časom na obede, alebo milión ďalších príkladov ako sa vyhnúť povinnostiam a oblafnúť šéfa šikovnými a podloženými výhovorkami. Je to u nás dokonalé, že si môžeme dovoliť ohovárať iných? Možno, že naše predsudky a názory na inú rasu máme vďaka dezinformáciam, v ktorých žijeme. Žijeme v podmienkach, v ktorých sa k informáciam rýchlejšie dostaneme a skôr súdime, ako tí v Afrike. Nezabúdajme, že ani my nie sme obklopení iba dokonalými genotypmi. Keď niekto dokáže povedať pred celým národom, že mu pes na snowboarde prepol pesničku a zľakol sa, tak to je fakt sila a niečo nie je v poriadku. A takí ľudia sa medzi nami pohybujú bežne a ohrozujú nás, naše deti a rodiny. Afričania k cudzincom sú všeobecne milí a nemajú žiadne rasistické útoky. Skôr sú až moc milí, pretože z nich chcú čo najviac peňazí vytiahnuť a to hlavne z turistov. Samozrejme, peniaze za službu. Na Slovensku, keď idete niečo predať, alebo chcete zarobiť peniaze nie ste milí k tým ľuďom, ktorým chcete predať svoj produkt? Ak nie, tak nemáte čo hľadať v podnikaní… Veci fungujú rovnako či tu na Slovensku, alebo tam v Afrike. Možno to prebieha inak a iné sú spôsoby, ale v svojej podstate sme všetci rovnakí. Ak sa nám pokazilo auto v Afrike (kdekoľvek na safari, či úplne mimo civilizácie), tak sa pri nás vždy zastavili ľudia a bez pýtania sa pustili do práce a pomohli nám aj na úkor ich programu. Napríklad v Čade, tam sú naozaj náročné úseky a auto sa môže pokaziť kedykoľvek. Neexistuje, aby sa pri pokazenom aute niekto v Afrike nezstavil a nepomohol. Podotknem, za posledných osem rokov sa mi to stalo nespočetne veľakrát, vždy mi pomohli a nikdy ma neokradli. Len pre zaujímavosť, niekoľkokrát som počul na Slovensku v rádiu, že na tej a tej ceste je odstavené pokazené auto – koľko iných áut sa zastaví a spýta sa, či nepotrebuje dotyčný pomoc? Netreba kategorizovať a rozdeľovať ľudí podľa farby pokožky, sociálneho postavenia, množstva finančných prostriedkov na účte, majetkov vo vlastníctve. Ľudia sú zlí a dobrí bez ohľadu na farbu pleti. Tých zlých, učte byť dobrými. Naučte sa dívať na svet a ich problémy pozitívne a s nadhľadom. Nehľadajte všade negatívne veci (lebo Vás to dostane, tam kde nechcete byť). Buďte otvorení k ľuďom každej rasy, cestujte, spoznávajte nové miesta, kultúry. Rešpektujte ich a čerpajte z nich skúsenosti, ktoré vás budú v živote posúvať správnym smerom. Nešetrite iba na hmotné veci, ale investujte aj do cestovania a spoznávania samého seba. Len tak sa zamyslite, kde ste boli na dovolenke v roku 2014, vynoria sa vám zážitky? Asi áno… A takisto si pamätáte aké tričko, botasky a iné hmotné veci ste tam mali v kufri zo sebou? Asi nie... Dajte šancu zážitkom s ľuďmi...rôznymi. Autor: Zoltán Komlósi